Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 OKRES: Bardejov, Humenné, Kežmarok, Levoča, Medzilaborce, Poprad, Prešov, Sabinov, Snina, Stará Ľubovňa, Stropkov, Svidník, Vranov nad Topľou
Vysoké Tatry

Základné informácie

Podujatia a akcie

Inzercia v meste

Súčasnosť mesta

História

Príroda

Kultúrne dedičstvo

Virtuálna prehliadka

Fotogaléria

Mapa

Fórum mesta

Firmy v meste

Správy z mesta

Dokumenty na stiahnutie


Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11786

Počet fotografií:
9375

 

 

 

Vysoké Tatry - Príroda


Vysoké Tatry sú najvyššou (715 – 2655 m n. m.) časťou klenby Západných Karpát, vyklenutou veľkým oblúkom smerom na sever. V širšom slova zmysle do nich zahŕňame aj Belianske Tatry. Obkolesené sú výraznými zníženinami – na južnej strane tektonického, na severnej strane erózno–denudačného pôvodu. Severnou hranicou masívu je Podtatranská brázda (zväčša na poľskom území), ktoré tvorí pásmo zníženín od Zubereckej kotliny na západe cez Zakopané po Javorinskú kotlinu a Ždiarske podolie (úval). Na západnej strane sa stýkajú so Západnými (Liptovskými) Tatrami – hranica medzi nimi prebieha od doliny Suchej Wody v Poľsku cez Ľadové sedlo (1947 m) a sedlo Závory (1876 m n. m.) do doliny Temných smrečín, ďalej Kôprovou dolinou po ohyb Kôprového potoka na západe, odkiaľ sa obracia ku Trom studničkám. Odtiaľto je južné a východné ohraničenie pohoria veľmi výrazné; vedie pozdĺž zlomu, na ktorý vystupujú nad Liptovskú a Popradskú kotlinu v páse ponad Štrbské pleso a Vyšné Hágy. Tu sa ohraničenie z pôvodného smeru západ – východ stáča smerom na VSV na Hrebienok nad Starým Smokovcom. Ďalej pokračuje severovýchodným smerom ponad Kežmarské Žľaby, Tatranskú kotlinu a údolím Bielej po Ždiarske podolie. V časti od sútoku Kôprového a Tichého potoka po Kežmarské Žľaby je hranica vysokotatranského masívu menej výrazná, pretože je zanesená väčším množstvom materiálu zo štvrtohorných morén a svahovými sutinami. Tieto tvoria predhorský stupeň (Podhorie Tatier), uložený na treťohornom podklade obidvoch kotlín.

Vysoké Tatry sa rozprestierajú na ploche 260 km2, hlavný hrebeň je dlhý 26,5 km, v najširšom profile merajú 17 km. Na východe sa Kopským sedlom stýkajú s Belianskymi Tatrami.

Najvyššie horstvo asi 1800 km dlhého Karpatského oblúka má obdivuhodnú rozmanitosť prírodných javov s množstvom skalnatých štítov, hlbokých dolín, strmých strání, kamenných morí a priezračných plies, s jedinečným rastlinstvom a živočíšstvom.

Vlastné územie TANAP-u tvoria Vysoké a Belianske Tatry, ktoré v smere východ – západ majú dĺžku asi 40 km a v smere sever – juh asi 17 km. Najvyššie končiare horstva nie sú na hlavnom hrebeni, ale v južných rázsochách. Takmer v strede Vysokých Tatier na jednej z južných rázsoch uprostred vysokotatranského oblúka leží najvyšší tatranský vrchol Gerlachovský štít (2655 m), v západnej časti dominuje nad Kôprovou dolinou Kriváň (2494 m n. m.) a vo východnej časti Lomnický štít (2632 m n. m.).

Medzi Kriváňom a Lomnickým štítom je 25 štítov, ktoré majú výšku nad 2500 m n. m. Rad ďalších vrcholov presahuje nadmorskú výšku 2400 m n. m. - Belianske Tatry majú hrebeň dlhý 14 km, najvyšší vrchol Havran (2152 m n. m.) je v ich západnej časti.

Od Vysokých Tatier sú oddelené erózno-denudačnou zníženinou, tiahnúcou sa z Javorovej doliny na západ cez Zadné Meďodoly, Kopské sedlo (1749 m n. m.), dolinou Kežmarskej Bielej vody a dolinou Siedmich prameňov. Severnou hranicou masívu je Javorinská kotlina a Ždiarske podolie.

Vysoké Tatry sú jaderným pohorím s nesymetricky uloženým jadrom, ktorý je v dôsledku tektonických procesov prestúpené vo viacerých smeroch početnými poruchovými (mylonitovými) pásmami. Nesúmernosť vyzdvihnutia pohoria v podobe klinovej hrasti je zvýraznená posunutím maximálnych výšok na južné rázsochy. Najzápadnejšia a najrozsiahlejšia z nich je rázsocha Kriváňa (2494 m n. m.), pričom viac štítov presahuje nadmorskú výšku 2400 m n. m. (Furkotský štít – 2405 m n. m., Triumetal – 2431 m n. m., Veľké Solisko 2404 m n. m., Satan 2416 m n. m.). Od hlavného hrebeňa je oddelená dolinou Temných smrečín a najsevernejšou časťou Mengusovskej doliny – táto je súčasne východným ohraničením rázsochy, ktorej západné výbežky končia nad Kôprovou dolinou.

Menšie rázsochy tejto skupiny obkolesujú na západe Hlinskú dolinu a Nefcerku, na juhu dolinu Za handel, Suchú vodu, Furkotskú a Mlynickú dolinu. Východná rázsocha Končistej (2535 m n. m.) nie je taká rozsiahla. Na severozápade je ohraničená dolinou Zlomísk, ktorá pri Popradskom plese ústí do Mengusovskej doliny, na východe ju oddeľuje Batizovská dolina od rázsochy Gerlachu (2655 m n. m.). Nad Starý Smokovec vybieha dlhá rázsocha Slavkovského štítu (2452 m n. m.) na severnej strane strmo spadajúca do Veľkej Studenej doliny. Úzkym Prostredným hrebeňom a Malou Studenou dolinou je nad Tatranskou Lomnicou oddelená od rázsochy Lomnického štítu (2632 m n. m.). Jej severnou hranicou je Veľká Zmrzlá dolina, ktorá pokračuje dolinou Zeleného plesa. Severné rázsochy pohoria sú nižšie – z nich vyniká najzápadnejšia rázsocha Granátov (2232 m n. m.). Menšie rázsochy Miedzaneho (2233 m n. m.) a Žabieho štítu (2252 m n. m.) sú ohraničené dolinami Roztoki, Rybieho potoka a Bielovodskou dolinou. Dlhá rázsocha Širokej (2210 m n. m.) je na východe ohraničená Javorovou dolinou, deliacou ju od hlavného hrebeňa.

Pokles obalových a príkrovových sérií druhohorných hornín pozdĺž zlomu na južnej strane pohoria spôsobil, že tu vystupujú ostrovite, a to na Hrádku a pri Troch studničkách.

Geologická stavba územia je veľmi pestrá. Kryštalické jadro Vysokých Tatier tvoria (skoro až dve tretiny) žuly a prvohorné kryštalické bridlice (granodiority až kremenné diority z obdobia prvohôr).

Ich južná a stredná časť je odkrytá, na severe e východe je obklopená druhohornými sériami. Na jadre leží tomanovská séria, nad ňou je z juhu nasunutá ležatá vrása Širokej, s ktorou boli prenesené a v nej uložené kryhy kryštalinika. Obidve vznikli v oblasti dnešných Vysokých Tatier – preto sú nazvané vysokotatranskou sériou. Na ňu nasunutá subtatranská séria má v dôsledku iného vývoja odlišnú stavbu – vo forme príkrovov bola presunutá na veľké vzdialenosti. Lepšie vyvinutý je spodný križňanský príkrov, ktorý siaha z Belianskych Tatier cez Holicu do oblasti južne od Zakopaného. Vyšší chočský príkrov je zachovaný len v Západných Tatrách v oblasti Osobitej. Jednotlivé stavebné jednotky majú pestré geologické zloženie. Striedajú sa tu horniny vzniknuté na súši a v plytkom až hlbokom mori, ktoré sa líšia svojou geomorfologickou hodnotou – od málo odolných bridlíc až po odolné kremence, vápence a dolomity.

