Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 OKRES: Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Brezno, Detva, Krupina, Lučenec, Poltár, Revúca, Rimavská Sobota, Veľký Krtíš, Zvolen, Žarnovica, Žiar nad Hronom
Dobrá Niva

Základné informácie

Podujatia a akcie

Inzercia v obci

Súčasnosť obce

História

Príroda

Kultúrne dedičstvo

''Dedina roka 2009''

Virtuálna prehliadka

Fotogaléria

Mapa

Fórum obce

Firmy v obci

Správy z obce

Dokumenty na stiahnutie


Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11786

Počet fotografií:
9382

 

 

 

Dobrá Niva - Kultúrne dedičstvo


Pamiatky      Tradície      Významné osobnosti

Pamiatky

FARA, rímsko katolícka, postavená bola v 90. rokoch 18. storočia, prestavaná bola v 1. polovici 19. storočia, klasicizmus
KOSTOL rímsko katolícky sv. Michala, postavený bol v prvej polovici 13. storočia, prestavaný bol v 17. - 18. storočí, postavený je v románskom slohu
USADLOSŤ, súčasťou je ľudový dom, brána, stodola a sýpka, postavená bola v 2. polovici 19. storočia, ľudové staviteľstvo
KOSTOL evanjelický augsburského vyznania, postavený bol v rokoch 1784 - 1785, prestavaný v rokoch 1833 a 1938, postavený je v barokovom slohu

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1. časť

Dobronivský zámok

Kto a kedy postavil Dobronivský zámok, sa nevie. Jeho existencia však úzko súvisí so zvolenským (teraz tzv. Pustým hradom). Postavili ich ako obranné bašty banských miest proti nepriateľom z juhu i ako feudálne sídla na území s výhodnou polohou a starodávnym osídlením. Stál už na začiatku 13. storočia na vrchu vulkanického pôvodu asi 4 km od Dobrej Nivy severným smerom nad cestou nazývanou Via Magna, ktorá viedla z Hontu hore na Liptov. Dnes jeho zrúcaniny ležia v katastri obce Podzámčok.

V prvých storočiach patril panovníckemu rodu. Panovníci mali na ňom svojich veliteľov, kastelánov i palatínov. K zámku patrili okrem Dobrej Nivy, Sásy, Babinej a Pliešoviec i Bacúrov, Dubové, Ostrá Lúka, Kozelník, Budča, Turová, Breziny, Železná Breznica, ale i iné obce. Panské majetky boli od majetku obcí oddelené hranicami a ležali väčšinou v tesnej blízkosti hradu. Tu boli neskôr i panské záhrady, chmeľnice, rybník, pivovar, pálenica a mlyn.

Majitelia zvolenského zámku boli obyčajne i majiteľmi zámku dobronivkého. V roku 1306 ho zaujal Matúš Čák Trenčiansky. V roku 1432 ho kráľ daroval kráľovnej Barbore. Z poverenia kráľovnej Alžbety bol do roku 1462 v rukách Jána Jiskru z Brandýsa a jeho husitov. V tomto roku ho dobrovoľne odovzdal do rúk kráľa Mateja I. V roku 1476 ho tento daroval svo jej manželke kráľovnej Beatrix Neapolskej. V roku 1486 ho dala kráľovná do zálohu za 7 tisíc zlatých Bernhardovi Frangepanovi, aby mohla vo Viedni viesť kráľovský dvor kráľa Mateja. Ludvík II. dal potom zámok a panstvo palatínovi Štefanovi Verboczymu (bol autorom známeho Trojdielneho zákonníka).

Od roku 1626 patril zámok írečitým právom rodine Eszterházyovcov až do roku 1805, keď ho zamenili za iné panstvo s kráľovskou komorou. Zámok v tom čase bol už značne schátralý, zle udržiavaný, čo už i Matej Bell z Očovej konštatoval vo svojom diele. Komora v ňom držala len ochranný lesný personál, kým z neho v polovici minulého storočia nezostali len ruiny.

V súčasnosti zo zámku, ktorého podobu poznáme len z nie veľmi vierohodnej kresby zo stredoveku, zostal len severný múr paláca s oknami a niekoľkými architektonickými detailami. Pomaly, ale isto sa rozpadáva.

Katolícky kostol a fara

Katolícky kostol v Dobrej Nive je nielen najstaršou stavbou v obci, ale patrí aj medzi najstaršie stavby na Slovensku. Veď stavebných pamiatok z polovice 13. storočia u nás nie je až tak veľa.

Bol postavený v románskom slohu ako trojloďová bazilika so štvorcovým presbytáriom a dvoma bočnými polkruhovými absidami a predstavanou vežou. Presbytérium a empora boli pôvodne klenuté rebrovou klenbou s kockovou hlavicou a bočné absidy konchou.

Pôvodne rovnostropé lode v 17. storočí preklenuli krížovou štukovou klenbou s geometrickými obrazcami. Takto sa pôvodné bazilikálne okná na strednej lodi dostali do povalového priestoru. Niektoré vidno i dnes, niektoré boli zamurované. Na bočných lodiach okná zväčšili, osadili nové dvere a pribudol i chór.

Celá stavba pôsobí masívnym dojmom, múry sú hrubé a podopierajú ich zvonka oporné piliere. Na veži sú vzácne dvojité románske okná. Kostol má predstavanú predsieň. Strecha bola pôvodne šindľová, teraz je na veži medený plech a na ostatnej stavbe obyčajný farebný plech.

V stredoveku kostol obohnali múrom a priekopou a slúžil vlastne ako bašta, v ktorej sa v čase nebezpečenstva ukrývali a bránili obyvatelia mestečka, ba ukladali tu i svoj majetok. Aj dnes je časť múru viditeľná. Zachovala sa i budova, ktorá slúži ako sklad.

V kostole napravo od vchodu je veľkým kamenným príklopom uzatvorený vchod do krypty s dvoma náhrobnými kameňmi. Jeden je z roku 1732. Druhá doska je gotická s reliéfom kríža cez celú plochu. V krypte je pochovaný kňaz Ján Czeh, ktorý tu pôsobil v rokoch 1752 -1763.

V 18. storočí kostol vnútorne zbarokizovali, fasády upravili lizenovým rámom a pred vchodom postavili predsieň. V roku 1726 z kostola odstránili pôvodný gotický oltár a gróf Anton Eszterházy dal 9. januára 1727 do kostola osadiť tri barokové oltáre (po jednom do každej lode). Tieto sú v kostole dodnes. V pozadí hlavného oltára sa v umelecky vyhotovenom drevenom ráme nachádza olejomaľba od J. A. Schmidla z roku 1732, ktorá predstavuje sv. Michala, ktorému je kostol zasvätený. V pravej lodi je oltár Sedembolestnej Panny Márie a v ľavej oltár Sv. Kríža. Na všetkých oltároch sú barokové sochy svätcov a anjelov.

Napravo od oltára je starobylá kazateľnica z dubového dreva s reliéfmi s biblickou tematikou. Naspodku je ukončená ružicou.

Krstiteľnica je kamenná a pochádza zo 14. storočia.

Z vybavenia kostola za zmienku stojí strieborný kalich s patenou z roku 1717, umelecky zdobený pozlátený krížik z roku 1729 a relikviár, ktorý by mal uschovávať kúsok Kristovho kríža.

Veľký zvon Michal pochádza z roku 1848 a dva menšie sú až z roku 1933, lebo ich predchodcov zrekvírovali v 1. svetovej vojne.

Z pôvodných nástenných malieb sa nezachovalo už nič, hoci po úprave stien v roku 1950 boli zo starších malieb ponechané niektoré fragmenty. Pri úprave pred niekoľkými rokmi sa však zatreli. Údajne vraj nemali žiadnu hodnotu. Nad súčasnou klenbou v povalovom priestore sú však ešte zvyšky dávnejšej nástennej výzdoby.

Ku kostolu patrí fara, ktorá bola postavená v roku 1777. Stavebne citlivo dopĺňa kostolné návršie, ktoré dominuje nad najstaršou časťou obce.

Evanjelický kostol a fara

Základný kameň kostola bol položený 23. júna 1784 (juhozápadný uhol kostola). Stavby sa ujal Leopold Lenger zo Zvolena. Dokončili a vysvätili ho 24. júna 1785. Bola to jednoduchá obdĺžniková stavba bez veže s takisto jednoduchým vnútorným vybavením. Chrám nebol pôvodne dláždený, ani nemal klenutú klenbu. Strop bol rovný. V roku 1865 postavili k nemu nad vchodom vežu. Staval ju banskoštiavnický staviteľ Andrej Setšányi. Strop zostal naďalej jednoduchý, lebo boli obavy, že by klenbu kostola neudržali. Kostol opravovali ešte v roku 1884 (bola pokrytá strecha) a v roku 1894 na strechu veže umiestnili nový pozlátený kríž.

K dlho plánovanej úprave kostola došlo až v roku 1938. K halovému priestoru pristavili polygonálne ukončenú svätyňu a preklenuli strop. To si vyžiadalo zvonku pristaviť oporné stípy, aby múry uniesli ťarchu klenby. Kostol sa vďaka tejto úprave a rozšíreniu chóru značne zväčšil. Kostol má trojosovú neogotickú fasádu.

Tento barokový tolerančný kostol v roku 1957 vyhorel. Po požiari dali do neho nový mramorový oltár, nový organ i lustre. Poslednýkrát bol upravovaný (maľovaný) v rokoch 1992, 1993.

Pôvodné zvony (dva malé z roku 1793) boli okrem veľkého zvona zrekvírované v roku 1917. Terajšie sú z 20-tych rokov 20. storočia a spolu s katolíckymi zvonmi (najčastejšie pri pohreboch) znejú neobyčajne mohutne a uchu lahodne.

Pri kostole je veľký cintorín (evanjelický), do ktorého bol prvý človek pochovaný v roku 1784.

Evanjelickú faru postavili v záhrade dočasnej fary v roku 1796. Stavbu viedol murársky majster Jozef Studnička zo Zvolena. Na fare je umiestnená pamätná tabuľa, ktorá pripomína, že sa tu narodil Juraj Slávik neresnický spisovateľ a diplomat. Pri fare dodnes stojí neskoršie upravovaná evanjelická škola z roku 1825.

Zdroj: brožúra Jána Škodu ''Dobrá Niva'', 1994


Tradície

Ľudová kultúra obce

Ľudová architektúra

Ešte v minulom storočí bola Dobrá Niva drevená obec, ale po požiari, ktorý v 19. storočí zničil takmer celú dedinu, začali obyvatelia stavať domy z kameňa, ktorého je v okolí dostatok a zliepali ho hlinou. Posledný drevený dom (u Bezekov) stál ešte po 2. svetovej vojne. Sedlové strechy pokrývali slamenými šúpikmi. V podstate išlo o typ potočnej obce. Najstaršia časť obce sa rozprestierala pod kostolným návrším okolo starej hradskej cesty a potoka Potôčok a druhá časť okolo potoka Neresnica. Z týchto ulíc ešte popri poľných cestách vybiehali menšie a kratšie ulice. Dedina má aj pomerne veľký rínok (ring), ktorý bol v minulosti, podobne ako stará hradská vedúca do Sásy, dláždený veľkými okruhliakmi.

Dedina má teda v podstate dve časti: staršiu Veľkú stranu a mladšiu Malú stranu. Dobronivčania sa nikdy nezabudli pochváliť, že takto je delená len Praha a Dobrá Niva.

Domy boli delené na prednú izbu (chižu), pitvor s čiernou kuchyňou (kútom s kochom), v ktorej bolo ohnisko na varenie na trojnožkách (trinfúzoch) a na kladenie do pece, ktorej vykurovacia časť bola v prednej izbe. Z pitvora sa vchádzalo do zadnej izby, ale voľakedy bola na tomto mieste komora (niekde i dnes), ďalej nasledovala ešte komora a maštale (staje), sieň (cielňa) na drevo a dom končil humnom (štálom) s holohumnicou a záčinom. Tieto uzatvárali i dvor zo zadnej strany.

Z druhej strany dvora niekedy bývala sýpka a komora, ktoré niekedy boli obývané. Za nimi oproti maštaliam bolo hnojisko. Popod steny vo dvore bývala zvýšená podstienka (pocťen), od ulice drevená záhradka z latiek alebo aspoň preložené brvno, aby sa kravy neobtierali o hlinou vymazanú a vápnom vybielenú stenu.

Do dvora sa obyčajne vchádzalo celodoštenou bránou osadenou niekedy do murovaného oblúka so strieškou a v hornej časti s motívom slnka, opakujúcom sa často v štíte strechy.

Izba bola zariadená skromne, ale účelne a nechýbala jej útulnosť. Dlážka (zem) sa natierala (šľamovala) zmesou kravského lajna, konského trusu a hliny. Kým uschla, posýpala sa plevami. Takáto podlaha dobronivčanom voňala a bola znakom čistotnosti gazdinej (kravský trus má vraj skutočne antibakteriálne účinky) a keď niekomu nebodaj padol na zem chlieb, nezabudli povedať: ''Neboj sa, ľen zec, veď je čistá, ťeraz zme šľamovaľi''.

Popod obloky a okolo pece boli lavice s opierkou, alebo i bez nej. Lavice s preklápacou opierkou boli niekedy aj popri posteliach, ktoré stáli popri stenách, a na noc sa nimi rozširovalo lôžko.

V jednom kúte, spravidla medzi predným oblokom a oblokom do dvora, stál velký stôl a v kúte za ním bola niekedy zamurovaná skrinka (kasňička) na dôležité dokumenty (ale i na pálenku).

Postele sa stlali tak, aby vynikla činovaťová tkanina na perinách a vankúšoch, alebo sa prikrývali tkanou plachtou. Tkanou plachtou (kútnou plachtou) sa zakrývala aj posteľ pre šestonedieľku tak, že sa zavesila v kúte na žŕdky a oddelila tento kút od izby (býval za dverami). Pri peci v držiakoch pripevnených na hrade bola osadená ''žŕďka'' na sušenie, alebo prevesenie odevu. Na hrade v prednej časti izby boli zavesené maľované taniere a krčahy a obyčajne na nosnej hrade (mešťerňici) nechýbal písaný údaj o roku výstavby domu s iniciálami majiteľa a ornamentom.

V izbe spávali rodičia s malými deťmi a starí rodičia, často i viac rodín pokope. Dievky spávali v komore a mládenci v maštali. Deťom postlali na peci alebo na laviciach okolo nej. V lete mládež spávala na povalách (kôňach) v sene, čo si náramne pochvaľovali pre zdravý ''ľuft'', ale zvláštny lesk v očiach spomínajúcich starčekov a stareniek vyvoláva aj pochybnosti o tom, že len pre to.

Hodno ešte spomenúť drevené studne ''na goľeso'' so strieškami a niekedy i s uzavretými latkovými dverami, alebo na uliciach stáli studne ''s váhou'' a válovom na napájanie dobytka. V chotári obce sa iné stavby nevyskytovali.

Pivnice boli klenuté a vymurované pod prednou časťou domu a vchádzalo sa do nich väčšinou, ak bol dom v kopci, spredu, inokedy z dvora. Ukladali v nich zemiaky (krumpľe) a kŕmnu repu (cvikľu).

