Odkážme budúcnosti úctu k minulosti

Slovensko, 20. 4. 2009 (Verejná správa 8/2009)

Únia miest Slovenska zaradila na svojom minuloročnom sneme starostlivosť o kultúrne a historické pamiatky medzi priority mestských magistrátov. Ich kľúčovým partnerom v tomto snažení je Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Hľadanie obojstranne prijateľného prístupu k údržbe a obnove bohatého historického dedičstva a k jeho využitiu v podmienkach modernej doby predstavuje eminentný spoločenský záujem.

Je to veľmi komplikovaná agenda a úzko súvisí s majetkovoprávnymi vzťahmi a finančnými možnosťami vlastníkov. Veľa mestských pamiatok je v súkromných rukách, fyzických aj právnických osôb, ale i cirkvi. Mestá majú toho oveľa menej. Samosprávy sa snažia využívať grantové schémy i eurofondy, ale neraz musia investovať zo svojich peňazí. Tých majú po fiškálnej decentralizácii viac ako predtým, lenže pribudli aj nové povinnosti a záväzky. Hospodárska kríza núti šetriť aj na starostlivosti o kultúrne pamiatky. Magistráty stoja často pred problémom, čomu dať prednosť. Predpisové, vzorové, všeobecne platné návody však neexistujú. Ukazuje sa však potreba užšie spolupracovať s pamiatkarmi a spolu s nimi zvažovať, ako zachrániť - aj so skromnými prostriedkami - čo najviac z historického dedičstva.

Generálna riaditeľka Pamiatkového úradu SR PhDr. Katarína Kosová síce súhlasí s tým, že v tejto sfére je veľa restov a naliehavých úloh a peňazí nikdy nebude dosť ani na akútne potreby a projekty, vidí však zásadný obrat k lepšiemu: „Výrazná zmena nastala po prijatí zákona č. 49 /2002 Z. z., keď štát začal vstupovať do ochrany a obnovy historických pamiatok nielen autoritou právnych predpisov a administratívnych zásahov, ale reálnou finančnou podporou. Kým nebola prepracovaná grantová schéma Ministerstva kultúry SR a nevytvorili sa podprogramy v rámci programu Obnovme si svoj dom, realizovaného od roku 2004, mali sme na rok dvadsať miliónov korún pre zhruba trinásťtisíc nehnuteľných a približne tridsaťtisíc hnuteľných pamiatok. Podarilo sa nám sformovať grantovú schému, ktorá ročne prináša viac ako dvesto miliónov korún. Z toho bol príspevok z nadácie Slovenského plynárenského priemyslu v dobrých rokoch aj rovných sto miliónov, v minulom roku okolo šesťdesiat miliónov. Prídel zo štátneho rozpočtu sa pohyboval okolo stopäťdesiat miliónov korún.“

Majitelia a štát

Majitelia pamiatok sú všelijakí. Niektorí si ich kúpili na podnikanie, iní z túžby po extravagancii, podaktorí na špekuláciu. Sú i takí, pre ktorých je bývanie v pamiatkovom objekte príjemným vyjadrením životného štýlu, ale veľa je takých, ktorí ich jednoducho zdedili, reštituovali. Viaceré samosprávy dostali pamiatkové objekty v rámci rôznych delimitácií a presunov od štátnej správy. Osobitnú skupinu tvoria cirkevné objekty, najmä kostoly a kláštory. Dokopy sú to tisícky objektov rôznej dobovej proveniencie, stavebného štýlu, poslania, veľkosti a – zanedbanosti.

„Ústava ukladá inštitúciám a občanom starať sa o kultúrne dedičstvo a zákon touto povinnosťou zaťažil predovšetkým majiteľov,“ hovorí Katarína Kosová. „Preto si myslím, že je spravodlivé, aby im štát pomohol splniť túto povinnosť všade tam, kde na to objektívne sami nestačia. Škoda, že kultúra nemá svoj vlastný operačný program v rámci štrukturálnych fondov. Treba myslieť i na to, aby sme im pomohli uchádzať sa aj o prostriedky z iných operačných programov, ako je Priemysel a služby v rámci cestovného ruchu pod patronáciou Ministerstva hospodárstva SR, alebo z Regionálneho operačného programu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR. Môžeme im pomôcť – v rámci grantovej schémy ministerstva kultúry - zhotoviť projektovú dokumentácu, bezplatne poradiť a usmerniť v predprípravnej fáze tak, aby pravidlá pamiatkovej ochrany neboli prekážkou pri vybavovaní stavebných povolení. Radi sa podelíme s našimi skúsenosťami zo spolupráce so zaujímavými zahraničnými nadáciami a fondmi. Ako príklad môžem uviesť nemeckú nadáciu Messerschmidt Stiftung, ktorá pomohla financovať reštaurovanie oltára v kostole sv. Jakuba v Levoči.“

