Herec so širokou paletou schopností

Slovensko, 30. 5. 2008 (Verejná správa 11/2008)

Tohto roku oslávil Karol Machata osemdesiatku. Divadlo, v ktorom v priebehu polstoročia žil, tvoril a vytvoril legendárne a nezabudnuteľné herecké kreácie, táto národná a kultúrna ustanovizeň jubileum veľkého herca takmer nezaznamenala. Len Divadelný ústav v suteréne historickej budovy SND umiestnil niekoľko panelov s dokumentáciou hercových postáv. Akoby sa v SND uspokojili s faktom, že tento veľký umelec po svojej sedemdesiatke, teda po päťdesiatich rokoch angažmán, odišiel z divadla do dôchodku. Možno odišiel aj preto, že ho o generáciu–dve mladší režiséri prestali obsadzovať, možno preto, že bol už unavený, možno sa chcel viac venovať rodine a možno preto, že jeho srdcu blízky rozhlas dokázal ho aj po sedemdesiatke vrchovato využiť. Karol Machata okrem toho, že bol všestranným hercom dokonale zvládajúcim svoj fyzický prejav, stále disponuje mimoriadne pôsobivým a sugestívnym hlasom. Jeho citovo zvnútornený sonórny barytón vie si podmaniť aj toho najľahostajnešieho poslucháča a získať ho pre myšlienky, ktoré sa mu cez tento hlas v éteri prihovárajú.

Možno paradoxne a akoby iróniou osudu do Siene slávy uviedla ho v rámci ankety Osobnosť televíznej obrazovky (OTO) Slovenská televízia. Karol Machata sa totiž v priebehu celej svojej hereckej kariéry televízii vyhýbal, odmietal jej ponuky a prácu v nej považoval za odpútanie sa od jeho najvlastnejšieho záujmu a poslania, teda od divadla. V tejto súvislosti v jednom rozhovore povedal: „Alma mater je divadlo. Nedá sa nič robiť, k nemu som pripútaný pupočnou šnúrou a jemu zostanem verný, dokiaľ budem vládať. Mám rád divadlo preto, že je to umenie momentu. Ďalším stupienkom kaskády, po ktorej človek kráča k ovládnutiu hereckej profesie, je rozhlas. Vždy, keď som pristupoval k mikrofónu, mal som pocit, že by som sa mu mal pokloniť. Roku 1951 som privoňal aj k filmu a doteraz som účinkoval vari v šesťdesiatich filmoch s najrozličnejšími režisérmi v Prahe i v Bratislave. Proti televízii nie som a priori zaujatý. Ale herecký deň má taký nahustený program, že nedochádza človeku už síl, aby pracoval aj tam. Možno som stratil kus popularity tým, že sa v televízii objavujem zriedka, ale o to radšej chodím po horách a do prírody.“

Nezabudnuteľné postavy

Do televíznej Siene slávy však Karol Machata napriek tomu vstúpil právom. Okrem niekoľkých televíznych inscenácií a filmov videli sme ho v mnohých prevzatých a často aj legendárnych predstaveniach SND, ktoré televízia v mnohých reprízach vysielala. Iba nedávno to bolo napríklad podmanivé a herecky bravúrne Zacharovo naštudovanie Hollého Geľa Sebechlebského z roku 1979, kde vytvoril nezabudnuteľnú postavu pytača Voňavku.

Aká však bola jeho cesta k divadlu? Rodák z Malaciek sa po maturite na Štátnej obchodnej akadémii v Bratislave prihlásil na Štátne konzervatórium, kde bol jeho pedagógom režisér Jozef Budský. Ešte počas štúdia stal sa v roku 1949 elévom Činohry SND a neskôr jej riadnym členom. Počas povinnej vojenčiny hral v Armádnom divadle v Martine. Na scéne toho divadla vytvoril dve titulné postavy, ktoré presvedčivo dokumentovali jeho talent a hereckú spôsobilosť. Bol to Geľo Sebechlebský a Jánošík. Už tieto dve postavy akoby predznamenali ťažisko jeho budúcej hereckej orientácie. Popri polohe lyricko-komediálnej rysovala sa výrazne aj poloha dramaticko-hrdinská. Komediálnu živelnosť Geľa vystriedala pri vytvorení postavy Jánošíka schopnosť presvedčivo zahrať vzdor, nepokoj, súcit i vzburu. Najmä Mahenov Jánošík mal mimoriadny úspech tak u divadelných návštevníkov v Martine, ako aj na zájazdoch do vojenských výcvikových priestorov, kde sa na predstavení zišlo 8 -10 tisíc divákov. „A upútať vojaka, ktorý zasadol do improvizovaného, nepohodlného hľadiska po celodennej výcvikovej drine, a upútať ho tak, že v hľadisku ani nedýcha, to je krásny, nenahraditeľný pocit,“ spomína herec.