Dobrá Niva predstavuje jednoznačne cenný vidiecky historický súbor. Je v podstate typickým predstaviteľom pôvodne významného stredovekého vidieckeho urbanistického útvaru, ktorý síce vo svojom ďalšom vývoji stratil pôvodný význam zánikom obchodnej cesty údolím potokov Neresnice a Krupinice, ale zachoval si pôvodnú urbanisticko-architektonickú podstatu. Urbanistické hodnoty tohoto sídla spočívajú predovšetkým v pôdorysnom utvorení sídla a jeho zachovalosti dodnes, so zachovalou zástavbou obytných domov s hospodárskym zázemím, roľníckymi usadlosťami a s verejnými budovami, ktoré sú situované tak, že využívajú terénne danosti.

Z týchto dôvodov Okresný úrad vo Zvolene 24. 2. 1992 vyhlásil chránenú pamiatkovú zónu v obci Dobrá Niva. Okrem historických budov sú to predovšetkým domy na Mlynskej ulici, Vŕšku, Štúrovej ulici i na ulici E. M. Šoltésovej. Z historického hľadiska vari najzaujímavejší a najzachovalejší je dom s okolím na Mlynskej ulici (Lukáčovci).

Obyvateľstvo

Obec a jej okolie má poľnohospodársky ráz. Chotár obce ešte nie je dolniacky, ale už nie je ani typicky horniacky. Pôda je miestami kamenistá, ale väčšinou hlinitá a pomerne úrodná. Darilo sa všetkým druhom obilia, zemiakom, konope i ľanu. Lúky sú žírne, pasienky šťavnaté, a tak sa darilo vlastne skoro všetkému. Je pravda, že to platilo len u tých, ktorí mali dostatok pôdy a takých nebolo veľa, lebo pôda bola rozdrobená a väčšinou na nej hospodárili gazdovia s dvoma až piatimi hektármi ornej pôdy, čo nebolo veľa a stačilo len akurát na prežitie. Ľudí bez pôdy bolo v Dobrej Nive len málo, tu i tam žil krajčír, kováč, ''šusťer'' a obchodník alebo krčmár. V lete a na jeseň (aby viac nahonobili, roličku prikúpili alebo aspoň zimu v dostatku prežili) vydávali sa z rodín mladší na ''dolňiake'' a ''Maďare'' na žatvu alebo kopačku.

Zaoberali sa i pastierstvom. Takmer nebolo rodiny, ktorá by nemala kravy, menšiu či väčšiu čriedu oviec. Chovala sa i hydina, najmä sliepky a husi, lebo perie bolo treba dievkam do perín a bez vajca sa tiež nedalo zaobísť. Chudobnejší chovali aj kozy, lebo tie ''hočo zožrali a chudoba tieš kce mlieko piť''.

Čo Dobronivčania potrebovali, spravidla si vedeli sami vyrobiť. Muži si ''riad'' k poľnohospodárskym prácam v zime vyrábali sami. Spomenieme aspoň kosiská, vidly, hrable, formy na maslo, ale i kolísky, habarky, varešky, piesty. Nezabudli ich takmer vždy vyzdobiť vyrezávanými ornamentami. Čo nevedeli sami, urobil kováč, debnár alebo kolár.

Ženy spracúvali konope, ľan i vlnu a tkali domáce plátno z jemne spriadaných nití. Z plátna šili hlavné časti mužského i ženského oblečenia, plachtičky i vrecia. Dobrá Niva je známa široko ďaleko krásnymi činovaťovými tkaninami, tkanými zásterami či obrusmi a plachtičkami s votkávanými ornamentami, so štylizovanými kvetinovými alebo zvieracími motívmi.

Ľudový odev

Odev Dobronivčanov je odevom podpolianskeho typu so znakmi hontianskymi i novohradskými. Súvisí to s polohou Dobrej Nivy, ktorá leží na rozhraní Zvolena, Hontu a Novohradu. Konkrétne zvykneme hovoriť o dobronivskom variante odevu podpolianskej oblasti. Nosia ho ešte v Brezinách, Podzámčoku, Michalkovej, Kráľovej, Babinej, Sáse, Pliešovciach, Bacúrove, Dubovom, Ostrej Lúke, Žibritove, ale i dedinkách v Štiavnických vrchoch badať v ľudovom odeve vplyv tohoto regiónu. Pôvodne sa takmer celý zhotovoval z doma tkaného materiálu.

Mužský odev tvorila košeľa, pôvodne ''šťepená'' alebo vyšitá vpredu prírodnou nevybielenou niťou. Výšivka bola i na golieri, manžetách a zberaných riasených častiach (rancach) rukáva pri manžetách i na pleciach. Neskôr sa vyšívali najmä pre mladých hojnejšie krížikovou technikou s použitím čiernej nite tak, že sa celá plocha vyplnila súvisle krížikami a ornament vlastne tvorila nevyšitá časť plátna, čo bolo na domácom plátne značne náročné a pracné, ale efektné.

Ďalšou súčasťou oblečenia muža boli plátené široké riasené nohavice - ''gaťi'', šité zo štyroch kusov plátna a dlhé po sáru čižmy. Na spodku boli rozstrapkané. Zdobila ich azúrová (dierkovaná) výšivka prírodnou, neskôr čiernou niťou krížikovou technikou.

Na gaťách vpredu nikdy nesmela chýbať zástera zhotovená tou istou technikou i tou istou výšivkou zdobená ako gaťi, ale len z jedného kusa plátna. Neskôr bola aj z plátna čierneho (pousúkna) a vtedy bývala vyšitá v dolnej časti nad strapcami pestrými niťami, pričom sa dávala prednosť kvetom zobrazených geometricky ako pri tkaninách.

K odevu patrili čižmy a klobúk (najskôr malý ako v Detve), neskôr klasický, lemovaný širokou ''víbíjanou'' stuhou u mládencov, ktorí si vpredu za stuhu zasúvali veľké pierko pri slávnostných príležitostiach a pri svadbách.

V zime sa nosili biele súkenné nohavice, čierna kabanica a kožúštek s rukávmi i bez nich. Nosievala sa i širica z bieleho súkna. Na týchto vrchných častiach odevu sa uplatňovali najmä kožené aplikácie ornamentálneho charakteru.

Odev dopíňala kvetová šatka (hatlaska) so strapcami. Bola upevnená vpredu na ramene a na krk sa viazala jemná (hodbábna) šatka s farebnými prietkami fialovej, zelenej a červenej farby.

Ženský odev bol rozmanitejší. Najspodnejšiu časť odevu tvoril ''rubač'', hore s činovaťovou ''stánkou''. Zvyčajne bola tkaná bielymi a červenými alebo i čiernymi prietkami. Spodná časť rubača bola ušitá z dvoch dielov domáceho plátna a na bokoch boli všité ''kľíňi'', a bol širší. Na hornú časť tela sa obliekalo oplecko s krátkymi naberanými prednými a zadnými dielmi, aby bolo vidieť stánku. Oplecko bolo bohato riasené okolo rúk nad lakťom a ukončené ''fodrami'' alebo ''golierikom'', na rančoch vyšité podobne ako mužská košeľa. Tu sa však už objavuje i červená alebo modrá farba. Na oplecko sa obliekal spočiatku len v zime alebo vo sviatok krátky živôtik ''prucľak'' z kvietkovaného (pierkavího) kúpeného plátna lemovaného glotom, tiež polosúknom, a zdobeného zvláštne prekladanými stužkami.

Na podolok rubáča sa obliekala biela sukňa (kinťeš) v páse na riasení a na spodku vyšitý a štepený len čiernou niťou. Na túto sukňu sa obliekala i vrchná sukňa (kitľa) z čiernej látky (oľej, pousúkno, glot, farbiarsko). Na spodku na rube bola vždy podšitá obyčajne červeným ''oľejom'' a vyšitá či štepená podobne, ako pri spodnej sukni, ale už farebnými niťami, z ktorých boli obľúbené červené a rôzne odtiene modrej a zelenej farby. V dolnej časti výšivku striedali farebné stužky väčšinou tých istých farieb. Biela sukňa pod vykasanou (opnutou) vrchnou sukňou pri slávnostných príležitostiach pôsobila veľmi dekoratívne svojou farebnosťou a tiež preto, že obe boli skladané a vpredu ešte prepásané širokou skladanou zásterou (šatou), zdobenou a vyšitou tým istým spôsobom dolu i na rančoch ako vrchná sukňa, pričom sa na nej nosila najmä vo sviatok z vlny a neskôr i z pamuku tkaná rovná zástera (vlňienka) s tkaným ornamentom v hornej i dolnej časti. Nosila sa i bez šaty na ''kiňteš'' alebo i ''kitľu'', Táto zástera je na Slovensku dosť vzácna a pripomína zástery balkánskych Slovanov.

Aj ženy nosili kožúštek s rukávmi vyšitý farebnými kvetmi. Predtým sa nosila i kabanica i ''menťiek'', neskôr v zime krátky kabátec (kacabaj) alebo do drieku šitý kabát. Niekedy si ženy pod sukne obliekali i krátku vzadu naberanú suknicu ''riťešír''. Načo slúžil, to hovorí jeho názov. Široké boky boli totiž ozdobou Dobronivčanky.

Hlavu zdobil vyšívaný priliehavý čepiec (kápka), vlasy česali ''do kotúčky'' s vrkočmi okrútenými okolo hlavy a vpredu na ''na púťec''. Vlasy na čele boli orámované čiernou zamatkou ''zamaťikom'', ktorý kotúčkou držal vrkoče a tie dávali konečný tvar a formu čepca. Na hlave nosili bielu vyšívanú šatku alebo ''hatlasku'' so strapcami. Mladé ženy neskôr nosili i bielu vyšívanú šatku z ''ťilangu''. Veľmi zaujímavo pôsobilo i zavitie hlavy do ''uťeráča''. Bol to dlhý kus plátna široký asi 30 cm a na koncoch vyšitý drobnou čiernou výšivkou a dierkovaním. Obrúbený bol na koncoch čipkou. Vzadu spadal štvormo založený zarovno so sukňou. Z čepca spadali i dva páry stúh ''ľietavke'' a vzadu na mašľu uviazané kvetované široké stuhy (ripsouke). Dievčatá sa česali do dvoch vrkočov okolo hlavy a vpredu na poteč alebo si zapletali vlasy do jedného vrkoča, na ktorý priväzovali pri koreňoch vlasov širokú ''vibíjanú'' stuhu a užšiu uviazali na koniec vrkoča spôsobom ''na slučku''.

Do dažďa nosili ženy na hlavách a pleciach tkané biele ''plachtičke'' z dvoch kusov plátna na obidvoch koncoch ozdobených tkaným červeným alebo čiernym vzorom. Obidva kusy spájala tkaná ''racka''. Odiedzku nosili ženy na sobáš a neskôr v nej nosili deti, keď si ju prehodili cez plece a zasekli konce vpredu pod ruku, na ktorej niesli dieťa. Takto bolo bremeno ľahšie, lebo ťarchu niesli plecia a ''ruke tak netŕpli''.

Na kroji teda prevažovala biela a čierna farba s červenou alebo modrou výšivkou. Bolo viac variantov ženského odevu podľa toho, ako sa jednotlivé časti odevu kombinovali a okrem toho sa starostlivo farby vyberali na rôzne príležitosti a podľa veku. Do smútku a staré matere vždy, tiež v pôste, sa obliekali ''do čierňiho''. Len oplecko, uteráč a plachtička boli biele. Mladé ženy nosili v čase, keď sa nepatrilo z nejakého dôvodu pestro obliecť, aj oblečenie ''na belasô''. Bolo vlastne vyšité a tkané len rôznymi odtieňmi modrej, fialovej a zelenej farby. Na svadbu, na Veľkú noc, Turíce sa nosil oblek ''na veselo'', vtedy hýril pestrými farbami (najmä červená a ružová). Keďže sa ženy stávali skoro starými matkami, tmavé a čierne oblečenie nosili často už pred štyridsiatkou a ak boli vdovy, nosili už čierne oblečenie stále (ak sa nevydali).

Mladucha išla na sobáš ešte začiatkom 20. storočia v zelenej sukni (neskôr v čiernej vyšívanej) a čo je dosť nezvyčajné, ak bola v smútku za niektorým z rodičov, išla na sobáš v čiernom. Na hornej časti tela mala oblečený ''menťiek'' (súkenný kabátec) alebo kožuch. Hlavu zdobila parta, ktorá pozostávala z koruny a na nej na vrchu a vzadu bol veniec. Po chrbte a po bokoch tváre z nej padali červené stuhy a okolo tváre boli tmavé (mladuchin smútok). Asi od 30-teho roku 20. storočia nosili nevesty namiesto party na sobáš i na ohlášky masívny veniec z ružových a bielych kvetov (ružičke), strieborných perál a ''trasíl'', aký predtým nosievali družice a vydaté nevesty na čepci (kým neotehotneli, chodili v ňom do kostola).

Svatvica, ktorá viedla na sobáš mladého zaťa, mala okrem odiedzky cez čelo na čepci uviazanú a ihlicami pripevnenú hodvábnu šatôčku, akú nosili na krku najmä na svadbu i muži. Odev dopĺňali čižmy s tvrdou sárou a mäkkým hrdlom na priehlavku (na kľakaňia).

Celkom malé deti nosili ''kabaňu'' a na hlave ''kápočku''. Boli to vlastne šatôčky so sukňou najčastejšie z červenej látky, ktoré napodobovali ženskú sukňu a živôtik. Pre chlapcov však bola určená kabanka s košeľovými a pre dievčatá s opleckovými rukávmi. Pre staršie deti sa zhotovoval odev, ktorý verne kopíroval odev dospelých.

V posledných desťročiach, keď už obchod začal prinášať pestrejší materiál, začali kroj prezdobovať výšivkami, lesklými flitrami, továrenskými imitáciami výšiviek, až tento pôvodne taký svojou jemnou farebnosťou a ladenosťou elegantný ľudový odev do určitej miery znehodnotili (najmä ženský). Krásu odevu prestali posudzovať podľa detailov na výšivke, ale podľa toho, ako sa leskol od filtrov ako ''krisťind'eľ'' na Vianoce a od zavyšívanej čo najväčšej plochy na všetkých častiach odevu. V súčasnosti kroj nosia ešte niektoré ženy nad 60 rokov.

Reč

Dobrá Niva má zvolenské nárečie s výraznými južnostredoslovenskými znakmi. Bližšie možno hovoriť ako o nárečí južne od Zvolena, s niektorými charakteristickými znakmi susedných hontianskych a novohradských nárečí.

