O aktéroch neprávostí a protivenstiev

Slovensko, 20. 4. 2009 (Verejná správa 8/2009)

Ponovembrová pravicová propaganda, ktorej je obyvateľstvo každodenne vystavené prostredníctvom väčšiny masmédií, zvlášť takzvanej mienkotvornej tlače, nijako nezaostáva za propagandou totalitných režimov. Prekrúca históriu, predostiera čierno-biely obraz nedávnej minulosti, manipuluje s faktami i s pojmami, zneužíva prirodzenú nevedomosť a neskúsenosť mladších generácií, zľahčuje úsudok tých, ktorí si pamätajú viac a môžu triezvo porovnávať. Len vzácne sa dostávajú na verejnosť hlasy, pokúšajúce sa veci a pojmy uviesť na pravú mieru. Jeden z nich – stať O činitelích nepravostí a protivenství, publikovanú v českom týždenníku Obrys-Kmen – po redakčnej úprave dnes uverejňujeme.

V tomto článku budeme celkom otvorene hovoriť o príliš tabuizovanej až démonizovanej otázke triedneho boja, ktorý je podľa pravice základným zdrojom marxistického zla.

Aby si ľudia rozumeli, musia si hneď na začiatku vyjasniť pojmy.

Patricia Fara, autorka monografie o Newtonovi ukazuje, ako sa od 18. storočia menil význam slova génius a vedec. Takýmito premenami historicky prechádza väčšina slov. Kto si dnes uvedomuje, že aréna pôvodne latinsky znamenala piesok a až neskôr priestor na zápas gladiátorov, a teraz hovoríme bežne aj o politickej aréne.

Slovo boj je prastaré, všeslovanské, odvodené od slovesa biť, slovanskej borby (nemecky Kampf). Používa sa v bezprostrednom i prenesenom význame. Z historických záznamov o vojnách poznáme neľútostné bitky, počas ktorých sa bojovalo na život a na smrť. V marxistickej literatúre sa v nijakom jazyku nepoužíva termín triedna vojna, Klassenkrieg, klasovaja borba etc. To ukazuje, že pojem boj sa používa v tomto zmysle prenesene. Darwin uprednostňoval termín strunggle for life (v nemčine Kampf um das Dasein), čo sa prekladá ako boj o život, ktorý nezahŕňa, pochopiteľne, len násilnosti predátorov. V 19. storočí sa začal boj o rukopisy – Hankove falzifikáty z Dvora Králové. Max Brod (1884 – 1968) napísal knihu Streitbares Leben, v preklade Život plný bojov, kde sa nič nedozvieme o bitke pri Solferine, ale opisuje v nej kultúrne konflikty pražských, nemecky píšucich literátov a dramatikov. Voľnomyšlienkári na začiatku 20. storočia vypovedali boj klerikalizmu ako nepriateľovi ľudstva číslo jeden, nevypovedali však vojnu, to urobil až cisár pán. Čítame, že nastal boj o dušu čitateľa, na olympiáde bojujú atléti o medaily. V minulom režime novinári gradovali dramatickosť žatvy termínmi boj o zrno či bitka o zrno. V roku 2006 som od poslanca ODS počul, že nás čaká volebný boj, do volebného boja za kovboja išla za prvej republiky v piesni Voskovca a Wericha preslávená babička Méry.

Ľudia, fascinovaní odvahou skutočných frontových vojakov, prenášali vojnovú terminológiu do duchovnej oblasti. Bojovník, zabijak, masový vrah je označovaný ako rytier, Reiter, rusky kavalier, jazdec, a lekári – pravý opak ich aktivít – udeľujú v Čechách svojim najzaslúžilejším kolegom titul Rytier lekárskeho stavu, pričom akt sprevádza vojnový rituál pasovania. Odpusťme lekárom militaristický rituál, u vyznamenávaných to má symbolizovať ich celoživotný boj o zdravie pacientov. Tieto termíny pravicu nepohoršujú, nerada počuje len o triednom boji, ktorý jej splýva s krvavými masakrami.

Rovnako je to aj s pojmom revolúcia, ktorý zahŕňa revolúciu priemyselnú, vedecko-technickú, kultúrnu, zamatovú. V spojení s marxistami z tohto termínu však vždy bezmála kvapká krv. Pritom formy triedneho boja zahrňujú boj ekonomický, politický, a boj v oblasti nadstavby.