Okrem veľkoplošnej stratégie pamiatkovej ochrany si treba všimnúť každodenné problémy v spolunažívaní samospráv, pamiatkarov a investorov. Prezident Únie miest Slovenska Štefan Bošnák apeloval na pamiatkarov, aby realistickejšie určovali spôsob údržby a ochrany jednotlivých objektov, aby neboli úzkoprsí pri stanovení spôsobu renovácie a vnútorných úprav, aby prihliadali aj na ich praktické využitie v budúcnosti. Historické objekty musia podľa neho žiť moderným životom práve tak ako tie, čo staviame dnes. Samosprávy chcú z nich mať verejné budovy s atraktívnou historickou patinou, ale i s pracovnou alebo programovou náplňou, ktorá pritiahne ľudí a bude im slúžiť.

Pramene konfliktov

Z rozdielnych názorov, ale najmä záujmov, môže ľahko vzplanúť konflikt. Slovensko má ešte veľa archeologicky sľubných, ale neprebádaných miest. S tým musia investori počítať v otvorenom teréne pri výstavbe diaľnic, ale najmä v starobylých mestách a v ich mestských jadrách. Patrí to k riziku podnikania. O tom sa najnovšie presvedčila bratislavská firma Tatra Real, ktorá v historickom jadre Trenčína začala budovať veľmi potrebné a dlho očakávané podzemné parkovisko. V pomerne malej hĺbke natrafila pri výkope na zachované zvyšky stredovekých hradieb. Keby išlo o nadzemnú budovu, mohol by architekt zamontovať vykopaný kus hradieb ako atrakciu do vstupného vestibulu modernej budovy, ale čo v tomto prípade? Investor by chcel netradične dostať hradby na strechu parkoviska, mesto ich chce ponechať tam, kde boli teraz. Krajskému pamiatkovému úradu v Trenčíne sa nebude rozhodovať ľahko.

V Trenčíne sa ukazuje aspoň aká - taká ochota dohodnúť sa. To však neplatí v bratislavskej mestskej časti Devín, kde zvolenská spoločnosť Vercajch centrum zrekonštruovala renesančný kaštieľ - národnú kultúrnu pamiatku tak, že ostali z nej zachované len dve steny. Podľa firmy to úplne stačilo. Nie však podľa starostky Devína a kompetentných úradov. Spor sa vyostril natoľko, že si stránky navzájom hrozia rôznymi právnymi sankciami.

Čo objekt alebo projekt, to osobitné riešenie so špecifickými požiadavkami a problémami. Pamiatkari často narážajú na nereálne predstavy majiteľov a investorov, ktorým záleží predovšetkým na výhodnej adrese kultúrnej pamiatky, ktorú si kúpili, zdedili alebo reštituovali. Lenže dom na námestí alebo v historickom jadre mesta je aj vecným bremenom, pri jeho užívaní platia isté obmedzenia. Niekedy sa v ňom jednoducho nedá zabezpečiť ani bežný obývací štandard, nieto ešte luxus. Istú únosnú mieru zásahov však možno vykonať. Veď mnohé historické objekty za tie stáročia prešli rôznymi prestavbami, úpravami, zmenami. Ani my sa im nemôžeme brániť. Pozrime si napríklad bratislavský hotel Arkádia. Bývalú ošarpanú budovu zrenovovali tak, že rešpektovali cenné dobové architektonické prvky a konštrukcie, pričom to nepoznačilo kvalitu hotelových služieb.

