Idea samoregulácie trhov stroskotala

Slovensko, 9. 1. 2009 (Verejná správa 1/2009)

Ekonomická kríza je momentálne v centre pozornosti všetkých postihnutých štátov, ktorých vlády prijímajú opatrenia, ako ju zmierniť. Oveľa dôležitejšie je ale odhaľovanie podstaty a príčin vznikania takýchto kríz. V nasledujúcej úvahe sa tomu venuje bývalý viceprezident Svetovej banky a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu (2001). Úvaha vyšla v novembri 2008 v a rgentínskom týždenníku El Arca Digital, vydávanom elektronicky. Titulok a podtitulok je redakčný.

Svet nebol láskavý k neoliberalizmu, k onej skrinke prekvapení s ideami založenými na fundamentalistickej predstave, že trhy korigujú samy seba, narábajú efektívne s prostriedkami, a že sú prospešné verejným záujmom. Tento trhový fundamentalizmus tvoril pozadie thatcherizmu, reaganovskej politiky a takzvaného Washingtonského konsenzu. Ich spoločným menovateľom je nahrávanie privatizácii, liberalizácii a nezávislým centrálnym bankám, zaujímajúcim sa výlučne o infláciu.

Trhový fundamentalizmus slúži určitým záujmom a ekonomická teória ho nepodporuje. Rozvojové krajiny boli s ním v konflikte počas štvrťstoročia a je jasné, kto sú porazení. Tí, čo sa dali na neoliberálnu politiku, nielen prehrali v lotérii rastu, ale keď tieto krajiny rástli, neúmerný prospech z toho mali najmajetnejšie triedy.

Hoci to neoliberáli nechcú pripustiť, ich ideológia stroskotala aj v inej skúške. Nikto nemôže tvrdiť, že finančné trhy v prideľovaní prostriedkov koncom dekády 1990 odviedli vynikajúcu prácu, keď nasmerovali 97 % investícií do optického vlákna. Ale táto chyba priniesla aspoň neočakávanú výhodu: zníženie nákladov na komunikovanie v širšom meradle zapojilo do svetovej ekonomiky Indiu a Čínu.

Ťažko však vidieť veľa výhod v enormnom a neadekvátnom prideľovaní prostriedkov do bytového sektoru. Nedávno postavené domy pre rodiny, ktoré ich nemohli zaplatiť, chátrajú. Milióny rodín sú nútené opustiť svoje domovy, z ktorých ostávajú iba fasády. Niekde vláda v tejto záležitosti napokon vzala oprate do svojich rúk a odstraňuje pozostatky. V iných lokalitách sa deštrukcia rozširuje. Takže dokonca tí, ktorí boli vzornými občanmi, zadlžili sa rozumne a udržiavali svoje domy, teraz zisťujú, že trhy zariadili, aby sa znížila hodnota ich obydlia spôsobom, ktorý sa nevyrovná ani najhorším snom.

Príliš veľké investície do sektoru nehnuteľností boli určite krátkodobo prospešné: niektorí Severoameričania si aspoň na pár mesiacov vychutnali slasť byť vlastníkmi a žiť vo väčšom dome, než si mohli dovoliť. Ale za akú cenu pre seba samých a pre svetovú ekonomiku! Milióny prídu kvôli domu o celoživotné úspory a exekúcie hypoték na bývanie urýchlili svetovú recesiu. Čím ďalej tým väčšia je zhoda v prognóze, že táto kríza bude dlhotrvajúca a rozsiahla.

Trhy nás nepripravili dobre ani na zdraženie nafty a potravín. Samozrejme, žiaden zo sektorov nie je ekonomickým príkladom voľného obchodu, ale práve to je čiastočne argumentom. Rétorika o voľnom obchode sa používa selektívne – utieka sa k nej, keď slúži osobitným záujmom a zavrhuje sa, keď tomu tak nie je.

