Neznalosť úradníkov neospravedlňuje

Slovensko, 2. 4. 2008 (Verejná správa 7/2008)

Poučka, že neznalosť zákona neospravedlňuje, platí pre každého občana, dvojnásobne však pre tých, ktorí právne predpisy aplikujú v praxi. Skúsenosti verejného ochrancu práv však naznačujú, že so znalosťami zákonov a ich dodržiavaním majú niekedy problémy aj predstavitelia verejnej správy.

Pohreb v rodine je smutná záležitosť. O to viac, ak je na vás aj zodpovednosť za vybavenie dôstojného odchodu zosnulého z tohto sveta. V tejto úlohe sa po smrti matky ocitla Bratislavčanka, ktorá sa s podnetom obrátila na verejného ochrancu práv. Namietala, že už 24 hodín pred pohrebom musela zaplatiť za úkony, ktoré neboli súčasťou smútočného obradu. Bola presvedčená, že neoprávneným účtovaním ju úradníci obrali o viac ako tisíc korún. Na pochybný postup organizácie, zabezpečujúcej smútočný obrad, upozornila magistrát. „Neviem, čo si mám o tom myslieť“, napísala vo svojom liste. „Počíta sa snáď s tým, že si tieto veci človek, zasiahnutý stratou najbližšieho, neuvedomí?“

Čas plynul a odpoveď na jej otázky napriek urgenciám stále neprichádzala. Medzitým stihla pochovať aj druhého z rodičov. A opäť s rovnakými skúsenosťami. Takmer po roku napísala preto na magistrát znova. Tentoraz sa jej sťažnosť týkala rozdielu medzi zaplatenými a poskytnutými službami pri smútočnom obrade pohrebu otca. Keď aj druhá sťažnosť po takmer troch mesiacoch zostávala nevybavená, rozhodla sa požiadať o pomoc verejného ochrancu práv.

Z písomného stanoviska magistrátu vyplynulo, že zamestnankyňa magistrátu prvú sťažnosť riešila najskôr ako žiadosť. Keď si uvedomila chybu, odoslala ju na ústrednú evidenciu sťažností, príslušnú na vybavenie. Odtiaľ ju postúpili organizácii, zabezpečujúcej smútočné obrady, s požiadavkou na urýchlené vybavenie. Riaditeľ sťažnosť do ôsmich dní vyhodnotil ako neopodstatnenú.

Verejný ochranca práv konštatoval, že magistrát tým, že sťažnosť bezodkladne nepostúpil orgánu príslušnému na jej vybavenie a navyše sťažovateľku o tom neinformoval, porušil § 9 zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov. Magistrát sa bránil, že po urgencii sťažovateľke odporučil, aby sa obrátila priamo na kritizovanú organizáciu. Oznámenie o tom však sťažovateľka nedostala. Druhú sťažnosť, týkajúcu sa skutočností súvisiacich s pohrebom otca, magistrát nesprávne vyhodnotil ako opakovanú. Jeho tvrdenie, že nemusel na ňu reagovať, nebolo opäť v súlade so spomínaným zákonom.

Po dôkladnom preskúmaní všetkých známych skutočností verejný ochranca práv dospel k záveru, že magistrát porušil právo občianky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré spolu s právom na súdnu a inú právnu ochranu garantuje ústava a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Magistrát sa sťažovateľke za chyby v úradnom postupe ospravedlnil a na základe odporúčaní verejného ochrancu práv prijal opatrenia, ktoré by mali opakovaniu podobných nedostatkov v budúcnosti zabrániť.

Aj nasledujúci prípad svedčí o veľkých medzerách v znalostiach verejných činiteľov. Starosta jednej malej obce na východe republiky zaviedol do praxe pobyt na skúšobnú dobu. Verejný ochranca práv sa o tom dozvedel z podnetu nespokojnej obyvateľky, ktorá v tejto časti Slovenska kúpila dom. Keď sa rozhodla požiadať o trvalý pobyt, starosta jej namiesto odpovede poslal výpis z uznesenia tamojšieho zastupiteľstva. Písalo sa v ňom, že s pridelením trvalého pobytu pre žiadateľku sa obecné zastupiteľstvo bude zaoberať až po uplynutí skúšobnej doby. Na opakovanú žiadosť prišiel opäť výpis z uznesenia s dodatkom, že obecné zastupiteľstvo na skúšobnej dobe trvá. Žene sa takýto postup nepozdával. V podnete verejnému ochrancovi práv potvrdila, že dom je na jej meno zapísaný v katastri nehnuteľností, riadne platí dane a ostatné položky za bývanie. Nechápala, prečo sa jej právo na trvalý pobyt podmieňuje niečím ďalším.

Keď sa o vec začal zaujímať verejný ochranca práv, ľady sa pohli aj v obci. Starosta na jeho výzvu odpísal, že podnet je už bezpredmetný. Žiadateľka už má v obci trvalý pobyt a obecné zastupiteľstvo zrušilo aj svoje rozhodnutie, zavádzajúce do praxe skúšobnú dobu.

Dodávame, že pod slobodou pobytu treba chápať oprávnenie každého občana slobodne si zvoliť miesto, kde bude v rámci územia Slovenskej republiky žiť s úmyslom mať tam trvalý alebo prechodný pobyt. Občiankou kritizovaný postup obce nezabránil síce jej faktickému trvalému pobytu na novom mieste, teda v obci, ale zabránil jej, aby sa jeho zapísaním do príslušnej evidencie stal z neho aj formálny trvalý pobyt, ktorý má v našom právnom poriadku značný význam. Napríklad je štandardnou podmienku aj na nadobudnutie volebného práva na území obce.

Verejný ochranca práv preukázal porušenie ústavného práva občianky na slobodu pobytu. Starostu obce poučil, že právo slobody pohybu a pobytu môže obmedziť len ustanovenie v zákone. Navyše, žiadny zákon obecnému zastupiteľstvu nevyhradzuje právo rozhodovať o veciach hlásenia pobytu občanov.

Podávateľka podnetu sa verejnému ochrancovi práv za pomoc pri vyriešení jej problému poďakovala listom, v ktorom okrem iného uviedla: „Som rada, že na Slovensku existuje kancelária, na ktorú sa v núdzi môže obrátiť aj radový občan.“

Späť