Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11782

Počet fotografií:
9329

 

 

 

Premaľovávať dejiny sa nevypláca

Slovensko, 18. 2. 2010 (Verejná správa 3/2010)



Miloslav PETRUSEK (74) je profesor sociológie, prednáša na Fakulte sociálnych vied Univerzity Karlovej, ktorú na začiatku deväťdesiatych rokov spoluzakladal. V bývalom režime ho perzekvovali, na konci roku 1989 sa pohyboval v okruhu vedenia Občianskeho fóra, napokon však pred politickou kariérou dal prednosť tej akademickej. Rozhovor, ktorý prinášame po redakčnej úprave v skrátenom znení, bol pôvodne uverejnený v Literárnej a kultúrnej prílohe Salon č. 644 v denníku Právo pod názvom – A my jsme neobsadili ani ty pošty.


Ako dnes hľadíte na november ´89? Teórie o tichej aliancii komunistických elít s ľuďmi z Občianskeho fóra (OF) stále žijú.


Neuznávam spiklenecké teórie, aj keď, pravdaže, nemôžem poprieť, že keby na nich niečo nebolo, ťažko by sa vysvetľovala existencia tajných služieb, ktoré zavše vnesú do dejinného vývoja všeličo neočakávané. Je mi však bytostne cudzia predstava akejsi tichej aliancie komunistickej moci a Občianskeho fóra pri preberaní vlády podľa princípu niečo za niečo. Bol to bezpochyby proces zložitého vyjednávania – napokon v Poľsku to tiež nebolo inak a aj tam sa retrospektívne obviňujú, kto, kde, s kým a ako...


Na druhej strane je až príliš naivná predstava, že sa tí bývalí jednoducho len tak vzdali – celkom nepripravení. Nehovoriac o tom, koľko času sme im sami dali na to, aby zničili veľké množstvo relevantných dokumentov – to naozaj pokladám za podstatné pochybenie. Preto tiež nemám príliš veľkú dôveru k tomu, čo po dvadsiatich rokoch objavujú rôzne ústavy národnej pamäte. Nechcem prispievať do diskusie o prípade Kundera, ale celá záležitosť je tak totálne vytrhnutá z kontextu, že jednoducho nechápem, že ešte nikoho nenapadlo, že hlavným vinníkom bol agent-chodec sám, pretože porušil všetky pravidla konšpirácie.


Pramenilo to, čo konšpiračné teórie označujú ako dohodu s komunistami, skôr z chýb ľudí okolo OF?


Pripomínam, že Lenin vo fáze, kedy boľševici preberali štátnu moc, vydal príkaz číslo jeden – obsadiť mosty, pošty a archívy. Vedel veľmi dobre, čo robí. My sme neobsadili ani tie pošty. Tí bývalí – pokiaľ neboli celkom naivní – boli pripravení, dokonca dokonale pripravení nielen na to, ako zničiť podstatné archiválie, ale tiež ako rozkradnúť vtedajší štátny majetok alebo aspoň tú jeho časť, ku ktorej mali priamy prístup. Poznám niekoľko takých príkladov, kedy veľmi rafinovane a vlastne podľa litery zákona sa cez noc moji bývalí žiaci a potom zväzácki funkcionári stali mocnými, lebo sa stali bohatými: v neskorom totalitnom režime absentujúci súkromný ekonomický kapitál sa zrazu premenil prostredníctvom sociálneho kapitálu – teda priateľských kontaktov a komplicov – na zlaté teľa. Žijeme s tým dodnes. Bola to chyba ľudí z okruhu OF? Nemyslím si, pretože s niečím takým sme nemali skúsenosť – o to je ale horšie, že rovnaké praktiky sa dejú pred našimi očami doteraz.


Dalo sa však tomu pretavovaniu zväzáckych známostí a sociálnych väzieb na porevolučné bohatstvo a moc nejako zabrániť bez represie a preliatia krvi?


