Horná Ves - História

V miestach, kde sa najsevernejší výbežok pohoria Tríbeč najbližšie približuje k najjužnejšiemu výbežku pohoria Vtáčnik, vedie údolím popri potoku cesta, ktorá pokračuje cez Veľké Pole, Pílu, Horné Hámre a napája sa na cestu vedúcu Pohroním, od Zvolena sa odkláňajúcu na Novohrad. Táto cesta bola nazývaná ''Jantárovou cestou'', lebo pokračovala až do Orientu. Kupci po nej nosili do našich krajov a do Západnej Európy drahé kamene, pochádzajúce z Orientu. Pri tejto ceste v miestach, kde sa takmer dotýkajú pohoria Tríbeč a Vtáčnik vznikla mýtna stanica priamo na obchodnej ceste.

Podľa písomnej dokumentácie už v roku 1239 existuje na tomto mieste obec Superior Hozlem, čo bol zrejme najstarší zachovaný názov obce. Však osídlenie tu existovalo i v skoršom období, čoho dôkazom je listina kráľa Kolomana z roku 1113 tzv. Zoborská listina. Názov obce sa postupom času menil a v historických prameňoch sa vyskytuje až po dnešok v týchto verziách:

V roku 1329 pod názvom: Félfalu, Hornejsa
1520 pod názvom: Felfolu
Zo 16. storočia pod názvom: Hornyawes alebo Hornejsa
V roku 1786: Felfalu, Hornejsa
1808: Felfalu, Horneysa,Horníwes
1863-1902: Felfalu
1907-1913: Ofelfalu
1920: Horná Ves, Hornejsa
1927: Horná Ves

     V roku 1329 sa už obec spomína ako Félfalu. Okolo roku 1388 obec ako mýtna stanica prislúchala hradu Sivý Kameň. Koncom 14. a začiatkom 15. storočia patrila obec k Hrušovskému hradnému panstvu a podľa zmien majiteľa panstva sa menili aj vlastníci obce. Striedavo ním boli Palatín Leustach de Ilswa a jeho dedič a ostrihomský arcibiskup Ján. Po roku 1408 patrila obec znovu Ilswayovcom, neskoršie Majthényovcom. V roku 1534 sa ako majiteľ uvádza Bartolomej Barthus podobne ako pri Chalmovej. Potom na základe zálohového práva jej pánmi sa stali Hunyadyovci, ktorí tu začiatkom 15. storočia dali postaviť na prudkom okraji obce fortalicium, čo znamená opevnená stavba ranno-stredovekého kaštieľa. Súviselo to so spomínanou mýtnou stanicou. V 16. storočí bolo fortalicium obnovené vo forme neskoro goticko-renesančného kaštieľa.

Kaštieľ pred a po vypálení v II svetovej vojne

     Táto rozsiahla stavba sa skladala z trojpodlažnej jednotraktovej budovy na nepravidelnom pôdoryse, na južnej strane s polygonálnym výstupkom, na východnej strane s pomerne vysokou vežou so štvorcovým pôdorysom situovanej do strednej osi budovy. Naľavo od veže je menší plochý rizalit, zakončujúci východnú fasádu. V južnom krídle bola čierna kuchyňa a nad ňou sieň s krbom. V priestore veže zaklenutej krížovou hrebienkovou klenbou bola kaplnka, ktorej interiérové úpravy a zariadenie boli z čias okolo roku 1749. Miestnosti druhého podlažia boli zaklenuté klenbami, ktoré boli valené s lunetami, alebo krížové s hrebienkami a pochádzali z čias okolo roku 1600. Výnimkou bola veľká miestnosť na východnej strane, ktorá mala neskoro gotický trámový strop s prievlakom. Miestnosti na treťom podlaží boli zakryté dreveným trámovým stropom. V sústrednej sieni na treťom podlaží bol renesančný krb z farebných kachličiek zo 17. storočia. Do západného jednotraktového krídla boli sústredené reprezentačné priestory.Na kaštieli sa robili menšie opravy v 19. storočí. V II. svetovej vojne bol ťažko poškodený a vystavený postupnej devastácii.
     Tento kaštieľ bol v 17. storočí niekoľkokrát miestom konania stoličnej kongregácie. Bolo to práve v čase, keď bol prvým podžupanom Ladislav Hunyady. Rod Hunyady sa v tom obdobý stal majiteľom nehnuteľností v obci a mal k obci blízky vzťah. Podľa portálnyh súpisov sa ešte v 16. storočí stali pozemkovými vlastníkmi Majthényiovci, v niektorých obdobiach ako výluční vlastníci. Boli to majitelia hradu Sivý Kameň. Podľa zachovaných dokumentov viedli Majthényiovci a Hunyadyovci spolu majetkové spory o vlastníctvo zeme v obci. Z roku 1586 sa zachovali dokumenty, že Majthényiovci kruto zaobchádzali s poddanými. Aj v 18. storočí obec patrí do sústavy Majthényiovského panstva, ktorého centrum bol Sivý Kameň.