Už z faktu existencie sociálnych tried vyplýva, že v spoločnosti sa tieto triedy prejavujú rôznymi záujmami a existujú medzi nimi rôzne vzťahy. Môže to byť výhodná spolupráca, neutrálna znášanlivosť – tolerancia, ale môžu to byť aj polarizované, protikladné požiadavky, ktoré vedú k vzájomnému odporu, k triednemu boju. Pokiaľ budú existovať a vznikať triedy s rozpornými záujmami, nárokmi, možno rátať aj s existenciou triedneho boja, s možnosťou permanentných revolučných situácií. Takéto vzťahy nemožno odstrániť nejakým dekrétom, existujú rovnako reálne ako kryštalizácia kuchynskej soli. Nejde len o oblasť nadstavby, kde sa zápasy tiež odohrávajú. Vlastné riešenie triednych rozporov spočíva v politicko-ekonomickej oblasti.

Triedy utláčateľov a utláčaných

Pravicoví kritici marxizmu v otázke triedneho boja vystupujú s hurvínkovským „ja nič, ja muzikant“, akoby vyvolávanie a vedenie triedneho boja bolo jednostrannou a agresívnou záležitosťou ľudí zvedených ľavičiarskymi štváčmi. Kapitalisti, bankári, veľkostatkári, naftoví magnáti, zbrojári – tí všetci hrajú rolu baránkov.

Medziľudské vzťahy vo vnútri tried vyúsťujú do vzniku triedy utlačovateľov a utlačovaných. Triedny boj potom v menšej či väčšej miere zahrňuje aj prvky násilia. Do interakcie vstupujú triedy s protichodnými záujmami: podvyživený nevoľník má pri práci na poli tendenciu zbytočne nemrhať silami, feudál naopak chce robotou a ďalšími povinnosťami vyžmýkať z poddaných čo najviac. Nosili si niekedy nevoľníci do práce korbáče na pánskych drábov? Prichádzala na zavolanie vykorisťovaných robotníkov do tovární armáda a strieľala do fabrikantov tak, ako to vojaci a policajti robili, keď štrajkujúci robotníci nazlostili továrnikov?

Ešte v druhej polovici 19. storočia existovali v Amerike čierni otroci, v Južnej Amerike živorili zotročení Indiáni, v Rusku nevoľníci, v Európe mestský proletariát bez volebného práva. Štát všade tam nikdy nevystupoval ako nestranný garant spoločenskej spravodlivosti, ale, bohužial, ako organizované násilie proti utláčaným a vykorisťovaným, čo sa premietalo do zložitého spoločenského súkolia na najrôznejších úrovniach.

Hlad ako spoločenské zlo sa v histórii vyskytuje opakovane. Pokiaľ bude existovať, budú existovať aj hladové vzbury. Triedy majetných poznajú pocit hladu, keď sa zabudnú naolovrantovať. Josué de Castro (1908 – 1973) v knihe Zemepis hladu výstižne a prísne objektívne popisuje chronický hlad. Presýtení ťažko môžu posudzovať správanie sa tých, čo sú uvrhnutí do neľudských podmienok.

Tieto najhoršie formy triedneho útlaku v Európe vymizli. Povedzme si však hneď, že nie z blahovôle mocných. Sociálne výdobytky, všeobecné volebné právo, pracovné zákonodarstvo a iné výdobytky sa dosiahli práve triednymi konfliktami, teda triednym bojom. Utlačované triedy nikdy nič nedostali zadarmo.

Podnety na triedne zápasy prichádzali a prichádzajú z každodenného procesu výroby, sú dané podmienkami práce, mierou vykorisťovania, mierou zbedačovania, labilitou sociálnou i právnou. Podnety sa vždy premietajú do životných podmienok celých rodín, v rozvojových krajinách sa konflikty vyhrocujú vplyvom globalizačného procesu.

