Do Afganistanu smerujú ďalší vojaci

Slovensko, 5. 3. 2009 (Verejná správa 5/2009)

Afganistan má byť pre tento rok prioritou Severoatlantickej aliancie. Dosvedčujú to nielen vyhlásenia viacerých vysokých predstaviteľov organizácie, ale aj najnovší zásadný fakt. Do ťažko skúšanej krajiny pod Hindukúšom vysiela americký prezident Barack Obama početné posily. Kontigent sedemnásťtisíc vojakov má posilniť nielen americké vojenské jednotky, ale zvýšiť počet spojeneckých vojakov aj so slovenskými na šesťdesiattisíc. Prezident Obama a vojenskí velitelia očakávajú, že práve nové posily zásadne zmenia doterajší vývoj a hnutie Taliban zatlačia do defenzívy.

Americký prezident uveril poradcom, ktorí ho presvedčili, že vyslaním nových jednotiek a použitím stratégie takzvaného surge – prívalu, ktorá vraj bola úspešná v Iraku, možno dosiahnuť konečný cieľ: vybudovanie demokratického štátu. Tento cieľ je však astronomicky vzdialený a v podstate neuskutočniteľný. Aj Obamov predchodca George Bush o ňom vyše sedem rokov hovoril, ale výsledok sa nedostavil a ani sa dostaviť nemohol. Obama tvrdí, že sa tak nestalo pre vojenskú intervenciu v Iraku, ktorá Spojeným štátom americkým odčerpala priveľa prostriedkov. Na Afganistan, kde mal kedysi základne samotný Usama Bin Ladin, nezostal teda potrebný počet vojakov. Pripomeňme len, že tohto muža proti sovietskym okupačným vojskám vytrénovala kedysi samotná americká CIA.

Zásadnejšiu zmenu situácie neprinieslo ani angažovanie sa ostatných členov aliancie. Agresia proti Iraku mala byť od samého začiatku len vecou Američanov, prípadne ešte Britov a možno aj Austrálčanov – ako najvernejších spojencov Washingtonu. Nikdy nemala pečať Severoatlantickej aliancie, aj keď jej Bush dodal známe propagandistické heslo Operácia Iracká sloboda. V prípade Afganistanu je však takmer jedno, či Amerika bojuje proti Talibanu pod hlavičkou NATO, alebo bez nej, a teda iba na základe chybne zvolených priorít.

Afganistan pod vládou hnutia Taliban prežil ťažké chvíle. O tom netreba nikoho dlho presviedčať. Je pravda, že Bin Ládin, ktorý zrejme riadil teroristický útok na New York a Washington v roku 2001, mal základne práve v Afganistane. Otázkou dneška však je – ako je možné, že pred takmer ôsmimi rokmi dokázala Amerika hnutie Taliban odstaviť od vládnej moci v Kábule a teraz nie je schopná zabrániť jeho návratu k moci? A má pritom k dispozícii oveľa väčšiu vojenskú silu než v časoch, keď režim Talibanu rúcala.

V Afganistane sa medzitým odohrali ďalekosiahle udalosti, ktoré dnes formujú tamojší vývoj. Talibanu sa podarilo dostať z defenzívy najmä preto, že získal do svojich radov tisícky mladých mužov. Tí sa pridávajú k hnutiu už len pre prítomnosť amerických a cudzích vojakov v ich krajine. Túto skutočnosť považujú za otvorenú okupáciu. Talibovia sa prezentujú medzi obyvateľstvom ako sila bojujúca proti okupantom a ohrozujú vládu prezidenta Hamída Karzaja. Nedávny útok ozbrojencov na ministerstvo spravodlivosti priamo v Kábule ukazuje jasne na silu hnutia. Vyhrať nad nim vojensky je prakticky nemožné.

Taktika prívalu – použitá v Iraku – nebude v Afganistane účinná. Nie preto, že americkí vojaci majú proti sebe oveľa nebezpečnejšieho protivníka, než v Iraku boli a ešte aj sú ozbrojené šíitske milície mullaha Muktadu al Sadra, ale najmä pre viaceré zásadné príčiny.

Afganistan nie je rovným prírodným terénom akým je Irak, kde mohli americké bombardéry zrovnávať so zemou celé dediny a mestá – nezabudnime napríklad na krvavý príbeh mesta Falludža.Sovietski vojaci, ktorí v Afganistane bojovali, po desiatich rokoch neúspešného zápasu pochopili, že nad ozbrojenými „pastiermi“, ktorí sa po svahoch Hindukúšu presúvajú v papučiach vyrezanými z pneumatík, nemožno zvíťaziť. Pomáha im nedostupný a absolútne neznámy terén a najmä pevné odhodlanie napájané náboženskou vierou. Bojujú proti nevercom a len veľmi malý počet Afgáncov sa dá Američanom podplatiť, ako sa to stalo so sunitskými milíciami v Iraku.

Najbližším Obamovým cieľom je preto iba ochrániť slabučkú a pravdaže totálne skorumpovanú vládu prezidenta Hamída Karzaja. Vo dne v noci ho stráži dvesto amerických výsadkárov. Cieľom Američanov je zabezpečiť mu v júnových voľbách ďalšie prezidentské víťazstvo. Obamov špeciálny vyslanec pre Afganistan, známy diplomat Richard Hollbrook už Karzajovi túto predstavu jasne tlmočil.

Po ôsmich rokoch je už očividné, že vojenské riešenie situácie v Afganistane nejestvuje. Všetci, čo si mysleli, že ovládnutím Kábulu získali vládu nad celým štátom, sa hlboko mýlili. Nevyšlo to Hafizulláhovi Amínovi, Babrakovi Karmalovi, ani Mohammadovi Nadžibuláhovi, ani Mullahovi Mohammedovi Omarovi – Američanmi zosadenému vládcovi, ktorý je však na čele súčasného Talibanu. A nedarí sa to ani Hamídovi Karzajovi.

Nezáležalo pritom na ich náboženskej či ideologickej orientácii. Skutočnú moc v krajine majú kmeňoví vodcovia, a tí stoja na strane nového a mocného Talibanu.

Späť