Charakteristická je zmena ie na io a o pred obojperným u, napr. tašou, diouča. Na výslovnosť ä ešte v nedávnej minulosti poukazuje už len e v slovách sľepečina, kameň, keďiť, ale sa nevyslovuje. Skupina dl v slovách na -dlo sa vyslovuje ako l, teda salo, šilo, zrkalo. Zaujímavá je aj výslovnosť glho namiesto dlho, kĺk miesto tĺk, skĺp miesto stĺp, goľeso miesto koleso, guľaj namiesto koľaj. Ženské podstatné mená na -ka, -ga, -ha, -cha majú tvary vzoru ulica, teda haluške, nohe, ruke, na varechi. Prídavné mená stredného rodu majú tvary peknuo, cudzuo a v množnom čísle vo všetkých rodoch (okrem vzťahujúcich sa na životné podstatné mená mužského rodu) majú zakončenie na -ie, napr. miľie d'eťi, ťaškie časi, plňie ruže. V datíve a lokále singuláru mužského a stredného rodu prídavných mien sú tvary s príponami -ího, -ím (takího frajera, maľím d'eťom). V inštrumentáli plurálu sa vyskytuje takmer výlučne len prípona -ma (za ušima, pod rukáma, za ženáma, s chlapima). Zaujímavé sú i tvary: maťeria (matere), chlapie (chlapi), ftod'i (vtedy), kodi (kedy), ko mne (ku mne), vien (viem).

Nárečie Dobrej Nivy sa vyznačuje výraznou mäkkosťou a spoluhlásky d, t, n, l sa dôsledne mäkčia vždy, ak za nimi nasleduje e, i. Ide o druhotné mäkčenie ako následok po tvrdej nemeckej výslovnosti počas nemeckej kolonizácie (tvrdá výslovnosť zostala v susednej Banskej Štiavnici a jej blízkom okolí). Na nemecké obyvateľstvo v minulých storočiach poukazujú priezviská (Meľko, Tômeľ, Fuška), chotárne názvy (Šemegrunt, Gehrôt, Peľegrunt) a bežné boli i slová auzlák (výklad), hokerľík (stolička bez operadla), ziceľ (stolička), crmomáň (tesár) a iné. Kvôli druhotnému mäkčeniu je dodnes bežná výslovnosť: moťika, ťi si Martin opití, žeňi, voľí, kriťika, slaňí. Neďaleké Pliešovce, kde Nemci osídlení neboli, už takúto výslovnosť nepoznajú. Tejto výslovnosti sa Dobronivčania zbavujú najpomalšie. Pre ilustráciu uvádzame spomienky na svadbu Evy Manželovej.

''Ftoďi, keť son sa ja vidávala, to ňebolo ako ťeras. Ňerobiľi sa takie paráďi. Deže zrne mi to mohľi takie vihutácie, takie kúske a cukroviňi, mi zme o takon aňi ňepočuli ani ňechirovaľi. Miseľi biť radosňíke napečeňie, ak panpúche a šuťemín, ak sa robiu, tag ľen takí, ako moja maťi vedeľi. To sa tag robilo. Za tri hrsťe múki, tri hrsťe cukru, aľe to ňebou takí, ako ťeras, zaťelko masťi a medzi prsťi sóďi bikarbóňi a už bou koláč, ľen nag bolo slatkuo. Meso bolo parenuo, pečenuo, aj stuďeno sa navarilo a dáka poľiouka. Páľenka ňesmela chibeť, aľe to sa ľen z mierou pilo ľuďia sa aj tag zabavili. Zváč pozvau na svadbu, aľe miseu do troch vrchou volať, ľebo na prvo volaňia bi ňikto ňebou prišou. U mladuchi sa porobiľi pierka s čačiňi a husacích brkou a ponďelok sa tašlo na sobáš. Obľiekľi mi kitľu a opásaľi mi hu okolo ponat prse, ľebo son bola a veď aj son malá, kitľa bola ot sestri, tag mi to preto tak, abi son si hu ňepristupovala. Misela son mať aj kožuch a na hlave partu. Tlačilo to pľuhaustuo na čelo ako čert a ešťe son sa na predome potkla, parta bola veľká, tak sa mi na oči zošuchla, nič son nevidela. Kričín Janovi: ''Jano, misíž ma šikovať, ľebo ja sa ťi tu dad'e strepen''. A Jano zase, že on tiež veľmo dobre ňevidí, že mu klobúk padá, čižmi ho tlačia, širicu si pristupuje a ešťe aj tá šatka zo strapci na páse sa mu pomedzi nohe plance. Tag zme mi tašľi na ťen sobáš ako takie kaľike a poťiľi zme sa, čo ňehodnej veci v ťích kožuchach, ľebo ťepľo bolo. Nuš tak.''

Názory, životné postoje a všeličo iné

Dobronivčania vraj neboli nikdy zvlášť veľkí zurvalci, bitkári, čo bolo v detvianskej oblasti skôr áno ako nie. Za ideál muža bol považovaný chlap ''chľeboviťej'' povahy, úprimný a žene verný. Mal byť mocný, vysoký (aľe nie dáka ráňava), červený ako ruža, vysokého čela, čiernych hladkých vlasov, s čiernymi očami, v páse skôr hrubší ako tenký.

Žena mala byť zhovorčivá, aj do koča aj do voza (aj do roboťi aj do posteľi), musela vedieť, čo kde povedať i ako odpovedať na chlapské reči (aľe ľen po tad'e). Postavy mala byť ani veľkej ani malej, nohy mala mať ako ''stĺpi'', ruky ako ''váľke'', tvár okrúhlu ako mesiac v splne, ''ľadvie ako širokie lúke'' (preto si pomáhala aj ''riťeširom''), pričom prsia sa skôr potlačovali ako zvýrazňovali, muži tým smerom ani svoje pohľady nevysielali, čo sa zase o bokoch povedať nedalo. Vlasy mala mať žena najradšej čierne a nie ''brčkavie ako baranča'' (to sa posudzovalo u oboch pohlaví za chybu krásy podobne ako ''pstreňe'', čiže pehy). Oči sa páčili, ak boli ako ''trnke'', ale aj ''belasie'' či ''sivie'' boli pekné.

Pijanov a korheľov nemali radi a žena korheľkyňa by sa veru v dedine nebola ani ''obstála'', ale výnimky sa pravda vyskytli. Nevera sa neschvaľovala a nikdo sa s ňou rozhodne nechválil, ale k padlým dievčatám a ženám sa správali tolerantne, rozhodne ich verejne nepranierovali (veď sa hočo môže stať a ľen bi sa horšie nestalo).

Voči starším boli úctiví, starcov oslovovali ''otec'', oni im to zasa vracali oslovením ''sinku''. I vzdialení príbuzní sa navzájom oslovovali brat, sestra. Najmladší súrodenci svojim dospelým bratom a sestrám vykali (A ďe tájďeťe, sestrička?).

Dobronivčania nekradli, aspoň nie nejako okázalo. To isté sa však nedalo povedať o ich vrchárskych susedoch, o ktorých vravievali (možno i so závisťou), že by ukradli aj nos medzi očami. O ich ''majstrovstve'' som si vypočul nasledujúcu príhodu:

''Ešťe pred vojnou son bou hájňikon. Sadou son si ras pod duba a o chvíľu príďe ko mne jedon mlaďí vrchár. Poznau son ho. Mau son vizľečenú kabaňicu a on sa spitau, či sa ňebojín, že mi hu dakto ukradňe. Vravín mu, že kto, keď seďin pri ňej. A on vraví, že on. Nuž reku tak skús, keť sa na ňu dívan, ako hu môžeš ziať. On hu zobrau, zakričau, že aha takto a tajšou s ňou f čerti. Kín son sa ja spametau, bou už v hore v paseki. Ňeviďeu son ja veru tú kabaňicu viacej. Tú na Michalkovej zodrali, teraz mi je smiešno, aľe ftoďi ma skoro šľaktrafiu a ani son sa ňechváľiu, že ma ozbíjali za bieľiho dňa a ešte son sa na to aj dívau ako sprosťí''.

Chlieb, ako všade, si Dobronivčania veľmi vážili a až donedávna každého hosťa ním ponúkli, načo sa patrilo si kúsok ukrojiť, dieťaťu však poriadny kus sami ukrojili (ľebo d'eti sa bažľavie). Zvyk sa vytratil, až keď sa prestal chlieb piecť po domácky (asi už nebolo čo pochváliť). Zato i dnes návštevu nezabudnú niečím ponúknuť, lebo sa to patrí, najmä, ak ich zastihne pri jedle. Dokonca odmietnuť sa nepatrí, podobne ako ponúknuté miesto pri stole. Omrvinky z chleba nesmeli sa vyhodiť na smetisko, ale hádzali sa do ohňa (asi súvislosť s obetovaním). Verilo sa, že chlieb dokáže ochrániť pred zlým, a preto ho doporučovali vždy nosiť (aspoň kuoročku) so sebou. Deťom z poľa zvykli vždy kúsok chleba priniesť a nezabudli poznamenať, že ''kukučka napiekla''. Chutil náramne.

Dobronivčania boli hrdí, na okolí ich považovali vari aj za pyšných (veď oni ich tiež). Rozhodne nemali v úcte pochabosti, ale zábavných ľudí mali radi. Z toho vyplýva i dnes skutočnosť, že radi sa dajú zabávať, ale sami sa angažujú v tomto smere len výnimočne. A keď sa už na niečom smiali, nepatrilo sa ústa doširoka otvárať ''ako na krumpľe'', ale stískať pery dokopy a k tomu dookrúhla ''na šušovičku''. Z toho je potom taká zvláštna výslovnosť cez zuby ešte i dnes u starších. To platilo i o speve (spievalo so skôr hrdlom).

Pokroku sa nebránili, ale ťažko sa vzdávali zaužívaných zvykov a obyčajov. Vlastne preto staršie ženy dodnes nosia ľudový odev a svadba bez krojovanej začepčenej nevesty by vari nemohla ani byť. V tom sú neoblomní, aj keď je nevesta z inej dediny alebo kraja (A na vikrúcanku buďeš v našom kroji, veď bi sa ľuďon ani nerátalo''.) Pri svadbách vlastne do dnešných čias sa najviac zachovávajú staré zvyky a obyčaje.

Pri dávaní mien svojim deťom nejavili veľa fantázie. Najobľúbenejšie mužské meno bolo Jano, Štefan, potom Paľo, Ďuro a pri viacerých deťoch ešte Martin, Ondrej a Michal. U žien nepoznali krajšieho mena ako Anna, potom Mara, Zuza a ak bolo viac dievok v rodine, prišla na rad Eva, Júda, Kata a niekedy Madlena. Ešte v päťdesiatych rokoch 20. storočia sme boli v škole len s menami Jano, Štefan, Anna, Mária a Zuzana). Stretávame sa tu aj so zvláštnym zvykom dávať mladším deťom tie isté mená ako starším už odrasteným, a tak dvaja Jánovia, či dve Anny v jednej rodine bolo voľakedy bežné. Mená sa v rodine opakovali, dedili, preto bolo neraz zo dvorov počuť kričať starú mať: ''Mara moja, povec tvojej Mare, že jej Mare malá Mara plače''. Je to dôkaz, že v rodine vzhľadom na skorý vydaj a ženbu žili štyri a niekedy i päť generačných vrstiev. Pri oslovovaní sa veľmi maznavé slová nepoužívali, skôr takto: Jano starí, Jano mlad'í, Jano malí, pote fruštikovať.

Prezývky a prídomky boli v Dobrej Nive vlastne nevyhnutnosťou. Nebolo rodiny a jediného muža, ale i ženy, ktorí by nemali okrem svojho mena i prezývku. Rovnakých priezvisk bolo veľmi veľa, čo nebolo také zlé, ak mal nositeľ takého priezviska výnimočné meno (pri početnejších rodinách), potom ho jednoducho volali po mene a bolo jasné o koho ide. Väčšinou však boli mená rovnaké, preto pribúdalo prímení (Kozelnický-Madlenovie, Čérovie, Čérikovie, Seľeckovie, Zuntokovie, Šútorovie), to podľa toho, ako sa volalo do domu obyčajne podľa vymretých predkoch a dodržiava sa to dodnes. Bežné bolo prímenie i podľa toho, z ktorej obce kto pochádzal (Mara Sasianka, Kľiment-Kráľovčan, Anča Zámočianka). Prezývky dostávali pravdaže i podľa telesných hmotností (Zuza Veľká, Jano Veľkí, Janko Malí), ale aj podľa všeličoho iného, napr. Jano Vraňí (otec mu na ulici ukazoval ako chlapcovi vrany), Jano Čáraj (matka pobádala chlapca do kroku) alebo Jano Akísontakísonaľegazdason (podľa jeho častého výroku).

Kým susedných Brezinčanov prezývali Rakári, Podzámočanov zasa Chrústari, Babinčanov Kukučkári, Dobronivčanov prezývali zase Hlobáňi. Nehnevali sa za to, lebo vlastne ani nevedeli, či je to nadávka a či dajaká pochvala, zato druhej prezývke Mrveňičkári rozumeli veľmi dobre a boli na to aj pyšní, veď hádam málokto sa mohol na okolí pochváliť tým, čo oni celý život každé ráno, ba i na obed či večeru s chuťou pojedali - polievku ''mrvenicu'', najradšej ''zapraženú dobre úpaľenou zaopraškou'', ale i cibuľkovú, hríbovú alebo mliekovú. Nepohrdli ani iným jedlom, ale nikdy nezabudli ''zdupľikovať'', že ''nag je ako kce, aľe mrveňica je ľen mrveňica a na ráno je to ako almázia''.

Ako každá poriadna dedina i Dobrá Niva rnala svoje strašidlá a mátohy, ale najmä strigy. V každej ulici nejaká tá striga musela bývať a zaujímavé, že o tom vedeli všetci okrem príslušnej strigy. Okrem toho, že si to o nej šuškali, správali sa k nej ako k ostatným ženám. Mimochodom ak už o nich niečo šuškali, nesmelo to byť vo štvrtok, lebo by sa strigy boli dozvedeli a boli by im ''počariľi''. Dobronivské strigy vedeli porobiť hocičo. Porobili ľuďom i statku, kradli kravám mlieko, odoberali z mlieka smotanu, zočili malé deti, chovali zmoka a čo ja viem, čo ešte. S obľubou sa kúpavali o polnoci na potoku a ak do nich niekto zabŕdol, zrajtovali na ňom celý chotár, že si to navždy zapamätal. A tu je jeden ''zaručene pravdivý príbeh'':

''Jedon čas son nedajbože maslo zmuťiť. Ako son do benki dala, tak son z nej viľievala. Čo son sa ja neopálala rukáma hore, doľe a masla ňikd'e. Aj son ho prežehnávala, ždi son k nemu sadala zo slováma ''no vemeno božie'' a nič. Nuž aľe kího heród'esa ti je! Ňeved'ela son si rad'i, tak son tašla na pliešovskie lazi za vešcon, jedon taň ved'eu spomuocť a ten: Stvora božia, to ván jedna žena zo susectva z mľieka maslo odoberá. Aj mi poraďiu, abi son zankla dverce na bráňe, roskúrila pekácu pec a keď bud'e nahorenuo uhľia, abi son nahlas nadávala a vikrikovala po dvore, že id'en tú smotanku do peci viľiať, aľe otvoriť mán, ľen keď už buďe tá doťičná žena veľmo naliehať. Tak son spravila a keť son tašla s benkou k peci, ľen naras kričí, búcha na vráta jedna žena, čo son na ňu aj čiasťila. Kričala, čo tájďen robiť a ja reku, že tak a tak a son sa ľen vihrážala, že šecko do peci viľejen. No tá tak trieskala, že bola štont aj bránu zvaliť a že čo bi sa to nedalo, že ho ona zmuťi. Pustila son hu naveľa a maslo bolo čosi kansi zmúťenuo. Ňigdá son ja ťeľikuo maslo z jednej benki nevidela uš poton bou pokoj.''

