Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém Dochadzka.net <<

Dochádzkový systém Biometric.sk <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11788

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Divadlo mu bolo celoživotným údelom

Slovensko, 26. 5. 2010 (Verejná správa 7/2010)



Keď začiatkom tohto roka v prezidentskom paláci v Bratislave otvárali spomienkovú výstavu k nedožitej storočnici scénografa Martina Brezinu, ako výčitka zaznelo, že ani po vyše desaťročí od jeho skonu, nie je jeho rozmerné a viacvrstevné dielo zosumarizované a zhodnotené v celej šírke a význame. Teatrológ Oleg Dlouhý pripomenul, že tento vzdelaný, invenčný a svetom poučený umelec v prostredí, kde pôsobil, väčšinou nemal pri formovaní inscenačného tvaru rovnocenných spolupracovníkov – v prostredí bez výraznejšej umeleckej či divadelnej tradície, v podmienkach zájazdového divadla a s kvalitatívne slabšími partnermi – si kredit zakladateľskej osobnosti modernej slovenskej scénografie vybudoval spolupôsobením talentu, vlastného umeleckého ideálu, architektonicko-konštruktérskym myslením a nekonečnou pracovitosťou.


Vo svojich najlepších scénických výpravách jednoduchými prostriedkami vytvoril divadelný priestor so špecifickým výtvarným účinkom a logickou variabilitou. Mal rád ladné línie, vlnovky, špirály, oblúky, šikmé plošiny, rampy, parádne schodiská, veľké nástupné priestory pre komparz alebo zbor. S obľubou používal sieťoviny, rastre, drapérie, jednoduché a elegantné kombinácie materiálov a tvarov. Na scénach často umiestňoval impresívne prvky a doplnky – veľké vázy a svietniky, lustre, kandelábre, točené a kanelované stĺpy, dekoratívne mreže, podstavce, sochy, busty, masky, kreslá s vysokým operadlom... Farbu a intenzitu svetla kombinoval so scénickou hudbou, farebným svetlom citlivo zvýrazňoval alebo zjemňoval detaily a vytváral zvláštnu náladu podľa toho, ako si to vyžadovali okolnosti. Držal sa pritom zásady, že „inscenáciu nevytvára len scénografia, ale aj slovo, zvuk, hudba, tanec, svetlo, kostým, réžia a najmä herec.“


Od štítov za velikánmi


Narodil sa 19. novembra 1909 v podtatranskej obci Východná. Po absolvovaní prešovskej Priemyselnej školy stavebnej svoj talent a nadanie ďalej rozvíjal v bratislavskej Škole umeleckých remesiel a reklamného výtvarníctva. Popri iných predmetoch tu v rokoch 1929 až 1931 študoval u profesora Ľudovíta Fullu figurálne kreslenie a monumentálnu maľbu a u profesora Mikuláša Galandu voľnú a úžitkovú grafiku. Od prvého pochytil nielen veľa zo zásad figurálneho zobrazovania a komponovania, ale aj technickú bravúru v zvládaní štukolustra, mozaiky, sgrafita, vitráže a veľkoplošnej intarzie, čo neskôr zručne uplatnil vo svojich dielach v architektúre, na ktoré sa dosť často a neprávom zabúda. Druhý z našich umeleckých velikánov ho zas naučil, čo je veľké bez vrstvenia detailov a monumentálne aj na niekoľkých centimetroch plochy. Brezina to neskôr skvelo demonštroval v malom i vo veľkom na návrhoch a realizáciách shakespearovského cyklu inscenácií, v pôsobivých výpravách pre operu i balet, ale aj v iných scénických realizáciách, kde dal naplno zaznieť veľkorysej monumentálnosti, tvarovej čistote a pragmatickým, racionálnym riešeniam. Konštantám svojho umeleckého i ľudského naturelu.


Ako mladý študent hltal prednášky z dejín umenia, umeleckých remesiel a architektúry, s ktorými vtedy prichádzali do Bratislavy predstavitelia Bauhausu – nemeckej avantgardnej umeleckej školy – Walter Gropius, László Moholy - Nagy, Paul Klee alebo Vasilij Kandinskij. Opantávala ho krása línii, striedmosť, ale zároveň aj výpovednosť a expresívna pôsobivosť konštruktivistických kompozícií – geometria tvarov.


Rozhodol sa pre štúdium architektúry na pražskej Štátnej ústrednej škole bytového priemyslu, ktorú absolvoval v rokoch 1931 až 1936. Počas pobytu v Prahe, ktorá bola vtedy popri Paríži akoby filiálkou svetových avangardných smerov, sa stretával s viacerými slovenskými kolegami. Zblížil sa najmä s Jánom Želibským a Jánom Mudrochom. Nadchýnal ho pestrý kultúrny život a umelecký kvas, od začiatku ho inšpirovali pražské scénografie Vlastislava Hofmana, inscenácie Emila Františka Buriana, predstavenia Jiřiho Voskovca a Jana Wericha v Osvobozenom divadle...


Múzy srdcu najbližšie


S diplomom akademického architekta celkom pochopiteľne zamieril do Paríža – kde počas niekoľkomesačného pobytu sa obzor jeho poznatkov o modernom umení a jeho tvorcoch znovu rozšíril. Bezprostredne spoznal viacerých z nich.