„Úlohou pamiatkarov je predovšetkým chrániť podstatné hodnoty historického objektu ako celku i v detailoch,“ prízvukuje Katarína Kosová. „Netrváme na rigidnej ochrane, zasahujeme iba vtedy, keď sú úpravy objektov nezlučiteľné s pamiatkovou ochranou. Snažíme sa presvedčiť aj predstaviteľov samospráv, že necitlivým zásahom stratia objekty historickú autenticitu a hodnotu. Nie sme proti pohodliu, proti štandardu, ani proti modernej estetike a individuálnemu vkusu, najmä keď v renovovaných objektoch majú pracovať a bývať ľudia. Sme však proti tomu, aby zásahy poškodili originalitu kultúrnej pamiatky. Dávame prednosť diskusii a konsenzu, ale na každý kultúrny dialóg treba dvoch partnerov.“

Mestá skrásneli

Pamiatková starostlivosť sa napriek pretrvávajúcemu nedostatku peňazí i občianskej vyspelosti za posledné dve desaťročia zlepšila. Vidíme to najmä na vzhľade našich miest a ich centier. „Urobilo sa veľa,“ konštatuje Štefan Bošnák, ktorý je aj primátorom Trnavy. „Veľavravné a očividné sú aktivity členov Združenia historických miest a obcí Slovenska. To neboli len budovy, ale aj mestské hradby, parky, dlažby ulíc, chodníkov, námestí, sochy, ozdobné osvetlenia. Napríklad my v Trnave každý rok dávame nejaké peniaze na obnovu hradieb a je nádej, že obnovíme z nich asi sedemdesiat percent, čo je rarita nielen na Slovensku, ale i v Európe. Veď naši predkovia nimi ohradili plochu bezmála šesťdesiat hektárov.“

Výber slovenského partnera za hlavné mesto európskej kultúry 2013 ukázal, že magistráty považujú kultúrne pamiatky za kapitál rovnocenný s hospodárskou výkonnosťou a sociálnym prínosom. „Na Košice môže byť hrdá celá krajina,“ hovorí Katarína Kosová. „Ja osobne som rada, že v krásnej centrálnej historickej zóne sa úspešne ukončila reštaurácia kaplnky sv. Michala, dlho zanedbávaného gotického skvostu, ktorý bol v tieni Dómu sv. Alžbety. Právom bol tento projekt ocenený Fénixom – titulom kultúrnej pamiatky roka 2007. Ale celé Košice sú veľkou mestskou pamiatkovou rezerváciou s množstvom unikátnych historických objektov plných rovnako unikátnych hnuteľných kultúrnych pamiatok.

Ich partner Prešov mi zase pripomína jeden neúspech kultúrnopamiatkarskej misie. Mám na mysli Solivar. Doteraz sa nenašla sila, ktorá by sa postarala o zachovanie tohto skvostu európskeho významu. Kde inde na kontinente nájdeme takú zachovalú technológiu ťažby a spracovania soli? Celý ten areál by mal prinášať veľké turistické peniaze, lebo má čo ponúknuť návštevníkom. Veľmi by som uvítala, keby ten závan slávy hlavného mesta európskej kultúry zasiahol aj Solivar.“

Skutočne výstavnú, reprezentatívnu podobu dostáva Nitriansky hrad. Pozornosť upúta exteriér biskupského paláca aj nové diecézne múzeum. Prebieha komplexná obnova katedrály, sprístupňujú sa kazematy. To všetko sa urobilo v posledných štyroch – piatich rokoch. Rozbeh bol dlhý a ťažký, ale výsledok stojí za to. Odborníci i domáci obyvatelia si to možno ani neuvedomujú, ale treba sa vžiť do očakávaní návštevníkov, ktorí budú mesto vnímať ako celok a posudzovať z prvého pohľadu a dotyku. Košice, Prešov, Nitra i Martin majú v sebe potrebnú európsku dimenziu, ktorú budú v nich hľadať a objavovať.

O mestá sa starajú v prvom rade občania a nimi zvolené samosprávy. Vypestovať v nich dobrý vzťah k miestnej histórii i k celej krajine, na to treba vyburcovať vlastnú iniciatívu, aby si sami určili, čo je im z minulosti vzácne, milé, nenahraditeľné, ako si to chcú uchovať a pojať do svojho lokálpatriotického cítenia.

Peter KRÚTKY

Späť