Po hercynskom vrásnení v mladších prvohorách sa začalo obdobie znižovania zarovnávania novovzniknutého pohoria. Z tohto obdobia sú meďodolské brekcie a zlepence ležiace na žule jadra. Na bazálne kremence najstarších druhohôr (trias) sa uložili málo odolné verfénske bridlice s pieskovcami, nad nimi vápence, dolomity, bridlice, sliene, ktoré prechádzajú do strednotriasových vápencov a dolomitov hrúbky 200 – 400 m. Križňanský príkrov v Belianskych Tatrách má stredný trias zastúpený guttensteinskými vápencami s výraznými stupňovitými skalnými stenami a bralami (Skalná brána a Kobylí vrch nad Tatranskou Kotlinou) Po dolomitových uloženinách toho istého veku (vrchol Bujačieho) nasledovala vo vrchnom triase starokimerská fáza vrásnenia, v dôsledku ktorej je v časti tatridných sérií badateľné prerušenie usadzovania. Vrchný trias subtatranských sérií usadzujúcich sa južnejšie má úplné série.

Začiatkom stredného obdobia druhohôr (jura) prebiehal obdobný vývoj ako v predošlom období – uloženiny majú úlomkovitý charakter. Z tohto obdobia sú pomerne hrubé súvrstvia kremencov, ktoré na južných svahoch Ždiarskej vidly, Havrana a Nového vystupujú v podobe skalného stupňa, prechádzajúceho cez Muráň a Suchý vrch na západe. Tvarovo výrazné sú grestenské vrstvy zložené z bridlíc, ktoré na hrubšej vrstve menej odolných hornín napomohli vytvoreniu sediel (Široké sedlo v Belianskych Tatrách). Výrazne hladké južné svahy najmä v úseku Zadných a Predných Jatiek tvoria slienité bridlice, slienité a škvrnité vápence, siahajúce do Muráňa cez Jatky až po južný svah Kobylieho vrchu. Stredno- a vrchnojurské vápence majú rozličnú geomorfologickú hodnotu. Hlbokomorské uloženiny križňanského príkrovu vytvárajú strmé svahy, prípadne skalné stupne.

Spodnokriedové vrstvy (mladšie druhohory) na jurských uloženinách sú vo vysokotatranskej sérii od vrchnokriedových oddelené obdobím prerušeného usadzovania, zapríčineným krátkodobým zdvihnutím počas manínskej fázy vrásnenia. V strednej kriede sa končí ukladanie vrstiev a vyzdvihnuté Tatry sa začali vonkajšími vplyvmi znižovať. Koncom druhohôr boli tieto uloženiny vystavené horotvornému tlaku od juhu a zhrnuli sa do ležatých vrás a príkrovov, ktoré boli presunuté cez severnejšie kryštalinikum. Dlhodobým rozrušovaním a odnosom bolo pohorie zbavené týchto hornín, čiastočne zachované zostali len na severných svahoch.

Počas starších treťohôr (paleogén) sa tatranská oblasť znižovala a bola zaplavená morom. Podľa odhadov tu vonkajšie geomorfologické činitele od konca druhohôr po rozhranie starších a mladších treťohôr odstránili súvrstvie o hrúbke 4300 m, z toho od konca paleogénu asi 1600 m. Začiatkom mladších treťohôr (neogén) bolo vrásnením postihnuté najmä bradlové a flyšové pásmo, potom tu nastalo usadzovanie treťohorných hornín, ktoré sú na východnom a severnom obvode pohoria. Prechádzajú z valúnovitých zlepencov do nadložných numulitových vápencov. Na severnom úpätí sú na staršom zvrásnenom podloží málo odolné, 250 – 600 m hrubé flyšové súvrstvia s vložkami drobnozrných a karbonátových zlepencov a brekcií centrálnokarpatského flyšu, v dôsledku mladších pohybov zemskej kôry sklonené.

Na južnom úpätí pohoria je výrazný zlom, v ktorom sa kryštalinikum stýka priamo s paleogénnym, 500 – 1200 m hrubým pieskovcovo – ílovcovým súvrstvím centrálnokarpatského flyšu Liptovskej a Popradskej kotliny. Zdvíhaním klenby pozdĺž tohto zlomu sa zosilnila erózia tatranských tokov, čím sa zo slabo členeného a menej výrazného pohoria vytvorilo vysoké pohorie s veľhorskými formami. Keďže zdvihnutie bolo silnejšie v južnej časti Tatier, majú tamojšie doliny väčšie priemerné sklony (8° 4´) ako dná dolín severného svahu (7° 12´); najvyššie vrcholy sú na južných rázsochách. Vo vnútornej časti oblúkovitého prehnutia Tatier sa vytvorili povodia s lepšie vyvinutou sieťou dolín, ktoré sú najdlhšími tatranskými dolinami – napríklad povodie Bialky. Povodia tokov južných dolín Vysokých Tatier, prameniacich pod hlavným hrebeňom sa pri vyústení do kotliny – na rozdiel od povodí okrajových tokov prameniacich na južných rázsochách – nápadne zužujú. Južné rázsochy sú tokmi rozčlenené na trojuholníkovité plochy (facety) – napríklad Sedielko, Patria, Ostrva, Klin – s vrcholmi vo výškach 2000 – 2300 m n. m. Hladké tvary faciet sa tu nápadne odlišujú od bralných, ľadovcami premodelovaných svahov dolín, siahajúcich z vnútra masívu na úpätie. Tento vývoj povodí a svahov zapríčinil rýchle zdvíhanie sa pohoria (počas rodanskej fázy vrásnenia) pozdĺž zlomu na južnej strane, čím dostalo charakter jednostrannej (klinovej) hrasti. Pretože facetové plochy sú zo strán rozrušené ľadovcovými dolinami – ich povrch je prikrytý priľadovcovými sutinami s veľkými blokmi a bočnými ľadovcovými morénami – je zrejmé, že sa facety začali vytvárať už pred štvrtohorným zaľadnením, najneskoršie koncom mladších treťohôr. Pôvodné tvary povrchu Tatier sa zachovali len vo zvyškoch, pretože zaľadnenie ich značne zmenilo. Sú to nápadné plošiny rozličných veľkostí uprostred ostrých hrebeňov a končiarov. Zachovali sa najmä na vápencoch Belianskych Tatier – na Košiaroch, na Novom a na vrcholovej platni Muráňa. V nižších polohách a na severnom úpätí Tatier sú zachované zvyšky podhorských svahov, čiastočne prikryté mladoštvrtohornými (holocénnymi) uloženinami – napríklad južne od Podspádov a na sedle pod Príslopom, v Bielovodskej doline na západnom svahu Skaliek, ako aj na juhovýchodnom svahu Lomnického štítu, kde majú tvar rampy, zakončenej hranou vo asi vo výške hornej hranice lesa. Ďalšie výskyty sú pod Ostrvou, pod Soliskom a na Veľkej Pálenici. Nižší systém zarovnaných povrchov sa vyvinul úpätným zarovnávaním pred najstarším tatranským zaľadnením na rozhraní treťo- a štvrtohôr až do započatia valašskej horotvornej fázy, ktorá sa v Tatrách prejavila zdvihom a prerušením ďalšieho rozširovania tohto typu plošín.