Asi nedalo, boli príliš mazaní a v manipulácii s cudzím majetkom príliš zruční. Všetky tie prevody trebárs toho minima počítačov, ktoré boli vtedy k dispozícii, sa uskutočňovali podľa zákona, nezriedka prostredníctvom bielych koňov. Tento model tunelovania bol už vtedy v malom dokonale vyskúšaný.


Boli ste ako sociológ poznajúci históriu svetových revolúcií odolnejší proti onomu krylovskému očakávaniu a sklamaniu z revolúcie?


Myslím si, že sa môžem pochváliť jednou prioritou – bol som asi prvý, kto argumentačne verejne objasnil, že to, čo prežívame v závere roka 1989, je revolúcia v plnom zmysle tohto slova, nie iba metaforicky. A nebol to púhy dozvuk marxizmu. Spomenul som si totiž na starého konzervatívca Disraeliho, ktorý v polovici 19. storočia konštatoval, že skutočná revolúcia je radikálna zmena vlastníckych vzťahov – a ja som (pri všetkej skromnosti) od 18. novembra bezpečne vedel, že to najpodstatnejšie, čo sa nás dotkne v každodennom živote, nebude iba nadýchnutie sa ovzdušia politickej slobody, ale veľmi podstatná zmena vlastníckych vzťahov. Preto sa zo začiatku veľmi decentne hovorilo o trhovej ekonomike, o voľnom trhu... Slovo kapitalizmus sa verejne prvý raz objavilo až okolo roku 1992. O tomto svojom poznaní som hovoril na vystúpení v Obecnom dome na „protestnom koncerte“ Českej filharmónie – bol to napokon jeden z mojich najväčších bezprostredných ponovembrových zážitkov.


Máte asi na mysli koncert filharmónie 14. decembra 1989. S akými reakciami sa toto vaše vyhlásenie stretlo?


Publikum reagovalo emocionálne a podstata vyhlásenia mu zostala utajená až do čias, kedy narazilo na konkrétne privatizačné akty, napríklad reštitúcie, z ktorých niektoré vôbec neprijímalo s revolučným nadšením. A navyše slovo revolúcia v klasickom sociologickom zmysle bolo zdevalvované, takže sa začalo hovoriť o nežnej či zamatovej revolúcii – ale bol to len spôsob vykonania, nie podstata samotná.


Počas revolúcie ste sa pohybovali v okruhu ľudí z OF. Neuvažovali ste následne o vstupe do politiky?


Sám som politické ašpirácie nemal, aj keď som sa zúčastnil na viacerých stretnutiach Občianskeho fóra v podzemí bývalej Auróry na Národnej triede a môj dávny priateľ Josef Vavroušek (spoluzakladateľ OF a po roku 1990 minister životného prostredia – pozn. red.) ma prehováral, aby som do politiky šiel – dokonca mal predstavu, na aké miesto.


Aké to bolo miesto ?


Hovoriť o tom dnes je anachronické. Napokon sám viete, ako a kým sa obsadzovali ministerské miesta a na aký dlhý čas... Nemohol som nevidieť bystré rybičky rýchlo plávajúce do rybníka, ktorý sa práve napúšťal. Predtým možno pod perinou čítali Solženicyna, ale ani tým si nie som istý...


Mali podľa vás revolucionári z osemdesiateho deviateho viac pripravovať spoločnosť na to, že porevolučné obdobie môže byť chaotické a provizórne?


Videné v spiatočnom zrkadle – klamali sme si do vrecka. V porevolučnej eufórii sme si boli ochotní „uťahovať opasky“ – ale nakoniec to boli iba slová, slová, slová... Naplnila sa téza poľského sociológa Krasnodebského, že väčšina ľudí nečakala na slobodu, ktorá vyžaduje obete, ale na hypermarkety. Modelom budúcnosti neboli ani Havlove mysliteľské úvahy alebo myšlienky amerických otcov - zakladateľov, ale katalógy Quelle a Burda... Netušili sme však, že akonáhle sa otvoria vráta, potom tých modelov spotrebného správania bude toľko, že sa začneme dusiť závisťou.