V niektorých domoch vraj chovali zmoka. Vysedeli si ho vraj sami majitelia tak, že zobrali vajce od čiernej sliepky a nosili ho pod pazuchou, kým sa z neho nevyliahol zmok. Vyzeral vraj ako zmoknuté čierne kura a splnil majiteľovi každé želanie, vláčil do domu peniaze a bohatstvo. Nikto ho nemohol vidieť, ale často vraj bolo badať ako v ohni opúšťal komínom dom alebo sa doň vracal. Človek sa ho už do smrti nezbavil, zomrieť sa s ním vraj nedalo, tak sa umierajúci snažil podať niekomu ruku, a tak zmok potom prešiel k novému majiteľovi.

Čo Dobronivčania jedávali

Jedálny lístok nebol veľmi pestrý, ale jedlo bývalo výdatné a zdravé. Uvádzame typický jedálny lístok na týždeň.

Pondelok: ráno pečené zemiaky s kapustovou polievkou, na obed kyslá mlieková fazuľová polievka zahustená múkou (zatrepaná), k tomu chlieb, na olovrant slanina s chlebom a večer jedlo od obeda alebo žinčica či mlieko.
Utorok: ráno kapusta či zemiaky, na obed halušky s tvarohom poliate maslom alebo rozškvarenou slaninou, na večeru mrvenica zapražená alebo cibuľková.
Streda: na raňajky kapusta alebo mrvenica, na obed polievka z krúp, fazule, hrachu a údeného mäsa (geršňa), zajedala sa chlebom, na večeru to isté alebo cmar so zemiakmi varenými v šupke.
Štvrtok: ráno zapražená mrvenica s chlebom, na obed kapusta s údeným mäsom a chlebom, na večeru to isté, ale bez mäsa alebo cmar, mlieko s chlebom či zemiakmi.
Piatok: ráno cibuľková mrvenica, na obed rezance poliate maslom alebo sladkou vodičkou, na večeru demikát alebo žinčica s chlebom.
Sobota: ráno zatrepaná mrvenica, na obed kyslá mlieková šošovica s údeným mäsom, ak bola bez mäsa, tak sa zapražila, na večeru to isté alebo syr s mliekom a chlebom.
Nedeľa: na raňajky škvarená slanina, na obed kapusta s údeným mäsom a na večeru to isté; bývalo sviatkom, keď sa na raňajky v nedeľu uvarila biela káva.

Na desiatu a olovrant sa jedávala slanina s chlebom. Kapusta vlastne nechýbala po celý týždeň, lebo sa uvarila v nedeľu a jedla sa do štvrtku a potom sa uvarila druhá a jedla sa do nedele. Okrem týchto jedál sa varili často i rôzne zemiakové jedlá podľa sezóny.

Príprava niektorých jedál

Kisľie poľiouke: Vo vode sa uvarili zemiaky alebo aj fazuľa, hrach, šošovica alebo čerstvá kapusta a nakoniec sa všetko zvarilo s mliekom alebo smotanou, do ktorej sa vmiešala hladká múka. Ochutili sa octom. Takéto polievky volali ''zatrepaňie'' a obyčajne sa v nich varilo i údené mäso, pravda ak bolo. Ak nie, dali do polievky ''zaoprašku'' z masti a múky a zvarili s mliekom. Kapusta zo suda sa zahustila múkou a mlieko sa do nej nedávalo.

Zapražená mrveňica: Zemiaky uvarili v slanej vode pokrájané na kúsky. Ak boli hríby, varili sa spolu so zemiakmi. Na panvici sa z loja, alebo masti a hladkej múky urobila hodne tmavá zápražka, ale múka nesmela zhorieť. Do zápražky sa nakoniec posekala cibuľka a zaliala sa studenou vodou (teraz sa pridáva aj červená mletá paprika a múka sa už tak neprepaľuje). Rozmiešala sa a vliala k zemiakom. Potom sa nechalo všetko spolu zvariť. Nakoniec sa do polievky zavarila mrvenica, ktorá sa urobila tak, že zmiesili hladkú múku s vodou (vajcom) na tvrdšie cesto, potom ho potrhali na menšie kúsky a na drevenom vahane posekali okrúhlym sekáčikom. Do takýchto polievok sa mohla dať i iná cestovina, napríklad trhance, rezance a podobne.

Cibuľová mrveňica: Vo vode sa uvarili zemiaky a k nim sa pridala na masti do červená usmažená cibuľka s paprikou. Nakoniec sa zavarila mrvenica.

Mlieková mrveňica: Do uvareného mlieka sa zavarila mrvenica. Niekto ju solil, niekto je jedol osladenú. Do slanej niekde dávali i zemiaky.

Sľepačia poľiouka: Varila sa len výnimočne, obyčajne rodičke ju zaniesla kmotra alebo blízka príbuzná. Bol to vlastne silný mäsový vývar, pridal sa do nej aj petržlen, ale zeleninu veľmi neobľubovali. Do takejto polievky zavárali ''brdance'', čo bolo rozvaľkané cesto po kúskoch skrúcané na brde, od čoho dostali tieto cestovinové rúročky charakteristickú ''povrchovú úpravu''.

Mesá: Mäso dali väčšinou do klobás alebo ho po ''viruosoľeňí'' v soli vyúdili. Pripravovalo sa najčastejšie varené i dusené (parenuo) a pečené s cesnakom a rascou. Hydina bola určená na predaj a doma sa takmer nepripravovala. Mäso z oviec sa dávalo solené do sudov alebo sa tiež zaúdilo.

Skočená pražeňica: Bola obyčajne jedlom na ''odomáš'' a jedla sa pri nejakej oslave dobre ukončenej práce alebo pokonávke. Vajca sa rozhabarkovali so soľou, troškou hladkej múky a mlieka. Zmes sa vyliala na horúcu masť, na ktorej sa niekedy osmažili i kolieska klobásy. Prikrytá pokrievkou ''viskočila'', obrátila sa a vyklopila sa na tanier, na ktorom boli rozložené smidky chleba, ktoré vpili masť a ak boli tvrdšie, pod horúcou praženicou zmäkli.

Fučka: Vo vode sa uvarili ošúpané zemiaky so soľou. Potom sa popučili s niekoľkými lyžicami hrubej múky aj s vodou, v ktorej sa varili. Zmes sa poliala opraženou cibuľkou a jedlo sa zapíjalo mliekom.

Dlábeňie krumpľe: V slanej vode sa uvarili očistené a pokrájané zemiaky. Po uvarení sa voda zliala. Osobitne sa urobila zápražka, do nej sa dala paprika, hmota sa zaliala sladkým mliekom a rozvarila sa na riedku omáčku. Vliala sa do zemiakov a všetko sa podlávilo. Mohli sa poliať i cibuľkovou masťou. Podávali sa ako hlavné jedlo.

Haruľa s krvou: Surové zemiaky sa porajbali (postrúhali), pridala sa múka a krv, ochutilo sa masťou, na ktorej sa opražila cibuľa, majoránkou, mohlo sa dať i vajce. Zmes sa vyliala na vymastený plech a upiekla sa.

Hurke: Jaternice sa robili tak, že sa uvarila jačmenná kaša a zmiešala sa s varenou krvou, pomletými vnútornosťami (pečeň, pľúca) a vareným mletým mäsom. Pridala sa na črevovej masti upálená cibuľa a všetko sa ochutilo soľou, korením, paprikou a majoránkou. Zmesou sa naplnili hrubé črevá a krátko sa povarili. Jedli sa najčastejšie pečené.

Pražená kapusta: Na cibuli a masti s paprikou sa podusilo bravčové mäso i klobása, pridala sa kyslá kapusta a všetko sa dusilo do mäkka. Kapusta sa viac pražila ako varila. Jedla sa na páračkách a na fašiangy.

Haluške: Zemiaky sa postrúhali, posolili, pridala sa múka, aby vzniklo nie veľmi husté cesto. Z drevenej lopatky sa potom lyžicou ''strkalo'' do vriacej vody. Halušky museli byť drobné. Poliali sa masťou alebo rozpraženým maslom a posypali tvarohom, bryndzou, praženicou alebo i makom (vtedy sa osladili). Na tvarohové sa dávala i do ružová opražená cibuľka, na bryndzové zasa osmažené škvarky alebo slaninka. Halušky boli výborné i keď sa zmiešali s obvarenou kyslou kapustou a osmaženými škvarkami.

Rezance, pirohe, šiflíke: Robili sa vždy zo zemiakového cesta. Zemiaky sa uvarili, popučili a s múkou sa zmiesilo hustejšie cesto. Rozváľalo sa nie veľmi tenké cesto a krájalo sa na rezance alebo štvorčeky (šiflíke). Pirohy sa robili tak, že na polovičku cesta sa pokládli kôpky hustého lekváru a preložili sa druhou polovicou cesta. Pomedzi lekvár sa cesto popritláčalo a kolieskom pokrájalo na štvorčeky, ktoré sa vyvarili, omastili a posypali makom. Rezance sa jedli s lekvárom, s tvarohom i makom a šiflíky najčastejšie s popraženou čerstvou kapustou a soľou alebo i cukrom.

Zo zvykov a obyčajov

Narodenie dieťaťa

Malých Dobronivčanov - tých vydarených vraj nosili bociany a tých zlých vraj vrana vysedela. Ak to bolo tak, úbohé bociany sa museli poriadne obracať, lebo detí bývalo ako smetí. Tí najstarší občania sú ešte obyčajne ''z veľa detí'', pričom nebolo zriedkavosťou i tucet detí. Jedno dieťa bolo skôr výnimkou, lebo platilo, že ''jedno dieťa, ako jedno prasa''. Po prvej svetovej vojne začala byť rodina menej početná, až sa ustálil počet detí na dve, sem-tam sa pridalo viac. Radšej boli chlapcom ako dievčatám, lebo ''chlapec nosí do domu a dlouča ľen čo vivlačuje''. Nemať deti bola hanba a veru tie, čo ''nezapadli'' do roka od sobáša, sa veru vystáli pred kostolom ''v bráňički'', lebo taký bol zvyk, že nevesta po sobáši nosila na čepci ešte veniec do kostola a stála prvá pred kostolom a posledná išla z kostola, pričom všetkých úctivo zdravila i odpovedala na ich otázky, až do tých čias, kým sa sukňa vpredu nezačala znateľne dvíhať. Vtedy ju uznali za ženu so všetkými právami.

Ešte len vtedy ju čakala pri tej veľkej radosti aj kopa trápenia, zákazov a príkazov. Nesmela sa zľaknúť, nesmela spadnúť, nesmela pozrieť na nič mrzkého, počuť nič strašného. Ak by sa bola udrela, dieťa by malo fľak na tele, ak po dačom zatúžila, musela to mať, lebo by jej bolo ''odišlo''. Preto takej žene, ak prišla do domu, vždy ponúkli, čo bolo na stole, aby ''ňezabažala'' (to však už bola výhoda tohoto stavu). Stala sa i stredobodom pozornosti, najmä ak bola ''prvoska''. Šacovali ju. Ak bola pekná, okrúhla, čakala (akože ináč) chlapca. Ak však bola fľakatá s končitým bruchom, malo sa narodiť dievča. Niektorí tvrdili opak, takže ono vždy mal niekto pravdu.

Pri rôznych prácach (priadky, páračky), ale i pri rôznych spoločenských príležitostiach nezabudli ''samodruhej'' aj zaspievať:

Ej, ňigde ma neboľí, ľem okolo pása,
čo son sa najedla, uhája, surovího mesa, ťuhája.
Ej, ani baraňiňi, ani hovedziňi,
ľen takej ďiviňi, uhája, čo dvíha periňi, ťuhája.
Tu ma bolí, tu ma pichá, tu ma dačo omíňa,
pošľiťe mi pre doktora, nag mi dáke ľieke dá.
A doktor je ňeňi doma ani jeho mlád'eňec,
pošľiťe mi pre babicu, nag mi varí rumaňec.
Rumaňec mi neosoží aňi žiadna zeľina,
ponáhľaj sa muž môj domou, budeme mať kršteňia.

A prišiel deň, keď bolo vidieť z domu utekať po babicu. Ak sa dieťa šťastlivo narodilo, babica mohla pozývať na krstiny. Najdôležitejší, pravda, boli kmotrovci, s ktorými sa dohodli už vopred, keď ich boli ''volať za kmotrou''. Odmietnuť sa nepatrilo, ale pravda je, že už vopred sa overilo, či by išli. Ak deti mreli, krstiť sa zavolal človek, ktorého prvého stretli na ulici a musel ísť krstiť tak oblečený, ako bol, keď ho stretli (keď aj hnoj kidau). Vraj to pomohlo a dieťa prežilo.

Kmotrovci napražili ''krapľou'' aj ''pampúchou'' a v sobotu vo veľkých košoch kuchárky alebo mladé ženy z rodiny kmotrovcov slávnostne dedinou niesli kmotre ''posťeľkiňi'', čo nachystali. Dávnejšie sa všetko nieslo v nedeľu, keď sa išlo na ''krstenia''. Vošli do domu so slovami: ''Poslaľi nás ot Kiseľou, abi sťe ďačňe prijaľi ťieto dari''. Domáci sa poďakovali, pohíkali nad krapľami: ''Akie sa podareňie, dobrie, chutňie, len sa tak rospúšťajú na jaziku a ako sťe ich ľen niesli, že sa ván ňepomrviľi a načože sa kmotríkovci ťeľko unúvali, veť to ňemiselo biť, teľiká trova''. Pohostili ženu, aj výslužku dali, peniaz strčili, kázali pozdraviť, aby zajtra nezabudli prísť a vrátili sa späť ku krapľom, aby zistili, že ''dáko sa in ňevidariľi, čari sa troška aj prihoreňie, aj sa dáke pokrošňeňie, hádan s ňima daďe spadľi, keď ich ňiesli, akože ťerás s toho dakomu dať, či druhie robiť ...''

Tak či tak v nedeľu sa išlo krstiť a matka išla ''na vácku'', lebo kým ju nemala za sebou, nesmela spod strechy, ani sa spoza kútnej plachty neukazovala, leby by sa jej mohlo dačo stať. Keď odchádzala kmotra s dieťaťom z domu, trikrát sa opýtala: ''Zaňesieme pohana, doňesieme kresťana, či veríťe?'' Na to sa od domácich dostalo trikrát odpovede: ''Veríme''. Malému zvykli do vankúša pribaliť symbol nejakého remesla, to podľa toho, čo chceli z neho mať, keď vyrastie (pero, aby bolo múdre, peniaze aby bolo bohaté ...)