Predľadovcový povrch majú aj ďalšie dva typy – starší sa vyskytuje vo vrcholových častiach ako druhotne naklonené plochy, mladšie je v úpätnom páse pohoria a siaha do dolín, kde vytvára skalné terasy, vyskytuje sa však aj ako ľadovcom rozšírené kárové plošinky, ktoré sú v dolinách južných svahov Vysokých Tatier položené asi o 200 m vyššie ako na severnej strane. Tento jav svedčí o nerovnomernom dvíhaní sa pohoria ako naklonenej hrasti.

Pred začiatkom ľadových dôb mali tatranské doliny hladké stráne aj na granodiorite, len málokde boli skalné steny a útesy. Vo vápencových Belianskych Tatrách bol povrch hladšie modelovaný ako dnes. Vo Vysokých Tatrách sa zvyšky hladkých svahov v dôsledku rozsiahleho zaľadnenia zachovali len na facetových plochách južných rázsoch. Po ochladení podnebia primerane stúpla vlhkosť vzduchu, ktorá podmienila vznik a vývoj ľadovcov. Ich základom bolo zväčšujúce sa množstvo snehu v záveroch dolín, ležiacich nad vtedajšou snežnou čiarou. Jej znížením sa začalo rozširovanie údolí, ktoré postupne premodelovávali ľadovcové splazy. Staré údolné dná južného svahu pohoria boli počas starších treťohôr a mladších štvrtohôr prehĺbené o 100 – 150 m, a to zväčša pred zaľadnením, lebo vtedy bolo prehlbovanie spomalené. Tatranské ľadovce dosahovali na južnom svahu hrúbku až 250 m (Kôprová dolina), na severnom svahu do 280 m (Bielovodská dolina) a dĺžku až 13 km. Názory na počet ľadových dôb vo Vysokých Tatrách sa rôznia. Starší autori určili dve, iní až štyri zaľadnenia. Podľa najnovších autorov boli ľadovce v tatranských dolinách počas starších štvrtohôr (v pleistocéne) najmenej trikrát, o čom svedčia čelné morény pri ich vyústení do Popradskej a Liptovskej kotliny na juhu a do Popradskej brázdy na severe. Z morén každého obdobia vybiehajú terasové štrkové pokrovy, ktorých je v okolitých kotlinách najmenej päť, ale nemožno s určitosťou tvrdiť, že najstaršie z nich vytvorili ľadovcové potoky. Ich spojenie so zvyškom niektorej z morén sa nepodarilo dokázať.

Z najstaršieho zaľadnenia Tatier zostali veľmi zvetrané morénové uloženiny poniže ústia Studenej doliny, severne od cesty zo Starého do Horného Smokovca, ktoré prechádzajú do pokrovu toho istého veku, pretiahnutého v podobe v podobe plochého chrbta východne od Novej Lesnej. Moréna tohto zaľadnenia je tiež pod Ostrvou (1984 m n. m.) medzi Popradom a Veľkým Rinčovým potokom a na chrbte Veľkej Pálenice (1150 m n. m.) južne od Kôprového potoka pred jeho sútokom s Tichým potokom.

Častejšie sa vyskytujú morény predposledného zaľadnenia – ich pôvodný povrch bol veľmi pozmenený silnou eróziou, rozplavovaním a svahovými pohybmi. Svedčia o ňom len prúdy morénových balvanov, prípadne osamotené balvany (blúdivce). Na severnej strane vysokotatranského oblúka je – ako ľavobočná – moréna ľadovca Javorovej doliny v sedle medzi Košiarom (1874 m n. m.) a Babošom (1525 m n. m.) oproti vyústeniu Zadných Meďodolov. Jeho pravobočná moréna je pod svahom Úplazu (1784 m n. m.) medzi Javorovou a Kolovou dolinou. Tieto morény zaberajú väčšie plochy na svahoch vrchu Gomboši (1194 m n. m.) nad osadou Javorina a severne od cesty do Lysej Poľany. Ďalšie morény z tohto obdobia sú na južných svahoch Belianskych Tatier pod Havranom (2154 m n. m.) a V Zadných Meďodoloch a pod Košiarmi (2011 m n. m.) v Predných Meďodoloch. Na severných svahoch sa vyskytuje v doline Pod Košiare a po oboch brehoch Tokárskeho potoka juhovýchodne od Javorinky (1259 m n. m.). Na východných svahoch Vysokých Tatier sú rovnako staré ostrovovité zvyšky morén od doliny Kežmarskej Bielej vody (na svahu Stežky – 1530 m n. m.) po Skalnatý potok vo výške 1000 m n. m. Hustejšie sa vyskytujú medzi pramennou oblasťou Červeného potoka a Studeným potokom, ako aj pri zástavke tatranskej železnice Stará Lesná poniže Cesty slobody. Na juhozápadnom okraji pohoria je takouto morénou pokrytá veľká plocha na chrbte Pálenice – tvorí ju sploštený val ľavobočnej morény ľadovca Kôprovej doliny. Na južnom svahu sú obrubou morén najmladšie zaľadnenia na pravej strane Važeckej doliny poniže sútoku Furkotského potoka so Zlomiskom. Sú aj na svahu Soliska a Tupej, a poniže ústia ľadovca doliny Mlynice do väčšieho v Mengusovskej doline vo výške okolo 1000 – 1100 m n. m. Morény predposledného zaľadnenia vybiehajú najďalej na juh v oblasti Štôly, kde ich do výšky 825 m n. m. premiestnil ľadovec Batizovskej doliny. Pomerne veľké plochy pokrývajú aj poniže Velickej a Slavkovskej doliny (východne od Tatranskej Polianky), kde siaha po Cestu slobody. Vtedajšie ľadovce boli o 0,3 – 2,7 km dlhšie a asi o 50 m hrubšie ako pri poslednom zaľadnení. Zachovalo sa z nich veľa eróznych a nánosových povrchových tvarov. Tvary bočných a koncových morén napomáhajú pri určovaní rozsahu ľadovcov a ich premien počas jednotlivých oscilácií. Na južných svahoch Vysokých Tatier vystupovali z kotlov vo výškach 1900 – 2500 m n. m. a po prechode dolinami zostúpili na úpätie, kde menili smer svojho pohybu. Po ich stiahnutí sa do dolín zostali tu vejáre križujúcich sa bočných a koncových morén, vytvárajúcich morénové rampy.

Takmer vo všetkých tatranských dolinách boli ľadovce. Medzi najvýznamnejšie ľadovcom vymodelované doliny patria Roháčska, Jalovská, Žiarska, Jamnícka, Račková, Bystrá, Kamenistá, Tichá, Kôprová, Mengusovská, Veľká a Malá Studená dolina, Javorová a Bielovodská dolina. Toto územie je najvhodnejšie pre skúmanie štvrtohorného zaľadnenia.

Ľadovce posledného zaľadnenia delia odborníci na najnovšie do piatich veľkostných skupín: 1. Veľké zložené ľadovce vytvárajúce sa vo viacerých ľadovcových kotloch, s viacerými vetvami. Najväčší z nich bol v Bielovodskej doline s desiatimi vetvami na 3369 ha, v Kôprovej doline mal sedem vetiev. Patrili sem aj ľadovce Mengusovskej Studenej a Javorovej doliny a doliny Kežmarskej Bielej vody, pričom posledný pokrýval plochu 888 ha. Merali 7,6 – 13 km pri hrúbke 160 – 280 m.

2. Menšie zložené a jednoduché ľadovce s rozlohou pod 625 ha, napríklad v doline Mlynice, Velickej, Batizovskej a Važeckej doline.

3. Ľadovce s rozlohou pod 196 ha, napríklad Skalnatej, Slavkovskej, Štôlskej ako aj Širokej, Látanej a iných dolín.

4. Ľadovce nepresahujúce 100 ha – boli malé ľadovčeky s krátkymi splazmi. Najväčší z nich bol pod Gerlachom, ďalšie na severných svahoch Belianskych Tatier.