     Pôda už v tom období patrila do druhej triedy (chotár bol spolovice hornatý s údoliami). V chotári bolo dostatočné množstvo palivového a úžitkového dreva. Pasienky v chotári obce dávali možnosť chovať ovce a kozy. Pestovalo sa ovocie v sadoch a množstvo zeleniny, najmä kapusty.
     V remeselnej výrobe bola Horná Ves jedným zo stredísk Severozápadného Tekova. Okrem bežných dedinských remesiel (v roku 1715 debnár, kováč zámočník) tu bol mlyn (známy aj zo starších čias) ďalej tu boli súkenníci v značnom počte (v roku 1736 jedenásť, v rokoch 1746 a 1763 po trinásť) a pre tento kraj charakteristickí sitári (roku 1715 prví v tejto oblasti). Títo remeselníci mali svoj cechový znak s dvoma veľkými klobúkmi. V roku 1736 bola v prevádzke sitárska dielňa a prvý sitár bol Ján Poliak - sedliak, ktorý sa okrem sitárstva zaoberal aj poľnohospodárskou výrobou. V tom istom roku sa za mletie v mlyne v Hornej Vsi platilo od poldruha do 12 grajciarov od merice.

Mlyn

     V obci vznikla fara v roku 1787 súčasne s postavením kostola sv. Pavla apoštola a vyfarnením z Oslian. Rímsko - katolícky kostol dal postaviť Alexander Majthény s manželkou. V obci sa zachovala kaplnka sv. Vincenta Ferrarského v barokovom štýle z roku 1780. V druhej polovici 19. storočia aj po zrušení poddanstva si dávni majitelia Majthényovci (Albert a Rudolf) udržali v obci veľkostatok, ktorý mal 1948 katastrálnych jutár, z čoho bola necelá polovica lesa, štvrtina oračín, veľké pasienky pre 509 oviec, lúky a záhrady. Na veľkostatku zamestnávali 30 sluhov. Na konci 19. storočia získala v chotári obce lesný majetok aj známa rodina Thonet, ktorá žila v blízkych Veľkých Uherciach a postavila tam svetoznámu továreň na ohýbaný nábytok. Lesy v Hornej Vsi sa pre nich stávali zásobárňou vhodného dreva.

     V archívnych materiáloch z roku 1817 a 1818 sa zachovala pečať obce na niekoľkých písomných dokumentoch. Richtár obce v písomnostiach uvádza, že ich opatruje dedinskou pečaťou. Na pečati sú skrížené obilné klasy, v dolnej časti sú ratolesti a v hornej časti nad klasmi je slovenský nápis s názvom obce Hornejsa. Znak obce hovorí, že sa jej obyvatelia zaoberajú poľnohospodárstvom a ratolesti znamenajú, že patrón obce bol mučeník.

     Poslednými vlastníčkami bývalých Majthényovských majetkov sa po smrti otca Rudolfa Majthényiho, ktorého v roku 1918 zabila v Budapešti električka a bol pochovaný pod kostolom v Čereňanoch, stali dve jeho dcéry Mária rod. Majthényi vydatá Tarnoczy a Gabriela Majthényi vydatá Gostony. V roku 1923 boli ich majetky štátom odňaté. Počas I. Československej republiky boli v obci 3 veľkostatky. V roku 1941 boli čiastočne rozparcelované. Roľnícke družstvo bolo založené v roku 1959, v roku 1968 bolo zlúčené s Roľníckym družstvom Oslany. V rámci transformácie družstva sa Roľnícke družstvo od 1.1.1993 osamostatnilo. Obec je dnes hromadnou cestnou dedinou s vlastným obecným úradom, základnou školou a niekoľkými súkromnými prevádzkami.

Historické foto ulice a rodinného domu z povojnových rokov