Po krste si ho kmotrovci zaniesli domov, zabalili mu do vankúša peniaze a vrátili sa ku kmotrovcom so slovami: ''Ta - ňiesľi zme pohana, doňiesľi zme kresťana, či veríťe?'' A keď sa trikrát tak isto ozvalo: ''Veríme'', mohla sa začať hostina.

Nebola to len čisto ženská záležitosť, ale ženy predsa len mali hlavné slovo, čo sa odrazilo i na spievaných piesňach:

Keď zme sa tu zišli mi veseľie žeňi,
veru sa budú triasť Gajdošovie sťeňi.
Kršťeňia, kršťeňia, veď je za kršťeňia,
kmotri sa hňevajú, aňi ňespievajú.
Aj nám dosť dávajú, ľem nás ňenúkajú,
i domou pôjdeme, to tvrdo čakajú.
Ňepôjdeme domou, ľen keď buďe svitať,
keď nám naše kravi buďe mľieko ťískať.
Veď son si na tri dňi kravi podojila,
abi son ja sťato domou ňemisela.
Bodaj ván pán kmotor kosťinka stávala,
abi nán kažďí rok hosťinka bívala.

Naľej, kmotor, naľej vína, požehnau ťi pán boch sina.
Naľej, kmotor, aj páľenku, požehná ťi na rok ďiouku.

Ej, pime, pime, holdujme, toho nážho kmotra vitroume,
keď nás povolau nag nán dá, ak ňemá nag daďe pohľadá.

Červená, biela sťena, napi sa mladá žena,
ej vivat, vivat, vivat, keť ťi nalejú, vivráť.
Keť ťi naľejú za pohárik, otpi z ňeho ľen treťí táľik,
ej, vivat ...
Keť ťi nalejú do skľeňički, ňevipi ľen do polovički,
ej, vivat ...

Spievať sa na krstení muselo, lebo vraj tak sa dieťa chytro naučí rozprávať, takže ak kmotru vyzvali ''Kmotra, veď vi ľen jeťe, pijeťe a nič ňespievate'', nemuselo sa to pokladať za neokrôchanosť.

Pred odchodom sa ženy nezabudli so svojimi skúsenosťami podeliť s ''posťeľkiňou'', nešetrili radami, zaželali veľa radosti'' z maľičkího'', popľuľi ho, aby mu z očí neprišlo, ak dáko nedopatrením ''chúďa padlo na mrcha oči'', a s výslužkou sa pobrali domov.

Stará mať však i tak nezabudla dieťatko okúpať pre istotu v čisteci a pozorne sledovala, či vo vode nezostali ''pláke'', lebo to znamenalo, že bolo ''zočenuo''. Bol i iný spôsob, ako dieťaťu ''odrobiť''. Do hrnčeka s vodou sa vhadzovali z ohniska uhlíky a pri každom sa povedalo: ''chlap? ďiouka? žena?'' a ak niektorý zostal plávať navrchu, dieťaťu bolo ''z očú''. Vodou sa potom umylo a účinok sa zvýšil, ak ho potom poutierali prednou polou rubáča. Z podobných pohnútok zvykli deti umyť močom, ale to len keď boli malé (väčšie sa už asi nedali). Niekedy dieťa aj ''okiedzaľi'', ale museli byť naporúdzi buď vlasy alebo nitky z odevu človeka, ktorý to spôsobil. Tieto sa hodili na žeravé uhlíky a dieťa podržali nad dymom.

Potom už dieťa mohlo pokojne spať, ale bez uspávanky sa to nezaobišlo.

Hajiže mi, beľ, môj anjeľik bieľi, ňedán si ťa, ňedán za ťento svet ceľí.
Haja, haja, haja, moja duša malá, bodaj si mi spala, do bieľiho rána.
Zajtra ráno stala, po chiži behala, od oca, maťari chľebíka pítala.
Hajdou, hajdou, hajdou, oťec ťi je tandou,
za vodou hlbokou, taň ťi do ňej spadou.
Ňespadou, ňespadou, ľen si pri nej ľahou,
mau kúsok chľebíka, tak si ho tam zedou.

A nastali všedné dni starostí, ale i radostí zo zdravých detí, s ktorými sa nikdy nemaznali, ale na ktoré mali vždy dosť času, vedeli rozprávku povedať, naučenie dať, i pesničku zaspievať i naučiť, pravda obyčajne pri robote, ale predsa.

Svadba

Čože je to za zeľenú trávu v Kiseľovie dvore rosievanú.
Kto hu rosiau? Janko Koľenovie, že rád viďí Anku Kiseľovie.


Čieže to pachoľa v noci blúďi, čo dobrích ľudí zo sna buďí.
Čieže bi bolo, Koľenovie, choď pod oblok Kiseľovie.

Ej, hora, hora, stron sa kíva, čiaže sa to ďiouka ďíva?
Ej, čia by bola, Kiseľovie, za Jaňíkom Koľenovie.

Ak častejšie bolo počuť spievať podobné piesne, bol to neklamný znak, že sa voľakde ''svadba kiaže''. Svadby sa v Dobrej Nive najčastejšie odbavovali na jeseň do ''Katreňi'' alebo v zime cez fašiangy. Ak sa dvaja ľudia mali radi, chlapec prišiel obyčajne v sobotu s matkou na pytačky, či by nedali k nim dievča ''za slúšku''. Ak to rodičom dievčaťa bolo povôli, predložili pytačom praženicu. Ak však ponúkli dačo iné, nemuseli viac dúfať.

Na druhú nedeľu prišla matka dcéru ''pripoviedať do službi'' a svadobný kolotoč sa rozkrútil. Na faru sa išli ''ohláške'' písať, a potom po tri nedele pred svadbou mladých kňaz ''s kancľa zhoďiu'', aby všetci vedeli, že sa budú brať, prípadne aby mohli oznámiť nejaké prekážky do manželstva. Pri tejto príležitosti ''verenci'' chodili do kostola už v svadobnom rúchu, nevesta pod partou a ženích pod pierkom. Na druhú ohlášku ženích obdaroval nevestu čepcom {mužouská kápka), nožíkom, niekedy i prsťeňom a popoludní dievčatá vili u nevesty pierka z husacích pierok a jedľových vetvičiek a zdobili partu.

Ľietala, bŕkala, biela hus nad vodou, zaplakalo ďiouča za svojou slobodou.
Ľietala, bŕkala, piera si traťila, Aňička ich zbiera, svatou si potpiera.

Potom sa začalo piecť na svadbu. Najviac to boli biele kysnuté koláče (radosňíke) a okrúhle tvarohové koláče (sireňíke), makovníky a ''štrúdľe''. Najväčší koláč ''ťapša'' sa ozdobil vetvičkami jedle a šnúročkami a cez svadbu stál pred novomanželmi. Po svadbe ho rozdali svadobčanom. Mäso bývalo dusené, pečené, jaternice, huspenina (stuďeno) a nechýbala ani slepačia polievka.

Vlastná svadba začínala v nedeľu. Ženích so ženami, družbom a starejším prišli po periny na voze k neveste. Nezaobišlo sa to bez jednania a prekárania.

Čože sťe k nán prišľi, Koľenouci pišňí,
ňemáme mi ďiouča vedľa vašej misľi.
Veď zme mi ňeprišľi pre vaše koláče,
aľe zme mi prišľi, že nám ďiouča dáťe.
Veď zme mi ňeprišľi pre vašu poľiouku,
aľe zme mi prišľi pre tú vašu ďiouku.
Veď zme mi ňeprišľi pre vaše rezance,
aľe mne mi prišľi pre dva pre tri tance.

Keď zjednali a ženích zaplatil, bola hostina. I ženíchova krstná mať prišla od ženícha s darom (čižmy, čepiec), nazad jej do koša nabalili ''krapľov''.

Potom truhlu a periny (rúcho) naložili na voz a išli s ním po celej dedine s podperenými koňami, ujúkajúc a spievajúc.

Šibaj, kočiš, koňe ces to šíruo poľe, šibaj šečke šťiri, nak sa cesta šíri.

Ej, šibaj, šibaj, pošibávaj, ej na koňíčke povolávaj.
Ej, kerí vozár dobre vozí, ej, netreba mu kolomaži.
Ej, kolomaži aňi biča, ej, ľen dobrího pohoňiča.

Ňešibaj, furmaňe, koňe popod brucho,
nak sa ňezafŕka to bieľenuo rúcho.
Aňičkino rúcho šňúrou šňurovanuo,
červeňín haraskon pekňe prepľetanuo.
Starejší, starejší, chiba sa ťi stala,
veť sa ťi svatňica do voza višťala.
Hibaj dolu z voza, ňestoj ako koza,
dos si sa nastá, kín si ho dostala.

Prizerajúcim sa na ulici sa ušlo i z koláčov, lebo ich rozhadzovali. Zatiaľ v krčme mládež tancovala a mladí sa lúčili so slobodou. Večer sa u mladého zaťa hodovalo a tancovalo do polnoci.

V pondelok ráno zváč pozval na svadbu (lebo bolo treba zvať ''do troch vrchou'') a išlo sa na pytačky k mladuche. Mladého zaťa viedla svatvica (mladá žena z rodiny), za nimi išli svadobčania a muzikanti. Vypýtali v dome nevestu, ktorú im po predstieraných ťažkostiach nakoniec vydali a vykročili na sobáš.

Aňičkina maťi po záhraďe choďí, po záhraďe choďí drobnuo kvieťa roňí.
Načo mi je načo toto drobnuo kvieťa, keď ma zanaháva moje miluo ďieťa.
Pozri sa, Aňička, ta hore na vežu, taň tvoju slobodu do uzlíčka viažu.
Viažu ťi hu viažu na uzol veľíkí, čo ho ňerozviaže ťento svet širokí.
Iďeme iďeme k svaťímu sobášu, šecko ľuďia vravia, že to ľen zo špásu.

Zo sobáša sa išlo veselo.

Ej, ťeraz vieme, že je naša,
ej, keť iďeme zo sobáša.
Ej, ťeraz vieme, že hu máme,
ej, keť sa na ňu pozeráme.

V krčme sa tancovalo a potom sa išlo do domu mladého zaťa.

Stará Koľenovie na vrchu cúďila,
za dobrú nevestu bohu sa modľila.
Dajže mi, bože môj, dobrú ňevesťičku,
čo bi mi viňala z mojich rúk riečičku.
Koľenovie stará z vitrhaňím bruchon,
veď jej ho zapláca ňevesta kožuchom.
F Koľenovie dvore sľiepka sa raduje,
ťej novej gazďiňej, čo hu chovať buďe.
Tag hu nachovala, žrať, piť jej ňedala,
od hladu od smedu zdochňúť jej misela.

V dome ženícha ich privítali medom a koláčom, ktorý mladucha prehodila ponad hlavu za seba. Privítala ju svokra, ktorá sa tri razy opýtala. ''Moja ďiouka, čo si nán doniesla?'' Odpoveď znela: ''Šťasťia, zdravia a hojnuo boskuo požehnaňia''. Obyčajne ešte musela obieliť čeluste na peci, aby sa ukázalo, aká je šikovná, trikrát musela pozrieť do komína, aby deti mali čierne oči a všetci sa usadili a hodovali zasa do polnoci, kedy muži tancovali s mladou nevestou vykrúcanku. Po tanci odišli mladí do komory, kde družba sňal mladuche partu a mladých uložili spať (ukladanka).

A môj bračok pod obločkon sa ďíva, jaj, sestrička, veď ťa ja už ňepoznán.
Jaj, bračok, môj, veť son ja už ňeňi tá, otpadla mi moja parta zo zlata,

V utorok ráno na ''zobúdzanku'' museli všetci prísť presne, inak opozdilcov stihol trest. Mladých budili pesničkou.

Choďí milí po dvore, klope na dvere,
či spíš milá, či čuješ, či ma verňe miluješ, otvor mi dvere.
Či by spala ňespala, ja ňeotvorín,
ľebo ťi si takoví, za ďioučenci lakomňí, ja sa ťa bojín.

Ženy zavili nevestu do čepca, ktorý ešte zdobil veniec (ten stratila až po otehotnení), muži s ňou tancovali a za tanec platili.

Na zeľeňej lúki kopa sena, čera bola ďiouka, ňeská žena.
Čera bola ďiouka pod venčokon a ňeská je žena pot čepčokon.
Na zeľeňej lúki stron košaťí, čera bou mláďenec, dňes žeňaťí.

Všetkých pohostili ''studenom'', hriatou pálenkou a bielou kávou. Potom svadobníci (muži) chodili ako ''hánoji'' po dedine, robiac všelijaké parády a nezbedy.

Večer sa hodovalo u mladej nevesty, žartovalo sa a spievalo, mladucha obdarovala ženíchových príbuzných darmi a v stredu ráno odprevadila muzikantov aj s výslužkou do svadobného domu. Ešte potom v sobotu sa zišli najbližší príbuzní na ''kuchársko'' a svadba sa definitívne skončila.

Poďmeže mi sťato, ňerďi nás majú,
s prázňima taňieri popred nás behajú
(s prázňima pohári okolo nás hrajú).

Pohreb

Smrti sa Dobronivčania nebáli, lebo ''kto sa naroďiu, ťen misi aj zomreť''. Ak sa niečoho báli, tak to bolo ťažké umieranie. V takom prípade sa snažili uľahčiť skon svojou prítomnosťou a účasťou a vo všetkom mu vyhoveli. Nebolo zvláštnosťou, že pri umierajúcom sedelo aj desať ľudí. Dávali pozor, aby pri ňom nikto neplakal, lebo tak sa umieranie odďaľovalo, keď však človek dokonal, nariekaniu nebolo konca kraja, čo nemuselo byť vždy od veľkého žiaľu, ale i preto, že sa to patrilo a aby ľudia neohovárali, že im ani slza nevypadla.

Mŕtveho umyli, obliekli (v dedine na to volávali určité ženy) a vystreli ho na dosku. Neskôr (po stuhnutí) ho položili do truhly a nezabudli mu do nej položiť niečo, čo mal rád (nak sa aj na druhom svete s ťin teší). U mužov to bola najčastejšie fajka a krčiažtek s pálenkou, lebo ''ťen bi taň vari aňi pokoja ňemau bes toho''. Dodnes hrobári nachádzajú takéto krčiažky. Ženám dávali ''tranoscius''. Okno sa otvorilo, ''abi duša mohla slobodňe taľeťeť'', ale verilo sa, že mŕtvy ešte jeden deň všetko vníma, čo sa okolo neho deje.

Ak zomrelo dieťa - kojenec, truhličku zaobstarali kmotrovci a títo dieťa niesli i do cintorína na rukách. Za maličkými deťmi starší nekázali želieť. Vravievali, že ''pánboch dau, pánboch zau'', ale pamätali rodičia na zomreté deti po celý život tým, že do Jána nejedli čerešne a jahody, aby mu vraj v nebi nepochybeli.

Ak umrel mládenec alebo dievča, vystrojili ho do svadobného šatu, dali mu veniec či pierko a vyprevádzali ho na cintorín družice a družbovia, pričom pred truhlou chlapec alebo dievča (často snúbenec, snúbenica) ako mladucha alebo ženích niesli korunku z rozmarínu. V takom prípade bol pohreb i kar parádnejší (veť to mu bolo miesto svadby, pánboch mu daj rados večnú, abi son ho darmo ňespomenula). A ak sa na kare ku koncu sem-tam ozval aj spev, tak sa ''nič takuo strašnuo ňestalo''.