Ochotnícke začiatky

Začínal v ochotníckom súbore v Malackách ako pätnásťročný. Najprv ako šepkár, ale aj stavač kulís a javiskový technik. Sám o tomto období hovorí: „Zaujímala ma predovšetkým robota na javisku – to, čo sa dnes nazýva proces tvorby. To vznikanie čohosi. Takže som prešiel od šepkárskej búdy, cez stavača kulís, ba občas som navrhol aj scénu, až po herectvo. Ovoňal som si teda divadlo pekne poctivo, zo všetkých strán“. Až potom prišlo štúdium na konzervatóriu, elévske začiatky v divadle, prvé veľké úspechy v armádnom súbore v Martine a opätovný návrat do Slovenského národného divadla, kde už koncom päťdesiatych rokov patril k maximálne obsadzovaným a vyťaženým hercom.

Päťdesiate a šesťdesiate roky sú obdobím, keď Machata vytvoril svoje najimpozatnejšie herecké kreácie, keď bol Doktorom Caiusom v Zacharovom divácky mimoriadne úspešnom predstavení Shakespearových Veselých paniem z Windsoru (dve obnovené premiéry!), Crespinom v legendárnom Vejári (tiež réžia K. L. Zachara), keď bol Karrolom Moorom v Schillerovej hre Úklady a láska, keď bol Rómeom, Hamletom i Kráľom Learom, Ivanovom i Cyranom z Bergeracu. Bol dôstojným a rovnocenným partnerom tých najvýznamnejších a v tom čase najznámejších slovenských hercov – Záborského, Pántika, Kronera, Hubu, Filčíka, Valacha, Chudíka, Dibarboru, Meličkovej, Prechovskej, Kráľovičovej, Krížikovej a iných významných predstaviteľov slovenského herectva.

Títo a ešte aj iní herci, vďaka prezieravej a národnej cítiacej dramaturgii urobili z nášho národného divadla stánok umenia a ponúkli divákom repertoár, ktorý svojou hodnotou vzbudil záujem Európy i sveta. Do tohto obdobia spadá i mimoriadne úspešný zájazd Činohry SND do Moskvy, kde okrem iných predstavení získala veľký úspech inscenácia Arbuzovovej hry Príbeh na brehu rieky, kde hlavné postavy Viktora a Vale vytvorili Karol Machata s Máriou Kráľovičovou. Ale viaceré inscenácie videli aj diváci v Krakove a Varšave, Belehrade a Novom Sade, v Budapešti i vo Viedni. Bolo to obdobie sústredenej a výsostne tvorivej práce, obdobie v ktorom profil činohry prvej scény vytvárali režisérske osobnosti ako Jozef Budský, Tibor Rakovský a Karol L. Zachar. Tí naplno rozvíjali a realizovali silu hereckej individuality a nevšedného talentu herca prvej veľkosti – Karola Machatu .

Neboli to len päťdesiate a šesťdesiate roky, počas ktorých sa herecký talent Karola Machatu mohol uplatniť pri stvárnení viacerých významných postav svetovej i domácej klasickej drámy a komédie. Jeho majstrovstvo sa aj v nasledujúcich desaťročiach čoraz viac a prenikavejšie legitimovalo ako univerzálne herectvo s neomylnou intuíciou, podmanivou citovosťou, ale aj s analytickým racionalizmom. Naďalej prenikal do najjemnejších záhybov širokej palety dramatických charakterov. Takou bola napríklad postava Dona Goméza v Corneillovom Cidovi alebo postava Krčmára v Kováčikovej Krčme pod zeleným stromom (1976). Veľké postavy ruskej dramatiky rozšíril o rolu Starého Karamazova v Dostojevského Bratoch Karamazovcoch (1981).

Herecké majstrovstvo

Univerzalizmus jeho hereckých dispozícií mu umožnil prekračovať žánre, štýly a vstupovať do odlišných epoch a sociálnych prostredí. To sa prejavilo aj na filmovom herectve, kde tvorcovia využívali najmä jeho dramatické a romantické dispozície. Okrem iných hral vo filmoch Drevená dedina, Pieseň o sivom holubovi, Polnočná omša, Skrytý prameň, Trofej neznámeho strelca či Kohút nezaspieva.

V rozhlase, ktorý bol Machatovi obzvlášť blízky, účinkoval niekoľko desaťročí ako herec, recitátor, komentátor, čítač a rozprávač. Patrí ku kmeňovým rozprávačom detských rozprávok pred spaním. Vytvoril desiatky hlavných postáv v hrách domácej i svetovej dramatickej tvorby, v dramatizáciách literárnych diel, ako aj v hrách súčasných autorov. Aj tu dokázal vytvoriť silné dramatické postavy a v komédiách zosúladiť komiku slova, slovných zámien a prešmyčiek. Univerzalizmus jeho herectva by mohol byť školou pre nastupujúce herecké generácie, ako aj príkladom hereckej poctivosti, tvrdej práce na vytvarovaní postavy a dotvárania postavy o nové významové dimenzie v priebehu reprízovania každého titulu, v ktorom hral. V tomto ohľade žil a tvoril s presvedčením, ktoré vyjadril v jednom rozhovore týmito slovami: „Divadlo zasahuje diváka v intímnejšom a predsa kolektívnom prostredí. Divák sa stáva spolutvorcom i živým svedkom živého umenia, ktoré sa mu rodí práve pred očami. To je zážitok, ktorý sotva čímsi možno nahradiť. O to je, pravdaže, aj naša zodpovednosť väčšia“.

Milan POLÁK

Späť