5. Ľadovčeky bez splazov, ktorých plocha nepresahovala 15 ha. Boli to firnové polia pri vtedajšej hranici večného snehu, prípadne vznikli zo snehu nahromadeného lavínami, napríklad v kotle Troch Slavkovských plies, v Turkovej a na Starej Poľane pod Havranom.

Po najrozsiahlejšom poslednom zaľadnení zaberali vysokotatranské ľadovce asi 15 000 ha, z toho na južnom svahu asi 8470 ha. Väčšiu plochu južnej strany podmienil väčší objem zberných oblastí snehu, ležiacich vyššie (2200 – 2300 m n. m.) ako kotly severnej strany (2000 – 2100 m n. m.). Zo záverov dolín sa vytvorili široké ľadovcové kotly (kary), ktoré často zužujú hlavný alebo koreňovú časť rázsoch. Kary sa vyskytujú vo výškach nad 1650 m n. m., široké sú najmä v hornej časti Bielovodskej, Javorovej, Malej a Veľkej Studenej a Mengusovskej doliny, ako aj v rade ďalších. Zväčša sú to zložené kotly so zvyškami priečok (nunatakmi), badateľnými napríklad vo Veľkej Studenej doline (Strelecká veža), medzi Litvorovou a Svišťovou dolinou (Hrubá veža), nad dolinou Zlomísk (Dračí hrebeň) a inde.

Poniže kotlov sa pod 100 – 400 m vysokými stupňami, ktoré vznikli na styku ľadovcových splazov, prípadne na menej odolných horninách, začína dolina, ktorú ľadovec premodeloval podťatím svahov rázsoch do tvaru písmena U. Jej hornú časť (tróg) niekde vypĺňajú plesá, častejšie je však zanesené úsypovými kužeľmi a murovými prúdmi. Takto vznikli náplavové rovinky, podobne sa zmenšilo Popradské pleso v Mengusovskej doline. Skalné stupne prekonávajú toky vodopádmi, napríklad vodopád Skok v doline Mlynice, Hviezdoslavov vodopád v Kačacej doline.

Tatranské doliny sú hlbšie na severnej strane pohoria. Ovplyvnili ich tunajšie menej odolné horniny a rad iných činiteľov. Väčšina zachovaných morén je pozostatkom posledného zaľadnenia. Časť z nich, najmä v dolinách, bola rozrušená denudáciou, eróziou potokov alebo murovými prúdmi, prípadne zasypávaná úsypmi. Morény uložené na voľnejších priestoroch poniže vyústenia dolín so kotlín si zväčša zachovali svoj tvar. Podľa neho možno odlíšiť jednotlivé štadiálne oscilácie y nápory ľadovcov v čase ich všeobecného ústupu koncom posledného (würmského) zaľadnenia. Keďže ľadovce severného svahu Vysokých Tatier zväčša nevystúpili z dolín, majú potokmi natoľko rozmyté čelné morény, že sú menej zreteľné (napríklad v Javorovej doline). Na južnom svahu uložil ľadovec Kôprovej doliny svoje morény od Veľkej Pálenice po Podbanské. Poniže Važeckej a Furkotskej doliny je spleť morén na Jamách a na Rakytovci.

Spojený systém morén dolín Mlynice a Mengusovskej sa na úpätí spája v mohutnú morénovú rampu, vynímajúcu sa nad kotlinami ako terénny stupeň. Jej priemerný sklon je 11° 18´ pričom dno Mengusovskej doliny má sklon 3° 49´. Bočné morény sú na stráňach Soliska, Patrie a pod Ostrvou. Podobné uloženiny sú aj poniže Batizovskej a Velickej doliny.

V Studenej doline mal ľadovec dve vetvy (z Veľkej a Malej Studenej doliny), ktoré po prekonaní 200 m, respektíve 250 m prekonávajú v mieste Dlhého vodopádu ďalší skalný stupeň, na ktorom sa stýka žulový masív pohoria s flyšom Popradskej kotliny. Poniže neho sa ľadovec končil v morénovej panve, kde po jeho roztopení vzniklo najväčšie tatranské jazero Christlová, ktoré vytieklo po rozrezaní čelnej hrádze (morény) Studeným potokom – zostali po ňom jazerné usadeniny, čiastočne pokryté rašeliniskami.

Nerovný povrch všetkých morénových rámp má mnoho jám a izolovaných kopcov. Vznikli nepravidelným sadaním morénového materiálu, pokrývajúceho odtrhnuté kryhy ustupujúceho ľadovca. V týchto zníženinách sú niekde výtopiskové plesá (Štrbské pleso, Nové Štrbské pleso, Rakytovské plesá, Čierne pleso v Batizovskej doline a Tri plieska západne od Tatranskej Lomnice, častejšie sú však suché, prípadne zaplnené rašelinou. Na severnej strane siahal na úpätie len ľadovec Batizovskej doliny, po jeho pravobočnej moréne vedie cesta z Javoriny do Lysej Poľany.

Morénové valy sa vo vnútri pohoria zachovali len v rozšírených úsekoch dolín, kde sú okrem bočných morén zväčša výrazné čelné morény striedajúcich sa postupových a ústupových fáz ľadovcov. Podľa rozbiehavosti bočných morén sa dajú rozlíšiť štyri štadiálne oscilácie posledného zaľadnenia, piata je uložená až neskôr počas krátkeho významného vzrastu ľadovcov, ktoré sa predtým stiahli vysoko do hornej časti dolín. Jednotlivé štadiálne postupy sú profesorom Luknišom označené podľa miest výskytu ako štadiál Rakytovca (A), Štósu (B), Tatranskej Lomnice (C), Veže (D), Ústia Rybieho potoka (E). Najväčšiu plochu zaberali v štadiáloch B a C. Ústupové morény ďalšieho štadiálu, ktoré sa zachovali v podobe terás, sú označované D 1 a D 2. Po osciláciách posledného štadiálu E 1 – E 3 sa ľadovce stiahli do kotlov, kde ich zasuťoval materiál okolitých hrebeňov. Sutina zostala po roztopení firnu v podobe balvanísk, uložených miestami do oblúkovitých valov, (roztápanie sa kryhy ľadovca a skĺznutie horninového materiálu na jeho obvod), viditeľných okolo Malého Hincovho plesa, Dračieho, Rumanovho plesa.

Na tienistých miestach tatranských dolín sa aj teraz udržiavajú malé firnové ľadovčeky, živené snehovými lavínami. Najväčší je v Medenej dolinke vo výške 2000 – 2300 m n. m. Svojou plochou 5,6 ha (dĺžka asi 600 m, šírka až 150 m, hrúbka asi 30 m) značne presahuje ostatné, napríklad na severnej strane Mengusovských štítov.

Súčasné modelačné procesy vo Vysokých Tatrách majú iný charakter, pretože ani najvyššími vrcholmi nedosahujú snežnú čiaru, t. j. hranicu trvalej snehovej prikrývky. Mrazovým zvetrávaním sa uvoľňuje mnoho horninového materiálu, ktorý vytvára sutinové, úsypové, či úsypovo – náplavové alebo murové kužele. Ich spojením sa na bokoch vznikajú vence, obrubujúce skalné steny kotlov a trógov, ktoré miestami úplne zakryli staršie erózne tvary alebo morény vytvorené ľadovcami. Najvyšší úsypový kužeľ (430 m) je v Kolovej doline pod Kolovým štítom. Menšie sú napríklad v Malej Studenej doline pod Žltou stenou, v Mengusovskej doline pod Satanom.

Zamŕzaním vody v puklinách širších, ľadovcami poerodovaných hrebeňov sa začalo trhanie pôvodnej celistvej horniny, čím vznikali gravitačno – mrazové a mrazové jazvy. Vyskytujú sa na širších chrbtoch (na Belianskej Kope), ale aj na guliakoch (v Mlynici, Nefcerke).