S touto vedomostnou výbavou a osobnou skúsenosťou zakotvil v roku 1937 v Prešove, kde prijal miesto štátneho profesora na Vyššej priemyselnej škole stavebnej. Oženil sa s Prešovčankou Magdou Rijákovou, ktorá mu v roku 1940 porodila syna Ľubomíra a o štyri roky neskôr Slavomíra. Obidvaja kráčajú v otcových šľapajách. Starší je architekt, mladší známy akademický maliar.


Len čo sa Martin Brezina usadil v metropole Šariša, plný elánu sa zapojil do kultúrnych aktivít. Srdcu najbližšie mu bolo divadlo – preto sa sústredil na to, aby v Prešove vznikla profesionálna scéna. Najprv ho bolo vídať v divadelnom krúžku Jonáša Záborského, kde od roku 1940 pôsobilo viac ľudí s rovnakým zmýšľaním a postojmi.


Tu je jeho autentické svedectvo: „Po zabratí Košíc Maďarmi prišiel k nám do Prešova riaditeľ rozhlasu Anton Prídavok, ktorý divadelný krúžok založil a viedol, ďalej kultúrny referent Ján Kostra, hlásateľ Imrich Jenča a mnoho iných, medzi nimi František Rell, Alexander Kautnik, Ondriš Jariabek... Chceli sme svojou divadelnou prácou pomôcť ľuďom prežiť ťažké časy a ukázať, že aj slovenský národ má bohaté kultúrne tradície.“ A ďalej pokračuje: „Veľmi skoro som zavrhol dovtedy bežnú prax, že dekorácie sa vyberali z jestvujúceho fundusu a začal som navrhovať osobitnú scénu pre každú inscenáciu. Samozrejme, príliš som nemohol vyskakovať. Dvaja, neskôr traja remeselníci a príležitostná výpomoc žiakov našej priemyslovky, to bola celá technická báza, ktorou som disponoval. Dekorácie sme spravidla vyrábali z drevených líšt oblepených papierom.“


Zasnúbený s Táliou


Po mnohých problémoch a ťažkostiach v roku 1943 profesionálne divadlo v Prešove predsa len vzniklo. Odvtedy sa začína odvíjať história Divadla Jonáša Záborského a stála spolupráca Martina Brezinu s ním, ktorá trvala takmer pol storočia. Za ten čas vytvoril vyše šesťsto scénických výprav pre všetky divadelné žánre – operu, balet, operetu, muzikál, drámu, komédiu, frašku, rozprávku. Väčšina z nich bola určená pre materskú scénu, ale aj pre Štátne divadlo v Košiciach a ďalšie profesionálne divadlá v Bratislave, Banskej Bystrici, Martine, Žiline, Spišskej Novej Vsi, Ostrave, Kladne, Brne, Pardubiciach, Kyjeve a inde. Príležitostne robil scénické výpravy aj pre prešovské Ukrajinské národné divadlo.


„Počas mojej scénografickej činnosti som spolupracoval s mnohými režisérmi. Najviac si spomínam na tých, ktorí mali vzťah k architektúre a vedomosti o výtvarnom umení. Boli to najmä činoherní režiséri Jozef Pálka, Ivan Lichard, Milan Bobula, Dušan Karas a Miloš Pietor, spevoherní režiséri Oldřich Nový, František Krištof Veselý a Karel Smažík, operný režisér Kornel Hájek a choreograf F. O. Bernatík. Všetci títo režiséri mali o scénografickú tvorbu mimoriadny záujem, preto sme sa aj osobne najviac priatelili,“ napísal do spomienok. „Trebárs s Jankom Borodáčom, ktorého som si vysoko vážil, sa mi spolupracovalo ťažko. Jeho požiadavky na výpravu boli priveľmi realistické, ba až naturalistické. Môj názor na scénu bol iný, lebo návrhy som vytváral v optimálnej skratke... Vždy som bol zástancom výraznej výtvarnej skratky na javisku.“


Ideálnym tvorivým partnerom mu bol najmä režisér Kornel Hájek. V tomto tandeme vznikli vynikajúce inscenácie, ktoré vo vývoji slovenského operného divadla patria medzi najlepšie v poňatí moderného javiskového riešenia. Operné výpravy robil s radosťou a zvláštnym výtvarným citom. Obdivoval talent operných skladateľov, mal rád opernú hudbu, rád počúval operné árie – hudba ho sprevádzala pri sústredenej práci, do ktorej sa so zapálenou cigaretkou púšťal väčšinou v noci.


Vždy pripravil celú sériu výtvarne dokonalých návrhov ku každému dejstvu. Scénické návrhy k Shakespearovmu Hamletovi trebárs „stačili“ na jeho autorskú výstavu v roku1962 v Košiciach. Zúčastňoval sa tiež na slovenských kolektívnych scénografických prehliadkach, na Pražskom Quadrienale (1971, 1975, 1979) a na ďalších výstavách slovenského umenia v zahraničí, najmä v Budapešti a Viedni. O jeho jubilejnej výstave v Bohúňovej galérii Liptovskom Mikuláši v roku 1984 režisér Ján Kákoš povedal: „Sú pramene, ktoré vytrysknú zo zeme a po krátkom toku sa kdesi inde stratia. Ale sú aj také, čo sa menia na potoky a rieky. Jeho tvorba je z rodu tých, čo sa zmenila na rieku živej tvorivej vody slovenskej divadelnej kultúry.“


Martin Brezina prekročil rieku Styx 6. mája 1997. Pochovaný je v Prešove.


Emil SEMANCO


Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.