Zástavy otcov dvíhajú potomkovia

Slovensko, 16. 4. 2007 (Verejná správa 8/2007)

V skanzene pod Ľubovnianským hradom návštevníkov najviac priťahuje drevený Kostol sv. Michala archanjela z Matysovej. Tí, čo chcú vedieť viac o tom, ako žili ľudia pod Spišskou Magurou, zájdu aj do ďalších typických obydlí, ktoré sem umiestnili. Poprivážali ich z celého regiónu, aby v historickej expozícii ukázali život richtára, majetnejšieho sedliaka i obyčajného pastiera, remeselníka, kováča, mlynára i tvrdého horala, ktorého bieda neraz vyhnala za prácou do sveta.

Je tu aj domec z Jarabiny, ktorý v tridsiatych rokoch minulého storočia obývala rodina Vasiľa Jaseníka. V chalupe nainštalovali expozíciu drotárstva, ktoré živilo nielen jej majiteľa, ale aj ďalších Jarabinčanov, Kamiunčanov, Stráňančanov a Lipníčanov. Kto si pozornejšie prečíta sprievodný text k výstavke, nemôže prehliadnuť vetu, v ktorej sa konštatuje historický fakt, že v 19. storočí takmer všetci tunajší mladí muži bez výnimky blúdili svetom s drotárskou krošňou alebo sa vybrali s vysťahovaleckým kufríkom za more.

V jeseni 1920 odišiel z Jarabiny do Ameriky aj Vasiľ Strenk-Bačov. Keď mu drotárska krošňa oťažela starosťami o mladú ženu a dieťa, rozhodol sa skúsiť šťastie v pensylvanských baniach. O dva roky sa za ním vydala so synkom cez poľský Gdaňsk do New Yorku a Johnstownu aj manželka Marta, rodená Grofiková. Sama by si možno s deckom na rukách na takú cestu netrúfla, ale za more sa zberal jej brat Jozef, a tak šla s ním.

Dom, ktorý vtedy Strenkovci opustili, má dnes popisné číslo 141. Od chalupy je cez potok na dohodenie kameňom námestíčko s parčíkom, kde na pamätníku druhej svetovej vojny k trinástim jej obetiam vytesali v roku 1996 ďalšie dve mená: Michal Strenk a Michal Grofik.

Boli bratranci, rovesníci. Jeden seržant a druhý poručík v armáde USA. Prvý padol 1. marca 1945 na malom japonskom ostrovčeku v Tichomorí a druhý zahynul 24. marca 1944 v morských vlnách aj s posádkou pri pobreží Talianska ako veliteľ bombardéra, ktorý zostrelili fašistickí vojaci pri nálete.

Pred pár rokmi o osudoch Michala Strenka nevedel v jeho rodnej dedine nikto. Pritom to bol najznámejší seržant americkej armády. Keď výsadky americkej námornej pechoty po ťažkých bojoch obsadzovali japonský ostrov Iwo Jima, viedol 23. februára 1945 vojakov zo svojho prieskumného družstva na najvyšší vrchol vyhasnutej sopky Suribachi, kde vztýčili víťaznú zástavu. Tento okamih zachytil frontový fotoreportér a vyslúžil si Pulitzerovu cenu. Po vojne Felix de Weldon podľa snímky vymodeloval dvadsaťštyri metrov vysoký monument pre Arlingtonský národný cintorín. Verne do neho vkomponoval šesť takmer desaťmetrových postáv príslušníkov námornej pechoty, ktoré odliali zo sto ton bronzu! Je to najväčší vojnový pomník na svete. Jeden z bojovníkov s insígniami seržanta má na opätku topánky vyryté meno Michael Strank.

Bronzový seržant


Traja prieskumníci fotografiu nikdy nevideli. Zahynuli ešte na ostrove.