Vo Vysokých Tatrách nie sú podmienky pre zachovanie týchto jaziev, pretože uvoľnené kryhy padajú do dolín, kde sa z veľkých balvanov vytvárajú zhluky zlomísk. Najväčšie zlomisko je v Kôprovej doline pod Grúnikom; podľa nej bola pomenovaná Zlomisková dolina.

Rozhodujúci vplyv na vytváranie povrchových tvarov pohoria má geologický podklad. Kryštalinikum, ktoré je tvrdšie ako obklopujúce ho druhohorné horniny usadené neskôr, vystupuje v hlavnom hrebeni a na južných rázsochách, pričom doliny v ňom sú menej vhĺbené. Tvorí ho zväčša granodiorit, na viacerých miestach mylonitizovaný v podobe pásiem, pozdĺž ktorých ľahšie zvetráva. Na nich sa vyvinula väčšina sediel cez hlavný hrebeň a rázsochy (Poľský hrebeň, Kôprovské sedlo). Pásma ovplyvnili aj smer tokov, ktoré sa v takýchto miestach lomia a obracajú do oblasti ľahšej erózie (Veľká Studená dolina, Nefcerka). V oblasti ľadovcami premodelovaných okrajov dolín s väčším sklonom strání je častý bralný povrch, pretože zvetraný materiál sa premiestnil nižšie do dolín. Na stráňach nezasiahnutých ľadovcom, s menším sklonom, je povrch hladký. Tvoria ho pohyblivé sutiny a nepohyblivé sutiny balvanové moria – napríklad na koncoch južných rázsoch.

Oblasť výskytu druhohorných hornín má pestrejší povrch vzhľadom na rozličnú odolnosť hornín voči zvetrávaniu. V pásoch západovýchodného smeru sa striedajú málo odolné horniny flyšového charakteru s odolnejšími horninami, ako sú kremité pieskovce, vápence a dolomity z počiatku druhohôr. Vrstvy sú sklonené na sever pod väčším uhlom ako severná úboč pohoria, v dôsledku čoho vypreparované pása odolných vrstiev vytvorili na južnej strane skalné defilé – napríklad Belianske Tatry nad Zadnými Meďodolmi a nad dolinou Siedmich prameňov. Vyskytujú sa aj na bokoch Širokej, ktoré sú obrátené do Javorovej a Bielovodskej doliny. Málo odolné horniny, ako sú hlinité a slienité bridlice, podmienili vznik význačnejších pozdĺžnych sediel – napríklad Kopské sedlo, Ľaliové sedlo, Meďodoly. Väčšina dolín je v druhohorných horninách konzekventná, t. j. toky tečú približne kolmo od smeru hlavného chrbta pohoria. Pri prechode z odolnejších do menej odolných vrstiev sa doliny rozširujú – napríklad dolina Medzisteny pod Muráňom, dolina Belej pri Tatranskej Kotline.

Na vápencoch, dolomitických vápencoch až dolomitoch prebieha krasovatenie rozličnej intenzity. Uvedené horniny tvoria štyri pásy v Belianskych Tatrách a v severnej časti Vysokých Tatier. Dva z nich, bohaté na vyvieračky, vychádzajú z Bielovodskej doliny východným smerom. Južnejší prechádza cez Košiar (1874 m n. m.) na juh od Západných Meďodolov, severnejší cez Holicu (1630 m n. m.), Štefanský vrch a južným obvodom Belianskych Tatier na Beliansku Kopu a do dolnej časti Predných Meďodolov. Tretie pásmo je vo vrcholových častiach Muráňa (1882 m n. m.), Nového, Havrana a Ždiarskej vidly. Sú tu viaceré krátke jaskyne – Veterná a Kamzičia prechádzajú cez hrebeň. Vo štvrtom pásme patriacom k prítoku Bujačieho vrchu (1950 m n. m.) sú časté ponory potokov (napríklad v Babej doline a Čiernej doline) a je tu päť jaskýň. Najvýznamnejšia z nich je Belianska (bohatá na kvaple a sintrovú výzdobu) a Alabastrová (s charakterom zlomiskovej jaskyne) v najvýchodnejšej časti pohoria nad Tatranskou Kotlinou. NA južnom úpätí Vysokých Tatier sú krasové tvary vyvinuté na Veľkej Pálenici (povyše cesty z Podbanského na Tri studničky) a východne od Pavúčej doliny (juhozápadne od Jamského plesa).

Na treťohornom flyši Liptovskej a Popradskej kotliny, ako aj Podtatranskej brázdy, ktorú z troch strán obklopujú Vysoké Tatry, je menej členitý povrch úpätnej plošiny.

Vysoké Tatry majú napriek svojej neveľkej vzdialenosti od mora – najkontinentálnejšie podnebie v strednej Európe. Príčinou je hradba horských prekážok stojacich v ceste prúdeniu od Jadranského mora na juhu a od Atlantického oceánu na západe, ktoré je nútené vystupovať do výšky, pričom sa zbavuje vlahy. Voľný prístup k pohoriu má len severozápadné prúdenie od Severného mora.

Pevninský ráz počasia sa prejavuje jednoduchým chodom zrážok s maximom v lete a minimom v zime a veľkým teplotným rozdielom týchto období Priemerná ročná teplota klesá v v pohorí od 5 °C, v najnižších častiach pod 0 °C na končiaroch.

Priemerná ročná teplota vzduchu je na Lomnickom štíte –3,7 °C, v Poprade 5,8 °C. Absolútne maximum teplôt vzduchu za obdobie rokov 1926 – 50 bolo v Tatranskej Lomnici 32,6 °C, v Starom Smokovci 31,3 °C, na Štrbskom Plese 27 °C (namerané 20. - 21. 8. 1943), na Popradskom Plese dosiahlo 28 °C (19. 7. 1936). Absolútne minimum za to isté obdobie bolo v Tatranskej Lomnici -37 °C, v Starom Smokovci -34,5 °C, na Štrbskom Plese aj na Popradskom Plese -31 °C (namerané 10. – 11. 2. 1929).

Teplotné rozdiely jednotlivých mesiacov výrazne určujú studené a teplé obdobie, ktoré je posunuté na druhú polovicu zimy, respektíve leta. Najmä v zime sú časté teplotné inverzie (obrátené zvrstvenie teplôt, pri ktorých je v kotline chladnejšie ako v pohorí), napríklad medzi Skalnatým Plesom a Popradom (najčastejšie v januári – až 16 dní v mesiaci, najmenej v júni - 0,1 dňa).

Vzhľadom na to, že po dňoch s teplotnou inverziou nasledujú veterné dni, na horách je v zime veľká premenlivosť počasia. Zima, ktorá trvá od novembra do konca apríla, charakterizuje striedanie teplého slnečného počasia so zamračeným veterným, prinášajúcim snehové víchrice. Silné prúdenie vzduchu zapríčiňuje značný rozdiel tlaku vzduchu medzi pevninou a morom. Padavé vetry typu bóra, nasávané tlakovou nížou nad juhovýchodnou Európou od poľskej strany Tatier, súvisia s prenikaním studeného arktického vzduchu do strednej Európy.

Krátku jar s nestálym typom počasia určuje priemerný koniec trvania snehovej prikrývky a ranných mrazov. Vo vyšších polohách je takmer nebadateľná, v dolinách trvá až 45 dní. Jej najvýraznejším znakom je rýchle pribúdanie zrážok pri zmene cirkulácie vzduchu, keď začínajú prevládať výstupné prúdy nad ohriatymi skalami, na ktorých už nie je snehová prikrývka. V jarnom období sú prvé búrky a striedanie letného rázu počasia so zimným, pretože v máji sú dosť časté vpády studeného vzduchu, sprevádzané v polohách nad 1000 m n. m. snežením.

Leto sa vyznačuje letnými poludňajšími búrkami, najmä v júni a júli, spôsobenými prílivom chladnejšieho oceánskeho vzduchu. Typické sú letné vánky, ktoré vznikajú rýchlym ohrievaním sa svahov ráno a rýchlym ochladzovaním v noci, kým v dolinách je to naopak. Koncom leta a v jeseni je pomerne stály a vyrovnaný ráz počasia – august je často najteplejší mesiac roka.