Popri každodenných kolíziách na pracoviskách existujú i mimoriadne situácie, ktoré na nich nadväzujú, ako je prepúšťanie z práce, dlhodobá nezamestnanosť, hromadné pracovné úrazy, banské nešťastia, hospodárske krízy, náhle zdraženie životných potrieb a podobne. Situácia, ktorá vedie až k násilnej revolúcii, nastáva najmä počas vojny, kedy sa ľuďom siaha na ich základné biologické potreby. Je to hladovanie, strádanie smädom, vystavovanie vysokej teplote alebo mrazu, zápachu rozkladajúcich sa mŕtvych. Neustále sa atakuje ľudský pud sebazáchovy, prepukajú infekcie, nastáva telesné vyčerpanie, vznikajú psychické traumy, vojaci sú odlúčení od rodín a od normálneho života. Ak miera trápenia prekročí biologické hranice, môžu vojaci obrátiť zbrane iným smerom ako na vonkajšieho nepriateľa – čo sa stalo počas prvej svetovej vojny v Rusku. Tieto situácie nevyvolávajú agitátori, provokatéri, pologramotní frontoví vojaci, ale panujúce násilie vládnucej triedy a jej garnitúry. Keď miera poníženia prekonala biologickú hranicu, rozvíjala sa živelná aktivita, šírila sa túžba po pomste. Odplata v takýchto situáciách málokedy čaká na súdy, v revolúcii sa neváži na lekárnickych váhach. Existuje priama úmera medzi násilnosťami revolučných más a ich predchádzajúcim útlakom. To nie je ospravedlňovanie, ale konštatovanie. Platí Švejkovo hodnotenie sarajevského atentátu: „Zabili ste mi strýčka, tak tu máte po papuli.“

Živelnosť a uvedomelosť

Marx nebol taký hlúpy, aby svojvoľne podnecoval robotníkov ku triednemu boju. Vedel, že pokiaľ konflikt neexistuje, nemožno ho do spoločnosti vnášať umelo. Nemožno však ovplyvniť ani existenciu blesku, možno ho len pomocou hromozvodu zviesť požadovaným smerom.

Analogická premisa platí pre triedny boj. Marx a spolu s nim sociálnodemokratickí vodcovia sa usilovali, aby robotníci neboli beztvarou masou, ale aby sa organizovali, aby sa vzdelávali, aby si uvedomovali svoju silu a účinne ju využívali tak, aby živelný, nekoordinovaný proces triedneho boja nahradili bojom spojeným so znalosťou stratégie i taktiky. Až organizované a uvedomelé robotníctvo vo vtedajšej sociálnodemokratickej strane získalo rešpekt, stalo sa mocenským partnerom, silou, s ktorou museli vládnuce kruhy počítať. To je podstata úspechu takto vedeného triedneho boja.

Osvietení politici ako Otto von Bismarck (1815 – 1898) sa snažili triedny boj otupiť reformami, ktoré v pruskom Nemecku odstraňovali najhoršie formy kapitalistického vykorisťovania. V čele iniciatívy bol učenec – anatóm Robert Virchow (1821 – 1902) – podporovaný vtedy existujúcou zdravotnou políciou a továrenskými lekármi. To sa dialo okolo roku 1881, pretože predchádzajúci mimoriadny zákon proti socialistom z roku 1878 sa príliš neosvedčil. (Je na počudovanie, že dnešní lekári podobnú iniciatívu nevyvíjajú a maximum pozornosti venujú najmajetnejším vrstvám).

Vládnuce vrstvy viedol k sociálnym reformám najmä strach z revolúcií. Pokiaľ pravica varuje pred hrôzami revolúcie, v mnohých smeroch vedome klame. Meštiactvo sa dostalo k moci počas veľmi krvavej revolúcie, kedy si v boji proti aristokracii a duchovenstvu vôbec nebralo rukavičky. Inšpirácia socialistov Veľkou francúzskou revolúciou bola v robotníckom hnutí samozrejmosťou. Veď Francúzsko na sklonku 18. storočia do polovice 19. storočia prežilo tri revolúcie, a to nehovoríme o politických prevratoch a kontrarevolúciách monarchistického alebo bonapartistického charakteru.

Pokiaľ sa buržoázii počas takýchto mocenských zvratov nič nestalo, nemala proti revolúcii nijaké námietky. Nemá tiež výhrady, keď jej násilné prevzatie moci sprevádzajú protiľudové akcie a masakre, ako tomu bolo po páde Komúny, pri nástupe fašizmu v Taliansku, frankistov v Španielsku, počas kontrarevolúcie v Chile.