Michala Strenka zasiahol granát šesť dní po dosiahnutí kóty, kde vztýčili zástavu. Priletel od vlastných – z americkej lode. Bol rýchlejší, ako anjel strážny, ktorý nad ním dovtedy držal ochrannú ruku. Práve do piesku kreslil plán ďalšej akcie. Pochovali ho najprv na mieste – ako tisícky ostatných. Domov sa vracali na palube krížnika Lincoln v cínových rakvách. Vojaci, seržanti i generáli. V smrti všetci rovní. Zo Strenkovej čaty prežili len piati. V baníckom mestečku Franklin Borough, kde Strenkovci pred vojnou žili, mu v roku 1986 odhalili tabuľu s textom: „Michael Strank bol najstarší a mal najvyššiu hodnosť zo šiestich mužov, ktorí vztýčili americkú zástavu na Iwo Jima“.

Seržanta Michaela Stranka uložili do americkej zeme na Arlingtonskom národnom cintoríne v januári 1949. Na náhrobku má vytesané miesto pôvodu: Pensylvania.

„Desať jarabinských žien z folklórneho súboru Poľana a z cirkevného zboru, ktoré minulý rok pozvali na vystúpenia v piatich amerických štátoch tamojšie pravoslávne krajanské spolky, mu zaspievalo pri hrobe pesničku o rodnom kraji. V lete prídu americkí krajania so svojim súborom Východná dolina na naše Slávnosti folklóru a zvykov, ktoré v auguste pripravíme už po štvrtý raz, “ opravoval na diaľku faktografickú nepresnosť starosta Mikuláš Kaňa a potvrdil: „Aj keď je v našej obci Strenkovcov pomerne veľa, prvú informáciu o slávnom rodákovi sme dostali až v roku 1996. V základnej organizácii ZPB sme vzápätí rozhodli, že na pomníku v Parku mieru k tým vojakom a partizánom, ktorí zahynuli v druhej svetovej vojne, dáme vytesať aj mená našich rodákov, ktorí bojovali a padli v americkej armáde.“

Oriabina je rusínska obec, kde majú Strenkovci toľko rozlišovacích prídomkov, koľko je na dedine treba, aby bolo jasné, o kom je práve reč: Šiktirovi, Michalkovi, Benišinovi, Strenčišinovi, Jahančini, Šambroňanovi, Bačovi... Vyše osemdesiatročný jarabinský kronikár Mikuláš Strenk je s americkými Strenkovcami v príbuzenstve. Niekoľko rokov dokonca aj býval v domci uprostred dediny, kde sa Michal narodil. Onedlho na ňom tiež umiestnia pamätnú tabuľu. A možno tu bude i pamätná izba s panoramatickým obrazom, na ktorom tunajší rodák, akademický maliar Mikuláš Dic zachytil okamih vztýčenia zástavy na japonskom ostrove Iwo Jima. Moment, ktorý prvorodeného syna jarabinského drotára navždy zapísal medzi hrdinov americkej histórie.

Mikuláš Strenk dlho preberal zažltnuté fotografie a hovoril, akí sú Jarabinčania. Ľudskí mäkkí, rusnácky srdeční a pohostinní. A pracovití. Sú hrdí, ale i tvrdí, ak si to okolnosti vyžadujú. Viac ráz som sa o tom mohol presvedčiť. Vždy sa vedeli protivenstvám postaviť i pobiť, ak bolo treba. A dokázali sa mužne zaradiť aj pod zástavu – na východnom i západnom fronte – zdôrazňoval obecný kronikár, najstarší spomedzi jarabinských Strenkovcov. Akoby som znovu počul jeho povzdych pri obelisku s menami obetí: „Už stačilo, dosť je hašterenia, bitiek i vojnového moru, mora sĺz a nepokoja, nech stopy Slovákov nefarbí krv, aj keď ich život zavial kdekoľvek do sveta.“

Zvláštny menoslov rastie po tieto dni na stole jarabinského starostu. Šiktirovi, Benišinovi, Jahančini, Michalkovi, Strenčišinovi, Šambroňanovi, Benišinovi, Bačovi... Mnohí miestni i po okolí roztrúsení Strenkovci, ale aj ďalší Jarabinčania chcú ísť do kina. Mikuláš Kaňa zratúva, koľko lístkov bude treba, a či na dopravu do Starej Ľubovne na premiéru amerického filmu Zástavy našich otcov koncom apríla postačí autobus. Film slávneho herca i režiséra Clinta Eastwooda je o vojne Američanov s Japoncami v Tichom oceáne, je o hrdinstve námornej pechoty v bojoch na ostrove Iwo Jima, kde sa rodil zásadný prielom vo vývoji vojnového konfliktu a umierali tisícky mužov na oboch stranách. Je tiež o jednotke dobrovoľníkov, ktorá na sopke Suribachi rozvinula zástavu víťazov, je o jednom z nich – Michalovi Strenkovi z Jarabiny.

