Víťazstvo v Afganistane v nedohľadne

Slovensko, 26. 9. 2008 (Verejná správa 20/2008)

Generála Davida Petraeusa oslavuje americká pravica ako národného hrdinu. Republikánsky prezidentský kandidát John McCain na každom predvolebnom zhromaždení o ňom hovorí ako o jednom z najväčších vojvodcov americkej histórie. A tento armádny vyvolenec, ktorý vraj dokázal zázrak a zrazil odpor proti americkej okupácii v Iraku na kolená, chce irackú metódu použiť aj v Afganistane.

V Iraku majú Američania 146 000 vojakov a v Afganistane iba pätinu z tohto počtu. Prezident George Bush už ohlásil, že polovicu z osemtisíc vojakov, ktorí majú opustiť Irak vo februári, armádne velenie premiestni práve do Afganistanu. Aj týmto prílivom ostrieľaných jednotiek chce pomôcť generálovi Petraeusovi, ktorého práve vymenovali za najvrchnejšieho veliteľa všetkých amerických vojsk pre celú oblasť Blízkeho a Stredného východu i centrálnej Ázie.

Generál tvrdí, že v Afganistane použije rovnaký recept na potlačenie odporu, aký použil v Iraku – zvýšenie počtu vojakov a ich nasadenie priamo v teréne. Dovedna - aj s pol stovkou slovenských vojakov – tvorí teraz takzvaná spojenecká koalícia pod hlavičkou aliancie v Afganistane päťdesiattisícový, po zuby vyzbrojený kontingent. S ďalšími vyše štyritisíc americkými vojakmi, najmä príslušníkmi povestnej námornej pechoty, pôjde ešte o vyššie číslo.

Aký recept sa to vlastne generál Petraeus v Afganistane chystá uplatniť a čo spôsobilo ten zásadný obrat v Iraku?

Päťdesiatpäťročný generál Petraeus je určite na vrchole kariéry. Lenže jeho takzvaný iracký úspech má len veľmi málo spoločného s poklesom násilia v tejto obsadenej krajine. Obrat vyvolalo nasadenie ďalších tridsaťtisíc amerických vojakov, ktorí prenikli priamo do najnebezpečnejíšch oblastí viacerých irackých provincií a najmä Bagdadu, a tam sa usilujú čo najdlhšie udržať vopred získané bojové pozície. Väčšina americkej, ale aj európskej propagandy už po krátkom čase spustila salvy chvály na túto taktiku. Len občas a veľmi sporadicky, najmä v britských denníkoch The Independent či The Guardian, sa komentátori zaoberali jej skutočnou podstatou.

Naporúdzi je ešte ďalšia interpretácia úspechu generála Petraeusa. Ten sa dostavil nielen zvýšením počtu amerických vojakov a ich aktivitou, najmä pri používaní taktiky takzvaného surge – prehľadávania, ale aj tým, že sunnitskí povstalci za štedré americké finančné odmeny v hotovosti sa preorientovali od nepriateľstva voči Američanom na boj proti Al-Kajde, ktorá bola a aj zostáva postrachom nielen pre americké vojenské sily. Sunnitskí povstalci, ktorí doteraz bojovali proti okupačným jednotkám, obrátili zbrane proti členom Al-Kajdy. K povstalcom sa nepriamo pridal aj obávaný vodca šíitskych milícii Muktada al-Sadr, ktorý vyhlásil prímerie na neobmedzene dlhý čas. Sunnitskí politickí vodcovia aj šéf šíitskych milícií Muktada al-Sadr si želajú čo najskorší odchod Američanov z krajiny, preto zmenili spôsob a smer uvažovania.

Show pred očami verejnosti však pokračuje a americký koncept hrdinu je vždy po ruke. Pravda je však taká, že keby bol Irak naozaj spacifikovaný, ako sa to usiluje voličom nahovoriť tentoraz vietnamský hrdina John McCain, z Iraku by odišli všetci americkí vojaci. Tým, že tam naďalej zostávajú vo veľkej sile, obracia propagandu na hlavu. O to jasnejšie sú potom koloniálne plány s touto krajinou s ohľadom na nesmierne zásoby ropy. A tak predstava generála Petraeusa o použití irackého modelu v Afganistane je vo svojej podstate tragicky smiešna.

V Afganistane spolupracuje s Američanmi či s Britmi len vláda ustráchaného prezidenta Hamida Karzaja. Absolútna väčšina kmeňových vodcov, najmä Paštúnov, podporuje hnutie Taliban, ktoré má navyše robustnú podporu aj v susednom Pakistane. Skúsený generál Petraeus si zrejme uvedomuje rozdiel medzi Irakom, kde Američania dosiaľ hľadajú Husajnove zbrane hromadného ničenia, a pomermi v Afganistane, kde hnutie Taliban získava čoraz väčšiu podporu medzi obyvateľstvom. Deje sa tak aj preto, lebo ústredná vláda v Kábule pod Karzajovým vedením demonštruje iba jediný cieľ – udržať sa s pomocou cudzích vojakov pri moci. Generál Petraeus preto v rozhovore pre americkú agentúru AP racionálne dôvodil, že vojenské riešenie v Afganistane musí byť sprevádzané politickým a ekonomickým pokrokom. Lenže niečo také sa v krajine pod Hindukúšom, ktorá je v permanentnej vojne od roku 1979, nekoná a ani sa konať nebude.

Vyhrať v Afganistane niet nad kým. V Kábule má akú-takú moc prezident Karzaj, ale veľký počet provincií je pod kontrolou kmeňových vodcov, z ktorých väčšina pomáha Talibanu. Konflikt v Afganistane je teda otázkou ďalších dlhých rokov a nijakého víťazstva – ani podľa predstáv hrdinského amerického generála – sa tak rýchlo nedočkáme. Petraeus, ale aj všetci takzvaní experti vedome zabúdajú na jednu zásadnú vec: Talibánci, aj keď extrémisti, sú Afgánci. A majú obrovskú podporu obyvateľstva, čo nie je nevýhoda, ale naopak.

Späť