|
|
Úroveň jazykovej kultúry a masmédiá
Slovensko, 30. 11. 2009 (Verejná správa 24/2009)
Pred dvomi týždňami sme v našej rubrike venovali pozornosť úrovni jazykovej kultúry. Konštatovali sme, že v jazykovej praxi sa síce vyskytuje viacero nedostatkov, to nás však neoprávňuje hovoriť o havarijnej situácii. Pripomenuli sme, že najmä vo verejnom oficiálnom prostredí sa predpokladá, že tak ústne, ako aj písomné jazykové prejavy budú obsahovo-tematicky premyslene zostavené a jazykovo-štylisticky primerane stvárnené. Najmä prejavy určené širokej verejnosti by mali spĺňať vysoké nároky kultúry a kultúrnosti. Táto požiadavka je opodstatnená predovšetkým v tom prípade, keď ide o ľudí, ktorých pracovným nástrojom je jazyk. Patria k nim aj a najmä redaktori, hlásatelia i moderátori, ktorí vysielajú pripravené i nepripravené texty.
Ak všeobecne platí, že svojím jazykovým prejavom v úplnosti, v celom intelektuálnom a emocionálnom rozmere prezentujeme seba, svoju osobnosť, o profesionálnych používateľoch jazyka v masmédiách to platí dvojnásobne. A čo je najdôležitejšie, táto skupina komunikantov úrovňou svojho ústneho prejavu zároveň prezrádza aj svoje predpoklady, danosti a schopnosti primerane plniť svoje profesionálne povinnosti. Práve od nich sa samozrejme očakáva, že ich jazykový prejav bude kultúrny a kultivovaný, že budú dôsledne dodržiavať jazykovú, štýlovú a komunikačnú normu. Táto požiadavka je opodstatnená aj tým, že pre širokú poslucháčsku verejnosť sú aj vzorom jazykovo-komunikačného správania.
Žiaľ, mnohí profesionálni pracovníci v rozhlase a v televízii pracujú s jazykom neprofesionálne a pre poslucháčov sú vlastne negatívnym vzorom. Svojím vyjadrovaním ich často skôr zneisťujú, nepomáhajú im pri riešení jazykových problémov. Ak sa poslucháč nevie rozhodnúť, ktorý výrazovo-vyjadrovací prvok je správny, masmediálny „vzor“ mu často naznačí, že nevhodný prostriedok je správny, alebo ho utvrdí, že prípadné chyby a nedostatky, ktoré sa v jeho reči vyskytovali doteraz a ktoré si ani neuvedomoval, sú vlastne v poriadku. Pracovníci v masmédiách teda v podstatnej miere pozitívne i negatívne ovplyvňujú celkovú úroveň jazykovej kultúry.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že boli časy, keď sa jazykovému vyjadrovaniu v médiách venovala osobitná pozornosť. Predovšetkým v rozhlase, ktorý mal naozajstný záujem na zvyšovaní kultúry rozhlasovej reči, v tom čase posudzovali výkony jednotlivých redaktorov a hlásateľov odborníci – jazykovedci. Pomenovali neuralgické body ich vyjadrovania a bez mentorovania im naznačili, ako by vo svojej profesionálnej jazykovej praxi mohli a mali tieto zistené nedostatky odstraňovať. Ja som takto spolupracoval s krajovým vysielaním Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici. Na základe premyslenej koncepcie sme venovali pozornosť jednak norme spisovnej výslovnosti, ktorá predstavuje základnú matematiku pri interpretácii textu, a jednak funkčnému využívaniu jazykovo-intonačných prostriedkov pri zvukovom stvárňovaní vety a kontextu. Výkony hlásateľov a redaktorov sa takto hodnotili na základe materiálov (textov), ktoré už boli v rozhlase odvysielané.
Rečový prejav hlásateľov, ktorí vysielali vopred pripravené spravodajské texty, sa hodnotili na pozadí výslovnostnej normy. Sledovala sa pritom tzv. znelostná asimilácia (spodobovanie), výslovnosť zdvojených spoluhlások, výslovnosť tvrdých a mäkkých spoluhlások v domácich a cudzích slovách. Posudzovala i nacvičovala sa aj artikulačná dôslednosť a precíznosť pri zvukovom stvárňovaní hlások, spojení hlások, slov a vetných dvojíc v kontexte vety. Osobitná pozornosť sa venovala aj splývavej výslovnosti, ktorá je pre slovenčinu charakteristická. Tento výslovnostný problém bol akýmsi mostom k analýze jazykovo-intonačných prostriedkov. Ukázalo sa totiž, že jazykovo-intonačné stvárňovanie vety s ohľadom na významové okolie (kontext a celý text) je najväčším problémom hlásateľov. Na konkrétnych príkladoch si mohli potvrdzovať, že (ne)funkčná práca s intonáciou má podstatný vplyv na obsahovú priezračnosť a významovú jednoznačnosť vysielanej informácie. Ukázalo sa, že viacerí nedokázali intonačne vymedziť vetné takty a vetné úseky. Nešlo pritom len o adekvátne uplatňovanie jednotlivých zložiek intonácie, ale hlavne o ich funkčnú synchronizáciu. O tom, ako je funkčne zviazané tempo a pauza, prízvuk a melódia, ako sa dôraz „opiera“ o pauzu a ako tieto zvukové výrazové prostriedky súzvučia s ostatnými jazykovo-intonačnými zložkami, nemali hlásatelia takmer žiadne teoretické poznatky, a preto ich vo svojej rečovej praxi používali náhodne a často nefunkčne. Pokiaľ ide o redaktorov, ich odvysielané materiálny sa navyše hodnotili ako žánre, pričom sa hľadala aj funkčná synchronizácia medzi obsahom a formou a podrobne sa analyzovali použité lexikálne prostriedky, stavba vety v kontextovom okolí, ako aj výstavba konkrétneho žánru ako výpovedného celku, komunikátu. Výsledok uvedenej koncepčnej spolupráce s redaktormi a hlásateľmi sa dostavil vo veľmi krátkom čase. Viacerí z nich sa zaradili medzi významné masmediálne osobnosti.
Mnohí dnešní hlásatelia a redaktori sú síce slovenskými celebritami, no ich rečový prejav je najmä jazykovo-intonačne nekultúrny a má veľmi ďaleko od kultivovanosti. A teda sú aj osobnosťami?
Ján FINDRA
Späť
Pridať komentár.
|