Častokrát nemusí byť viac ako často

Slovensko, 21. 8. 2008 (Verejná správa 17/2008)

V konkrétnom jazykovom prejave, ktorého adresátom je (má byť) konkrétny alebo potenciálny prijímateľ (poslucháč, čitateľ), spracúva autor istú tému, ktorú v tej chvíli považuje za dôležitú. Pritom sa rozhoduje, či adresáta svojho prejavu bude len stručne informovať o existencii nejakého faktu, či mu bude ozrejmovať (vysvetľovať) vzťahy medzi javmi skutočnosti, či ho bude chcieť o niečom presvedčiť, ovplyvniť a či prípadne bude naňho svojím prejavom pôsobiť aj emocionálno-esteticky. Z hľadiska naznačeného komunikačného plánu, z hľadiska budovania obsahovo-tematického pôdorysu jazykového prejavu má rozhodujúci význam výber plnovýznamových lexikálno-morfologických prostriedkov. Toto jeho významové zameranie zabezpečujú predovšetkým podstatné mená, prídavné mená a slovesá.

Súvisí to predovšetkým s tým, že v priestore, v ktorom žijeme a pracujeme, sme obklopení konkrétnymi predmetmi, ktoré nám slúžia na zabezpečovanie každodenných potrieb. Tieto predmety, ale aj abstraktné javy jazykovo označujeme podstatnými menami. Týmto predmetom a javom však spravidla prisudzujeme isté vlastnosti, ktoré sú pomenované prídavnými menami. Pri vzájomnom kontakte, ako aj pri kontakte s predmetmi okolo nás vykonávame rozličné činnosti. Na označenie činností, dejov i stavov sa využívajú slovesá. Niekedy potrebujeme pomenovať a vyjadriť aj okolnosti deja (miesto, čas, príčinu, mieru), ktoré sa vyjadrujú príslovkami. Na odstupňovanie miery vlastnosti sa príslovky využívajú aj pri prídavných menách.

Ako som naznačil, podstatné mená, slovesá a prídavné mená sa ako plnovýznamové slová podstatnou mierou podieľajú na budovaní vecnovýznamového pôdorysu vety, kontextu a textu. Práve prostredníctvom nich sa v jazykovom prejave realizuje téma a jej zmysluplné rozvíjanie. V konkrétnej vete sa však uvedené slová – v skutočnosti veci, javy, deje, vlastnosti, ktoré tieto slová pomenúvajú – dostávajú do rozmanitých vzťahov, a preto na základe skloňovania a časovania obmieňajú svoj tvar. Základný, slovníkový tvar slov dobrý, otec, priniesť, sused, pozvánka sa vo vete môže obmieňať napríklad takto: Dobrému otcovi priniesol sused pozvánku. – Dobrý otec priniesol susedovi pozvánku. Tieto plnovýznamové slová si však v rámci vety často „žiadajú“ aj ďalšie slová, ktoré umožňujú precizovať vzťahy medzi predmetmi, dejmi a vlastnosťami. Túto gramatickú úlohu plnia neohybné slová, predložky a spojky. Napríklad: Ak sa na svete objaví ozajstný génius, spoznáte to podľa toho, že sa proti nemu spoja všetky hlúpe hlavy. (J. Swift). V citovanej vete vzťahy priradenosti a podradenosti vyjadrujú spojky ak, že a predložky na, podľa, proti.

V procese komunikácie však neraz potrebujeme vyjadriť aj číselné vzťahy. Potrebujeme označiť počet osôb, vecí alebo dejov, počet druhov, poradie osôb, vecí a dejov, o ktorých je v jazykovom prejave reč. Na vyjadrenie týchto číselných vzťahov máme k dispozícii číslovky, pri ktorých rozlišujeme viacero druhov. Ich základnú charakteristiku sme stručne rozviedli vo štvrtom čísle Verejnej správy. Teraz sa sústredíme iba na násobné číslovky.

Aj násobné číslovky vyjadrujú pojem počtu. Ich špecifickosť je v tom, že vyjadrujú znásobený počet osôb, vecí, dejov a vlastností. To znamená, že informujú, koľkokrát sa osoba, vec, dej, vlastnosť v konkrétnej situácii vyskytuje (opakuje). Vo vete sa číslovky najčastejšie vzťahujú na sloveso, ktoré má syntaktickú funkciu prísudku. Vtedy vyjadrujú počet realizácii deja, jeho opakovanosť. Napríklad: Rečník hovoril dvakrát o tom istom.

Aj násobné číslovky môžu byť určité a neurčité. Príklad v predošlom odseku potvrdzuje, že určité násobné číslovky presne, jednoznačne označujú koľkokrát sa dej opakuje. Najčastejšie sa používajú príslovkové násobné číslovky typu dvakrát, dva razy. O ich vysokej frekvencii svedčí aj fakt, že sa stali súčasťou frazeologických spojení, napríklad.: Ani pán farár dvakrát nekáže. – Kto včas dáva, dvakrát dáva. Žiada sa už len pridať pravopisnú poznámku. Päťkrát v spojení so základnou číslovkou tvorí jedno slovo. Násobná číslovka dva razy, osem ráz sa skladá z dvoch samostatných slov.

Neurčité číslovky vyjadrujú pojem počtu všeobecne, čo platí aj o neurčitých násobných číslovkách. Tie sa tvoria podobne ako určité číslovky, pričom ide o spojenie základnej neurčitej číslovky so slovami krát, ráz: veľakrát, veľa ráz, mnohokrát, mnoho ráz, viackrát, viac ráz, niekoľkokrát, niekoľko ráz.

V ostatnom čase zaznamenávame relatívne vysokú frekvenciu príslovkového výrazu častokrát, ktorý sa využíva ako synonymum neurčitých násobných čísloviek mnohokrát, mnoho ráz, ako aj príslovky často. Tento výraz sa dnes často využíva nielen ústnych jazykových prejavoch v bežnom jstyku, ale aj v písaných textoch. Pravdaže, nemožno ho odmietnuť preto, že by bol nespisovný. No na konštatáciu, že sa niečo opakovane, veľa ráz, veľakrát, mnoho ráz, mnohokrát, vyskytuje, že sa teda vyskytuje často, v hojnom počte, spravidla vystačíme s príslovkou často. Preto niet nijakého dôvodu, aby sme napríklad vetu v tomto odseku preštylizovali takto: Tento výraz sa dnes častokrát vyskytuje nielen v ústnych jazykových prejavoch v bežnom styku.

Ako vidieť, ak tvrdíme, že sa niečo vyskytuje častokrát, neznamená to, že sa ono vyskytuje častejšie ako často.

Ján FINDRA

Späť