Legendy a skutočnosť

Pavel Urban uvádza, že Marx vsádzal na násilie, že najhoršia bola občianska vojna v Rusku, ktorú mu tiež priratúva. Ruská revolúcia ale rozhodne neprebiehala podľa u nás tradovanej histórie. Zamlčoval sa jej živelný začiatok, spoluúčasť ľavých menševikov, eserov i anarchistov, zveličovala sa úloha Stalina. Podľa dogmatických výkladov o vedúcej úlohe komunistickej strany prebiehala revolúcia v revolučnom štábe ako na drôtiku, neskôr likvidovaných revolucionárov označujú historici ako úchylkárov a škodcov revolúcie. Ruská revolúcia však neprebiehala ani podľa dnes rozšíreného pravičiarskeho žurnalistického poňatia. Zamlčuje sa najmä svetodejinný vplyv tejto revolúcie, jej prispenie k rozpadu koloniálnej sústavy. Vznik Sovietskeho Ruska a potom socialistického tábora zohral pozitívnu úlohu sociálneho katalyzátora, panujúce majetné triedy v obave z revolúcie pod tlakom ľavice začali zavádzať sociálne opatrenia, ktorým sa roky bránili. Stačí porovnať sociálne opatrenia v ústave 9.mája s vtedajšími ústavami európskych kapitalistických krajín. Mocenská protiváha Sovietskeho zväzu v dobe studenej vojny nedovoľovala, aby sa nekontrolovane rozvíjal militantný superimperializmus.

Krvavé scény známe z romantických filmov o Októbrovej revolúcii sa nekonali. Čo existovalo, bol ťažko opísateľný zmätok. Keď kronštadskí námorníci obsadzovali Zimný palác, v ten deň sa v opere normálne hralo. Je známe, že revolúcie nemusia byť sprevádzané krvavými udalosťami, napríklad samotný októbrový prevrat 1917 prebehol v Petrohrade – ako uvádza jeho vedúci protagonista Lev Davidovič Trockij (1879 – 1940) – s minimom obetí. Obrat v tomto nastal až počas krutej občianskej vojny. Stúpencom kontrarevolučného cárskeho režimu nechýbala odvaha, nechýbali kadeti, dôstojnícke dobrovoľnícke pluky, kozáci, obrovská podpora spojených intervenčných síl – Francúzska, Anglicka, Ameriky, Japonska a československých legionárov. Vypukol biely a krátko na to i červený teror. Proti bielym gardám – bielogvardejcom, nastúpili červení gardisti – krasnogvardejci, potom proti sebe bojovali celé armády.

Pravica pripomína krutosti boľševikov, keď 16. júla 1918 bol v Jekaterinburgu zavraždený cár Mikuláš II so svojim synom Alexejom a tromi dcérami Oľgou, Táňou a Anastáziou. Nepripomína však Krvavú nedeľu, keď sa 22. januára 1905 pod vedením mladého popa Georgija Appolonoviča Gapona uskutočnil pokojný, prosebný pochod asi dvestotisíc petrohradských robotníkov k Zimnému palácu. Chceli cárovi odovzdať svoje sťažnosti. Mikuláš II. namiesto vypočutia sťažností dal do pokojnej demonštrácie strieľať, pričom zahynulo päťsto jej účastníkov. Po zemi sa váľali ikony a obrazy cára, ktoré krátko predtým robotníci niesli. Ako môže krutý vladár očakávať milosrdenstvo od predtým utlačovaných, kde a od koho sa mali naučiť veľkorysosti?

Počas občianskej vojny Rusko doslova zaliala krv. Neskorší fašista generál Radola Gajda (1892 – 1948), ktorý počas kontrarevolúcie velil niekoľkým divíziám a ktorého rozhodne nemožno podozrievať zo sympatií k boľševikom, vo svojich memoároch odsudzuje krutosti režimu Alexandra Vasilieviča Kolčaka (1873 – 1920). Dokonca proti Kolčakovi ozbrojene vystúpil. Československí legionári, bojujúci najskôr spoločne s ním proti boľševikom, začali bieleho vládcu pre jeho zjavné zločiny nenávidieť. Nakoniec legionári Úderného práporu admirála Kolčaka zatkli, odovzdali vláde politického stredu, a krátko potom ho revolucionári popravili.

