Memoáre žijúceho klasika nášho divadla

Slovensko, 11. 6. 2008 (Verejná správa 12/2008)

Najnovšia kniha jedného z troch žijúcich klasikov slovenskej dramatickej literatúry Jána Soloviča Moje radosti s podtitulom Polstoročie s ochotníkmi 1956 – 2007 (Vydavateľstvo Štúdio humoru a satiry, Bratislava 2007) evokuje nielen celý rad divácky úspešných hier významného autora, ale nevdojak a nepriamo aj rad umeleckých a spoločenských súvislostí s vývojom na Slovensku i v globálnych reláciách.

Autor cieľavedome venuje svoje memoáre výlučne polstoročiu spolupráce s ochotníkmi, hoci väčšinu jeho diel do roku 1989 uvádzali na Slovensku i v mnohých ďalších krajinách najmä profesionálne divadlá. Jednotlivé tituly vyvolávali živú rezonanciu v odborných kruhoch aj spontánny záujem publika. Viacero jeho hier malo vyše 100 repríz na kamenných scénach (napríklad Polnoc bude o päť minút, Strašne ošemetná situácia, Meridián či Žobrácke dobrodružstvo) a jeho komédia Peter a Pavel naplnila hľadisko činohry Slovenského národného divadla 600 ráz. Ktorýže zo súčasných autorov sa s ním môže rovnať?

Napriek tomu významný dramatik Ján Solovič je v tzv. slobodnej, otvorenej a demokratickej spoločnosti prakticky zakázaný autor a jeho diela nie sú prístupné verejnosti prostredníctvom stálych divadelných prevádzok a televízneho vysielania už celých osemnásť rokov. Preto sa jeho rozhodnutiu napísať memoáre výhradne o tvorivej súčinnosti s amatérskymi telesami nemožno vôbec čudovať. Treba ho vnímať na jednej strane ako vyjadrenie úprimného vzťahu k ochotníckym divadelníkom, na druhej strane aj ako výrečné gesto adresované tým, ktorí takmer dve desaťročia abnormalizujú pomery v slovenskom profesionálnom divadelníctve.

Aj jeden z nemnohých disidentov pri neformálnej návšteve na pôde Spolku slovenských spisovateľov pripustil fakt, že u nás existujú tabuizovaní autori a tabuizované témy, ale nepokladal za vhodné alebo možné sa k tejto alarmujúcej situácii vyjadriť či hľadať z nej východisko. Aby som nepoužil jeho meno bez jeho súhlasu, odvolám sa na zahraničnú autoritu. Je ňou chorvátska teatrologička Sanja Nikčevičová, ktorá v diele Nová európska dráma alebo veľký podvod (preložil Ján Jankovič, Vydavateľstvo Jána Jankoviča, Bratislava 2007) v spojitosti s koncom 20. a začiatkom 21. storočia konštatuje: „Jediný domáci text, ktorý uviedlo Slovenské národné divadlo, je Horor v horárni od Ľubomíra Feldeka a najlepší text niekoľkých predchádzajúcich sezón bol – nejestvujúci text, respektíve scenár pre tanečné predstavenie bez slov. Inšpirovaní cudzou produkciou (Théatre du Campagnol Le Bal) dvaja slovenskí autori Martin Huba a Martin Porubjak »napísali« Tančiareň. A tak sme znova pri predstavení bez slov, ktoré dokonca museli napísať dvaja autori. Zrejme vo funkcii dramaturga!“ Len dodajme, že ani Feldekova hra Horor v horárni nie je pôvodný text, ale úprava Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy.

Aby recenzia nevyznela ako plač nad rozliatym mliekom, dám na záver zaznieť povzbudeniu divadelného vedca Antona Kreta, ktorý v doslove najnovšej publikácie Jána Soloviča upozorňuje: „Treba byť trpezlivý. Aj Stodola mal politické pauzy, aj Urbánek sa doslova nesmel dlhé roky hrávať a jednako sú tu a akiste aj budú.“ Pripomeňme aj poznámku teatrológa Milana Poláka, ktorá tvorí podstatu druhého doslovu k dramatikovým memoárom. A tou je, že o uvádzaní Solovičových hier amatérskymi súbormi „nerozhodovalo, že autor bol spoločensky činný a známy, ale to, že hry prichádzali s témami zaujímavými, neraz polemickými, k realite kritickými a vo faktúre hry divadelne nosnými.“

Pavol JANÍK

Späť