Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 OKRES: Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Brezno, Detva, Krupina, Lučenec, Poltár, Revúca, Rimavská Sobota, Veľký Krtíš, Zvolen, Žarnovica, Žiar nad Hronom
Banská Štiavnica

Základné informácie

Podujatia a akcie

Inzercia v meste

Súčasnosť mesta

Mestský úrad

História

Príroda

Kultúrne dedičstvo

Virtuálna prehliadka

Fotogaléria

Mapa

Fórum mesta

Firmy v meste

Správy z mesta

Dokumenty na stiahnutie


Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11786

Počet fotografií:
9383

 

 

 

Banská Štiavnica - História


Prvá písomná zmienka o starobylom banskom meste Banská Štiavnica sa datuje do roku 1156, kedy sa mesto nazývalo (označovalo) terra Banensium. V ďalšom historickom vývoji sa jeho názov menil nasledovne: z roku 1217 je písomne doložený názov Bana, z roku 1255 Schebnyzbana, z roku 1275 Schemnitz, z roku 1286 Zebnech Bana, z roku 1290 Selmeczbanya, z roku 1300 Scebuzbana, z roku 1346 Sceunichbanya, Kunsperg, z roku 1446 Schebniczia, z roku 1449 Sczawnicza, z roku 1713 Stawnicza, z roku 1920 Baňská Štiavnica, Bela, z roku 1927 Banská Štiavnica, Banská Belá; po maďarsky sa mesto nazývalo Selmecbánya, Selmecz és Bélabánya, po nemecky Schemnitz un Dilln.

Osídlenie Banskej Štiavnice siaha až do neolitu. Z ďalšieho obdobia je významné sídlisko z mladšej doby železnej a z doby poveľkomoravskej a hradisko na Glanzenbergu z 10. – 11. storočia.

Na území tunajších hôr sa dolovali kovy a zlato – písomne doložené v rokoch 1075 a 1156. Pravdepodobne však už prví uhorskí králi Štefan I. a Belo I. razili mince zo štiavnického striebra. V 12. storočí sa tu začali usadzovať nemeckí hostia, ktorí sem priniesli vyspelejšiu banskú techniku, najmä hlbinné dolovanie. Prvý písomný doklad je z roku 1217 v listine, ktorú Ondrej II. dal komesovi Alexandrovi ako náhradu za úrad najvyššieho čašníka vo výške 300 mariek z príjmov, ktoré mal z bane. Prúd nemeckých hostí postupne prevýšil domáce slovanské obyvateľstvo. Banská Štiavnica dostala mestské privilégiá ešte pred tatárskym vpádom. Svedčí o tom privilégium Banskej Bystrice vydané kráľom Belom IV. v roku 1255. V nasledujúcich desaťročiach dostala ďalšie privilégiá v banskej, politickej a náboženskej samospráve, v roku 1496 právo pečatiť červeným voskom. Banskoštiavnické právo sa stalo vzorom pri udeľovaní výsad ďalším banským mestám.

Z 13. storočia pochádza opevnenie, banské nástroje a mestský erb, ktorý je najstaršie zachovaným erbom na Slovensku. Pečať Banskej Štiavnice z roku 1275 je najstaršie zachovanou mestskou pečaťou a druhou najstaršou pečaťou vôbec v bývalom Uhorsku a najstaršie zachovanou pečaťou v Európe, ktorá obsahuje banské znaky – kladivko a želiezko.

Hlavným zdrojom bohatstva mesta bolo baníctvo. Začiatkom 16. storočia pracovalo v Banskej Štiavnici okolo 4000 robotníkov. Koncom 13. storočia produkovala Banská Štiavnica okolo 5000 kg striebra ročne, v roku 1535 5700 kg, čo tvorilo približne polovicu celouhorskej produkcie striebra. Spolu s baníckou ťažbou sa vyvíjalo zhutňovanie rúd, ale najstaršia správa o hute je až z roku 1390. Podnikanie bolo v rukách ťažiarov, poväčšine bohatých mešťanov Waldburgerov a Rintburgerov. Postupne sa spájali do ťažiarskych spoločností, najstaršia je doložená už koncom 13. storočia. Okrem baníctva sa rozvíjali remeslá. Z roku 1446 pochádzajú stanovy cechu krajčírov, z roku 1487 stanovy cechu mäsiarov a z roku 1513 stanovy cechu ševcov.

