Domov, ľudský stred Vesmíru

Slovensko, 22. 1. 2009 (Verejná správa 2/2009)

„Osada, obec, mesto, z ktorého človek pochádza, bolo od pradávna dôležitým poznávacím znamením. Vlastne od chvíle, keď sa začali medziľudské kontakty so širším svetom ako bola len rodina, rod alebo kmeň. Rodisko, miesto mladosti, mesto, v ktorom má človek svoj domov sa zapisujú hlboko do vnútorných pocitov. Sú ľudskými stredmi Vesmíru“, takto uvádza svoju najnovšiu knihu Petržalka – Engerau – Ligetfalu známy publicista a autor literatúry faktu Ján Čomaj. Jeho rozprávanie o kedysi najväčšej dedine v celom bývalom Československu a dnes o najväčšom sídlisku – ktoré by bolo s počtom takmer stoštyridsaťtisíc obyvateľov aktuálne tretím najväčším slovenským mestom – vyšlo koncom roka 2008 v edícii Bratislava - Pressburg vo Vydavateľstve Albert Marenčin s výtvarným a grafickým dotvorením Marty Blehovej a Ľubomíra Krátkeho.

Ján Čomaj je majster viet, ktoré veľa povedia. Aj preto ho prizývajú na spoluprácu vydavateľstvá, ktoré nevydávajú knihy, čo ohurujú vzhľadom, ale chcú zaujať a potešiť obsahom. Presne k takým patrí Marenčinovsky edičný dom, kde pre neho nachádzajú stále ďalšie tvorivé projekty.

„Žili tu prevážne mnohodetné rodiny, dve i tri generácie v neveľkých domoch,“ píše o Petržalke v časoch, keď bola dedinou so všetkým, čo s tým súvisí – s útulnými domcami a predzáhradkami, so sadmi plnými marhúľ, s vôňou jahôd, malín, petržlenovej vňate i maštaľného hnoja. Obec, čo zároveň bola aj priemyselnou perifériou. A opäť so všetkým, čo k tomu patrí – biedne štvrte, začmudené fabričky a manufaktúry, rozľahlé sklady, železničné vlečky i divoké skládky. Bola však aj najbližším rekreačným zázemím veľkomesta s množstvom ihrísk, dvorcov, zábavných a oddychových miest, lodeníc, pláží, bazénov a pestrou ponukou príležitostí na relax i dobrodružstvá.

Vari v nijakom kúte Slovenska nebola taká migrácia obyvateľstva, zapríčinená politickými udalosťami a zmenami hraníc, ako práve tu. Petržalčania si privykli na tvrdé skúšky – na večné podmokanie domov, keď hladina druhej najväčšej európskej rieky stúpala, zaplavovala pivnice, ničila úrodu a znečisťovala studne. Nech tu však ľudia zažili akékoľvek útrapy, nech si ich svojpomocne postavené príbytky stále vyžadovali opravy, mali svoje domovy a svoju Petržalku radi. Preto sa s obavami pozerali, keď sa raz bagre zahryzli do tunajšej úrodnej, naplaveninovej zeme na niekoľkokilometrovom fronte, aby tu postavili obrovské sídlisko.

Petržalka však nie je iba panelákový labyrint. Má svoju interesantnú minulosť, protirečivú, dynamickú prítomnosť a určite aj nádejnú budúcnosť. Výborný dvestostranový text zručného autora literatúry faktu, doplnený viacerými autentickými svedectvami a mnohými unikátnymi dobovými fotografiami je príťažlivým čítaním o tom, čo sme boli, kto sme a kam ideme. Čomajova kniha Petržalka – Engerau – Ligetfalu je z tých, čo rozširujú obzory, ale potešia aj srdce ako zábavky petržalských chalanov na Pečni či dva kopčeky skvelej zmrzliny od Čazima Razima. Určite zachutí nielen Petržalčanom.

Emil SEMANCO

Späť