Interpretácie niektorých spoločenských zmien sa časom menia podľa toho, kto je pri moci. Výklad iných, napríklad národného obrodenia, sa už akoby ustálil. Ako to v tomto ohľade vidíte v súvislosti so „zamatovou revolúciou“?


Spor o povahu, podstatu, priebeh a úlohu jednotlivých individuálnych a skupinových aktérov v novembri a decembri 1989 bude prebiehať ešte najmenej dve generácie. A ani potom sa nedospeje k jednoznačnému záveru, pretože každá historická udalosť je v každom časovom momente objasňovaná a interpretovaná odlišne – a navyše diferencovane v rôznych sociálnych skupinách.


Dohodnúť sa môžeme na niektorých všeobecných transparentných rysoch toho, čo sa stalo, ale nedohodneme sa na tom, ako sa to stalo, „prečo tak ľahko“ a prečo tak neskoro. Budeme nezmyselne pripisovať heroickú rolu malému českému človiečikovi, ktorý socialisticky privatizoval, čo sa dalo a tým búral totalitný režim, rovnako ako nebudeme – pokiaľ sme sami neboli aktérmi – celkom rozumieť niektorým aktom tej statočnej časti populácie, ktorej hovoríme disidenti. Do tejto kategórie uvažovania patrí tiež údajná nostalgia za minulosťou.


Stretávate sa s ňou často?


Úprimne povedané, nestretávam, pretože žijem v inom sociálnom prostredí, než je to, kde ju možno celkom právom očakávať. Študenti nijakou nostalgiou netrpia. Pokiaľ sú radikálne ľavicovo naladení, potom skôr trpia tou istou chorobou ako všetci „ľudia pravej viery“ (Eric Hoffer), totiž vierou na možnosť premeny sveta radikálnym činom. Aké neočakávané a nechcené efekty taký čin prinesie sa zvyčajne nedomýšľa – aj keď dnes by sme už o tom niečo mohli vedieť.


Nostalgia sa bezpochyby objavuje v sociálnych vrstvách, ktoré gründerský kapitalizmus (označenie pre divoký kapitalizmus 19. storočia, ktoré sa občas používa na 90-te roky v Českej republike – pozn. red.) skutočne poškodil – medzi tými, ktorí sú na okraji spoločnosti, hoci si tento údel sami nezvolili. Čudovať sa nezamestnaným a marginalizovaným, že túžia po väčších sociálnych istotách, je jednoducho cynizmus a ľudská necitlivosť, nič viac a nič menej.


Rád by som sa dostal aj k téme komunizmu a antikomunizmu. Mala sa, podľa vás, po revolúcii komunistická strana zakázať?


Dnešné snahy sa mi vidia donkichotské z jediného hľadiska – väčšinu ľudí (a môžeme si myslieť o tom čokoľvek) to príliš nezaujíma: komunisti sú tu, majú 15 percent voličov, vyhýbajú sa pokiaľ možno škandálom, starí boľševici to už nie sú a grebeníčkovci vymierajú – tak o čo ide?


Ako si vysvetľujete tú pomerne stabilnú a značnú podporu komunistov vo voľbách?


Komunistom nahrávajú dve veci. Po prvé – sociálnoekonomické chyby, nedoriešené právne kauzy, očividné zlodejstvá, svetovo preslávené tunelovanie, prílišné roztvorenie stratifikačných nožníc (existencia miliardárov spokojne žijúcich na Bahamách), pochybnosti o nezávislosti troch zložiek (súdnej, výkonnej a zákonodarnej), nesporná existencia mafiánskych väzieb, úpadok všeobecnej etikety a slušného správania sa. To všetko vytvára sociálne podhubie na to, aby sa volalo po zmene – nie už len vládnej garnitúry, ale po zmene systémovej. A po druhé – naivný antikomunizmus, ktorý donekonečna opakuje to isté.


