V lehote nerozhodlo ani ministerstvo

Slovensko, 6. 2. 2008 (Verejná správa 2/2008)

Správy o domácom násilí sú u nás takmer na dennom poriadku, sprevádzajú ich smutné a tragické osudy obetí. Menej známe je však to, že viaceré z nich nebojujú iba s násilníkom, ale aj s neúmerne dlhým vyšetrovaním svojho prípadu. Na základe podnetov občanov aj verejný ochranca práv pri trestnom čine týrania blízkej osoby neraz preukázal zbytočné prieťahy pri vykonávaní nápravy.

Napríklad do bratislavského sídla verejného ochrancu práv prišla žena, ktorej manžel spôsoboval psychické a fyzické utrpenie už od roku 2002. Sťažovala sa na postup úradu justičnej a kriminálnej polície. Odvtedy, čo manžela obvinila z trestného činu týrania, ju o stave trestného konania - napriek viacerým žiadostiam a urgenciám – nikto neinformoval. Verejný ochranca práv na základe zistených skutočností preukázal, že nečinnosťou príslušného úradu justičnej a kriminálnej polície skutočne došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Po opakovanom vznesení obvinenia proti manželovi pridelili kompletný spis príslušnej vyšetrovateľke. Tá si na obvineného vyžiadala posudky a údaje z registra trestov, vykonala konfrontáciu medzi podávateľkou podnetu a obvineným, opätovne vypočula obvineného i svedkyňu. Potom bola vyšetrovateľka mesiac práceneschopná a po návrate do zamestnania pracovala ešte na troch značne rozsiahlych prípadoch. Takto zdôvodňoval jej nadriadený – príslušný riaditeľ úradu justičnej a kriminálnej polície – prečo nekonala dostatočne rýchlo. Jeho zdôvodnenie, založené na „objektívnych príčinách“ prieťahov, verejný ochranca práv neprijal. Dal za pravdu sťažovateľke, ktorá sa domnievala, že doba viac ako desať mesiacov od začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia, minimálne do dňa, keď úrad justičnej a kriminálnej polície predložil stanovisko, bola neprimerane dlhá. Vzhľadom na predmet konania tieto prieťahy nemohol akceptovať ani verejný ochranca práv. Išlo totiž o nerešpektovanie požiadaviek rýchlosti a náležitého vedenia trestného konania podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku.

Verejný ochranca práv vyzval riaditeľa úradu justičnej a kriminálnej polície, aby bezodkladne prijal opatrenia na skoré ukončenie prípadu. Požiadal ho aj o poskytnutie záverečného oznámenia o právoplatnom ukončení prípravného štádia trestného konania, čo sa v krátkom čase aj stalo.

No ani ústredné orgány štátnej správy nie sú voči zbytočným prieťahom imúnne. Verejný ochranca práv to zistil dokonca na ministerstve spravodlivosti, keď ho požiadala o pomoc žena, ktorá ostala sama s dvoma maloletými sestrami. Ich matku usmrtil jej druh. Počas vyšetrovania polícia najstaršiu dcéru upozornila, že podľa zákona o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, má právo domáhať sa jednorazového finančného odškodnenia. Využiť ho môže ten, komu bola v dôsledku úmyselných násilných trestných činov spôsobená ujma na zdraví, ale aj pozostalý manžel a deti po osobe, ktorá zomrela na následky trestného činu. Ak bola trestným činom spôsobená smrť, pozostalý má nárok na odškodnenie vo výške päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ak majú právo na odškodnenie viacerí poškodení, táto suma sa delí medzi nich rovnakým dielom.

Ministerstvu spravodlivosti, ktoré je oprávnené v takýchto veciach konať, zaslala najstaršia dcéra – žena z nášho príbehu – žiadosť o odškodnenie v auguste 2003. Keď jej žiadosť ani po urgencii nevybavili, podala po viac ako roku sťažnosť ministrovi spravodlivosti i verejnému ochrancovi práv.

Verejný ochranca práv preveril všetky fakty a dospel k záveru, že ministerstvo nerozhodlo v lehote, ktorú v tom čase stanovoval zákon, teda do troch mesiacov odo dňa podania žiadosti. (Dnes je podľa zákona lehota na rozhodnutie už dlhšia – ministerstvo je povinné vybaviť žiadosť do šiestich mesiacov).

V prípade pozostalej s dvoma maloletými sestrami po matke, ktorú zavraždil jej druh, ministerstvo spravodlivosti svojím postupom porušilo základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené ústavou a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Po zásahu verejného ochrancu práv riaditeľ odboru rehabilitácii a odškodňovania tohto ministerstva oneskorenie v rozhodovaní o spomínanej žiadosti priznal. Aj on – podobne ako nadriadený v predchádzajúcom prípade – vysvetľoval, že k prieťahom došlo „čisto z objektívnych príčin ...“. V krátkom čase však verejného ochrancu práv informoval o definitívnom ukončení tohto prípadu.

Späť