V roku 1232 malo mesto dva kostoly; už pred tatárskym vpádom sa tu usadili dominikáni. Do roku 1328 bolo sídlom Banskej komory. Patrili mu blízke osady – Kopanice (Gerod), Kerling, Sigirsberg, Žakýľ (Seken), Banský Studenec (Kulupach) a Hodruša. Banská Belá patriaca k Banskej Štiavnici bola v roku 1453 povýšená na slobodné kráľovské mesto, v 18. storočí bola opäť pričlenená k Banskej Štiavnici. Kráľ Vladislav II. daroval mestu v roku 1515 Bzenicu a Vyhne. O vlastníctvo týchto osád musela Banská Štiavnica často bojovať s kastelánmi hradu Šášov (roky 1352, 1447 a 1492), po roku 1507 s Dóczyovcami. V roku 1488 – 1502 sa proti Banskej Štiavnici búrila Hodruša, kde v bojoch o osamostatnenie hrali istú úlohu i sociálne momenty. V roku 1380 sa mesto spojilo pri riešení banských problémov s Banskou Bystricou a Kremnicou, čím sa položil základ neskoršieho Zväzu stredoslovenských banských miest. V dynastických bojoch medzi Vladislavom I. a Ladislavom Pohrobkom v roku 1442 Banskú Štiavnicu úplne vypálili a značnú časť jej obyvateľov vyvraždili vojská jágerského biskupa Šimona Rozgoňa a Ladislava Čecha z Levíc. Skazu mesta dovŕšilo zemetrasenie v roku 1443, ktoré ťažko poškodilo i banské diela. V rokoch 1525 – 1526 vypuklo v Banskej Štiavnici banícke povstanie, jedno z najväčších triednych stretnutí v období feudalizmu na Slovensku. Bolo kruto potlačené a jeho vodcovia odsúdení na smrť. V rokoch 1606 – 1610 a 1644 došlo k ďalším štrajkom a vzburám. Pri vojenskom potlačení vzbury v roku 1707 bolo 13 mŕtvych a 18 zranených. K ďalším štrajkom a vzburám došlo v rokoch 1722 a 1812 – 1813. Život mesta od druhej polovice 16. storočia do začiatku 18. storočia nepriaznivo ovplyvňovalo turecké nebezpečenstvo a stavovské povstania. V roku 1541 sa začalo s opevňovaním mesta. Prestavbou kostola vznikla v rokoch 1546 – 1549 pevnosť Starý Zámok, v rokoch 1564 – 1571 bola vybudovaná pevnosť Nový Zámok. I keď sa Turci nikdy do mesta nedostali, často plienili jeho okolie. Mesto udržiavalo vojenskú posádku a stálu spravodajskú službu, ktorá hlásila všetky pohyby tureckých vojenských skupín. V rokoch 1540 – 1541 vydávalo mesto predchodcu dnešných novín Neweczeittung, kde mestský notár magister Antonius Pausius zaznamenával formou kroniky významné udalosti svojej doby zo svojho i susedného prostredia – o tureckom nebezpečenstve, o politických a náboženských udalostiach v krajine. Počas stavovských povstaní mesto trpelo drancovaním vojsk; v roku 1703 tu boli mierové rokovania Rákócziho s cisárskymi vojskami. V 16. storočí sa v meste ujala reformácia, v roku 1648 sa tu usadili jezuiti a začali s násilnou rekatolizáciou. V roku 1668 došlo k nepokojom obyvateľstva pre násilné zhabanie evanjelického kostola, do ktorého zasiahlo i vojsko. Morová epidémia v roku 1710 si vyžiadala okolo 6000 obetí, čo predstavovalo polovicu mestských obyvateľov.