K tej prvej veci – nejde o prostú ľudskú závisť, tá bola, je a bude, ide najmä o to, že robíme chyby, ktorým by sme sa mali na sto honov vyhýbať, aj keď – a to môžeme byť naozaj pokojní – návrat ku klasickému totalitarizmu nám nehrozí.


Prívrženci antikomunizmu varujú pred relativizmom a neschopnosťou jednoznačne komunizmus odsúdiť. Iní, napríklad Václav Bělohradský, naopak tvrdia, že antikomunizmus je iba lacná rétorika, ktorá rozdeľuje a fašizuje spoločnosť...


Zdá sa, že začína byť až únavné neustále rátať milióny obetí komunistického totalitarizmu a spojovať staručkého Marxa priamo so stalinskými gulagmi. Isteže, idea diktatúry proletariátu sa u Marxa na dvoch miestach objavuje a Komunistický manifest určite nie je priateľskou výzvou v štýle: My, proletári, ďakujeme, že ste zbúrali bašty feudalizmu, ale teraz už odíďte na smetisko dejín. Na druhej strane niektoré veci a udalosti (ale ani texty) nemožno beztrestne vytrhnúť z kontextu – napácha sa tým viac škody ako úžitku. A navyše – spojovanie antikomunizmu s rusofóbiou, ktorá je niekedy až xenofóbna, je nedôstojné. Veď ešte žijú svedkovia, ktorí vedia, že vojna sa neskončila pri Plzni, a že premaľovávať dejiny zamlčovaním elementárnych právd sa nikdy nevypláca. Nevyplatilo sa to komunistom, ktorí v Strakoniciach vystavovali v múzeu harmoniku sovietskeho osloboditeľa, ale rovnako sa to nakoniec nevyplatí ani nám, keď dejiny občas obrciame ako dámsku rukavičku.


Uplynulo dvadsať rokov. Ako sa za ten čas zmenila česká spoločnosť?


Je smutné, že po dvadsiatich rokoch skutočnej, nie proklamovanej slobody, je vyše polovica obyvateľstva podľa dostatočne vierohodných prieskumov so stavom spoločnosti nespokojná. Ak pod stavom spoločnosti rozumieme jej úroveň ekonomickú, mravnú a právnu, potom je to zistenie na výsosť varovné. Navyše medzi ľuďmi kolujú nie nekvalifikovane zostavené výpočty toho, čo všetko sme dokázali zruinovať, devastovať, rozpredať a tak ďalej. Mne to pripomína Rusov, ktorí v polovici 90-tych rokov volali: „Rozkradli nám Rusko!“ Ak je nálada skutočne taká negativistická, potom je silne demotivizujúca. Obávam sa, že voľby „dopadnú tak, ako dopadnú“ – ako sa hovorí súčasnou novorečou.To znamená, že nedopanú veľmi potešujúco. Zvolíme si tých istých matadorov, lebo ľudia sa od politiky dištancujú, a zopakujeme si beh na rovnakú trať s rovnakými osobami.


V knihe Společnosti pozdní doby sumarizujete rad charakteristík západnej spoločnosti – alibizmus, karnevalovosť, narcizmus. Ktoré najviac pasujú na českú súčasnosť?


Po dvadsiatich rokoch sme v niektorých smeroch dosiahli maximum – napríklad v tom, že sme naozaj spotrebná spoločnosť takmer zavalená tovarom, z ktorého úplná väčšina je nám nanič. V takej spoločnosti sa síce žije príjemne, ale nie beztrestne. Za blahobyt sa platí a my sme prvá generácia v dejinách, ako napokon hovorí Dahrendorf, ktorá žije blahobytne. A to, že v blahobyte nežijeme všetci, je rovnako prirodzené, ako to, že planéty nie sú rovnako veľké, alebo to, že chlapčekovia a dievčatká sa budú rodiť s istou anatomickou odlišnosťou.