Prechodom medzi letom a zimou býva zväčša október, keď nastupujú prvé mrazy. V dolinách síce od ich nástupu po prvý deň so snehovou prikrývkou uplynie až poldruha mesiaca, ale vo výškach nad 1300 m n. m. len niečo nad 10 dní. V jeseni tiež pribúda počet dní s raňajšou a večernou inverziou, napoludnie je normálne teplotné zvrstvenie.

Ročný úhrn zrážok stúpa od 900 až na 1800 mm, z toho v letnom období od 500 nad 1000 mm. Ročný priemer zrážok je na Lomnickom štíte 1855 mm, v Poprade 620 mm. V zime je tu typickým javom teplotná inverzia (v nižších polohách je chladnejšie ako vo vyšších). Južné svahy majú pomerne málo vlahy (pod 1000 mm), v kotlinách sú zrážky v najsuchšom mesiaci (februári) pod 40 mm, na štítoch nad 100 mm. Najvyšší denný úhrn zrážok (93,1 mm) spadol na Štrbskom Plese. Tatranská Lomnica so 64,3 mm a Starý Smokovec s 88 mm takú vysokú hodnotu nedosiahli. Počet dní so zrážkami stúpa od 120 po 216 (Lomnický štít), z toho s búrkovými zrážkami od 25 (Tatranská Lomnica) po 47 (Lomnický štít). Počet dní so snežením stúpa od 57 až nad 180, snehová pokrývka sa udrží 120 až 200 dní – na niektorých priaznivých miestach je celý rok (Medená kotlinka). Hrúbka snehovej prikrývky je premenlivá, stúpa v nadmorskej výške od 40 cm na úbočiach kotlín až nad 200 cm. Absolútne maximum 400 cm namerali na Popradskom Plese v marci v roku 1946, na Štrbskom plese bolo najviac 210 cm, v Starom Smokovci 110 cm. Hrubšia snehová pokrývka na svahoch dolín podmieňuje vznik lavín.

Priemerná oblačnosť vo Vysokých Tatrách je najväčšia v novembri, keď dosahuje až 7/10 pokrytia oblohy, najmenšia v júli až v októbri (podľa lokality) – asi 5/10. Priemerné trvanie slnečného svitu je okolo 2000 h ročne (Tatranská Lomnica1693 h, Lomnický štít 2159 h, Skalnaté Pleso 1748 h, Starý Smokovec 1865 h, Štrbské Pleso 1914 h). V zimnom období sú pre slnečný svit priaznivejšie podmienky v horských staniciach ako v dolinách. V lete je pre vznik poludňajšej oblačnosti viac slnečného svitu v ranných a neskorších popoludňajších hodinách. Prevláda vietor severozápadného smeru, ktorý je miestami pozmenený tvarmi povrchu. Pri Skalnatom Plese usmerňuje smer vetra rázsocha Lomnického štítu, takže prevláda juhozápadný smer. Najväčšia nameraná rýchlosť vetra bola okolo 250 km/h. Podľa všetkých nameraných hodnôt patria Vysoké Tatry do chladnej až studenej horskej oblasti.

Pohorie odvodňujú toky patriace dvom úmoriam: prítoky Váhu sa vlievajú do Čierneho mora, kým prítoky Popradu a Dunajca do Baltského mora. Hlavná európska rozvodnica prechádza z rozhrania Popradskej a Spišskej kotliny cez Štrbské rozvodie, pokračuje morénami v okolí Štrbského plesa, cez Solisko vystupuje na Triumetal, kde dosahuje najväčšiu výšku – 2431 m. Cez Kôprovské sedlo prechádza na Čubrinu, pokračuje západným smerom po hlavnom hrebeni Západných (Liptovských) Tatier.

Prítoky Dunajca (Suchá voda, Bialka, Javorinka) odvodňujú severné svahy Vysokých a západné časť Belianskych Tatier. Prítoky Popradu (napr. Mlynica, Veľký Rinčový potok, Velický, Studený, Skalnatý potok, Biela voda a Biela) odvodňujú ich východné a južné svahy. Vlastný tok Popradu vzniká poniže Popradského plesa sútokom Hincovho potoka a Krupej. Biely Váh, vznikajúci sútokom Furkotského potoka a Zlomiska, podobne ako Belá (po sútoku Kôprového a Tichého potoka), Hybica, Beliansky potok odvádzajú zrážky spadnuté v západnej časti Vysokých Tatier. Odtokové pomery závisia od povrchu. Na odkrytej žule a kryštalických bridliciach odtečie zrážková po povrchu, prípadne puklinami. V nižších polohách sa v morénových a štrkových nánosoch hromadí a postupne odteká ako spodná voda. Túto retenčnú schopnosť zvyšujú lesy, pôsobiace ako účinný regulátor odtoku. V pásme poniže snežnej čiary – ktorú Tatry nedosahujú – prebieha intenzívne mechanické zvetrávanie hornín a to buď pôsobením stekajúcej vody, alebo jej zamŕzaním v puklinách. Na odlesnených svahoch je intenzívny povrchový odtok s veľkou eróznou silou, v zime sa vyskytujú pustošivé lavíny. Vzhľadom na vysoký ročný úhrn zrážok a malé vyparovanie sa je veľký špecifický odtok, dosahujúci až 50 l/km2. Táto hodnota je o to výraznejšia, že priemerný odtok Váhu je 14,5 l, slovenskej časti Popradu 12,9 l, kým na južnom Slovensku klesá pod 1 l/km2, na Žitnom ostrove len 0,5 l. Tieto odtokové pomery sa výrazne prejavujú v režime tokov, odvodňujúcich vysokotatranskú oblasť. Zásluhou vyrovnávacieho účinku sutín, morén, lesov, pôdneho krytu a jazier nie sú prietoky tokov také extrémne, ale patria u nás k najvyrovnanejším. Druhou takouto príčinou je neskoršie topenie sa snehu v porovnaní s nížinami, takže nastáva vzájomné prekrývanie sa suchých období v jednej oblasti s obdobím maximálnej vodnosti v druhej.

Vo Vysokých Tatrách je vyše 160 vodných nádrží, z ktorých viac ako 90 stálych jazier je pomenovaných plesami. Najväčšie na území našej republiky je Veľké Hincovo plesovo vrchnej časti mengusovskej doliny pod Kôprovským štítom a Mengusovskými štítmi. Leží 1946 m n. m., zaberá plochu 20,08 ha, dlhé je 740 m a široké 370 m. Pri hĺbke 53,2 m obsahuje vyše 4,1 mil. m3 vody. Druhé najväčšie je Štrbské pleso pod Soliskom na južnej strane pohoria. 1346 m n. m., zaberá 19,76 ha, maximálna dĺžka je 640 m, šírka 600 m. Dosahuje hĺbku 19,7 m, obsahuje vyše 1,1 mil. m3 vody. Najvyššie položené stále pleso je Modré pleso v Malej Studenej doline (2157 m n. m.), vyššie ležiace Baranie pliesko (2207 m n. m.) je v lete bez vody. Najnižšie položené sú Rakytovské plesá západne od Štrbského plesa (1307 m n. m.). V pásme lesov (do 1500 m) leží 11 % plies, v pásme kosodreviny (do 1700 m) 35 %, v alpínskom pásme (nad 1700 m) 54 % plies. Podľa vzniku a umiestnenia ich delíme na karové a morénové. Karovými plesami sú napríklad Veľké a Malé Hincovo pleso v Mengusovskej doline, Kačacie pleso v rovnomennej doline a množstvo ďalších, umiestnených vo firnoviskách ľadovca. Sú hlbšie ako morénové plesá, vyskytujúce sa zväčša povyše čelnej morény niektorej z ústupových fáz ľadovca. Takýmito sú napríklad Popradské pleso v Mengusovskej doline, Velické pleso v rovnomennej doline. K nim patria výtopiskové plesá v morénach, ktoré na ich mieste pokrývali oddelené kryhy ustupujúceho ľadovca. Po roztopení sa kryhy klesol morénový materiál na dno plesa, ktoré tým dostalo členitejšie dno ako iné typy plies. Sem patria Štrbské a Nové Štrbské pleso. Od spôsobu vzniku závisí aj možnosť zániku plesa. Karovým hrozí zasutenie, prípadne spätná erózia odtoku, pri morénových k tomu pristupuje možnosť zanesenia materiálom prinášaným potokom, napríklad Popradské pleso. Pleso bez odtoku a povrchového prítoku (napríklad Štrbské pleso) zanáša materiál prinášaný podpovrchovým prítokom cez morény uložené na jeho brehoch.

