Cez prah roku 2009 s novou nádejou

Slovensko, 9. 1. 2009 (Verejná správa 1/2009)

Aký bude svet v roku 2009? To je nástojčivá otázka, ktorú si na prahu roku 2009 kladie väčšina obyvateľov planéty Zem. Ich počet sa už blíži k siedmym miliardám. A celá táto mohutná ľudská masa sa čoraz dôraznejšie hlási o plnohodnotné miesto pod slnkom.

Do diania vo svete chcú hlasnejšie a výraznejšie prehovárať ďalšie krajiny. Končí sa povestné americké storočie, ako sa označoval stav od konca druhej svetovej vojny. Amerika už nie je hlavným hráčom na medzinárodnom poli. Aj keď novozvolený prezident Barack Obama vyhlasuje, že urobí pre obnovenie vedúceho postavenia Spojených štátov amerických vo svete všetko, táto koncepcia dožíva. Rovnako dožívajú ďalšie bývalé koncepcie vrátane tej, ktorej výsledkom bol napríklad neustále slabnúci Severoatlatický pakt. O rozhodnejšie slovo sa v nastupujúcom roku nebude hlásiť len Európska únia so svojimi dvadsiatimi siedmimi členmi, ale aj rýchlo sa meniace a napredujúce mocnosti. V prvom rade to bude Rusko, ktoré po rokoch stagnácie dodáva svojej existencii a politickému zástoju čoraz rešpektovanejší rozmer. Bez Moskvy sa dnes znova nedá riešiť nijaká závažnejšia medzinárodnopolitická otázka. Prudko sa tiež zvyšuje význam Číny ako budúcej vedúcej hospodárskej veľmoci. Veľký vplyv nadobúdajú aj také štáty ako India, či Brazília, ale do svetového diania prehovárajú i Pakistan, Izrael, Lýbia, či Venezuela.

Svet prekračuje prah roku 2009 s nádejou, že medzinárodné vzťahy sa môžu do určitej miery upokojiť. Predpokladom zmiernenia napätia je, že potenciálne konflikty nepovedú ku konfliktom vojnovým a ťažisko ich riešenia sa presunie k zeleným stolom – na plecia diplomatov. Ak sa však neobnoví celosvetová dôvera v akčnosť Organizácie spojených národov, ak opäť prevládnu snahy Spojených štátov amerických diktovať postupy a podmienky činnosti aj tejto inštitúcii, ak bude nový americký prezident postupovať nezodpovedne vo vzťahu k európskym spojencom – napríklad aj v rámci Severoatlantickej aliancie – a bude sa usilovať zavliecť Európu do ďalších vojnových dobrodružstiev, svet sa na dobrej ceste k novému poriadku neocitne.

Od Baracka Obamu sa preto očakáva výrazná zmena kurzu doterajšej americkej zahraničnej politiky. Svet dúfa, že odmietne Bushovu doktrínu preventívnych vojenských úderov a namiesto tvrdej, ozbrojenej sily, dá prednosť takzvanej mäkkej sile, ktorá prinášala v medzinárodných vzťahoch oveľa väčší efekt.

Problémom pri formovaní novej americkej zahraničnej politiky však môže byť už samotné zloženie nastupujúcej americke exekutívy. V podstate ide o ľavicovo-pravicovú koalíciu. Nový americký prezident povolal do kabinetu nielen členov vlastnej Demokratickej strany, pričom ministerkou zahraničných vecí sa stala jeho súperka z prezidentských volieb Hillary Clinonová, ale ponechal si vo vláde napríklad Bushovho ministra obrany Roberta Gatesa a za hlavného bezpečnostného poradcu vymenoval penzionovaného generála Jamesa Jonesa. Tento bývalý veliteľ jednotiek NATO v Európe sa netají, že v prípade potreby vie použiť vojenskú silu. Barack Obama takéto zloženie vládneho kabinetu odôvodňuje najmä vnútroštátnymi dôvodmi. Ak sú jeho pohnútky správne, vyslúžil by si azda znamienko plus, lebo by išlo o hľadanie potrebnej vnútropolitickej jednoty. Nemal by však zabúdať na jeden dôležitý aspekt. Za Busha nadobudli nevídaný vplyv a moc ideológovia neokonzervativizmu. Tí vytvorili v krajine psychózu studenej vojny. Práve táto skupina, zložená najmä z militantných mediálnych analytikov, vymyslela aj terminológiu pomenovaní výbojných Bushových krokov. Americkú agresiu proti Iraku nahradili sloganom Kampaň Iracká sloboda za šírenie demokracie. Nevinné slovné spojenie o humanitárnych intervenciách šikovne zamaskovalo okupáciu a legalizovalo prítomnosť cudzích vojsk.

Ak Barack Obama myslí vyhlásenia o zmene a o novej nádeji vážne, bude si musieť uvedomiť, že na tomto svete nejde iba o bezpečnosť Spojených štátov amerických, ale aj iných, oveľa slabších krajín, či národov. Tiež majú nárok na budúcnosť a vlastnú bezpečnosť. Či už ide o Palestínčanov, ale aj o Iránčanov. Tých prvých bude držať v šachu nebezpečná politika Izraela, ktorá sa môže ešte vyhrotiť nástupom novej pravicovej vlády po parlamentných voľbách. Veľmi nebezpečný konflikt by mohol vzniknúť aj po prípadnom agresívnom útoku na Irán. Teheránu sa totiž otvorene vyhrážal nielen Bush, ale počas prezidentskej kampane aj Hillary Clintonová i samotný Barack Obama.

Do tvorby nového, normálneho svetového poriadku, ktorý sa ôsmimi rokmi Bushovej administratívy poriadne oddialil, však bude po celý rok protirečivo prehovárať aj pokračujúca ťažká kríza kapitalizmu ako hospodárskeho, politického i spoločenského modelu. Armády nezamestnaných sa budú rozrastať, ešte viac sa ukážu rozdiely medzi bohatými a biednymi a z toho môžu hroziť aj nové, nevídané politické krízy.

Ak sa, dúfajme, rozumným svetovým politikom podarí viesť svet v normálnych koľajách, nemalo by byť veľa dôvodov na obavy z ďalšieho vývoja. Všetko však bude závisieť od ich schopnosti predvídať následky postupov pri riešení potenciálnych kríz.

A robiť kroky k správnym východiskám.

Späť