Žijeme tiež v spoločnosti doháňania a napodobňovania. Doháňame vyspelé demokracie (často v tom, v čom by sme akurát nemuseli) a napodobujeme ich jednak vďaka globalizovanému trhu (ku ktorému neodmysliteľne patrí reklama, popkultúra, móda, časopisy a tak ďalej), jednak azda vinou našej bytostnej národnej vlastnosti príliš sa nelíšiť a nevystrkovať hlavu. Preto sme prevzali aj onen neblahý model reči, ktorému sa hovorí „politická korektnosť“, a ktorý nedovoľuje nazývať veci (aspoň občas) pravým menom.


Väčšina postkomunistických spoločností má vlažný vzťah k zelenému hnutiu, k ekológii a podobne. Nie je za tým podozrievavosť k akýmkoľvek „spoločným cieľom“, čo je logická reakcia na roky v komunizme? A dá sa toho zbaviť počas jednej generácie?


V rokoch neskorej totality som sa zúčastnil na mnohých ekologických stretnutiach, besedách a aktivitách, kamarátil som sa s Vavrouškom, Blažkom a s niekoľkými slovenskými ekológmi, prečítal som kde sa čo dalo a bol som presvedčený, že aspoň v tomto ohľade – poučení literatúrou a skúsenosťami vyspelých demokracií – nebudeme opakovať chyby, ktorým sa možno vyhnúť. Vývoj ukázal, že to bola naivná predstava, lebo za ekologicky stabilizovanú spoločnosť sa platí: Rýchly a bezbrehý ekonomický rast je elementárne nezlučiteľný s podstatnými direktívami ekologických koncepcií a hnutí. Predstavte si politickú stranu, ktorá bude mať vo svojom programe nie sľub ďalšieho rastu blahobytu, ale požiadavku na občanov, aby sa uskromnili všade, kde sa dá, aby boli solidárni s tými, čo sú na tom neporovnateľne horšie, než my... Taká strana nezíska ani pol percenta hlasov. A strašenie ekoterorizmom je namieste potiaľ, pokiaľ prijmeme základnú sociologickú poučku, že na vlne každého hnutia je radikálna pena, ktorá ho na jednej strane dynamizuje, ale na druhej strane kompromituje. Nebojme sa ekologických zábran, bojme sa doby, kedy budeme mať nie nedostatok nafty, ale vody.


Hovorili sme o rade pozitív, ale najmä „nešvárov“ postkomunistickej spoločnosti. Sociológovia a humanitní vedci vôbec by k tomu mali čo povedať. Nemlčia však, až na výnimky ako Keller alebo Bělohradský, príliš?


Humanitné vedy sú spoluzodpovedné za to, že k niektorým z oných neblahých javov dochádza, najmenej z dvoch dôvodov. Predovšetkým o mnohom z toho, čo nás čaká po Novembri, sme vedeli. Veď vieme čítať, a negatívne javy spoločností rastu boli všeobecne známe. Už v 60-tych rokoch sa u nás čítal Fromm, v 70-tych a 80-tych rokoch sme diskutovali o sprievodných negatívnych javoch ekonomiky „voľného trhu“ a „parlamentnej demokracie“. Tie úvodzovky nijako neznižujú závažnosť toho, čo sme dosiahli, poukazujú len na to, že spoločnosť je ľudským výtvorom a človek by mal byť tvorom poučiteľným. Lež ani my, čo sme „vedeli“, sme nehovorili dostatočne nahlas. Verejný komunikačný priestor obsadili z väčšej časti ľudia nepovolaní a z menšej časti ľudia dokonca nevzdelaní.


Druhý dôvod je v akademickej obci samotnej. Žila a žije príliš svojim autonómnym životom, rieši pseudoproblémy, ako merať vedeckú výnimočnosť a koľko bodov dať za článok publikovaný v Paleografických listoch, aby sa napokon dožila škandálu, ktorý otriasa dôveryhodnosťou vysokoškolského štúdia. O niektorých akademických funkcionároch platí klasické – nič nezabudli a nič sa nenaučili. Ostatní mlčali (mňa nevynímajúc).


