Komik, ktorý vedel rozplakať národ

Slovensko, 18. 2. 2010 (Verejná správa 2/2010)

Od roku 1948, kedy v Slovenskom komornom divadle v Martine vytvoril už ako profesionálny herec svoju prvú postavu – doktora Balanzoniho v Goldoniho Klamárovi – patril možno medzi najpracovitejších a najviac obsadzovaných hercov nielen v divadle, ale najmä v televízii, rozhlase a vo filme. Výsledkom je vyše sto divadelných postáv, takmer dvesto kreácií v dramatických reláciách televízie, pol stovky rolí v slovenských, českých i zahraničných filmoch a nevyčísliteľný rad vystúpení v rozmanitých rozhlasových reláciách. A potom, je tu takmer desiatka kníh, ktorých je autorom. Napriek tomu, keď sa spomenie meno Jozef Kroner, vynorí sa nám v predstavách najmä jeho Kubo, Klbko, Pacho či Brtko.

Z kritík, recenzií, článkov i statí o jeho herectve sa dajú povyberať mnohé charakteristiky tejto nezabudnuteľnej osobnosti na scéne slovenských dramatických umení. Bol plebejským komediantom, klaunom chaplinovského razenia, komikom, čo dokázal dojať národ až po slzy, ľudsky hrejivým a prirodzeným hercom, bravúrnym aktérom, divadelným huncútom, večným vtipkárom i smutným klaunom bez červenej loptičky na nose. K jeho sedemdesiatke mu listom zablahoželal aj pápež Ján Pavol II. Bolo to už v čase, keď sám Kroner hovoril o divadle ako o uzatvorenej kapitole. Poslednú oponu v divadle mal už totiž dávno za sebou. S javiskom sa rozlúčil v roku 1984 v poslednej repríze Radičkovovho Pokusu o lietanie, keď ešte predtým vytvoril postavu Ed Moshera v O´Neillovej hre Ľadár prichádza a postavu Krčmára v Mariši bratov Mrštíkovcov. Bolo to v čase, keď sa naša prvá scéna dosť ľahkovážne zbavovala hercov v trochu vyššom veku, aj keď to boli aktéri najtalentovanejší a divákmi obľúbení, ako napríklad Gustáv Valach či Július Pántik. Podobný osud stihol aj Kronera, napriek tomu, že do roku 1998 – kedy nás navždy opustil – neprestával nás presviedčať o svojej vitalite a tvorivom nepokoji. Nielen ako herec v mnohých televíznych či filmových postavách, ale aj ako plodný literát, autor kníh, z ktorých spomeňme tú kultovú, viackrát vydanú a autorom dopĺňanú – Herec na udici, a jej pokračovanie Herec nielen na udici.

Samorastlý talent

Narodil sa v kysuckej dedine Staškov 20. marca 1924. Od roku 1939 si zarábal na živobytie ako robotník, popritom absolvoval učňovský a kresliarsky kurz a vystupoval vo viacerých ochotníckych súboroch. Po oslobodení bol vedúci dielne v strojárňach v Považskej Bystrici. Ako talentovaného ochotníka ho oslovilo martinské Slovenské komorné divadlo a ponúklo mu trvalé angažmán. V Martine pôsobil do roku 1956, kedy sa stal členom činohry Slovenského národného divadla. Už v roku 1952 dostal Štátnu cenu, v roku 1966 Štátnu cenu K. Gottwalda a o rok neskôr mu udelili titul zaslúžilý umelec. Od roku 1978 bol národným umelcom. Popri najvyšších domácich poctách získal aj viacero medzinárodných ocenení. Za film Obchod na korze režisérov Jána Kadára a Elmara Klosa, v ktorom vytvoril hlavnú postavu Tóna Brtka, získal najprestížnejšiu filmovú cenu Americkej filmovej akadémie – Oscara.

Je zaujímavé, že od začiatku svojej profesionálnej kariéry v divadle hrával najmä postavy staršieho veku. Akoby ho na to predurčoval jeho výzor i postava – na javisku trochu zhrbená – a keď mu prirobili fúzy a bradu, primaľovali obočie a obliekli do veku primeraného kostýmu, dokázal naozaj pôsobiť presvedčivým, starecky unaveným dojmom. Ale potmehúdsky úsmev, ostrý pohľad spod viečok, charakteristický nos a výrazné, plné pery urobili aj z týchto „starcov“ duchom mladé postavy, ktoré dokázali presvedčivo i sugestívne vyjadriť radosť, bôľ, rozčarovanie, smútok i prekvapenie. Znalci čoskoro objavili v tomto hercovi nielen komediálny talent, ale aj umelca s tragickým, a keď bolo treba i tragikomickým výrazom. Hoci v Martine vytvoril takmer dve desiatky postáv, pozdvihli ho najmä dve – Kubo od Jozefa Hollého a profesor Poležajev v rovnomennej Rachmaninovej dramatizácii. Pri kreovaní Kuba zaujal jeho chlapčenský úsmev, hanblivosť i prešibaný pohľad na Aničku, čo potom úspešne obmieňal pri tvorbe príbuzných postáv v iných hrách. V profesorovi Poležajevovi vynikla jeho schopnosť psychologického ponoru do vnútorného sveta i rozhodovania sedemdesiatročného starca. V súvislosti s týmito postavami si na neho spomína herečka Eliška Daňová-Nosáľová, ktorá v tom čase účinkovala v komparze: „Keď hral Kuba, bolo v ňom toľko úchvatnej nehy vzbudzujúcej súcit, že na konci komédie sa mi neraz medzi smiechom zovrelo srdce. S úžasom som sledovala jeho premenu na dedinského sprostáčika. Keď sme hrali Profesora Poležajeva v pražskom Národnom divadle, prišiel do šatne vtedajší minister kultúry Zdeněk Nejedlý a keď gratuloval vtedy asi tridsaťročnému Kronerovi, vyjadril ľútosť nad tým, že je už taký starý, pretože s jeho talentom by ešte mohol vytvoriť rad pozoruhodných majstrovských hereckých kreácií.“

