Zákon nedovoľuje, ale prax akceptuje

Slovensko, 1. 4. 2009 (Verejná správa 7/2009)

Aktuálna požiadavka zlepšiť vymožiteľnosť práva spolu s požiadavkou nalievať financie do verejnej správy zúženým lievikom vyústi do nových výziev. Jedna z nich sa určite dotkne odbornej erudície funkcionárov a pracovníkov verejnej správy. Na konkrétnom prípade to ukazuje prof. JUDr. Katarína Tóthová, DrSc., podpredsedníčka Ústavnoprávneho výboru Národnej rady SR.

Správne konanie predstavuje najrozsiahlejší výsek individuálnej rozhodovacej činnosti správnych orgánov. Fyzické aj právnické osoby veľmi citlivo vnímajú nedodržanie platného práva nielen v samotných rozhodnutiach, ale i v úkonoch, ktoré im predchádzajú. Nejde iba o nezákonné rozhodnutie o ich hmotnom práve, ale aj o nezákonný postup, respektíve nedodržanie ich procesných práv. Laxný postoj k procesnoprávnym ustanoveniam s tým, že je to „iba“ úprava postupu, je v právnom štáte neprijateľný. Požiadavka legality platí tak pre hmotné ako aj procesné právo.

Žiaľ, najmä v oblasti verejnej správy sa ešte aj dnes môžeme stretnúť s názorom, že dôsledné dodržiavanie procesných noriem je zbytočný formalizmus, dokonca až nadmerná byrokracia, ktorá zdražuje verejnú správu. Opak je však pravdou. Aj taká procesná „maličkosť“, ako je, napríklad, nezákonná forma podania, môže mať a neraz i má fatálne následky, napríklad neuveriteľné prieťahy v konaní alebo zaťaženie pracovníkov nielen verejnej správy.

Telefonické podanie neplatí

V oblasti verejnej správy niet takej individuálnej rozhodovacej činnosti, v ktorej by sa neuplatňovalo podanie účastníkov konania, zúčastnených osôb v konaní a ďalších osôb činných v konaní. Procesné predpisy jasne určujú, že v správnom konaní možno podanie uskutočniť písomnou formou, ústne do zápisnice alebo telegraficky, telefaxom, čo treba dodatočne potvrdiť písomne (ústne do zápisnice) do troch dní. Podanie možno doručiť aj elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom. Zákon však nedovoľuje použiť na tento účel telefón, urobiť podanie telefonicky. Právnická literatúra aj komentáre k zákonu o správnom konaní jednoznačne upozorňujú na neprípustnosť telefonického podania. Napriek tomu sa v praxi akceptuje.

Nezákonný postup úradov, ktoré prijímajú aj telefonické podania, je ťažko pochopiteľný. Nielen preto, že takýto telefonát možno ľahko poprieť, čo sa už neraz stalo, ale nedá sa ani považovať za akési rezíduum z dávnejších čias. Takáto forma podania nebola v nijakej právnej úprave. Dokonca nemôže ísť ani o postup ovplyvnený rozličnými názormi v právnickej literatúre. Takých totiž niet.

Obzvlášť zarážajúca, až alarmujúca je taká situácia, keď uznané telefonické podanie je nielen v neprospech účastníka konania, ale účastník dokonca popiera, že ho urobil, a napriek tomu správny orgán bez akéhokoľvek dôkazu vyvodzuje právne dôsledky. Nejde o fikciu. Dokazuje to rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Bratislave. Úrad na základe telefonického späťvzatia podania zastavil začaté správne konanie, a to proti vôli účastníka konania, lebo ten telefonické späťvzatie poprel.

Poučenie z kauzy

Prípadom sa zaoberalo aj Ministerstvo zdravotníctva SR. Potvrdilo správnosť postupu regionálneho úradu verejného zdravotníctva, teda zastavenie konania na základe telefonického späťvzatia podania, a to napriek tomu, že účastník opäť tvrdil, že telefonicky neurobil telefonické podanie a nevzal späť návrh na začatie konania. Neuveriteľný postoj zaujala k prípadu Krajská prokuratúra v Bratislave. Poškodený sa na ňu obrátil s podnetom, aby sa zaoberala celým prípadom a riešila porušenie zákona cestou prokurátorského protestu. Prokuratúra však považovala postup regionálneho úradu verejného zdravotníctva za zákonný. Odvolala sa pritom na Správny poriadok: „... taxatívne uvádza dôvody na zastavenie konania, teda ak správny orgán v ktoromkoľvek štádiu konania zistí, že je tu niektorý z dôvodov na zastavenie konania, je povinný konanie zastaviť a voľná úvaha, respektíve iná možnosť je v podstate vylúčená...“

Je neuveriteľné, že prokurátor nevie, že telefonické podanie nepatrí medzi taxatívne vymedzené formy podania, a že všetky komentáre k príslušnému ustanoveniu zákona, ako aj právnická literatúra – odkedy na našom území takáto právna úprava existuje – výslovne zdôrazňujú, že telefonické podanie nie je prípustné, a teda aj jeho prípadné (nainscenované?) späťvzatie nemôže mať akékoľvek právne dôsledky. Celý prípad uviedla na pravú mieru až Generálna prokuratúra SR, ktorá vyriekla nezákonnosť akceptovania telefonického späťvzatia podania, ako aj následné zastavenie konania Regionálnym úradom verejného zdravotníctva v Bratislave.

Na prvý pohľad ide o „maličký prešľap“. V skutočnosti vyvolal reťazovú aktivitu niekoľkých osôb a inštitúcií, čo si vyžiadalo nezanedbateľné finančné pokrytie z verejných prostriedkov. Prípad by mal byť širším, nielen úzko právnickým poučením. Keď sa už požaduje zníženie počtu pracovníkov a zjednodušenie organizačnej členitosti verejnej správy, tak požadujme, aby ju vykonávali odborne erudovaní funkcionári a pracovníci. Dozaista to tiež zlacní a zefektívni verejnú správu.

Katarína TÓTHOVÁ

Späť