Obama ponúka nový svetový poriadok

Slovensko, 20. 4. 2009 (Verejná správa 8/2009)

Aj keď s pochopiteľnou rezervovanosťou i s určitými výhradami, Barackovi Obamovi možno ešte stále veriť, že chce postupne, spoločne s Európou, Ruskom, Čínou, Indiou a ďalšími štátmi, vytvoriť základy nového svetového poriadku. V takomto duchu sa niesla aj jeho prvá oficiálna cesta v prezidentskerj funkcii na starý kontinent. Na troch významných podujatiach – londýnskom summite G 20, teda schôdzke dvadsiatich hospodársky najmocnejších krajín sveta, na rokovaní NATO v Štrasburgu, ale aj na pražskom stretnutí Európska únia a Spojené štáty americké neurobil nijaký väčší diplomatický prešľap či politickú chybu. Stále je charizmatickou osobnosťou i rešpektovaným vodcom. Je ozajstným lídrom – zdá sa – novej a inej Ameriky, než tomu bolo za vlády politického avanturistu Georga Busha juniora.

Barack Obama sa už nestavia do pózy vodcu sveta a už vôbec nie do roly svetového policajta, ako to robil jeho predchodca, ktorý si osoboval právo známkovať demokraciu a slobodu v iných krajinách len podľa vlastných predstáv. Súčasný americký prezident má zvláštny talent na vnímanie pohybu vo svete a cíti, že Amerika už svoju úlohu dominantnej superveľmoci završuje.

Toto nové storočie už nebude storočím americkým, ako si to zhodne nahovárali americkí neokonzervatívci, ktorí za problémy sveta vinili iba iných a nikdy nie seba –

stále sa zaštiťujúc Reaganovým sloganom o najjasnejšej hviezde na oblohe, ktorou mala byť len a len Amerika...

Ešte nedávno, iba pred necelými štyrmi rokmi, George Bush v druhom inauguračnom prejave hovoril o absolútnej hospodárskej a vojenskej prevahe americkej veľmoci vo svete. Tieto dve kategórie mu mali poslúžiť na šírenie hodnôt demokracie podľa vlastných predstáv a na mocenské presadzovanie chápania americkej slobody po celej planéte. Následky toho, ako to robil, sú stále tragicky viditeľné najmä v rozbitom Iraku.

Aj Barack Obama je americký prezident a prudký obrat v zahraničej politike by mu mohol veľmi rýchlo podlomiť nohy. Vždy totiž treba zohľadňovať nepredstaviteľnú silu povestného domáceho vojensko-priemyselného komplexu, ktorý od druhej svetovej vojny diriguje americkú zahraničnú politiku. Ale nový americký prezident sa o obrat predsa len usiluje. O zmenu – aj keď veľmi opatrnú. Na londýnskej schôdzke najsilnejších, na stretnutí Sdeveroatlantickej aliancie, ale aj v Prahe neustále zdôrazňoval, že prišiel do Európy najmä počúvať a nabádať na spoluprácu. To sme od jeho predchodcu v úrade nikdy nepočuli.

Obama vie, že vychvaľovaná hospodárska nadvláda Ameriky bola vo svetle terajšej svetovej krízy najmä veľkou reklamnou bublinou a už iba málokto na svete jej verí. Vie tiež, že ďalšie jednostranné použitie vojenskej sily – trebárs proti Iránu – by prinieslo nepredstaviteľné ťažkosti nielen pre Irán a celý Blízky východ, ale aj pre samotné Spojené štáty americké.

Obama si uvedomuje, v čom je podstata problémov sveta. Cíti, že najväčšie bezpečnostné riziko tvoria naďalej americké a ruské jadrové zbrane. Preto sa s ruským prezidentom Dmitrijom Medvedevom dohodol, že začnú s prípravou novej odzbrojovacej zmluvy.

Americký prezident pritom nezabúda, že jestvujú aj ďalšie krajiny s jadrovou výzbrojou. Vie, že ak svet nedospeje k dohode a k postupnému odstráneniu tohto skazonosného arzenálu, na pokoj a mier nebude nádej. Súčasné pomery skôr povedú iné štáty, napríklad Severnú Kóreu, aby si podobne ničivé zbrane zaobstarali tiež.

Obama zároveň verí stratégom studenovojnovej minulosti. Verí, že aj v dnešnom svete je potrebné NATO – veď v Štrasburgu sa po prijatí Chorvátska a Albánska rozrástla aliancia na dvadsaťosem štátov – aj keď sa najmä v Európe čoraz viac nastoľuje otázka o potrebe existencie vojenského paktu z čias, keď bol svet ideologicky rozdelený. Podlieha tiež izraelskému nátlaku na tvorbu americkej zahraničnej politiky na Blízkom východe a najmä voči Iránu. Stále dosť jasne nechápe, že iba vytvorením samostatného a nezávislého Palestínskeho štátu a skoncovaním s izraelskou okupáciou palestínskych území môže sa začať v horúcom regióne – a tým aj na celom svete – akási nová doba. A zrejme sa bude musieť vysporiadať aj s iným, než iba s vojenským riešením situácie v Afganistane, či s novou hrozbou, ako sám hovorí, v Pakistane. Obama zabúda, že prítomnosť cudzích vojsk na území iných štátov nie je tým správnym receptom na riešenie problému povestného svetového terorizmu. Tento termín, napokon, používa čoraz zriedkavejšie a častejšie hovorí o extrémistoch.

Barack Obama napriek viacerým otáznym postojom prezentoval počas európskeho turné predsa len dosť odlišnú koncepciu od svojho predchodcu. Európa už pred sebou nemala agresívneho politika schopného šíriť demokraciu na krídlach bombardérov, ale politika, ktorý rozumie súčasnému vývoju. Politika, ktorý už nehovorí o Amerike ako jedinej superveľmoci – akou, pravda, ani nie je – ale ktorý hovorí o kolektívnej, spoločnej vízii pre nový svet.

Ak odkaz, s ktorým prišiel na starý kontinent v minulých dňoch, bude efektívne živiť, môže sa zrodiť nová nádej pre celý svet.

Späť