Príkladnosť vzťahov Čechov a Slovákov

Slovensko, 13. 10. 2009 (Verejná správa 20/2009)

Sociológovia a ekonómovia Univerzity J. E. Purkyně v Ústí nad Labem pod vedením prof. Františka Zicha vydali publikáciu Cezhraničné vplyvy pôsobiace v českom pohraničí, v ktorej spracovali výsledky grantového projektu podporovaného Ministerstvom práce a sociálnych vecí ČR. Počas výskumu okresov susediacich s Bavorskom, Saskom, Poľskom, Slovenskom a Rakúskom využili rozhovory s 242 expertmi a dotazníky s výberovým súborom 2114 respondentov. Súčasťou výskumu boli tiež hĺbkové interview so starostami miest a obcí, ktorí sú s ďalšími predstaviteľmi miestnej správy hlavnými nositeľmi cezhraničnej spolupráce. Partnerstvo obcí susediacich krajín býva väčšinou uskutočňované na základe zmlúv. Tieto zmluvy sú rámcové a spravidla nevychádzajú z dlhodobejšej, obsahovo vymedzenej koncepcie. Neformálne vzťahy udržiavajú so svojimi susedmi predovšetkým zástupcovia malých obcí a najčastejšie sa vyskytujú na hraniciach so Slovenskom. Výskum, žiaľ, nerozlišuje kategórie obcí podľa veľkosti obcí, ktoré môžu byť (s výnimkou česko-slovenského pohraničia) problémom z hľadiska kompatibility cezhraničných vzťahov, napríklad vo vzťahu k poľským gminám. V spolupráci obcí zohrávajú nemalú úlohu odlišnosti v kultúrnych vzorcoch správania.

V nadväznosti na rozvoj miestneho spoločenstva sa má podľa výskumu stať veľmi želanou formou spolužitia obyvateľstva susedných štátov práve cezhraničné spoločenstvo. V aktívnej podobe ho však sociológovia zatiaľ nachádzajú iba na česko-slovenskom pohraničí. Hranica so Slovenskom „je vnímaná miestnymi obyvateľmi i nositeľmi cezhraničnej spolupráce ako čisto administratívna čiara či opatrenie, ktoré do určitej miery môže sťažiť niektoré spoločne realizované a zažívané skutočnosti, ale nijako zásadne do života ľudí na oboch stranách hranice nezasahuje. Tento stav je daný, samozrejme, odlišným charakterom hranice tým, že ide o novú hranicu, ktorá v mysliach väčšiny obyvateľstva nie je zakorenená. Táto oblasť disponuje sieťou osobných – priateľských i príbuzenských vzťahov, ktoré neboli prerušené, iba sa so vznikom hranice modifikovali. Spolupráca inštitúcií je tradičná a pokiaľ do nej vstupujú nové prvky, tie len prispievajú k jej dynamickosti.“

Na česko-slovenskej hranici sa vyskytuje tiež menej asociálnych javov, ktoré napríklad v podobe zvýšenej kriminality a prostitúcie hyzdia české pohraničie smerom na západ. Navyše na česko-slovenskom pohraničí neexistuje jazyková bariéra, čo umožňuje doplňovanie formálnych vzťahov neformálnymi stykmi, ktoré celkom prirodzene prebiehajú na úrovni všetkých generácií. Výskumný team sa na pozitívnom príklade česko-slovenských vzťahov pokúša naplniť hypotézu, že „súčasné cezhraničné aktivity a vzťahy sú chápané ako súčasť dlhodobých procesov, ktoré vytvárajú predpoklady a perspektívu formovania cezhraničného spoločenstva občanov Európskej únie“. Podľa môjho názoru však tieto vzťahy Čechov a Slovákov nie sú výsledkom procesu europeizácie, ale predchádzajúceho vývoja v spoločnom štáte.

Pohraničné vzťahy vykazujú inú vývojovú dynamiku ako vzťahy vo vnútrozemských regiónoch a ich výskum si žiada multidisciplinárne poňatie. Je tu celý rad otvorených otázok, ktorých význam narastá v čase ekonomickej krízy. Počas krízy totiž dochádza k väčšej konkurencii regiónov tak na medzinárodnej úrovni, ako vo vnútri každého štátu. Aktuálnym predmetom výskumu česko-slovenských vzťahov by mohol byť napríklad vplyv vstupu Slovenska do eurozóny na tieto vzťahy.

Vladimír HEGER

Späť