Podzemné vody sa v žulovom jadre Vysokých Tatier pohybujú vo forme puklinových vôd, pričom sa ich pohyb smerom do hĺbky zmenšuje. Väčšina puklinových prameňov vyviera do štvrtohorných sutín, morén a nánosov. V druhohorných horninách Belianskych Tatier sa vodonosné vrstvy rozprestierajú na ich severovýchodnom a západnom svahu. Tvoria ich vápence a dolomity tiahnúce sa od vrchu Kopa k ich západnému okraju. Na menej priepustných súvrstviach sú pretekavé pramene s výdatnosťou až desiatok l/s – napríklad v Javorovej a Širokej doline. V Bielovodskej doline je severne od hájovne Biela voda (7 – 10 l/s). Z úzkeho pruhu dolomitov vyvierajú pramene juhozápadne od Tatranskej Kotliny (napríklad Šumivý prameň, 23 – 60 l/s). Druhá oblasť na južnom okraji Belianskych Tatier má pretekavé pramene vyvierajúce z vápnito – dolomitických zlepencov.

Na podtatranskom zlome a s ním rovnobežných zlomových líniách sú pramene kyseliek. Tri pramene vyvierajú v Starom Smokovci- najznámejšie je Csákyho prameň, ďalšie tri sú v Dolnom Smokovci. Smerom na severovýchod vyvierajú kyselky v Tatranských Matliaroch a Kežmarských žľaboch.

Pôdy vo Vysokých Tatrách sú usporiadané vo výškových stupňoch. V lesnom stupni na kryštaliniku vo výškach priemerne do 1500 m sú nenasýtené hnedé lesné pôdy, ktoré v nižších polohách susedia s nasýtenými, pri hornej hranici lesa prechádzajú do podzolovaných hnedých lesných pôd. Pod lesným porastom majú kyslú reakciu a na povrchu sa hromadí nadložný humus, ktorého obsah stúpa aj nad 5 %. Vo výške nad 1200 m prechádzajú do nesúvislého pásma podzolov, ktoré sa tvoria len na hlbších a priepustných zvetralinách na minerály chudobných hornín. – majú silne kyslú reakciu. Nad hornou hranicou lesa vzniká humusový podzol s veľkým množstvom organických látok v spodnej časti. V tom istom stupni sa vyskytujú rankrové pôdy, vznikajúce na silikátovom podklade. Majú veľa pôdnych častíc väčšieho priemeru, často sa vyskytujú na sutiach. Nad pásmom lesa a kosodreviny sa vyskytujú alpínske mačinové pôdy, pri ktorých sa humusový horizont vytvára z koreňov travín a bylín. Sú to plytké pôdy na strmých svahoch, kde je intenzívna svahová modelácia, soliflukcia. Pri porušení rastlinného krytu sú splavované a omladzované.

V nižších polohách Tatier na prevažne zamokrených miestach (pri vodných tokoch, v slabo odvodňovaných zníženinách morén) vznikajú glejové, prípadne až rašelinové pôdy. Sú to ťažké mokré a neprevzdušnené pôdy hlinitého až ílovitého rázu. V trvale zamokrených zníženinách a na miestach bývalých morénových plies a močiarov vznikli rašeliniská, napríklad na dne bývalého jazera Christlová v Studenej doline, ostrovovite pri Štrbskom plese (Slepé pleso), pri Starom Smokovci, pri Podspádoch. Na druhohorných horninách (vápence, dolomity) Belianskych Tatier prevládajú rendziny.

Vo vysokohorskom stupni sa vyvinuli niektoré druhy štruktúrnych pôd: polygonálne pôdy majú priemer 0,7 – 7 m; pozostávajú z kamenito-piesčito-hlinitej pôdy porastenej rastlinstvom a obrúbenej kamenným vencom. Vyskytujú sa napríklad v zamokrenej panve juhovýchodne od Veľkého Hincovho plesa, na Guľatom vrchu (2125 m) a vo Velickej doline. Ďalším typom sú dláždené pôdy v karoch na mnohých miestach nad 1900 m. Častejšie ako štruktúrne pôdy sa vyskytujú pôdne formy priľadovcovej oblasti: lysinové pôdy s narušeným rastlinným krytom sú zväčša na veterných sedlách a hrebeňoch, odkiaľ vietor odvieva sneh a pôda premŕza. Vyskytujú sa v podobe pásov a stupňov, napríklad na Kopskom sedle a na Veľkej Svišťovke. Girlandové pôdy vznikajú z predošlej formy pohybom rozmŕzajúcej pôdy, vytvárajúc stupne, napríklad na svahu Belianskej Kopy a na južnej stráni Ostrvy. Kopčekové pôdy (tufury) sa vyskytujú na vlhkých miestach, kde pod trávnatou pokrývkou každoročne namŕza ľadová šošovka, napríklad na Kopskom sedle. Poslednou formou sú soliflukčné náteky. Vznikajú na stráňach s hrubšou vrstvou zvetralín, obsahujúcich prachovú a ílovú časť, ktorá sa pri rozmŕzaní pôd a topení snehu premočí, čím sa poruší súdržnosť a tečie v smere najväčšieho sklonu. Časté sú na slienitých vápencoch a slieňoch , napríklad pod Jatkami a Košiarmi v Belianskych Tatrách.

V Tatrách sa stretávame so zaujímavým javom – „farebným“ snehom. Rôzne odtiene vyvolávajú niektoré druhy rias a mikroorganizmov. Ide o sfarbenie do červena, zelena, žltozelena a žiarivo žlta.

Veľký vplyv na vývoj rastlinstva a živočíšstva Vysokých Tatier mali ľadové doby. Pri postupe ľadovcov smerom na juh ustupovala pred nimi severská kvetena a množstvo živočíchov. Po skončení poslednej ľadovej doby tu zostali niektoré druhy, tzv. glaciálne relikty, ktorým vyhovovali tunajšie podmienky. V minulých geologických dobách sa vyvinuli niektoré miestne druhy rastlín a živočíchov – tatranské endemity. Na rozdiel od nich sa karpatské endemity vyskytujú v pohoriach karpatského systému aj inde. Do vysokohorských polôh prenikli rastliny aj z nižších polôh, prispôsobovali sa tunajším podmienkam a vyvinuli sa z nich alpínske odrody. Súhrn význačných prírodných výtvorov, rastlinstva a živočíšstva Vysokých Tatier dal podnet pre vytvorenie Tatranského národného parku (TANAP), ktorý bol vyhlásený 18. decembra 1948. TANAP zahŕňa 50 965 ha plochy, ochranné pásmo predstavuje asi 70 000 ha plochy. Na severe susedí s Tatrzańskim Parkom Narodowym (21 676 ha).

TANAP tvoria nasledovné štátne prírodné rezervácie: Podbanské, Vyšné Hágy, Skalnatý potok, Dlhý les, Javorina, Sivý vrch, Osobitá, Roháčske plesá, Machy, Kotlov žľab, Úplazíky, Juráňova dolina. Je v ňom chránené nálezisko „Medzi bormi“ a nasledovné chránené prírodné výtvory: Belianska jaskyňa, Brestovská jaskyňa a Mačie diery. K náučným chodníkom v TANAP-e patria: Štrbské pleso – Popradské pleso – Veľké Hincovo pleso, Hrebienok – Skalnaté pleso, Belianska jaskyňa. Súčasťou TANAP-u je výskumná stanica, múzeum, botanická záhrada a Horská služba TANAP-u.

