Bezpečnosť obyvateľov miest a obcí

Slovensko, 4. 3. 2009 (Verejná správa 4/2009)

Na prvý pohľad pôsobí slovenská štatistika kriminality za uplynulý rok dosť optimisticky. Aj dlhodobejšie rozbory na ministerstve vnútra hovoria o pozitívnom vývoji. Počet trestných činov postupne klesá už od roku 2004. Vlani ich zaevidovali takmer stopäťtisíc. V porovnaní s rokom 2007 je to však menej o vyše šesťtisíc prípadov. Lenže na Slovensku boli v tomto smere už aj lepšie roky.

Zaznamenali sme pokles v prípadoch násilnej kriminality, v počte znásilnení, pri krádežiach vlámaním a dosť výrazne – o päťstoosemdesiatštyri prípadov – pri krádežiach motorových vozidiel. Nijako podstatne sa nezmenila štruktúra páchateľov. Naďalej vedú prvotrestaní, čo je vážny problém. Klesá však podiel mladistvých a maloletých previnilcov. Ani z medzinárodného porovnávania v počte trestných činov na stotisíc obyvateľov Slovensko nevychádza zle. Ako to však už s výpovednou hodnotou každej štatistiky býva, z čísiel možno vyvodiť i celkom protichodné závery. Sumár vlaňajších 104 758 trestných činov je prakticky o tretinu nižší, ako bol v nepotešujúco rekordnom roku 1993. Ale boli v nedávnej minulosti aj roky, ako trebárs1997 až 2001, kedy sa štatisticky podarilo znížiť počet trestných činov pod stotisíc. Tabuľku s údajmi o jednotlivých vybraných druhoch trestnej činnosti za rok 2008 pripájame.

Samotné čísla však nehovoria nič o kvalite práce orgánov činných v trestnom konaní, o rýchlosti konania, o pocite bezpečnosti občanov, tobôž už nereflektujú úroveň latentnej kriminality, teda takej, o ktorej sa polícia ani nedozvie.

Prieťahy stále pretrvávajú

Vo svetle takto nastavených kritérií už situácia nie je taká optimistická. Vlani na to upozornil generálny prokurátor Dobroslav Trnka, keď v správe o činnosti kritizoval najmä zdĺhavosť a nekvalitu práce polície pri vyšetrovaní. Prieťahy v konaní pred súdom sú rovnako chronicky známe a cesta k spravodlivosti je na Slovensku často neúnosne dlhá.

Zástupca riaditeľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Prezídia PZ plk. Milan Janíček uviedol, že za rok 2007 až v štyridsiatich troch percentách prípadov vyšetrovatelia prekročili zákonnú lehotu – a to dokonca aj vo väzobných kauzách. Známe je tiež, že súdne konanie aj pri mimoriadne závažných násilných trestných činoch či prípadoch zločinov s veľkou ekonomickou škodou trvá zavše i viac ako desať rokov. Neúmerne dlhý čas celého trestného konania tak ostáva najzávažnejším dôvodom, prečo s prácou orgánov činných v trestnom konaní nemožno vysloviť spokojnosť.

Výsledky roku 2008 z hľadiska tempa vyšetrovania budú azda o niečo lepšie, nie však až natoľko, aby bolo možné hovoriť o prelome. Policajný predstaviteľ vidí najväčší problém v pracovnej zaťaženosti, keď najmä v okresoch Bratislavy má jeden vyšetrovateľ v agende naraz aj osemdesiat spisov. Jeho kolega na východe pritom menej ako dvadsať. Ďalšie problémy vidí vo vzdelanostnej úrovni vyšetrovateľov, lebo potrebné vysokoškolské vzdelanie v odbore právo, bezpečnostné služby alebo v študijnom programe bezpečnostno-právna ochrana osôb má len tretina z nich. Druhým vážnym faktorom je dĺžka praxe vyšetrovateľov, keďže polovica z nich pracuje v odbore menej ako päť rokov.

Sú tu aj ďalšie dôvody, pre ktoré sú vyšetrovacie spisy pridlho neuzavreté. Vyšetrovatelia musia často celé mesiace čakať najmä na súdnoznalecké posudky. Ešte väčší problém je vôbec vypočuť obvinených na slobode, svedkov, ba aj poškodených, keďže mnohí sa nezdržiavajú v mieste trvalého bydliska a polícia ich musí hľadať. Mnohokrát nepomôže ani vydanie zatykača na obvinené osoby. Podobné problémy sa potom opakujú aj v súdnom konaní, a to s výdatnou pomocou advokátov. Ani bývalým ministrom spravodlivosti s pompou ohlasovaná rekodifikácia trestného práva neurobila zásadný obrat vo využívaní celej škály stále legálnych spôsobov, ako oddialiť vynesenie právoplatného rozsudku. Ak sa k tejto praxi pridružia aj chyby sudcov, dôvera verejnosti je otrasená. Mnohí len nechápavo krútia hlavou, lebo na slobode sa často pohybujú aj veľmi nebezpeční zločinci.