V 16. a 17. storočí si Banská Štiavnica upevnila vedúce postavenie v stredoslovenskom baníctve a stala sa sídlom Zväzu stredoslovenských banských miest. V roku 1578 sa sem vrátila Banská komora a Banská Štiavnica sa stala sídlom hlavného komorského grófa. V 16. storočí sa začala uplatňovať ohňová dobývacia metóda. Dolovanie v tomto období sťažovalo stúpanie spodných vôd a časté zaplavovanie baní, čo značne zvyšovalo jeho náklady. Malé spoločnosti (do roku 1570 ich bolo asi 300) zaostávali a začali sa spájať do väčších. Najvýznamnejšia bola Brennerova spoločnosť založená v roku 1571. Rozhodujúcim činiteľom v ťažbe sa už v 16. storočí stal erár. V roku 1627 použili v Banskej Štiavnici a v Hornej Bieberštôlni na rozpojovanie hornín po prvýkrát na svete strelný prach. Po uzavretí satmárskeho mieru (v roku 1722) sa Banská Štiavnica dostala v ťažbe na prvé miesto v Uhorsku, v niektorých aspektoch mala európske prvenstvo. Koncom 18. storočia pracovalo v štiavnických baniach 10 000 ľudí. Priemerná ročná ťažba v posledných dvoch tretinách 18. storočia dosahovala 1 200 až 1 300 mariek zlata, 58 – 59 tisíc mariek striebra. Podnikatelia mali vysoké zisky (v rokoch 1740 – 1760 dosiahol erár čistý zisk 42 mil. 498 tisíc zlatých). V roku 1700 začal J. K. Hell budovať dômyselný systém umelých jazier, tajchov. Jeho dielo dokončil Samuel Mikovíni. Takto sa získal dostatok energie na poháňanie čerpacích strojov a vyriešil sa problém zatápania baní. V roku 1740 pracovalo v baniach šesť ohňových čerpacích strojov. V 40. a 50. rokoch J. K. Hell skonštruoval a zaviedol do praxe nové typy čerpacích strojov. V 18. storočí patrila Banská Štiavnica k technicky najlepšie vybaveným banským centrám na svete. V roku 1735 tu bola založená banská škola, prvá v Uhorsku, v roku 1763 bola povýšená na Banskú akadémiu, prvú v Európe, ktorá sa stala vzorom pre budovanie škôl tohto typu i v ďalších krajinách. Škola a s ňou spojená prax sa stali centrom vedeckých výskumov celoeurópskeho významu. I. Born počas pobytu v Banskej Štiavnici navrhol (a v Novej hute a v Sklených Tepliciach i realizoval) novú amalgamačnú metódu zhutňovania drahých kovov. V roku 1786 tu založili prvú medzinárodnú spoločnosť pre rozvoj baníctva a hutníctva (Sozietät der Bergbaukunden), v roku 1816 sa konal svetový kongres hutníckych odborníkov.

