Jazyk ako každodenná téma Slovákov

Slovensko, 18. 4. 2008 (Verejná správa 8/2008)

Cesta mestskou dopravou môže byť zážitkom, ak len autobus nepraská vo švíkoch a vy si pohodlne sedíte. Ten zážitok môže občas súvisieť aj s tým, že si nechtiac vypočujete rozhovor okolostojacich alebo sediacich cestujúcich. Bežne sa venujú rodinným problémom, no pomerne často pretriasajú aj závažné celospoločenské témy. Spravidla reagujú na aktuálne novinky v domácej a zahraničnej politike. Kriticky hodnotia najmä situáciu na domácej politickej scéne, hlavne rôzne kauzy a kauzičky. Pritom jedného z politických aktérov roznesú na kopytách, iného vychvaľujú až do nebies. Občas sa v týchto krajných hodnotiacich polohách mená politikov vystriedajú.

Popri politike a popri futbale ďalšou vďačnou témou sú jazykové problémy. Aj na túto problematiku sa nájdu vševediaci laickí odborníci, no rozhovory o jazyku sa častejšie krútia okolo otázok jazykovej správnosti. Opätovne som sa o tom presvedčil nedávno. Ako je vari známe, v Banskej Bystrici sa trolejbusová doprava obnovila koncom minulého roka. Dopravcovia prišli s novinkou: počas cesty zaznieva z mikrofónu informácia o nasledujúcej zastávke. Keď príjemný ženský hlas oznámil, že nasleduje Wolkrova ulica, dvaja cestujúci na sedadle za mnou začali diskutovať o správnosti tvaru Wolkrova ulica. Jeden z nich vyslovil pochybnosti o jeho vhodnosti, presviedčal partnera, že správna je podoba Wolkerova ulica. Mal som chuť zapojiť sa do tejto debaty, no keďže som na ďalšej zastávke vystupoval, od tohto úmyslu som upustil. Domnievam sa však, že ide o problém, ktorý by mohol zaujímať širšiu verejnosť, a preto som sa rozhodol venovať sa mu v našej rubrike.

Problém, ktorí riešili spomínaní cestujúci, súvisí s ohýbaním podstatných mien mužského rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru chlap. Ide o podstatné mená domáceho a cudzieho pôvodu, ktoré sú v prvom páde jednotného čísla zakončené istými príponami. Ako naznačuje aj alternácia (striedanie) Wolkrova/Wolkerova, problém je v tom, či sa samohláska v nepriamych pádoch (druhom – šiestom) vynecháva, alebo či zostáva. Vo väčšine prípadov je situácia jednoznačná, no pri niektorých podstatných menách sú pomery pri vynechávaní samohlások zložitejšie. A tak sa na tento problém pozrime konkrétne.

Pri podstatných menách zakončených príponou –ec a zdrobneninách s príponami –ček, –íček, -ok sa samohláska e, o vynecháva. Napríklad: otec – otca, mravec – mravca, Portugalec – Portugalca; holúbok – holúbka. Takáto je situácia aj pri skloňovaní podstatných mien s príponami –or, -eľ, -eň, -ol, -ok, -er, napríklad: kmotor – kmotra, svokor – svokra, učeň – učna, pochábeľ – pochábľa, tiger – tigra. Pri väčšine cudzích slovách na –er samohláska zostavá: center – centra, hypochonder – hypochondra, ale tréner – trénera, fušer –fušera.

Zložitejšia je situácia pri priezviskách, ktoré sa končia príponami –ec, -ek, -ok. O tom, či samohlásku vynechávame, alebo či zostáva rozhoduje niekoľko jednoznačných kritérií.

Ak je živá súvislosť priezviska so všeobecným podstatným menom alebo vlastným menom, samohláska vypadáva. Napríklad: slepec – Slepec – Slepca, Adam – Adamec, kupec – Kupec – Kupca; Komárek – Komárka, Zajaček – Zajačka; Švec – Šveca.

Samohláska o, e sa vždy zachováva v troch prípadoch. V prvom prípade ide o jednoslabičné priezviská, napríklad: Kmec – Kmeca, Blok – Bloka. Samohláska zostáva aj pri priezviskách zakončených príponami –ček, -čok, -štek, pred ktorými je spoluhláska: Holček – Holčeka (ale Holeček – Holečka: samohláska vypadáva, lebo prípona nasleduje po samohláske), Čepček – Čepčeka, Števček - Števčeka; Urbančok – Urbančoka, Marčok – Marčoka; Pištek – Pišteka. Samohláska nevypadáva ani v prípadoch, ak sa už nepociťuje súvislosť priezviska s možným všeobecným podstatným menom, napríklad: Regec – Regeca, Fusek – Fuseka.

Problém našich cestujúcich súvisí so skloňovaním cudzích priezvísk zakončených na –er, -el. V tomto prípade je (relatívnym) kritériom frekvencia priezviska. Pri často používanom priezvisku s vysokou frekvenciou, ktoré sa začína pociťovať ako domáce, sa samohláska vynecháva. Môže však dôjsť aj ku vzniku a konkurencii dvojtvarov. Preto sa v praxi môžeme stretnúť s rozpakmi.

V menej známych a v menej frekventovaných cudzích priezviskách samohláska spravidla zostáva, napríklad: Herder – Herdera, Sorel – Sorela, Pardel – Pardela. Ale práve v cudzích priezviskách, ktoré sa už pociťujú ako zdomácnené, a to najmä v zaužívaných nemeckých priezviskách sa samohláska môže vynechať, no môže sa aj ponechať. Vedľa seba existujú dvojtvary, dve podoby priezviska pri jeho skloňovaní. A tak popri tvaroch Hegel – Hegela, Schneider – Schneidera sú korektné aj podoby Hegla, Schneidra. Podobne Czambel – Czambela – Czambla. To je aj prípad sporného dvojtvaru pri priezvisku Wolker – Wolkera – Wolkra, podľa ktorého je pomenovaná ulica. Ukazuje sa, že v praxi „víťazí“ tvar bez vkladanej samohlásky.

Záverom dodávam, že v konkrétnych prípadoch rozhoduje aj rodinný úzus. Priezvisko nášho druhého exprezidenta je odvodené od všeobecného podstatného mena šuster. Pri jeho skloňovaní samohláska e vypadáva: šustra – šustrovi. Pri skloňovaní priezviska však – aj podľa želania jeho nositeľa – zostáva. Ide totiž o zdomácnenú podobu priezviska nemeckého pôvodu.

Ján FINDRA

Späť