Ukrajina si už nachádza vlastnú tvár

Slovensko, 25. 3. 2010 (Verejná správa 5/2010)

Aj keď volebné prezidentské víťazstvo Viktora Janukovyča nad Júliou Tymošenkovou presiahlo ledva tri percentná, na počet hlasov znamenalo rozdiel vyše osemsto tisíc voličov. Ak k tomu pridáme hlasy medzinárodných pozorovateľov, že voľby na Ukrajine boli plne demokratické, tvrdošíjne vyhlásenia Júlie Tymošenkovej o volebných podvodoch možno označiť len za klasickú obranu všetkých sťažovateľov, ktorí hocikde inde v plebiscite prehrajú. Dôkazom falšovania je podľa nich skutočnosť, že voľby prehrali...

Júliu Tymošenkovú nepodržala tentoraz nielen ulica, ale ani jej vysnený Západ.

Akosi pozabudla, že vo Washingtone došlo k prezidentskej výmene a že v Bielom dome už nesedí George Bush, ktorý pred štyrmi rokmi takmer osobne riadil takzvanú oranžovú revolúciu na Ukrajine. Sedí tam už vyše roka Barack Obama, a ten krátko po oznámení výsledkov volieb blahoželal Viktorovi Janukovyčovi k víťazstvu. K nemu sa pridali ďalší západní politici, a keď poslal novému prezidentovi blahoželanie prezident Európskej únie Herman Van Rompuy, ba aj generálny tajomník Severoatlantickej aliancie Anders Fogh Rasmussen, bolo nad slnko jasnejšie, že Tymošenkovej pokusy na zvrátenie volebného výsledku tvrdením, že sa musí uskutočiť ešte tretie kolo, boli iba zbožným želaním.

Júlia Tymošenková prehrala prezidentské meranie síl ani nie tak spomínaným rozdielom volebných hlasov, ako skôr spôsobmi a celkovým správaním sa od oranžovej revolúcie. Rozhádaná bola skoro s každým, no azda najvyhrotenejší konflikt mala s Viktorom Juščenkom, s ktorým pred šiestimi rokmi v marketingovom revolučnom tandeme riadila spomínaný politický prevrat. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že „revolúcia“ bola dlho pred voľbami pripravovanou konšpiráciou proti už vtedy, akože „proruskému“ prezidentskému kandidátovi Viktorovi Janukovyčovi. Tymošenková a Juščenko dokázali vtedy obsadiť kyjevské námestie Majdan tisíckami vsugerovane nespokojných i obalamútených voličov – pravdaže za asistencie takzvaných dobrovoľných pomocníkov revolúcie, riadených všemožnými nevládnymi organizáciami. „Pomocníci“ už dávno pred samotným hlasovaním a meraním politických síl na Kryme trénovali svoj útok na voľby. Mali mobilizačnú oranžovú farbu, pripravené oranžové vlajky, tisíce oranžových stanov, aj dostatok jedla – a pravdaže – najmä dostatok dolárov. Revolúcia či rebélia sa napokon aj uskutočnila. Janukovyča očiernili z volebných podvodov. O aké konkrétner podvody išlo, sa doteraz nikto nedozvedel. Nikoho nevyšetrovali, nikoho nezatkli a do dešných dní dôkazy o falšovaní hlasov nikto nepredložil.

Juščenko spolu s Tymošenkovou už vtedy odopreli Janukovyčovi prezidentské víťazstvo. V atmosfére chaosu, neuveriteľného humbuku a vyprovokovaného kvázi revolučného pátosu, bolo mnoho ľudí náchylných uveriť, že naozaj išlo o revolučnú zmenu. Pritom sa revolúcia na Ukrajine odohrala už dávno – vo chvíli, keď sa rozpadol Sovietsky zväz a Ukrajina sa stala nezávislou republikou. Juščenko a Tymošenková, napriek ich pochybnej minulosti – veď je predsa verejne známe, akými nehoráznymi majetkami v miliardách dolárov disponujú – dostali takmer historickú šancu. Juščenko sa stal prezidentom a pre už vtedy nespokojnú a urazenú Tymošenková zostal „iba“ premiérsky post. Od chvíle, keď sa ujali funkcií, vedúci ukrajinský mocenský tandem na sebe nevidel nič dobré. Počas terajšej volebnej kampane už vystupovali otvorene proti sebe. Lídri revolúcie Ukrajincov sklamali. Doterajší prezident získal zanedbateľných päť percent hlasov, pretože počas piatich rokov v úrade ukázal absolútnu neschopnosť riadiť štát. Keď premiérka dva razy po sebe „lietala“ v plynovej kríze, ktorej obeťou sa stali viaceré štáty únie vrátane Slovenska, jej krajina strácala kredit aj v nedzinárodnom meradle. V Bukurešti pred dvomi rokmi summit Severoatlantickej aliancie nepodporil ambíciu Ukrajiny aj Gruzínska o členstvo s odôvodnením, že nie sú zatiaľ na vstup dostatočne disponované. Ukrajinskí politici prijali vyhlásenie s nevôľou, ale gruzísky prezident sa pokúsil ukázať svoju pripravenosť pred očami celého sveta a vyprovokoval nebezpečný vojenský konflikt s Ruskom. V tej chvíli aj jeho protežanti pochopili, že Michail Saakašvili je nielen nedôveryhodný, ale aj riskantný partner.

Tímy okolo Tymošenkovej a Juščenka od samého začiatku podsúvali celej Ukrajine názor, že oni ťahajú krajinu k demokracii, slobode a prosperite a nebezpečný Janukovyč ju ťahá k diktátorskému modelu demokracie moskovského typu. Pritom Viktor Janukovyč je iba politicky realista a nie rojko. Ukrajina pod jeho vedením má šancu stať sa usporiadaným štátom s dobrými vzťahmi s EU i NATO. Nedeklaruje už záujem o vstup do týchto organizácií, ako to potvrdil v ruskej televízii nový ukrajinský prezident. Nejde pritom o ústupok pred umelo vytváranou ruskou hrozbou, ale o pochopenie reality súčasného vývoja nielen v Európe, ale aj vo svete. Nezávislá Ukrajina má práve v začínajúcom sa päťročnom období prezidentovania Viktora Janukovyča šancu nájsť konečne vlastnú tvár.

Späť