Prosperita baníctva umožnila i rozvoj mesta (v rokoch 1777 – 1791 malo mesto čistý príjem z baníctva 27 000 zlatých ročne). Rýchlo vzrastal počet obyvateľov. V roku 1782 mala Banská Štiavnica 23 192 obyvateľov a bola po Bratislave a Debrecíne tretím najväčším mestom v Uhorsku. V roku 1746 zaviedli v meste vodovod, vydláždili ulice, vybudovali cesty do okolitých osád a postavili rad monumentálnych budov. Okrem baníctva sa rozvíjali i remeslá. Najznámejšie boli cechy krajčírov, mäsiarov, garbiarov, kožušníkov, kováčov, obuvníkov a debnárov. V roku 1725 vznikla súkennícka manufaktúra, v rokoch 1759 – 1816 bola v prevádzke pradiareň bavlny (v období najväčšej konjunktúry zamestnávala 700 robotníkov). V 19. a začiatkom 20. storočia sa v Banskej Štiavnici ťažilo zlato, striebro, olovo, v prevádzke bola huta. Ťažba sa však postupne stávala nerentabilnou a uhorská vláda uvažovala o úplnom zastavení baní (v roku 1894 pracovalo v baniach 3369 ľudí, v roku 1920 už len 1162). Začiatkom 19. storočia odchádzalo z Banskej Štiavnice do iných revírov stovky baníckych rodín. V roku 1831 postihla mesto cholera. V roku 1876 sa Banská Štiavnica ako jediná zo stredoslovenských banských miest stala municipiálnym mestom. V roku 1873 postavili úzkokoľajnú železnicu do Hronskej Dúbravy. V prvej polovici 19. storočia vznikla továreň na oceľové laná, v rokoch 1870 – 1871 tabaková továreň, v roku 1895 pletiarsky podnik a továreň na výrobu obuvi, v roku 1905 podnik na výrobu bielizne, v roku 1913 drevená dielňa, v prevádzke bola veľkodielňa na výrobu hlinených fajok. To však ani spolu so živnosťami (v roku 1895 566 dielní) nestačilo nahradiť úbytok pracovných príležitostí vyplývajúci z úpadku baníctva.

Slovenský živel v Banskej Štiavnici predstavovali hlavne baníci a mestská chudoba, ktorí však nesmeli byť prijímaní ani medzi Rindburgerov ani do cechov. Už v 16. storočí tu dochádzalo k národnostným treniciam a Slováci si postupne vybojovali vlastného kazateľa, kostol a učiteľa. V nasledujúcom storočí slovenský živel v meste početne vzrastal. Začiatkom 19. storočia sa Banská Štiavnica stala jedným z centier národnouvedomovacích snáh. V roku 1810 tu B. Tablic založil Učenú spoločnosť banského okolia, ktorá sa mala stať protiváhou vznikajúcich maďarských spolkov a usilovať o povznesenie národného povedomia. Začiatkom 30. rokov sa centrom týchto snáh v meste i na okolí stalo lýceum, jeho študenti a profesori. V Banskej Štiavnici pôsobili A. Radlinský, J. Palárik, P. Dobšinský a S. Ormis, ktorý sa usiloval o nadviazanie kontaktov s robotníkmi; pri vzbure baníkov v roku 1852 bol zatknutý. Vzrast národného uvedomenia Slovákov neustal ani za zosilneného maďarizačného tlaku po maďarsko-rakúskom vyrovnaní. V polovici 19. storočia bola Banská Štiavnica napriek postupnému úpadku baníctva mestom s najväčšou koncentráciou robotníctva. Baníci sa v revolučných rokoch 1848 – 1849 prejavili ako samostatná sociálna politická sila. K najbojovnejšej zložke robotníckej triedy Slovenska patrili i v 50. rokoch 19. storočia. Ich vzburu v roku 1852 vojsko potlačilo, 36 vodcov bolo uväznených. Vojsko potlačilo i nepokoje a štrajk baníkov v roku 1871. Ďalšie nepokoje vypukli v roku 1881, štrajk v baniach v roku 1894. V roku 1860 bol založený podporný a vzdelávajúci spolok robotníkov. Začiatkom 20. storočia sa začali zakladať sociálnodemokratické odborové organizácie. K štrajkom baníkov došlo opäť v rokoch 1906 a 1917, v januári 1918 k nepokojom robotníčiek tabakovej továrne.

Za predmníchovskej ČSR zostala Banská Štiavnica sídlom okresu. Založili sa dva nové pletiarenské podniky, rozšírila sa výroba nábytku, neskôr sudov, celkove však ekonomika mesta stagnovala. Bane vydrancované v rokoch prvej svetovej vojny neboli dlho v prevádzke a aj po rekonštrukcii zamestnávali iba asi 1000 ľudí. Časť obyvateľov mesta i okolia bola trvale nezamestnaná.