Problém vysokého školstva a hodnoty vzdelania by stál za samostatnú otázku. I tu platíme krutú daň z dobiehania. Neviem, ktorý veľduch prišiel na to, koľko percent absolventov stredných škôl musí(!) absolvovať vysokú školu, aby sme sa vyrovnali vyspelému svetu. Úplne a celkom nekriticky sme prijali ideu vzdelanostnej spoločnosti a preniesli sme ju do súboru kvantitatívnych ukazovateľov, pretože čo sa nedá zrátať, neexistuje. Degradácia vysokoškolského vzdelania tým, že sme takmer v každom okresnom meste založili vysokú školu, ak nie rovno univerzitu, nemôže mať iné, iba negatívne dôsledky – určite aspoň počas jednej generácie. A to je, merané historickým časom, dosť dlhá doba. Pretože práve o toľko sme sa vzdialili od novembra 1989.


Mení sa časom národná povaha? Čoho sme za tých dvadsať rokov zbavili a čo nám pribudlo?


Žiadalo by sa povedať, že počas dvadsiatich rokov sa národná povaha nemôže zmeniť, pretože ju formujú dejiny, tradícia, zvyky a obyčaje a tak ďalej. Nehovoriac o tom, že prírodovedci sociológom dôrazne pripomínajú, že ľudská prirodzenosť nie je zabudnutý pojem z 19. storočia. Podstatné je však to, že dnes už pomaly dorastá generácia, ktorá nie je minulým režimom poznačená priamo, a ktorá sa definuje inak než generácie predošlé – nie triednou príslušnosťou či (iba) sociálnym statusom, ale najmä životným štýlom, ba presnejšie rozmanitosťou životných štýlov.


Je to generácia, počas existencie ktorej sa v každodennom živote ľudí udialo toľko technologických zmien, koľko nezažilo niekoľko predchádzajúcich generácií. Tu je latentný problém, ktorý si do dôsledkov nepripúšťame – možnosť vzniku generačného konfliktu, ktorý navonok nemusí byť nijako dramatický, ale ktorý je zreteľný z odlišných životných postojov, v zmenách vzorcov správania sa, vo vzťahu k tradíciám, k jazyku a podobne. Mladá generácia prestala byť – asi po prvý raz v dejinách – úctivá voči generácii otcov a dedov, a to nie preto (alebo nielen preto), že sa „bratríčkovala s boľševikom“, ale najmä preto, že je beznádejne zaostalá, neovláda jazyky, nevyzná sa v moderných technológiách, neuznáva technohudbu, nerozumie novým modelom kariéry, nie je scestovaná... Otázka, že tomu predsa nie sú na vine starší, sa nekladie, je irelevantná, zbytočná. Mladí sú iní a vyznávajú iné hodnoty.


Čo si od tejto novej generácie sľubujete?


Verím (naivne) že pochopí, že s postupujúcim blahobytom sa bude musieť dobrovoľne odvrátiť od konzumného životného štýlu (ako to naposledy urobila generácia 60-tych rokov), a že naštartuje ekologicky citlivý a postmateriálny životný spôsob. Platí to o časti mladých už dnes. A nepoučujme ich, oni majú svoju budúcnosť vo svojich rukách a oni sami najlepšie vedia, ako s ňou naložia. Ak ich počínanie a ich rozhodnutie skončí katastrofou, potom nemôžu delegovať zodpovednosť na druhých. Rád pripomínam Inglehardtov výrok – generácia, ktorá sa narodila v blahobyte, nemá zaručené, že v blahobyte aj umrie.


Bol by som veľmi rád, keby mladí ľudia lepšie pozerali na mapu a rozoznali, ako je rozložená svetová populácia a kde sú prírodné zdroje. Je celkom nemysliteľné, aby jeden Američan spotreboval 1400 litrov nafty, zatiaľ čo jeden Ind 42 litrov. Kedysi sa spievalo „východ červenie“ a myslela sa tým Maova Čína. Východ síce nečervenie, ale určite sa prebúdza. A s tým už dnes nastupujúca generácia bude mať do činenia nie akademicky, ale prakticky.


Zhováral sa Daniel PROKOP



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.