Na jeho území sa stretáva rastlinstvo východnej, severnej a strednej Európy. Rozmanitosť tatranskej flóry a lesov je podmienená viacerými činiteľmi (konfigurácia terénu, zloženie pôd, vývoj v poľadovej dobe, pestrosť súčasnej klímy a silný vplyv človeka v posledných storočiach). Vyskytuje sa tu asi 1300 druhov vyšších rastlín, okolo 900 druhov rias, 700 druhov lišajníkov a vyše 500 druhov machov.

Tatranské rastlinstvo má druhy rôzneho pôvodu. Vyskytujú sa tu druhy arkticko-alpínske, arkticko-altajsko-alpínske, stredoeurópske, boreálne, juhosibírske, pontické a submediterálne.

Najcennejšie sú tatranské endemity, ku ktorým patria trýzeľ Wahlenbergov, lyžičník lekársky tatranský, turan uhorský a iné. Medzi vzácne tatranské rastliny patrí skalokráska pyrenejská, mak alpínsky, skorocel černastý, vojnovka belasá, sitina trojplevá, sitina gaštanová, ostrička myší chvostík, turička ostricová, prvosienka vyššia karpatská, ostropysk karpatský, žerušničík nebadaný, plešivec karpatský, večernica snežná, stračia nôžka tatranská, klinček lesný. Ďalšími rastlinnými druhmi sú jesienka, silenka bezbyľová, lomikameň sivý, naša orchidea - črievičník papučka, horec jarný, a Clusiov, kamzičnica Clusiova, kortúza Matthiolova, žltohlav európsky, kamzičník rakúsky, klinček pyšný ozdobný, zvončeky kĺbkatý, tatranský, úhľadný, žihľavolistý a lyžičnikokvetý, astra alpínska, horec bodkovaný a luskáčovitý, poniklec alpínsky, prilbica modrá tuhá, vres a iné. Známy je plesnivec alpínsky rastúci na vápencových skalách a šafran Heuffelov. Najvyššie rastúcou rastlinou je lipnica riedka na vrchole Gerlachu. Glaciálnymi reliktami sú horec ľadový, klinček ľadovcový.

Ešte vo výške nad 2600 m n. m. rastie a kvitne asi 47 rastlinných druhov. V subniválnom stupni (nad 2300 m) sa nachádza kostrava nízka, chlpaňa klasnatá, starček sivý kranský, veternica narcisokvetá, poniklec biely, iskerník trpasličí, iskerník alpínsky, arábka alpínska a iné.

Vegetácia (približne od 750 m do 1900 m) je rozdelená do niekoľkých stupňov. V najnižších polohách sú rastlinné spoločenstvá s jedľou, borovicou a na vápencoch Belianskych Tatier i s bukom. Vyššie sú spoločenstvá so smrekom a jedľou. Smrekovec a borovica je na kamenitejších hrebeňoch. Vo výške 1300 – 1550 m sú pôvodné smrekové lesy so smrekovcom, jarabinou a ojedinele i borovicou limbou. Nad týmito lesmi je pásmo kosodreviny až do výšky 1800 m. Hranica súvislejšieho rozšírenia kosodreviny je vo výške 1800 – 1980 m a na severných svahoch Tatier sú trsy kosodreviny až vo výške 2300 m. Terajšie smrekové lesy v pásme do výšky 1250 m sú umelého pôvodu. Ich rekonštrukcia na pôvodný stav je z pohľadu národného parku veľmi potrebná.

Glaciálnymi reliktami sú borovica limba, vŕba bylinná, vŕba sieťkovaná, vŕba Kitaibelova a niekoľko ďalších.

Z drevín je najvzácnejšia limba, ktorá je najkrajším druhom ihličnatého stromu v pohorí. Rastie zväčša ojedinele alebo v skupinkách na hornej hranici smrečín a v dolnom pásme kosodreviny.

Najrozšírenejšími drevinami národného parku sú smrek a jedľa, z listnatých stromov na žulovom podloží jarabina, javor horský, na vlhkých lokalitách a okolo potokov jelša sivá, breza karpatská a iné, na vápencovom podloží buk a javor horský. Na kamenitých a sutinových miestach je rozšírená borovica a smrekovec.

Vo vyšších polohách je pôvodnou drevinou borovica limba, ktorá je spolu s brezou karpatskou, vŕbou sliezskou a jarabinou vtáčou zastúpená aj v kosodrevine. Buk a jedľu v nižších polohách tatranských lesov odstránili pastieri a podnikatelia a namiesto zmiešaných lesov na veľkých plochách boli vysadené smrekové monokultúry.

Na pestré rastlinstvo a členité územie sa viažu pestré živočíšne spoločenstvá, hoci mnohé druhy boli v minulosti vyhubené (negatívny dosah mala najmä banícka činnosť v 17. – 18. storočí a výroba drevného uhlia). No aj napriek tomu sa tu zachovalo niekoľko druhov z obdobia ľadovcov vo Vyšnom Furkotskom plese a Furkotskej doline, napríklad žiabronožka arktická a malý ráčik, ďubník trojprstý stredoeurópsky, drozd kolohrivý stredoeurópsky, orešnica perlová, piskor vrchovský, vyšovka vrchovská, z ostatných orol krikľavý, krkavec čierny, z nočných dravcov výr veľký a lesné kury, hlucháň obyčajný a jariabok hôrny a iné.

Vo vodných tokoch v pásme lesa je pstruh potočný, vzácnejšia je vydra riečna. Na výslnných stráňach, napríklad na svahu Soliska povyše Štrbského plesa žije vretenica obyčajná.

Pre pásmo kosodreviny a alpínskych lúk sú charakteristické hraboš snežný tatranský, hrbáč tatranský, piskor vrchovský tatranský; z vtákov vrchárka modrá, ľaptuška vrchovská.

V pásme alpínskych lúk sú ozdobou živočíšneho sveta kamzík vrchovský, svišť vrchovský a vrchárka červenkavá.

V pásme lesov žijú v strednej Európe zriedkavé dravce, ako medveď hnedý, vlk obyčajný, rys ostrovid, jeleň obyčajný, srnec obyčajný a diviak. Z menších dravcov divá mačka, líška obyčajná, jazvec obyčajný, kuna lesná a skalná, lasica obyčajná, hranostaj obyčajný, v blízkosti dedín tchor obyčajný.

Jelenia zver sa rozšírila i na lokality, kde sa predtým nevyskytovala.

Medzi endemické druhy Karpát patrí hraboš snežný, jašterica živorodá a iné. Zo sov tu žije sova ušatá, sova obyčajná a kuvik obyčajný. Z dravcov hniezdi v Tatrách myšiak hôrny, sokol myšiar, krkavec čierny, v zime sa tu zdržuje myšiak severský.

V pásme skalných sutín a stien žije orol skalný a murárik červenokrídly – najzaujímavejší vták tejto oblasti.

V posledných storočiach niektoré druhy z oblasti TANAP–u celkom zmizli, napríklad sup tmavohnedý, čavka žltozobá a norka európska. Iné vymizli po ústupe tundry a tajgy, napríklad sob, zubor, bobor, snehula obyčajná a horská. Veľmi zriedkavé sú sup bielohlavý, kulík vrchovský, tetrov obyčajný, výr skalný a najkrajší motýľ – jasoň červenooký. Najvýznamnejšími druhmi preletujúcimi cez túto oblasť (prípadne tu zimujúcimi) sú snehuľka severská, snehárka vrchovská, pinka severská, chochláč severský a krakľa belasá.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 3. časť





 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.