Kroky vedúce k náprave

Terajšie vedenie rezortu vnútra i polície veľmi citlivo vníma spomínané nedostatky. Najmä v uplynulom roku dokázali zásadne zmeniť podmienky práce príslušníkov polície a utvoriť predpoklady na ich stabilizáciu. Podarilo sa tiež prelomiť aj niektoré legislatívne bariéry trestného práva tak, aby sa prípravné konanie už v blízkom čase mohlo výraznejšie zrýchliť, a aby sa v rámci rezortu mohol zvýšiť počet vyšetrovateľov. V každodennej policajnej praxi sa dobre uplatnili aj niektoré inštitúty zo spomínanej rekodifikácie trestného práva. Prokuratúry i súdy čoraz viac a účinnejšie využívajú inštitút zmieru, podmienečného zastavenia trestného stíhania, dohody o vine a treste alebo kaucie. To všetko vzbudzuje nádej pre citeľnejšie zlepšenie stavu.

Vstup do Európskej únie a otvorenie schengenského priestoru tiež zvýšili potrebu vnímať vývoj jednotlivých druhov trestnej činnosti komplexnejšie a včas reagovať na prípady dosiaľ v našich podmienkach málo známych druhov kriminality. Podľa analýz Európskej únie je náš kontinent „celosvetovo najziskovejší trh vo výrobe drog a nedovoleného obchodovania s drogami“. Drogy tvoria približne tretinu z takzvanej čiernej ekonomiky. Pretrváva rozmach obchodovania so ženami, pranie špinavých peňazí, výroba a šírenie detskej pornografie i čierny obchod so zbraňami.

Prílev cudzincov tvorí potenciálnu hrozbu na utváranie gangov, ktoré sa zameriavajú na rôzne druhy ekonomickej i násilnej trestnej činnosti, na výpalníctvo, únosy i vydieranie. V našich podmienkach sa takéto vysoko nebezpečné organizované bandy utvárali aj z domácich obyvateľov s prispením cudzincov. Až vlani sa polícii podarilo odhaliť skupiny, zložené dokonca aj z aktívnych policajtov, ktoré sa trestnej činnosti dopúšťali najmä v rokoch 2000 až 2004.

Potenciálne najnebezpečnejšie sa vyvíja ekonomická kriminalita najmä vďaka elektronizácii. Nadobúda stále nové podoby, vyznačuje sa vysokou sofistikovanosťou a na orgány činné v trestnom konaní kladie mimoriadne nároky – v prvom rade na odhalenie, ale aj na preukazovanie viny.

Takzvaná počítačová kriminalita sa podľa analýz policajného prezídia môže čoskoro stať pre Slovensko vážnym nebezpečenstvom. Možno očakávať rozmach falšovania eurobankoviek, korupcie veľkého rozsahu a pokusov o zneužitie eurofondov, teda poškodzovania záujmov Európskeho spoločenstva. Novým fenoménom je tiež ekologická kriminalita, falšovanie umeleckých predmetov a vývoz kradnutých predmetov do zahraničia. Preto prezídium už vlani zmenilo svoju vnútornú štruktúru útvarov a zriadilo viacero zložiek, vysoko špecializovaných práve na tieto u nás nové formy trestnej činnosti.

Pilier bezpečnosti - prevencia

Pre radového občana je stretnutie sa najmä s takzvanou drobnou kriminalitou všednou záležitosťou. Preto aj kriminalisti predpokladajú, že polícia sa o mnohých prípadoch – napríklad krádeží vlámaním s nižšou škodou – ani nedozvie. Čoraz väčší význam pre občana nadobúda ochrana majetku a zdravia vlastnými silami. Prevencia kriminality tak získava strategický význam a ešte dôležitejšie miesto ako má účinná represia. Súčasná vláda zaradila prevenciu medzi priority už vo svojom programovom vyhlásení. Kabinet v auguste 2007 schválil stratégiu prevencie kriminality v Slovenskej republike na roky 2007 – 2010. V našich podmienkach je historickým úspechom fakt, že celkom nedávno, po desiatich rokoch úsilia a na štvrtý pokus sa podarilo parlamentu schváliť vôbec prvý zákon o prevencii kriminality. Ten by sa mal stať už v tomto roku pilierom celého úsilia o dosiahnutie základného cieľa, ktorým je zníženie počtu trestných činov a ich obetí. Keďže dlhodobo a až dvomi tretinami sa na páchaní trestnej činnosti podieľajú najmä mladí ľudia, ktorí dosiaľ neprišli do konfliktu so zákonom, je jasné, že práve táto skupina obyvateľstva tvorí dominantnú cieľovú skupinu preventívneho pôsobenia.

V tejto súvislosti sú pre nás zaujímavé aj opakované odporúčania Organizácie spojených národov. Tá už na konferencii v Bangkoku v roku 2005 konštatovala, že najrizikovejšou skupinou potenciálnych páchateľov trestnej činnosti sú skupiny mladých ľudí, ktorí sú sociálne vylúčení zo spoločnosti a stratili možnosť ovplyvňovať život okolo seba. Na takéto konanie sú najnáchylnejší mladí ľudia zo sociálne slabších rodín, pričom to neplatí len pre rozvojové krajiny, ale rovnako aj pre vyspelé európske štáty. Zvýšenie nezamestnanosti v súvislosti s hospodárskou krízou môže byť spúšťačom takýchto procesov. Utváranie podmienok pre plnohodnotný život detí a mládeže je preto hlavnou úlohou celého štátu na dosiahnutie cieľov prevencie. Tá je, koniec koncov, aj vždy lacnejšia ako represia.

Peter ONDERA

Späť