Zlý rok pre celú svetovú diplomaciu

Slovensko, 3. 1. 2009 (Verejná správa 25-26/2008)

Rok 2008 bol zlý pre celú svetovú diplomaciu. Počas uplynulých dvanástich mesiacov sme mohli zaznamenávať jeden neúspešný krok Organizácie spojených národov za druhým. Bolo by veľmi jednoduché všetky nezdary pripísať jej generálnemu tajomníkovi Pan Ki-munovi a následnému zlyhávaniu Bezpečnostnej rady. Teda orgánu, ktorý má, ak už nie udržovať vo svete aké-také mierové podmienky, tak aspoň vytvárať potenciálne nové možnosti pre normálnejšiu budúcnosť. Keď však pri riešení problémov zlyhávali súčasné mocnosti, či už ide o Spojené štáty americké, Rusko, alebo Čínu – teda troch rozhodujúcich členov Bezpečnostnej rady – nedalo sa očakávať, že by Organizácia spojených národov ako celok mohla nájsť spoločnú reč a jednotný smer. Navyše aj ďalšie štáty sa potom mohli inšpirovať krokmi a počínaním si mocností.

Našťastie, tentoraz nehovoríme o Francúzsku. To sa najmä osobnou iniciatívou hyperaktívneho prezidenta Nicolasa Sarkozyho aspoň pokúšalo zasahovať do svetových najneuralgickejších uzlov i do náhodne vznikajúcich konfliktov. Spomeňme len stabilizujúci prínos Paríža počas vyhlasovania Kosova za nezávislý štát, jeho pozitívny zásah do vojny medzi Gruzínskom a Ruskom, oslobodenie rukojemníkov v Kolumbii, alebo urýchlenú pomocnú reakciu aj počas nedávnej ťažkej teroristickej drámy v indickom Mombaji.

Lenže spomínaní hlavní hráči súčasného sveta, medzi ktorých už dávno nepatrí Veľká Británia, pokračovali na medzinárodnom javisku v tvrdom súboji. Dohrávajúci americký prezident v posledných dňoch úradovania ešte vyvíjal vojenský tlak na Blízky a Stredný východ a Európu sa podujal ochrániť protiraketovým dáždnikom. Rusko pohrozilo rozmiestnením svojich rakiet v Kaliningrade. Svet sa ocitol na prahu novej studenej vojny. Pravicová propaganda obviňuje Moskvu, ale pritom sa zabúda na najpodstatnejšiu vec, ktorá v medzinárodných vzťahoch platí ako axióma: vždy treba hľadať toho, kto začal. S protiraketovým štítom v Čechách a Poľsku prišli Spojené štáty americké. Ruská reakcia je iba následkom prvého provokatívneho kroku. Rovnako aj v prípade gruzínskej provokácie. Tá sa tiež dočkala rozhodnej ruskej odvety.

Čína si pre zmenu chránila nové záujmové teritória v Afrike. Aj preto sa Organizácii spojených národov nedarilo vyriešiť zložitý problém v sudánskom Darfúre a každá jej snaha zostala len papierovou proklamáciou. Svetová organizácia nepodnikla takmer nič pri riešení konfliktu v Kongu. Nepochodila ani v prípade somálskych pirátov, najmä pre neexistenciu jasnej medzinárodnej dohody o ochrane námorných ciest.

Izrael ako rozhodujúci hráč na Blízkom východe – teda v ďalšom neuralgickom bode zemegule – bez váhania torpédoval všetky výzvy OSN na zjemnenie tlaku v Gaze, kde akútne hrozilo a stále hrozí kolaps najzákladnejších životných podmienok pre jeden a pol milióna Palestínčanov. Ako vždy predtým aj tentoraz sa Tel Aviv vyhováral na potrebu zabezpečenia vlastnej bezpečnosti. Pohŕdanie rezolúciami Organizácie spojených národov je bežnou izraelskou praxou od vzniku tohto štátu. Svoje nekompromisné stanoviská i prezieravý postoj opiera o vehementnú podporu Washingtonu. A tak zrodenie Palestínskeho štátu sa ani v roku 2008 nepriblížilo k reálnej možnosti.

Do zložitého svetového vývoja logicky zasiahli dve najhlavnejšie americké udalosti.Voľby nového prezidenta a vypuknutie ťažkej finančnej a hospodárskej krízy, ktorá rýchlo nadobudla globálnu úroveň. Americkí voliči pripravili sami sebe, ale aj svetu, veľké historické prekvapenie. Prvýkrát v dejinách vybrali na čelo štátu mulata s afroamerickým zázemím. Druhá udalosť s nálepkou Made in USA – hypotekárna kríza – mala vo veľmi krátkom čase katastrofálne dopady nielen na americký, ale aj na svetový finančný systém.

Z Ameriky vzápätí preskočila do Európy, preliala sa do Ázie a napokon zachvátila celý svet. Náš kontinent, ktorý sa usiluje o sociálny model života, negatívne pocítil globálne prepojenie sveta.

Problémom Európskej únie v odchádzajúcom roku bola neschopnosť vytvoriť spoločnú zahraničnú politiku, teda aj kolektívnu obranu. Severoatlantická akliancia sa utápala v ťažkej kríze, keďže nebola schopná presadzovať iné, než americké politické rozhodnutia a želania. Len do istej miery sa podarilo viacerým štátom, aj Slovensku, stiahnuť svojich vojakov z rozbitého Iraku, kým ďalšie vojenské kontingenty znova poslušne mašírujú do Afganistanu.

Nemožno sa čudovať, že v takomto svete sa diplomacia nevyznamenala. Spojené štáty americké pod taktovkou tandemu Bush-Cheney zaviedli do medzinárodných vzťahov militarizovanú politiku a odsunuli tak diplomaciu na vedľajšiu koľaj. Až nástup novozvoleného amerického prezidenta Baracka Obamu sľubuje aké-také nádeje na začiatok postupných zmien vo svetovej politike.

Mier vo svete nemôžu vybabovať generáli, ale len a len diplomati. Rok 2008 ukázal, že vojenská sila, či demonštrácia vojenskou silou, zostávajú naďalej najväčším nebezpečím pre normálny vývoj medzinárodných vzťahov.

Späť