Alkoholizmus nie je komunálny problém

Slovensko, 27. 10. 2008 (Verejná správa 22/2008)

Minister zdravotníctva predložil do parlamentu vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa z. č. 219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb. Nad ním sa kriticky zamýšľa podpredsedníčka Ústavnoprávneho výboru Národnej rady SR prof. JUDr. Katarína Tóthová, DrSc.

Na rozdiel od súčasného právneho stavu, keď protialkoholické záchytné izby zriaďovalo ministerstvo zdravotníctva v súčinnosti s obcami, v budúcnosti by bola kompetentná obec zriaďovať takéto zariadenia všade tam, kde si to bude vyžadovať spoločenská situácia v dôsledku častého rušenia verejného poriadku a násilností pod vplyvom alkoholu. Keďže v dôvodovej správe sa konštatuje, že návrh zákona nebude mať dopad na štátny rozpočet, znamená to, že spomínané zariadenia bude financovať výlučne obec.

Slovensko je prvým štátom v strednej Európe, ktorý nemá záchytné izby pre opilcov. Tento stav trvá už niekoľko rokov. Nespokojnosť s ním je všeobecne známa a sú známe aj negatívne dôsledky tohto stavu. Pred desiatimi - pätnástimi rokmi takmer všetky naše mestá mali svoje záchytné izby a mali určené aj svoje spádové územie. Po roku 1998 sa ich počet začal pomaly, ale isto zmenšovať a v roku 2004 zanikla aj posledná takáto ustanovizeň v Bratislave.

Interpelácie bez ozveny

Na základe viacerých listov nespokojných občanov, ktoré som ako poslankyňa parlamentu dostala - hlavne od Bratislavčanov - som v januári 2005 interpelovala ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca, kedy a ako sa tento alarmujúci stav odstráni. Alarmujúci je predovšetkým v bratislavských uliciach, kde neraz, najmä na konci víkendu, to nevyzerá dobre. Argumentovala som, že na zriaďovanie protialkoholických záchytných izieb sa financie musia nájsť. Štátny rozpočet má príjmy z predaja alkoholických nápojov a preto je namieste otázka, prečo nevydeliť z týchto príjmov určitú časť na zriadenie takýchto izieb. Odpoveď pána ministra bola všeobecná a vyhýbavá - nebola v nej ani len zmienka o interpelovanom probléme.

Lenže problém zostal a agresívnych opilcov neubúda, ale skôr naopak, pribúda. Pred mestskými policajtmi neraz vyvstáva problém, čo s bezvládnymi opilcami, neraz maloletými a mladistvými. Policajné hliadky ich privážajú do nemocníc medzi bežných pacientov. Na centrálnom príjme zdravotníckych zariadení sa neraz ocitli aj osoby podozrivé zo spáchania trestných činov, agresívni jednotlivci so sklonmi k násiliu a podobne. Opití výtržníci ohrozujú nielen lekárov a zdravotný personál, ale aj pacientov. Preto opitý nepatrí do zdravotníckeho zariadenia, a nemocnice nemôžu protialkoholické záchytné izby suplovať.

Po zmene vlády som s uvedeným problémom interpelovala aj nového ministra zdravotníctva Valentoviča. Ten v odpovedi uviedol, že postupný zánik týchto izieb súvisel s nedostatkom finančných prostriedkov, ale aj s neochotou samospráv zabezpečovať ich prevádzku. Ak vnímame vyjadrenie ministra ako objektívne hodnotenie reality, potom je otázne, prečo predložený legislatívny návrh dáva zriaďovanie týchto zariadení a ich financovanie výlučne do kompetencie samospráv. Ak obec nemusí, iba môže to urobiť a nemá na to financie, aká asi bude situácia? Dovolím si tvrdiť, že taká ako doteraz - záchytné izby nebudú.

Kto bude platiť?

Zriadenie protialkoholických záchytných izieb má aj ďalšiu dimenziu. Legislatíva ministerstva vnútra pripravila právny predpis, ktorý polícii dáva právomoc eliminovať domáce násilie. Môže násilníka vykázať a uložiť mu povinnosť štyridsaťosem hodín sa nepriblížiť k manželke a k rodine, ktorým ublížil. Ak bude pod vplyvom alkoholu, kam pôjde? Policajt ho síce vykáže, ale on sa môže ešte vrátiť domov a zbiť manželku alebo susedov, že si dovolili naňho zavolať policajtov. Ak by boli k dispozícii záchytné izby, agresívnych opilcov, alebo aspoň ich časť, by bolo kam umiestniť. Stojí to peniaze, lebo zariadenia treba obsadiť personálom a patrične materiálne vybaviť. Je však neodškriepiteľnou pravdou, že z predaja alkoholických nápojov plynú do rozpočtu cestou daní určité príjmy. Z tých by bolo treba samosprávam poskytnúť prostriedky na uvedený účel.

V predloženom legislatívnom návrhu nie je dostatočne upravené ani finančné pokrytie pobytu v protialkoholickej záchytnej izbe. Treba vychádzať z toho, že „návštevník“ tohto zariadenia bude musieť uhradiť vzniknuté náklady. Ak nie dobrovoľne, tak cestou exekúcie. Ale čo v prípadoch, keď ani v exekučnom konaní nemožno uspokojiť pohľadávku za pobyt v zariadení? Prečo by mala obec platiť za opilcov z vlastných zdrojov? Veď alkoholizmus a jeho dôsledky nie sú komunálny, ale celospoločenský problém. Preto jeho riešenie nemožno hodiť na plecia iba samospráve. Do pripravovaného predpisu treba zapracovať taký model finančného pokrytia pohľadávok, ktorý by pamätal aj na nesolventných klientov. Jednou z možností je úhrada zo štátneho rozpočtu. Iba vtedy, ak sa dorieši aj táto otázka, záchytné izby vzniknú všade tam, kde je ich existencia potrebná. A snáď o to má ísť, aby prijaté legislatívne riešenie nezostalo iba možnosťou na papier, ktorá sa nerealizuje, i keď má silu zákona. 

Katarína TÓTHOVÁ

Späť