Vráťme sa však trošku späť. Keď mŕtvemu zvonili, chodili ho ľudia pozerať. Prišli do izby, postáli, rozlúčili sa s ním podaním ruky a nezabudli okom prebehnúť po ňom, či je ako sa patrí ''obriaďeňí''.

Súčasťou tohoto pozerania a takmer celého pohrebu bolo nariekanie. Dávnejšie na tento účel pozývali ''ňariekačke'', neskôr už len príbuzné ženy hlasno zvláštnym spevavým hlasom (pripomínajúcim niektoré balkánske melódie, najmä bulharské) a vo ''veršoch'' lamentovali nad zomretým, chváliac jeho zásluhy a ľutujúc samé seba alebo úbohé siroty. Ešte i dnes tu i tam nariekanie pretrváva. Podľa toho sa i pohreb hodnotil, či bol pekný a pekný bol vtedy, keď sa veľa plakalo, nariekalo, ''vikladalo'' a keď aj ''zandľievaľi'' a keď sa ''dovica'' do jamy chcela hodiť (v čom jej našťastie v poslednej chvíli vždy niekto zabránil). A ak sa vdova po roku smútku znova vydala, potom radi o nej povedali: ''No, ľa, do jami sa hádzala, že hu udržať ňemohli a už preboľeľo už zabudla. No načo je to takuo!''

Jaj, ľuďia, ľuďia, veď ma poľutujte,
čo sa u nás stalo.
Veť son sa ja ňigdá ňenazdala,
že ja takto ostaňem tu sama.
Ďeže si sa, ďeže si sa pobrau,
čože si ma ňešťasnú zanahau.
Veť si mi sľubovau, veť si mi vravievau,
že mi buďeš na staros opora
a ťeras son samučičká sama.
Veť si mi bou dobrí a žďická dúverňí.
Ňigdá si mi, ňigdá zľího slova ňedau.
Pozriže sa, pozri na ťie sirôtočke,
na kohože si ich, na koho tu nahau.
Rúčke moje, rúčke, rúčke pracoviťie,
veť sťe vi meravie, už si odíchňeťe.
Dobroňivskie zvoňi pekňe vizváňali,
keď môjho manžela do hrobu dávaľi.
Zvoňťe, zvoňi, z našej stráňi,
už je môj muš pochovaňí.
Načože ja, načo ťeraz domou pojďen,
keď môjho manžela doma viac ňenajďen.
Akože ťa ako, akože zabudňen,
s kerejže ťa stráňi vizerávať buďen.
Príďiže mi, príďi aspoň na chvíľočku,
ňenahajže ma tu aňi hoďinuočku.

Niekto nariekať vedel, niekto nie (na to misela biť hlava) a beda žene, ktorá túto schopnosť nemala. Potom sa mohlo stať i to, že si sem-tam nejaký veršík požičala zo svadobných odobierok, čo neušlo pozornosti prítomných, ktorí na to dlho s potešením spomínali. Keď jedna žena takto vyčerpala už všetko, čo si z pohrebov zapamätala a nariekať sa ešte muselo, v ''trapiech a velkon krenku'' sa dostala k svadobnej odobierke (tieto melódie mali k sebe veľmi blízko), čo sa skončilo šťuchancom ďalšej ženy, ktorá ju rázne a dosť hlasno napomenula: ''Anča, čo trepeš, veď netájďeme na sobáš!''

Nakoniec ešte moja vlastná spomienka. Umrela veľmi mladá žena a ja i ostatné deti, ako bolo zvykom pri každom zvonení, som chodil pozerať mŕtvu. Bol som i na pohrebe a keďže mama z nejakého dôvodu na pohrebe nebola, opýtala sa, či bol pekný pohreb. Pochválil som, ale vzápätí som nezabudol skritizovať jednu tetku, ''kerá mi išľi na ňervi, ľebo furt ľen dáki ľekvár dovedúvali a ňevien, načo in na pohrabe mau biť''. Matka s nedôverou zašla za susedkou, ktorá na pohrebe bola a overovala si, či je pravda, že dáka tetka nariekala: ''Ľekvárik, ľekvárik, ďe sťe ľekvár dali''. Susedka dala všetko na správnu mieru, lebo to bolo takto: Ľekári, ľekári, ďe sťe ľieke daľi,
že sťe mojej Marki pomuocť ňeveďeli.

Na moje ospravedlnenie len toľko: Zle som rozumel, lebo do tej doby som slovo lekár nikdy nepočul, lebo Dobronivčania poznali len ''dochtorov'' a tí zasa nedávali lieky, ale ''meďecínu'' a ''apatieku''. Spomínam to i preto, že takéto nedorozumenia dali určite podnet k zrodu zaujímavého zvyku chodenia s Urbanom na priadky a nariekania nad ním, pravdaže preto, aby sa ľudia zabavili a zasmiali.

Priadky

Od Martina nastáva čas priadok. Všetko, čo sa nosilo ako oblečenie, ale aj obliečky perín, plachty, vrecia, obrusy, plachtičky do nepohody, kútne plachty, odiedzky, sa tkali doma a najprv bolo treba každú zimu našúľať a namotať na vreteno dlhé metre priadze.

Priadlo sa v každom dome a využila sa na to každá chvíľa, keď sa práve nevarilo, neopatroval sa statok, alebo nerobilo sa niečo z každonenných prác. Staršie skúsenejšie ženy priadli najjemnešie nite a dievčatá, ktoré sa len učili priasť, spriadali nite na ''zrebnuo'' plátno na vrecia. Večerami sa ženy a dievčatá schádzali obyčajne po týždni v jednom dome na priadkach. Šetril sa tak petrolej v ostatných domoch a pri ''zhovorke'' a klebetách rýchlejšie ubiehal čas, i veselšie bolo, ba i zabavilo sa, ak prišli mládenci (a títo prišli skoro vždy).

Gazdiná, u ktorej sa práve priadlo, nachystala na tanier kyslej kapusty, uvarila alebo len tak prichystala sušené ovocie a mohlo sa priasť. V chyži sa sedelo podľa určitého poriadku. Najmladšie dievčence sedeli odo dvora ''na madáči'', pred zrkadlom sedeli dievky v plnom kvete, smerom doprava staršie a chrbtom ku dverám ''na petáku'' sedeli nastávajúce nevesty. Staršie ženy, ''čo už maľi stud'enšiu krú'', sa rozložili okolo pece. Priadky sa nezaobišli bez prekáravých dievčenských piesní.

Surovo drevo - horí ďim, veď je u Kiseľou pekňí sin.
Kebi mi dali s ňím spaťi, ňežeľela bi groš daťi.
A vedľa groša sto zlaťích, kebi mi daľi s ňín spaťi.

Zasvieťilo slnko Anki Koľenovie do komorki,
že je ona hrdá, že sa boskať ňedá frajerovi.
A Janko mláďenec, takí ako kliňec, Kiseľou sin
a on ťa Aňička za vernú manželku dostať misí.

Na priadkach boli obľúbené príbehy o strašidlách a strigách. Vzrušovali myseľ a tak príjemne od nich naskakovala husia koža, že výkriky dievčat: ''Jaj, dosť uš ťetka, ňevravte takuo, veď na zrácu vínďeme'', znamenali skôr pobádanie, aby rozprávač pokračoval v načatom.

''Môj starí tatuška šťiepaľi ras v humňe drevo. A ako tak šťiepajú, ľen tu okolo ňich choďí jedna čierna mačka a ľen sa in potpletá popod nohe a ag miauká, tag miauká. Stúpila do ňich taká zlosť dáka, zali kľocok: ''Nuž aľe, buďe sa mi toto pľuhaustvo mrskuo popod nohe potpľetať!'' a šmarili do ťej mački. Aľe ako tak hoďili, či in z toho klocka dáka trieska do ruki ňezadrela! Ruka hneť opuchla ako zváň, otkvecla, miľí chlap dostaľi horúčku, prst sa zbierau a bolesťi maľi preukrutňie. Čo naň čo dávaľi, nič nepomáhalo. No na treťí deň príďe jedna susetka a vraví: ''Jano, že si vraj chorí ?'' ''Chorí veru, aj ruka aj šecko ma boľí, že sa aňi pohnúť ňemôžem, už ja hádan pójďen.'' Tu tá žena chiťila ťen boľaví prst a tri razi ho popľula: ''Tfi, tfi, tfi a na druhí ras do mački ňeháč!''

A čosi kamsi sa prst zahojiu. Ja si ľen tak misľín, že tá mačka, to miseľa biť tá susetka''.

''Jednu jeseň zme krumpľe kopali nad Pánskima konci. Seďeli zme okolo miski a jedľi. Boľi haluške zo sirením. Tu ľen priskáče k nám dáka žaba a ag hľadí, tag hľadí, ako jeme. Kceľi zme hu odhoďiť, abi nám zubi nesčítala a zľe sa nám ňepovoďilo, aľe náš Jano hoďiu pred ňu za ľižicu haluškou, že je hádan lačná. A či veríťe, či ňie, tá ťie haluške zedla šecke. Jano aj povedau, že to ešťe ňikto ňechirovau, abi žaba haluške jedla a mňe sa to hňeť ňeviďelo s kostoľním riadom, ale zme na to zabudľi. O rok zme tašľi na žatvu na DoIňiake a keď zme sa vracaľi, v jedňej ďeďiňe nám prišlo prenocovať. Tu sa jedna žena natrafila a ľen: ''Poťe ko mňe, ja vás prenocujem. Uložila nás ako grófou do perín, ráno nám ešťe aj pražeňici s klbásou napražila a ešťe bielu kávu uvarila. Keď zme sa jej kceľi otslúžiť za opaťeru, ňezala tá ňič: ''Ja od vás ňič ňevezňen, lebo son ja ván gĺžna bola, čo sťe ma haluškáma nachovaľi, keť son ja bola pocesná''. Ľuďia moji, nán poton išlo želútke aj šecke vňítrnosťi potrhať, keď zme si spomenuľi, kto nás nachovau''.

Aby som nezabudol spomenúť, kde boli večerami chlapi. Pravdaže doma obkurovali ženy, robili ''papečke, habarke'', vystruhovali piesty, drevené súčiastky na vozy, ktoré sa zlomili pri robote, vymenili zub na hrabliach, či napravili vystretý paroh na drevených vidlách, aby sa pri robote pri sene nezapichoval do zeme. Po večeriach najčastejšie párali z polienok ''fakľičke'', aby bolo čím zakúriť ráno na ''kúťe'' alebo v peci. Cez zimu sa ich narobilo toľko, aby vydržali po celý rok, veď v lete na takéto práce nebolo času. Usmievajúc sa popod ''bajúz'' radi si vypočuli rozprávanie žien i rady, ktoré ženy štedro rozprávali mladým ženám a dievkam.

''Keď iďe ďiouka ako mladucha na sobáš a keď je uš pred oltáron, misí dať pozor, abi si prvá ňekľakla, ľebo kto si prví kľakňe, ťeň buďe v manželstve podaňí, a kto si posľedňí, ťen bude v manželstve kraľovať''.

''Keď idú mladožeňísi zo sobáša, majú si dať pozor, abi ich ňikto nepreďišou vozon, ľebo potom bi sa mľaďí zať stau v živote vrahon''.

''Ag žena ňemôže pri pôroďe ľahko zľahnúť, dobre je na žrťku nat posteľou prevesiť na jedon koniec kabaňicu, na druhí mužove čižmi a doprostrietka treba prehoďiť mužove gati. To pomôže''.

''Keď ďieťa s priesťi kape, treba s ňín pret východon slnka ísť do cinťerína a pomedzi hrobi ho pokotúľať a pri tom vraveť: Čarín. Komu? Dieťaťa maľímu. Prečo? Abi šecke chorobi od ňeho sa zďiaľiľi a zľí duchovia k ňemu prístup ňemali''.

''Keť dieťa odstaví ot pŕs a prežehná, ňemá sa mu uš poton dať viac cicať, ľebo keť narasťie, poton od ňeho buďe bívať z očú''.

''Bradovice a ľišaje skapú, keť sa v nove začitujú. Treba hľaďeť na mesiac a vraveť: ''Na čo sa ďívan, nag rastie a čo sťieran, nag skape''.

Najľepšie zeľíni sa cintárija a bedrenčok. Raz dakto počuv, keť sa na jar pri cintoríňe smrťke vihrievaľi na praví obet, ako tancovali a spievali: ''Kebi ľuďia veďeli, ot čoho bi ňemreľi. Cintária, bendrenčok, ot smrťi je korenčok''.

Dievky sa snažili na priadky prilákať aj mládencov. Čo by to boli za priadky bez mládencov a kto by dievčence vyprevadil spolnoci domov. Ak dlho nechodili, snažili sa im počariť. Zametali metlou smeti doprostred izby a odriekali:

Zmetám, zmetám zo šeckích strán.
Sprava, zľava šecko k nán.
A ťi šíp, ľen ich šťíp, ľen im oči ňevišťíp!
A ťi tŕň, sem ich hrň!
A ťi stará naocesta, ňedajže im ňigďe miesta!
A ťi stará metla, bodaj si ich sem dovľiekla!

Potom smeti zabalili do handričky a zaniesli na krížne cesty, kadiaľ chodili mládenci najviac, pričom ich nemal nikto vidieť. Smeti vysypali a odriekali:

Čarín. Komu? Mláďencon. Kerín?
Horňickín, dolňickín, malostranskín, velkostranskín,
uľickín, pažickín, šeckín mládencom dobroňivskín.
Prídu? ňeprídu? Prídu? ňeprídu? Namojdušu prídu.

A veru mládenci prišli, najmä ak im ešte zaklopali na oblok krčmy, a tak im oznámili, že už majú ''počarenuo''. Spevom išli dedinou a často i s harmonikou. Pravda potom už z pradenia nebolo nič.

Šťiri dňi, tri noci má milá plakala,
že son hu ňeboskau, keď mi kázala.
Boskau son hu, boskau šťiri razy v noci,
abi naše ďeťi maľi čierne oči.
Čierňe oči, čierňe, ako čierňi hodváb,
ko mňe že sa milá, holubienka sivá, ko mne že sa obráť.

Po príchode do kúdeľnej izby nasledovali prekárania, pesničky a rôzne hry. Napríklad ''Odo dverí''. Hra spočívala v tom, že si chlapec či dievča zastalo ku dverám a povedalo vtipnú riekanku, ktorú si práve vymyslelo: Iďen s Podzánčoku, ňesien oreche na vahančoku. Anka Šútorovie, hibaj si ich ziať, ale aj boskať.

Vyzvaná za smiechu ostatných išla, vykonala, čo sa od nej žiadalo a ďalej hovorila pri dverách ona: Iďen zo Sási, ňesien masňie klbási. Šteuko Haľamovie, hibaj si ich ziať, ale aj boskať.