Krásny prielom

V kamenných moriach nad šumavským Antíglom, v koryte zlatonosnej Vydry privádzajú turistov do úžasu obrovské balvany, ktoré sila prudkých horských prívalov dokáže rozkrútiť a premeniť na nezvyčajné kamenné vrtáky. Stáročným vírivým pohybom vo vode vyhĺbili vo vápencovom koryte obrovské priehlbne, ktoré tamojší obyvatelia výstižne pomenovali hrnce. Myslel som si, že takú jedinečnosť už nikde nenájdem. Obrie kamenné hrnce sú však aj v Jarabinskom prielome. Divokrásny potok Malý Lipník tu tisícročia prerážal vápencové bralo, prehrýzal sa ním, až v ňom vyhĺbil takmer kilometrový kaňon s hlbokými kamennými kaďami, kde sa určite ešte nikto nikdy nekúpal. V chránenom pásme rezervácie, ktorá sa rozprestiera na ploche necelých šiestich hektárov, je kaňon od roku 1967 chráneným prírodným výtvorom.

„Veľmi dobre si uvedomujeme hodnotu tejto prírodnej lokality,“ konštatuje starosta. „Veď s turistikou prichádza aj rozvoj reštauračných, ubytovacích kapacít a iných služieb. V minulom období sme podali projekt na obnovu i výstavbu turistických chodníkov, ale neprešiel. Možno preto, že nešlo o veľké peniaze. Mám skúsenosť, že ak sa na niečo nežiadajú milióny, akosi to nevyvoláva patričnú pozornosť tých, čo o tom rozhodujú. Chceli by sme v nepriechodných, ale najzaujímavejších partiách prielomu vytvoriť systém rebríkov a visutých lávok, kadiaľ by mohli návštevníci tejto prírodnej rarity prejsť tak, ako v Slovenskom raji. Predpokladám, že prostredníctvom rôznych fondov ešte získame dajaké prostriedky a urobiť túto našu atrakciu ešte viditeľnejšou.“

Dedina žije z podstaty. Nemá alternatívy. Starosta musí rozhodnúť, čo je pre ňu životne dôležité a čo ešte počká. Vodovod, plynofikácia, kanalizácia. Prázdne jasle, materská škola, čoraz zaplnenejší domov dôchodcov i dom smútku. Na smútok je azda viac dôvodov ako na radosť. Videl som ho v tvári Mikuláša Kaňu neraz.

„Znova je taký svet. Mladí ľudia odchádzajú, hľadajú zárobok za morom. Verím, že sa vrátia, postavia nové domy, musíme im pripraviť stavebné pozemky, infraštruktúru,“ opakoval starosta neradostný refrén, lebo popravde by musel povedať, že pred rokom sa mu v Amerike vydala dcéra a už sa pod Jarabinské vrchy sotva vráti.

„Nariekať nemá zmysel, ani stáť so založenými rukami. Anjeli nám nepomôžu. Treba sa nám pobiť o budúcnosť. Musíme sa dať dohromady a využiť možnosti, aké ponúkajú štrukturálne fondy v rokoch 2007 až 2013. Jarabina, Litmanova, Kamienka sú súčasťou mikroregiónu, ktorý zastrešuje obec Hniezdne. Pri koordinovanom postupe máme väčšiu šancu získať prostriedky, ako keď sa každý o to usiluje sám. Uvažujeme, že sa spojíme so Zamagurím a budeme ešte silnejší, najmä v turistike, lebo priemyselné parky u nás sotva kedy budú“, dvíhal vlajku zápasu o nádejnejšiu budúcnosť terajší jarabinský zástavník.

Späť