Primáš na scéne i vo filme

Nezabudnuteľný bol aj jeho mliekár Tovje v muzikáli Fidlikant na streche. Musel v ňom nielen hrať, ale aj tancovať a spievať. Dirigent Zdeněk Macháček si v tejto súvislosti spomína: „Dlho sa rodili predstavy o inscenačnom tvare muzikálu, až došlo na herecké obsadenie. Absolútna zhoda panovala pri obsadení hlavnej figúry mliekara Tovjeho, ktorý nám v Jožkovi Kronerovi plne vyhovoval. Že vie spievať, sme vedeli, ale či uspieva vokálny part muzikálu, bolo otázne. Ale aj to dobre dopadlo... Spieval celý part v originálnych tóninách a bez pomoci dnes tak využívaných mikrofónov a plejbekov“.

Napriek tomu, že nemal silu zápasníckych svalov či hlas operného tenoristu, bola jeho postava Tovjeho navýsosť kreatívna, herecky i spevácky jednoliata. Ďalší presvedčivý dôkaz širokého rozpätia jeho hereckého talentu, hereckej svojráznosti a osobitosti.

Veľkou kapitolou hercovej umeleckej biografie je jeho účinkovanie vo filmoch. Filmové postavy – viaceré nezabudnuteľné – vytváral v dielach takmer všetkých slovenských filmových režisérov Lettricha, Solana, Bahnu, Lacka, Bielika, Hollého a iných, ale aj u českých tvorcov – Františka Žáčka, Jiřího Krejčíka, Martina Friča či Viery Chytilovej. Hral tiež vo viacerých maďarských filmoch.

Naozaj slávne a legendárne postavy vytvoril najmä vo filmoch Martina Ťapáka. Boli sýte, plnohodnotné, svojrázne a divákov si podmaňovali bezprostrednou úprimnosťou. Triumfoval v nich jeho komediálny talent. Taký bol Adam Krt v Rysavej jalovici (1970), kúzelník Carlo v Putovaní do San Jaga (1973), zbojník Pacho vo filme, ktorý mal rekordnú divácku návštevnosť – Pacho, hybský zbojník (1975), či Sváko Ragan v rovnomennej trojdielnej televíznej veselohre (1976). Viaceré Ťapákove filmy, najmä tie, čo boli inšpirované slovenskou klasikou, čerpajúce námety z dedinského prostredia, zreteľne obohatil – bol v nich hereckým primášom.

K veľkým a plnohodnotným filmovým postavám môžeme ešte priradiť jeho Pichandu v Jakubiskovom filme Tisícročná včela, ale aj jeho predposlednú hereckú rolu Schneidera vo filme režiséra Miroslava Šindelku Vášnivý bozk (1994).

Zvláštnu pozornosť si nesporne zaslúži Kronerov herecký prínos v námetovo, umelecky i posolstvom mimoriadne hodnotnom filme Obchod na korze. V tomto diele, ocenenom americkým Oskarom, bola jeho partnerkou tiež skvelá poľská herečka Ida Kamińska. Na rozdiel od mnohých figúr z divadla i z filmov, tentoraz stvárňoval postavu vekovo sebe primeranú, bez šminiek, s dôrazom na tvár, ale nadovšetko na mimiku. Jeho pohybový prejav skrýval celé jeho nešťastie i počiatočnú naivitu, vnútornú dilemu a ľudskú charakterizáciu vo vypätých dramatických momentoch, ale aj v okamihoch radosti. Spočiatku takmer komická figúrka naberá v postupujúcom deji črty tragikomédie až osobnej tragédie. Tóno Brtko je jedna z jeho najlepších hereckých kreácií.

Pred pražskou premiérou už spomínaného filmu Vášnivý bozk v rozhovore pre Národnú obrodu hovoril o mladosti a jari života a okrem iného tiež povedal: „V režisérskej profesii, ale nielen v nej, ma vždy očarí mladosť. Práve ona odhalí iný uhol pohľadu, plný nádeje a zdravej vitality. My, starší, už máme neraz sklon k rezignácii, ale takíto mladíci – mal na mysli režiséra Mira Šindelku – to z nás raz-dva vykopnú, zrazu vás omladia... Mladosť plná energie, plná plánov ma vždy očarúva“.

Tieto slová vyslovil Jozef Kroner tri roky pred svojím definitívnym odchodom z javiska života. Ale dielo, ktoré po sebe zanechal, je stále živé a radi sa k nemu vraciame. Je to dielo hodné úcty a obdivu.

Milan POLÁK

Späť