A ďalej: Iďen z Dubovího, ňesien pakeľ cukrovího. Iďen zo Zvoľena, ňesien braučovie koľená. Iďen z Michalkovej, ňesien vo fľaški petroľej. Iďen z Molatki, ňesien Eržu (cigánku) na lopatki.

Pri tejto hra išlo o pohotovosť, tvorivosť, vtipnosť i aktuálnosť výroku. Dalo sa pri tom zasmiať a keď k tomu prirátame i bozk ...

Na priadky sa často chodilo ''s parádou''. Obyčajne ženy sa popreobliekali do rôznych masiek, alebo predstavovali rôzne osoby z dedinského života. Bol to určitý pokus o divadlo. V jeden večer obišli i viac domov, kde sa konali priadky. Odmenou im bola radosť, ktorú spôsobili svojím predstavením. Najväčší úspech mávalo chodenie s Urbanom, ale i sitárikovia, doktori, cigánky a podobne. Pred príchodom do domu si vždy pýtali povolenie. ''Prišľi zme k ván s parádou, či nás prímeťe?'' Až potorn prišli napríklad s Urbanom. Na rebrík položili slamou vypchatú figurínu muža, obliekli ho, niekedy pripevnili na háklivé miesto i dve cibule a mrkvu, čo sprevádzal vždy veľký smiech žien a dievčatá sa červenali až po korienky vlasov (ale dívať sa neprestali). Urbana prikryli bielou plachtou, jedna žena sa obliekla do čierneho ako vdova, ďalšia si obliekla čiernu sukňu, na plecia si dala bielu sukňu, na hlavu čiernu šatku a predstavovala farára. Keď vchádzali do domu spievali: ''Keť ťa už Urbančok boch povolau čo son ťi sľubovau, to son ťi dau: na šeckích zvonách zvoniť, do tmavího hrobu otprevďiť.

Potom dovica nariekala:

Čera si mi ešťe maslo múťiu a ňeská si sa virúťiu.
Čerá si mi ešťe ohrabielko spraviu a ňeská si sa vivaľiu.
Urban, Urban, čože si mi to vikonau, veť si mi šecko sľubovau:
že mi hnoj vivozíš, čo treba porobíš.
Čože si ja zarmucená počňen, akože ja sama ľíhať bud'en.
Urban, Urban, kmotor prišou, abi si mu orať išou,
ale si ťi uš poorau, keť si čera večer skonau.
Fajka na kozube, kto hu fajčiť bud'e
a slaňina ako dvere, ktože hu jesť buďe.
Jajda, jajda, prejajdaná, kitľa mi je ňezberaná, pre to horkuo nariekaňia.
Kebi mi bolo aspoň to zostalo, čo v ťích gatkách stálo.

Nasledovala odobierka, v ktorej sa ''farár'' v mene zosnulého urbana odoberal od prítomných, robiac rôzne narážky tak, aby sa prítomní mali na čom zasmiať:

Zosnulí Urban odoberá sa ot šoukiňi Zuzaňi, že mu peknú košeľu višťepila.
Posľednuo zbohon dáva hoňnej suseďe, že mu ždi dala ...
peknuo slovo, keď ho stretla.

Na koniec priadok dievčatá usporiadali aj hostinu s tancom. Pradenie sa snažili ukončiť do Kataríny (Katreňi), lebo potom nasledoval advent a tancovať sa už nesmelo.

Z piesňového bohatstva Dobrej Nivy

Láska

Čo bolo, to bolo pod našín obluočkon,
čarovalo ďiouča prsteň zo zeleňín očkon.
Zo zeleňín malo, s červeňín pítalo
a to šecko a to preto, že ma milovalo.
Ej, poznať, bože, poznať, kto koho miluje,
ej, ešte je ďeľako, uš sa zapaľuje.
Ej, poznať, bože, poznať aj kto koho ňekce,
ej, ešte je ďeľako a uš naňho repce.
Ej, poznám si ja, poznám mojeho frajera,
ej, nosí za klobúkon fialovie piera.

Nešťastná láska

Po záhrade chodila a rukama lomila.
Ach, bože môj, prebože, čo son urobila.
Vipustila son si ja sokola pre páva,
išla bi son ho hľadať, ňevien, ďe sedáva.
A on mi taň sedáva v susedovom dvore,
taň je on uviazaní na hodbábňej šňúre.

Zasaďiu son dva zeleňie strončoke, mojej miľej popret samie obloke,
ak sa prímu, buďeš milá šťasľivá, buďen veďieť, že si pána pocťivá.
Jaj, bože môj, smutná je to novina, už mi jedon s ťích strončokou uskíňa.
Keť uskíňa, nag viskňe ot koreňa, sama si si, moja milá príčina.

Láska zbraňovaná

Mať moja, mať moja, mať moja dúverná,
za jedňín šuhajkon pozerať mi ňedá.
Za jedňín mi ňedá, za druhín mi káže,
takto mi moja mať ceľí svet zaviaže.

Jaj, bože môj, prebože môj, čo son taká ňešťasná,
že mi už aj na ton ňebi hviezdička vihasla.
Trpín reči, trpín mnoho, nič ňevien pre koho,
či pre môjho najmilšího, či pre maťer jeho.
Nie pre maťer, ani preňho, ale pre mrcha svet,
v deďine sa mrcha ľuďia, robia zo mňa posmech.
Ťí suseďia, aj roďina, velmo mu zbraňujú,
že son ja preňho chudobná, žebi si zau druhú.

Poklesok v láske

Čo sa stalo f ťej našej ďeďine
fčera večer o siedmej hoďine.
Išlo ďiouča na stuďenú vodu,
straťilo si paňenskú slobodu.
Prišlo domov žalosňe plakalo,
svojej manky sa ponosovalo.
Jaj, mamička, tatuška miľení,
straťila son svoj vienok zeleňí.
Jaj, céruška, ďe si ho nahala?
Pri studňički, keť son vodu brala.
Prišou ko mne falošňí mláďenec,
pripraviu ma o zeľeňí veňiec.

Na kopčoku stála plakala,
na brušku si rúčke držala.

Aja-ja-ja-ja-ja, gombáľija, ľaľija,
čo sa v mojon brušku rozvíja.
Rozvíja sa chlapec šarvaňec,
kúpin mu ja čižmi na taňec
a ak buďe ďiouča, gombáľija, ľaľija,
buďe takuo peknuo ako ja.

Smrť pre lásku

Čo sa stalo nove v susedovie dvore,
zastreľiu Jaňíčok Aňičku pri stole.
Keď hu on zastreľiu, na ručičke hu zau,
jaj, bože, prebože, čo son to vikonau.
Už Aňičku ňesú do cinťera ležať
a Jaňíčka vedú k šibeňičkám vešať.

V dobroňivskom cinťeríňe ľeží miľí v rozmaríne,
ľeží, ľeží zabiťí, rozmarínom prikriťí.
A milá ho nariekala, nuoške, rúčke boskávala,
staň mi, mľ'í, staň hore, poťeš mi srce moje.
Ja, má milá, ňestaňen, ja tu naveki spať buďen,
ťi tu buďeš v žiaľi žiť a ja mlaďí v hrobe hňiť.

Klebety

Čože son, bože môj, taká ohráčaná,
ako v Dobroňivej cesta utláčaná.
Cestu utláčajú koňe potkoukáma,
a mňa ohráčajú žeňi jazikáma.
Vari son, bože mou, zo šeckích najhoršia,
že ma šecke žeňi po jazikách nosia.
Kebi ma nosiľi pre voľačo zľího,
ej, ale ma nosia pre môjho miľího.

Z druhej stráňi hája šuhaj sa mi klaňia,
ešťe u nás ňebou, už ho ľuďia haňia.

Ňehaňte, ňehanťe, ňič ňenahaňíťe,
raďi sa viďíme, zobrať sa misíme.
Dobroňivskie žeňi tú običaj majú,
keť prídu na taňec, furmu odberajú.
Kerá ako choďí, keľko kinťešou má,
na seba ňepozrie, čaptavie nohe má.
Žeňičke, žeňičke, ňeropťe rečičke,
chojťe do kostola, spievajťe pesňičke.
Chojťe do kostola, kázeň počúvajťe,
a pocťivím ďioukám pokojaže dajťe.

Prekáračky

Dobroňivá to je mesto, jesto ďiovok više dvesto,
jedna druhej vravela, kerá sa čín umíva.
Kiseľovie tá vínon, Koľenovie rozmarínon,
Pózeľovie smotanou, abi šľi chlapci za ňou.
Tá smotana tá hu krášľi, od ňej mala čierňe vlasi
a tvár peknú pstreňavú a vímluvu šušľavú.

Hore od Zvolena bandúri idú,
Šútorovie kravi na vodu idú.
Ktože ťín kravičkán voďi naľeje,
tá Anka je chorá, tá in nemóže.
Pójde Ďurko Šťímeľ, ťen jej pomóže.

A ja vám ďioučence za pieseň ďakujen,
s kín sťe mi spievaľi, toho ván darujen.
Ak sa ťi to, Anka, ak sa ťi to ňezdá,
Ondrík Fekešovie to je jasná hviezda.

Ďievčatá o chlapcoch na priadkach

Mláďenci k nán prišľi, chľeba ňemáme,
buďeme in riecťi, že buďeme piecťi zajtra mrváňe.
Poton in dáme, keď napečieme, takie lagáňe, ako mi vieme.

Ot stola do dverí zemička sa krojí,
vitajťeže u nás novotňí frajeri.
Novotňín frajeron daj chľeba krájaťi
a ťín starodávňin koláča lámaťi.

Kerí ďetko za dverama,
obľejú ho pomijama.
Pomijama ľebo vodou,
ani bi si ňeuhádau.
Kerí ďetko pot pec sadá,
ťen si kažďí ženu hľadá. Aľe si ťi sadňi k stolu
a viber si hocikerú.

Ženy o mužoch

Nazdajú sa naši chlapi, že je ich ňie nadostač,
vo Zvolene taň ich predávajú, taň je ich žďi plňí pľac.
Peďadvacať za pou grajciar a peďesiat za ceľí,
a ňevesta za šťiri ťisíce, ešťe ňemá dos ceňi.

Prišlo písmo ot cisára takuo hrubuo ako sára,
abi žeňi v noci spaľi, chlapi ďeťi koľísaľi.
Koľísaľi, povíjaľi, abi ženám pokoj daľi,
hajaj, búvaj, mój sináčku, ňezobúdzaj si mamičku.

Pri poháriku

Ponďelok rát páľenku pijen,
v utorok ťiež hu ňeviľejen, aj v sredu vipijen,
vo štvrtok treba dačo robiť
a v piatok zase dačo vipiť
a poton v sobotu
treba sebe porachovať robotu
A keť príďe sveta ňedeľuočka,
pila bi sa zase páľenuočka,
tag je to cez tížďeň,
pila bi sa páľenuočka každí ďeň.

Za Zvoľenom, za ťín Hronom, vadilo sa vínko s vodou,
čokoľek si vedeli, na oči si metali.
Páľenka sa zboka ďíva, zboka na bok hlávkou kíva:
Prečože sa vaďíťe a hambu si robíťe.
Ras sa víno nahňevalo, na páľenku zavolalo:
Čuš ťi sviňa prašivá, kažďímu si oškľivá.
Čo bi ja oškľivá bola, veď je ňigďe ňie bezo mňa,
či je svadba, kršťeňia, ja son šaďe potrebná.

Vojenské a regrútske

Dobroňivskín potuočkon krvavá voda ťečie,
budú plakať aj nariekať dobroňivskie ďioučence.
Neplačte vi ďioučence, dos sa vi naplačeťe,
za jedon rok, ľebo za dva, kín sa z vojňi vráťime.
Prečo sťe ma za vojačka ta zaľi,
keď mi moji roďičovia zomreľi,
ťeraz ňevien, ďe mi ľežia,
keď ňemajú aňi kríža nat sebou.
Dva ruočke son si vislúžiu jedon ďeň,
pán kapitán ja už viacej ňebuďen.
Pán kapitán daj mi opšic,
ja sa iďen domov ženiť na jeseň.
A ťi opšic nedostaneš, tu zomrieš,
peknú truhlu maľovanú dostaňeš,
peknú truhlu maľovanú,
ľiťerama vibíjanú mať buďeš.

Vysťahovalectvo

Keť sa miľí, keť sa miľí ta do ťej Kanaďi brau,
žiadňimu on, žiadňimu on ňigďi to ňezvestovau
a ľen mu to ľúto bolo, že on ňemá taň ňikoho,
že on misí ocestovať ta do sveta širího.
Keť zme prišľi na štáciu, už mašina pískala,
a tá moja frajeruočka prežalosňe plakala,
žeňi plačú, nariekajú, že mužou otprevádzajú
za to poľe za širokuo, za to more hlbokuo.

Za stoľíčok sadán, perečka sa ťíčen,
mójmu manželovi do Kanaďi píšen,
píšen mu ja ľístok zo srca smutňího,
že zme tak ďeľako jedon od druhího.
Preľeť ľístok, preľeť ces šíri oceán,
mójmu manželovi, čo ho ja f srci mán,
tak ťa mán manžel mój pri ton mojon srci,
že mi ňevichoďíš ňigdá z mojej misľi.
Perinuočku son si ešťe ňeviprala,
abi mi ľen glkšie za ťebou voňala,
ňeviperiem si ťa, perinuočka moja,
kín sa mi ňevráti mój muš spoza mora.

Žatevné a dožinkové piesne

Tan doľe na dove krvavie mozoľe,
kto robiťi nevie, nak sa taň ňeberie.
Aňi ja son aňi robiť ňeveďela,
ľen son sa tan doľe robiť naučila.
Žala bi ja žala ot kraja do kraja,
žebi si vižala švárňiho šuhaja.
Žňilo moje, žňilo, chrbát mi skrívilo
a žencovi nohu na bok vivaľilo.
Poludňia, poludňia, popoludňí jedna,
ach, mamička moja, veru bi son jedla.
Domouka, domouka, bo ma boľí hláuka,
kebi bola doma, neboľela bi ma.

Už zme mi zožali, hraj hore,
už je náš odomáš na stole.
Pilo bi sa páľenuo, kebi bolo varenuo, namojdušu,
aľe nás tak šiaľiľi, ešťe ho ňevarili, namojdušu.

Príbeh

V dobroňivskon poľi krčma nová stojí,
prišľi k ňej mláďenci, priaľi si voďi.
Mláďenci, mláďenci, načo ván je voda,
máte dos peňazí, naľejen ván vína.
Krčmárka naľiala, služopkiňa ňiesla,
ot zlata, ot striebra, rúčka sa jej triasla.
Krčmárka, krčmárka, peknú ťi cérku máš,
povec nám ťi povec, komu hu ťi chováš.
Ňeňi je to cérka, aľe služopkiňa,
čo son hu kúpila za holbicu vína.
Krčmárka, krčmárka, dajže nám s ňou spaťi,
veť sa ťi náš pán kráľ veľice otplaťí.
Ňeňi son ja taká, žebi s vama spala,
ľebo son ja céra uhorskího kráľa.
Keť si ťi céruška uhorskího kráľa
a ja son jeho sin, vitaj, sestra drahá.
Seďen rokou choďín, čo s koňa ňeschoďín,
na ôsmi son zišou, sestru son si našou.

