Architektonika jazykového prejavu

Slovensko, 26. 9. 2008 (Verejná správa 20/2008)

V najvšeobecnejšom zmysle slova je architektonika veda o zákonitostiach architektúry. Pritom pomenovanie architektúra sa spája so staviteľským dielom, s technickým a umeleckým riešením nejakej stavby. Hovorí teda o tom, ako účelne a prípadne aj esteticky usporiadať stavebné prvky tak, aby hotové dielo, jeho stavebné riešenie potvrdzovalo cieľavedomý zámer navrhovateľa stavby (architekta), ako aj realizátorov jeho návrhu. V tomto zmysle možno slová architektúra a architektonika považovať za synonymá.

Aj jazykový prejav je zámerné usporiadanie stavebných prvkov, výrazových prostriedkov, ako sú slová, slovné spojenia, vety a kompozičné jednotky. Výsledný celok, stavba i jazykový prejav, predstavuje hotové dielo vytvorené človekom, na ktorom sa zámer jeho tvorcu (architekta, autora) javí ako cieľavedomý a zámerný princíp výberu a usporiadania čiastkových prvkov, stavebného materiálu. Výber a usporiadanie týchto prvkov má teda svoje zákonitosti. Práve v takomto zmysle hovoríme aj o architektonike textu, a teda o zákonitostiach jeho výstavby.

V naznačených súvislostiach je zaujímavá myšlienka významného francúzskeho básnika Stéphana Malarmého, jeho úvaha o zrode básne. Podľa neho v procese vzniku básne autor prvotne ráta so slovom ako základným stavebným materiálom textu. Tak trocha metaforicky hovorí, že v tomto procese jedno slovo priláka ďalšie, a tak vzniká báseň. Ide vlastne o princíp asociácie, ktorý sa však uplatňuje pri tvorbe akéhokoľvek textu. Pritom je paradoxné, že práve tento princíp umožňuje autorovi slobodu výberu a zároveň ho obmedzuje, prikazuje mu dodržiavať isté jazykové (gramatické) pravidla.

Ozrejmime si tieto idey na konkrétnom príklade. Keďže základnou stavebnou jednotkou textu je veta, budeme sledovať zákonitosti tvorby výpovede Po ulici ide malý chlapec. Vnímajme najmä, aké výberové možnosti mal autor pri jej koncipovaní a aké pravidlá hry musel pritom rešpektovať.

Zo školskej praxe si pamätáme, že gramatickým jadrom vety je podmet a prísudok. Osobitne treba pripomenúť význam plnovýznamového slovesa v prísudku. Toto sloveso totiž spravidla predpokladá jednak nositeľa deja (činnosti), ktorý ono pomenúva, a prípadne aj predmet, ktorý je touto činnosťou zasiahnutý. Pravdaže, vo vete sa môžu vyjadriť aj okolnosti deja.

Prísudkovým slovesom v našej vete je určitý tvar slovesa ísť. Jeho základným významom je pohybovať sa – spravidla krokom – v istom priestore. Pravda, toto sloveso má aj viacero ďalších významov, ktoré v prípade našej vety neprichádzajú do úvahy. Uvedený význam slovesa ísť v citovanej vete jednoznačne vymedzuje okruh nositeľov činnosti, ktorú ono pomenúva. Autor má možnosť vybrať si v podstate z dvoch skupín podstatných mien, ktoré by pomenúvali nositeľov slovesnej činnosti a vo vete by sa uplatnili v syntaktickej funkcii podmetu. V každom prípade však ide o subjekty, ktoré sú schopné pohybovať sa, ísť. Predovšetkým sú to živé bytosti, najmä ľudia a zvieratá. Práve ony sú schopné pohybovať sa v istom priestore krokom. V našej vete je tento priestor vyjadrený (vymedzený) príslovkovým určením miesta po ulici. Nositeľmi tejto činnosti však môžu byť aj neživé veci, ktoré „dokážu“ ísť. No v tomto prípade ide o lexikalizované personifikácie, keď sa neživým predmetom a veciam prisudzujú schopnosti živých bytostí. Autor si teda môže do pozície podmetu našej vety vybrať jedno z nasledujúcich podstatných mien, označujúcich živé bytosti: človek, dieťa, žena, dievča, chlapec, sused, policajt, študent. Atď. Z neživých bytostí by to mohol byť traktor, auto, vozík, kočík. Atď. Z týchto a ďalších podstatných mien si autor môže slobodne vybrať, pravda, v súlade so svojím komunikačným zámerom.

Musí však pritom rátať s ďalším obmedzením, ktoré predstavujú gramatické pravidlá. V tomto zmysle je dôležité prídavné meno malý, ktoré má vo vete funkciu zhodného prívlastku. Zhodný prívlastok sa s nadradeným podstatným menom zhoduje v rode, čísle a v páde. V našom prípade je tvar prídavného mena v prvom páde jednotného čísla mužského rodu. Pravda, tento vzťah môžeme vidieť aj obrátene – podstatné meno si žiada zhodu v uvedených gramatických kategóriách. V každom prípade však platí, a o to v tomto príspevku ide, že autor musí svoju slobodu aj v prípade tvorby vety chápať ako pochopenie nutnosti, čo značí, že musí ovládať gramatické pravidlá a pravidlá stavby vety.

Ovládanie týchto pravidiel je totiž dôležité aj z hľadiska stavby kontextu. Uvažujme, aký vecný obsah by mohla mať ďalšia veta, ktorá by sa viazala na našu výpoveď. Aj v tomto prípade má autor možnosť výberu a zároveň musí rešpektovať obmedzenie, ktorým je obsah prvej vety. V nasledujúcej vete a prípadne aj v ďalších vetách by bolo možné začať opisom chlapca. Mohol by sa v nej pomenovať dôvod, prečo chlapec kráča po ulici i dôvod jeho cesty. Mohlo by sa povedať, s kým ide a prečo. Výber z týchto možnosti by potom predznamenal aj výber ďalších slov, slovných spojení, kontextu a celého textu.

V tomto príspevku som chcel naznačiť, aký je význam gramatiky. Memorovanie gramatických pravidiel v školskej praxi totiž nemá zmysel, ak nevysvetlíme ich funkciu pri tvorbe textu. Lebo žiak ako budúci občan nebude recitovať poučky, ale bude tvoriť ústne a písomné jazykové prejavy.

Ján FINDRA

Späť