Dejiny neprebiehali podľa červených, ale ani podľa bielych historikov. Dejiny potrebujú odstup, ideologickú nezaujatosť, čo je titanská úloha. A nejeden historik nedokáže udržať svoje sympatie a antipatie na uzde ani šesťsto rokov po husitskej revolúcii.

Na začiatku francúzskej revolúcie sa roľníci voči aristokratom dopúšťali pomstychtivých, krutých skutkov. Do tých čias panujúce triedy plodia svojich budúcich hrobárov, ktorí napodobňujú ich predošlé neľudskosti a hrôzy. Revolučné výstrelky týmto neobhajujem, len ich vysvetľujem. Počas revolúcie nemá pravica proti sebe zbory filozofov, ale húfy hladných, často i ozbrojených zúfalcov. Tak tomu bolo počas Parížskej komúny, februárovej revolúcie a občianskej vojny v Rusku, v Nemecku počas povstania Spartakovcov, počas revolučných bojov v Číne. Prekvapujúco sa takémuto násiliu vyhol v čase dobývania moci i neskoršie, po jej uchopení, Fidel Castro. Rovnako v triednych konfliktoch porazení revolucionári nemôžu počítať s veľkorysým milosrdenstvom protivníka. Pripomeňme v tejto súvislosti masové popravy komunardov v roku 1871, popravy republikánov frankistami, popravy Titových partizánov chorvátskymi ustašovcami, kontrarevolúciu v Chile a iné.

Ideálny stav a realita

Je historickým faktom, že v uplynulých dvesto rokoch po Veľkej francúzskej revolúcii sa na sociálno-ekonomickom poli bez triedneho boja neuskutočnil nijaký podstatný humanizačný akt. Pripomeniem zákaz detskej práce, zápas za osemhodinový pracovný čas, požiadavky na poistenie proti úrazom, zápas o bezpečnosť práce v rizikových prevádzkárňach, o starobné dôchodky, o pracovné zrovnoprávnenie žien, boj za všeobecné a rovnaké hlasovacie právo, o hlasovacie právo žien, právo na štrajk, legalitu odborových organizácií, zákaz rasovej segregácie v USA a Afrike, boj proti kolonializmu. Vystupovali niekedy pravicové strany alebo katolícka cirkev ako iniciátori týchto dejov? Vo väčšine prípadov zubami-nechtami bránili pozície mocných a majetných zákonmi, mocenskými donucovacími prostriedkami, súdmi, perzekúciami robotníckych vodcov, fašistickými a vojenskými režimami. Pozície opúšťali až potom, keď boli k tomu donútení. Vynikajúcu úlohu v socialistickom hnutí zohrala sociálna demokracia vo Švédsku, odkiaľ sa začala šíriť nevyhnutnosť tvorby demokratického, sociálneho štátu.

Na našej planéte existuje permanentne labilita, sociálne nepokoje, vojny. Ideálna homeostáza – vyrovnané prostredie – existuje iba vo fantáziách. Občan musí reálne rátať s tým, že často žije v protirečivom sociálnom prostredí. A nie je to špecifikum súčasnosti, v histórii nájdeme na to množstvo príkladov, ktoré sa neustále opakujú.

Marx a Engels považovali triedny antagonistický boj pre spoločnosť za rovnako zhubný, ako voľakedajšie vojny s Tureckom. Zmyslom ich úsilia bola likvidácia tohto javu. Oslobodenie ľudstva od existencie protikladných tried je oslobodením aj od triedneho boja, ktorý sa stane zbytočným, neužitočným.

Základnou tézou marxizmu nie je podnecovanie ku triednemu boju, ale naopak – hľadanie cesty k tomu, aby sa stal nepotrebným. Je to gigantický projekt a mnohí ho považujú za neuskutočniteľnú utópiu. Ak by však takýto cieľ v minulosti nebol vytýčený, ľudstvo by nedosiahlo ani terajšie čiastočné úspechy v sociálnej oblasti a čakalo by na posledný súd.

Oldřich FIEDLER

Späť