Čo je v piesni, nech sa kliesni

Takího son muža mala, ježaťa sa báu,
po šťiri ňedele, aj po dve soboťi, so mňou ňeľežau.
Ľež mužíčku, ľež, ňeňi je to jež,
polož si ručičku na cukormandľičku,
poton ťi to zvieš, čo je to za ješ.


N O T Y

1. Prišlo písmo ot cisára, takuo hrubuo ako sára, abi žeňi v noci spaľi, chlapi ďeťi povíjaľi. (text viď vpredu)

2. Kerí ďetko za dverama, kerí ďetko za dverama, obľejú ho pomijama. (text viď vpredu)

3. Takího son muža mala, ježaťa sa báu, po šťiri ňeďeľe aj po dve soboťi so mňou ňeľežau. (text viď vpredu)

4. Jedna cesta je do mľina a druhá je k nán, ak sa do roka ňevidán, ostrihať sa dán,
do snopčoka poviažen, na židáčka otkážen: Príď židáčku pri mesiačku, vlnu ťi predán.

5. Povec mi, Aňička, koďi buďeš moja. Keď na našej veži kohúťik zaspieva.
Pochiťiu sa miľí rozumu takího, viňiesou na vežu kohúta živího.
Uš si ťi, Aňička, uš si žena moja, už na našej veži živí kohút spieva.

6. Ej, hora, hora, stron sa kíva, čiaže sa to ďiouka ďíva?
Ej, čia bi bola, Kiseľovie, za Jaňíkon Koľenovie.

7. Keť sa hora rozvíjala, ihája, manka céru zapľetala, ťuhája.
Zreje, zreje, zeľeňí rozmarín zreje.
Ňezapľetajťe ma tuho, ihája, ňebuden ja vaša glho, ťuhája.
Zreje, zreje, zeľeňí rozmarín zreje.
Čiaže budeš, cérka moja, ihája, Jaňíkova mladá žena, ťuhája.
Zreje, zreje, zeľeňí rozmarín zreje.

8. Na ton našon mosťe, na ton našom mosťe, cintárija rasťie, cintárija rasťie.
Ňikto hu ňesaďiu, ňikto hu ňesaďiu, sama ona rasťie, sama ona rasťie.
Keď ja staďe pójďen, keď ja staďe pójďen, polievať hu buďen, poľievať hu buďen.
Keď sa rozzeľená, keď sa rozzeľená, vidávať sa buďen, vidávať sa buďen.
Vidávať sa buďen, vidávať sa buďen, o svaton Marťine, o svaton Marťine.
Už mi je kotúčka, už mi je kotúčka, f komore na kľine, f komore na kľine.

Priezviská, pomenovania ulíc, chotárne názvy

Priezviská dnes už v Dobrej Nive nejestvujúce: Ambroš, Antolský, Braxatoris (Brdár), Bubuleus, Burian, Dollok, Dorkovič, Drlina, Ďuriš, Feketa, Ferencz, Gašpar, Girk, Gunda, Hanuš, Hatadam, Homola, Hornický, Hrudka, Husár, Izák, Janchekovich, Jankoviech, Janurík, Jokuš, Koloszi, Kostur, Kováč, Krekáč, Kútny, Laučík, Ľatko, Liechovský, Liciator, Litausky, Majdan, Martinkovič, Masarik, Matuškovič, Michalovič, Mlynárik, Mrenica, Nikel, Opatovský, Osanka, Pariš, Pastorek, Petrovič, Pivko, Piuvarči, Povrazník, Pracka, Prividžan, Ravas, Rybár, Sartoris, Studniar, Šandur, Števonka, Šťastný, Tanečka, Tomanka, Tomec, Vatra, Volar, Záruba, Zrnko.

Na doplnenie - priezviská zachované už len ako prídomky: Babincovie, Baltíkovie, Balčokovie, Balážovie, Belákovie, Bezekovie, Boďovie, Burdíkovie, Burdovie, Búzaľovie, Cingotovie, Čardanovie, Čérikovie, Čérovie, Debnárovie, Ďurčovie, Fjergovie, Gajdošovie, Gálovie, Gambošovie, Gažovie, Gôľikovie, Gľózikovie, Haľamovie, Hladkovie, Huckovie, Husákovie, Chalásovie, Chovanovie, Chovančokovie, Javrincovie, Jelenekovie, Jórikovie, Jórovie, Kankovie, Kolárovie, Kolenovie, Krajčovie, Kresanovie, Laukovie, Lukáčovie, Mackovie, Madlenčokovie, Makovickovie, Markovičovie, Matúšovie, Meľkovie, Micheľovie, Mikulášovie, Mrškovie, Ondrovie, Petrovie, Petrášovie, Pivarčovie, Polcíkovie, Potočkovie, Pózľovie, Pšenicovie, Pšenkovie, Sekretárovie, Smidovie, Slankovie, Sojkovie, Staráňovie, Strhárovie, Stupkovie, Šoucovie, Štrbákovie, Šútorovie, Šuvadovie, Tanečkovie, Tomankovie, Toncovie, Tômeľovie, Vidríkovie, Uhrinovie, Zimanovie, Zuntokovie, Zupkovie

Na doplnenie - priezviská bežné v posledných desaťročiach: Bosák, Brza, Cúth, Dlhopolec, Fekeš, Ferianc, Filip, Fuska, Gábor, Greguš, Hanzel, Haško, Horváth, Hroziak, Hybský, Chudý, Jančík, Jerg, Kapusta, Kapustík, Kliment, Kozelnický, Kristeľ, Krkoš, Koštialik, Kristof, Kyslý, Kyseľ, Krúdy, Kelemény, Kučara, Madlen, Mika, Niederland, Paulík, Paulíny, Poliak, Poljouka, Polc, Pózel, Rausa, Rajtúch, Raniak, Sopko, Slančík, Slosiarik, Selecký, Šimko, Škoda, Štímel, Švarc, Terenčík, Terén, Vanga, Valach, Vidhold, Ukrop, Žiga

Zdroj: brožúra Jána Škodu ''Dobrá Niva'', 1994

Významné osobnosti

Rodisko:

Matej Markovič st. (14. 1. 1707 - 1762), veršovec
Juraj Slávik – Neresnický (28. 1. 1890 - 30. 5. 1969), básnik

Pôsobisko:

1844 - 1847 Jozef Kozáček (1807 - 1877), národný pracovník
1882 - 1926 Ján Slávik (1855 - 1934), cirkevný spisovateľ

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1. časť

Ján Bezek - Lukavický, Vladimír. Narodil sa v Dobrej Nive 25. decembra 1878. Rodičia boli roľníci. Strednú školu absolvoval vo Zvolene, od roku 1899 študoval teológiu v Prešove. Pre svoje národné presvedčenie musel z Prešova odísť. V štúdiu pokračoval na Evanjelickej akadémii v Bratislave, ale štúdium ukončil v Erlangene. Hneď po vysviacke odišiel za kaplána do Békesczaby, kde pôsobil do roku 1905. V tomto roku prišiel do Žibritova, po troch rokoch odišiel do Liptovského Mikuláša a Liptovského Petra. V Liptove vynikal ako ľudovýchovný pracovník, divadelný ochotník a prednášateľ. Tu sa stal členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti a Matice slovenskej. Od roku 1925 pôsobil v Dolnom Kubíne, kde zostavil a vydal zápisnicu z generálneho konventu ev. a. v. cirkvi na Slovensku, konaného v Trenčíne 19. novembra 1931. Vyšla na Myjave v roku 1932.

Michal Biely. Nevieme kde a kedy sa narodil, ani kde umrel. Pôsobil v Očovej, vo Zvolene, v Hontianskych Nemciach a na iných miestach. V roku 1689 pôsobil v Dobrej Nive. V tomto roku chcel gróf Eszterházy obrať Dobrú Nivu o jej mestské privilégiá. Michal Biely sa mestečka vehementne zastal. Aj preto sa grófovi Eszterházymu z mestečka nepodarilo urobiť poddanskú obec.

Vavrinec Dérer. V Dobrej Nive pôsobil ako kaplán. Bol priateľom Ľudovíta Štúra a jeho revolúcie. Skoro ho to stálo život. Keď účinkoval na Veľkom Poli, niekto zazvonil na poplach na kostolných zvonoch. Cisárski vojaci ho dali uväzniť v Komárne. Pred popravou sa ho podarilo zachrániť len vďaka veľkej námahe priateľov.

Pavol Gál. V Dobrej Nive bol v roku 1874 notárom. Tu sa okrem administratívnej práce zaoberal i včelárstvom. Robil rôzne pokusy s úľami. Známy je jeho článok o dzirzoňskom úli uverejnenom v Obzore, ročník XII., 1874.

Dr. Jozef Kozáček. Jeho rodiskom bol Zvolen, kde sa narodil 2. júna 1807. Ako katolícky kňaz pôsobil na rôznych miestach, v roku 1844 aj v Dobrej Nive. Vo Zvolene sa v roku 1847 pričinil o zvolenie Ľudovíta Štúra za poslanca do Uhorského snemu. Po porážke revolúcie musel pre svoje slovenské presvedčenie zo Zvolena utiecť, lebo zvolenskí maďaróni chystali na neho atentát. 24. augusta 1870 bol zvolený za predsedu Matice slovenskej. Zomrel 26. marca 1877 v Oradea Mare v Rumunsku. Tam je i pochovaný.

David Lány. Tento evanjelický kňaz pôsobil na mnohých miestach a medzi inými v roku 1645 aj v Dobrej Nive. Písal po slovensky a po latinsky. Jeho práce však zostali len v rukopisoch. Známe je jeho dielo Disputatio de causa peccati remotíva. Dielo vyšlo v Trenčíne v roku 1643. Zomrel 29. apríla 1669.

Ján Lehocký, Blatnický. Narodil sa v Slovenskej Lupči 31. marca 1769. V roku 1803 bol evanjelickým kňazom v Dobrej Nive. Jeho vnučka Zuzana sa vydala za pliešovského učiteľa Červenáka. Bola matkou básnika Benjamína Červenáka.

Matej Markovic. Narodil sa v Dobrej Nive 27. februára 1707. Študoval na rôznych miestach. Bol priekopníkom osvietenstva a na Dolnej zemi v Sarvaši rozvíjal ľudovýchovnú a organizátorskú prácu. Napísal niekoľko prác, napr. Píseň o chvále stavu sedláckého (1752), História cirkevní Starého i Nového zákona a ďalšie. Mal veľkú zásluhu na národnom uvedomení dolnozemských Slovákov. Zomrel 14. apríla 1762 v Sarvaši.

Viliam Jakub Pepich. Jeho rodiskom je Ľubietová, kde sa narodil 25. júna 1858. Vyštudoval za učiteľa a od roku 1878 pôsobil v Dobrej Nive. Tu založil roľnícku banku, v ktorej bol účtovníkom. Bol tiež spoluzakladateľom potravného družstva, i jeho prvým predsedom.

Ján Slávik. Narodil sa 4. decembra 1855 v Dačovom Lome. Stredoškolské štúdiá ukončil v Revúcej v roku 1874. Teológiu študoval vo Viedni a v Erlangene. Od roku 1882 až do roku 1926 bol evanjelickým farárom v Dobrej Nive. Bol veľkým zástancom národných práv Slovákov. V Dobrej Nive sa pokúšal založiť menšiu továreň na spracovanie koží, dreva, ovocia a konopí, ale sa mu to nepodarilo. Napísal a vydal Hospodárske prednášky (Martin, 1900), Dejiny dobronivskej evanjelickej cirkvi a niektoré dávnejšie deje kráľovského výsadného mestečka Dobronivy a okolia (Ružomberok, 1898) a Dejiny zvolenského evanjelického a. v. bratstva a seniorátu (Banská Štiavnica, 1921). Zomrel 8. februára 1934. Jeho manželka Izabela Božena bola nevlastnou sestrou spisovateľky Eleny Márothy Šoltésovej, ktorá tiež často chodila k svojej sestre do Dobrej Nivy.

Dr. Juraj Slávik - Neresnický. Bol synom Jána Slávika. Narodil sa v Dobrej Nive 29. januára 1890. Gymnaziálne štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, lýceum v Bratislave. Študoval právo v Budapešti, Berlíne a v Paríži. Prekladal z francúzštiny. Počas 1. svetovej vojny pomáhal Krčmérymu zostaviť Čítanku pre slovenskú mládež. Po vojne sa stal redaktorom Slovenkého týždenníka. Od roku 1923 bol županom Pohronskej župy. Zastával rôzne vládne funkcie, bol ministrom vnútra a poľnohospodárstva. V rokoch 1947 - 1948 bol československým veľvyslancom v USA. Potom sa už domov nevrátil, ale sa dal do služieb československej emigranskej vlády v Londýme. Zomrel 20. mája 1969 vo Washingtone. Jeho urnu s popolom pri príležitosti jeho 100. výročia narodenia uložili v rodinnej hrobke na banskobystrickom cintoríne. Na evanjelickej fare v Dobrej Nive je osadená i jeho pamätná tabuľa.

Martin Kukučín. V roku 1880 tu ako poslucháč medicíny strávil celé leto.

Dr. Stanislav Mečiar. Počas 2. svetovej vojny tu navštevoval svojho brata (katolíckeho farára) Kamila Mečiara. Bol významným slovenským národným činiteľom, spisovateľom a činovníkom Matice Slovenskej.

Zuzana Selecká, rod. Dlhopolcová. Narodila sa 10. augusta 1899 v roľníckej rodine. Od mladosti sa zaoberala zbieraním ľudových piesní a zvykov. Už pred vojnou viedla folklórnu skupinu, ktorá dosiahla úspechy najmä v prvých rokoch po 2. svetovej vojne. Niektorí jej členovia boli i pri vzniku SĽUK-u (Štefan Kliment, Pavel Dlhopolec). Tetka Zuzka, ako túto ľudovú umelkyňu volali, vošla do povedomia milovníkov folklóru knihou Dr. Jozefa Kresáneka: Zuzka Selecká spieva (Piesne z Dobrej Nivy) v roku 1943. Keďže sama zbierala dlhé roky výšivky a tkaniny, vydala v roku 1963 knihu Ľudové tkaniny z okolia Zvolena a v roku 1989 vyšla jej poblikácia Výšivky a tkaniny. Posledné desaťročia žije pri svojich deťoch v Bratislave.

Prof. JUDr. Juraj Cúth, DrSc. Narodil sa 23. januára 1926 v Dobrej Nive. Bol profesorom a dekanom Právnickej fakulty Univerzity J. A. Komenského v Bratislave.

JUDr. Štefan Paulíny. Narodil sa 18. augusta 1927 v Dobrej Nive. Bol veľvyslancom Česko-Slovenskej federatívnej republiky v Holandsku.

Milan Chovanec. Narodil sa 9. januára 1943 v Dobrej Nive. Je akademickým maliarom.


Zdroj: brožúra Jána Škodu ''Dobrá Niva'', 1994





 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.