V júni 1919 obsadila mesto na krátky čas maďarská Červená armáda. Vlády sa ujalo direktórium, dozor nad baňami prevzala robotnícka rada, baníci vytvorili Červenú gardu, začali vychádzať Selmeczbányai Vórós Ujság. V rokoch 1919 – 1920 sa na čelo hospodárskych a politických zápasov postavila sociálnodemokratická ľavica. V roku 1920 sa časť robotníkov zapojila do decembrového generálneho štrajku. V júni 1921 bola založená miestna organizácia Komunistickej strany Československa (KSČ), pri zrode ktorej o. i. stáli K. Šmidke a F. Zupka. Viedla štrajky baníkov v rokoch 1921, 1922 a 1927, štrajk robotníkov v továrni na obuv v roku 1931, stavebných robotníkov v roku 1935 a lesných robotníkov v roku 1936. V 20. a 30. rokoch tu bolo intenzívne hnutie nezamestnaných, ktoré si vytvorilo vlastný riadiaci orgán, akčný výbor. V rokoch svetovej hospodárskej krízy organizoval demonštrácie a dva hladové pochody; neskôr viedol boj na obranu republiky a proti fašizmu. V rokoch druhej svetovej vojny bola Banská Štiavnica sídlom obvodného výboru ilegálnej Komunistickej strany Slovenska (KSS), ktorú viedol L. Exnár. V novembri 1938 došlo v textilnej továrni k otvoreným protifašistickým vystúpeniam.

Politické protiľudácke momenty prevažovali i v mzdových štrajkoch a nepokojoch v tabakovej továrni v roku 1940, v baniach v rokoch 1940 – 1941. KSS spolupracovala s učiteľmi a študentmi priemyselných škôl a študentským časopisom Sitno. V roku 1939 sa tu uskutočnila porada funkcionárov ilegálnej KSS z okresov Banská Štiavnica, Nová Baňa a Kremnica. Na jar 1942 tu vznikol partizánsky oddiel Sitno, ktorý pôsobil na okolí. V meste sa 30. 8. 1944 ujal moci Regionálny národný výbor (RNV), ktorý vyhlásil mobilizáciu, internoval exponentov klérofašizmu, organizoval politický i hospodársky život a pomáhal bojujúcim jednotkám. Nemecké jednotky mesto 9. 10. 1944 okupovali, ale na okolí naďalej pôsobili, partizánske skupiny. Banská Štiavnica bola oslobodená 6. 3. 1945, mesto bolo vyznamenané radom Červenej hviezdy. Po oslobodení sa našlo v masových hroboch 37 mŕtvol antifašistov. Po roku 1945 sa zmodernizovala ťažba v Rudných baniach, v prevádzke bola huta. Drobné pletiarske podniky sa zlúčili do národného podniku Pleta. Zmodernizovala sa výroba v tabakovej továrni a v Preglejke. Pôdu obrábali štátne majetky. V roku 1949 bola dobudovaná Trať mládeže Banská Štiavnica – Hronská Dúbrava. Vybudovali sa nové sídliská, zrekonštruovali sa pamiatkové objekty, postavili nové sociálne a kultúrne zariadenia, služby. V 50. rokoch sa od Banskej Štiavnice odčlenili obce Banská Hodruša, Banská Belá, Banky a časti obcí Štiavnické Bane a Podsitnianska. Do roku 1960 bola Banská Štiavnica sídlom okresu. Patrila pod Hontiansku župu, okres Banská Štiavnica, kraj Banská Bystrica. Po roku 1960 patrilo pod okres Žiar nad Hronom, kraj Stredoslovenský. V súčasnosti patrí pod okres Banská Štiavnica, kraj Banskobystrický.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1. časť



 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.