Možno jednou z mála cností vlády Georga W. Busha bolo, že posun medzi rétorikou a skutočnosťou je menší, než bol u Ronalda Reagana. Napriek všetkej tej rétorike o voľnom obchode Regan beztrestne presadil obchodné reštrikcie, vrátane povestných „dobrovoľných“ vývozných obmedzení na automobily. Politika Busha bola horšia, ale stupeň, akým otvorene slúžila severoamerickému priemyslovo-vojenskému komplexu, bol čitateľnejší. Jediný raz, kedy sa Bushova vláda správala ekologicky, bol začiatok subvencovania etanolu, ktorého výhody pre životné prostredie sú pochybné. Deformácie energetického trhu (osobitne cez daňový systém) pokračujú, a keby sa Bushovi podarilo presadiť svoje, veci by boli ešte horšie.

Rétorika o voľnom obchode a štátnych zásahoch sa prejavovala osobitne zle vo vzťahu k rozvojovým krajinám. Bolo im povedané, aby prestali so zásahmi do poľnohospodárstva, čím ich poľnohospodári zostali vystavení devastujúcej konkurencii zo strany Spojených štátov a Európy. Ich poľnohospodári by boli schopní súťažiť so severoamerickými a európskymi farmármi, ale nie so severoamerickými a európskymi subvenciami. Niet divu, že investície do poľnohospodárstva v rozvojových krajinách vymizli, a že potravinová situácia sa zhoršila.

Tí, ktorí poskytli túto zlú radu, si nemusia robiť starosti so žalobami za nedbalosť. Náklady budú znášať rozvojové krajiny, najmä tie chudobnejšie. Tento rok uvidíme veľké zvýšenie chudoby, pravdaže, ak ju budeme správne merať. Povedané jednoduchšie, žijeme vo svete hojnosti, a pritom milióny osôb v rozvojových krajinách si naďalej nemôžu dovoliť kúpiť základnú obživu. V mnohých krajinách rast cien potravín a energie bude mať osobitne ničivé následky v prípade chudobných, pretože tieto komponenty predstavujú najväčšiu časť ich výdavkov.

Hnev celého sveta je viditeľný. Špekulanti sú terčom značnej časti tohto hnevu, čo neprekvapuje. Špekulanti tvrdia, že nie sú príčinou problému, ale že jednoducho odhaľujú – trochu neskoro – nedostatok peňazí. Ale to je málo čestná odpoveď. Vyhliadky na stúpanie a rozkývanie sa cien nabádajú stovky miliónov poľnohospodárov k obozretnosti. Je možné, že zarobia viac peňazí, ak dnes ukryjú trochu zo svojho zrna, aby ho predali neskôr. Trochu zrna vyňatého z trhu stovkami miliónov poľnohospodárov z celého sveta sa mení na veľa.

Obrancovia fundamentalizmu trhu nechcú prisúdiť vinu zlyhaniam trhu, ale zlyhaniam vlády. Hovorí sa, že nejaký vysoký čínsky funkcionár tvrdil, že problém spočíva v tom, že severoamerická vláda mala urobiť viac v pomoci Severoameričanom s nízkymi príjmami, pokiaľ ide o ich bývanie. Súhlasím. Ale to nemení fakty: severoamerické banky narábali zle s rizikom v monumentálnej škále a to malo vo svete zlé dôsledky, zatiaľ čo tí, ktorí riadia tieto inštitúcie, odišli s miliardami dolárov kompenzácie vo vrecku.

V súčasnosti vnímame nezhodu medzi sociálnymi a súkromnými výhodami. Bez toho, aby boli prísne dorovnané, obchodný systém nebude dobre fungovať.

Neoliberálny trhový fundamentalizmus bol vždy politickou doktrínou, ktorá slúži určitým záujmom. Nikdy nebol podopretý ekonomickou teóriou. A malo by byť jasné, že táto politická doktrína nie je podopretá ani historickou skúsenosťou. Poučenie sa z tejto lekcie je možno lúčom svetla v mrakoch, ktoré sa teraz valia na svetovú ekonomiku.

Joseph Stiglitz

Späť