Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát

Odkazy na iné stránky

Clip in vlasy nájdete za najlepšie ceny: Clip in vlasy. Jedine u nás 100% ľudské clip in vlasy.

Dochádzkový systém <<

Región Tekov

Horehronie

Región Hont

Svadobné šaty

Golfové potreby

Internetový obchod iNAKUP.sk špecialista na notebooky asus.

Internetový obchod s LED svietidlami

FreeSpace Portal

Monitoring pracovného času zamestnancov

Nástenné hodiny



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11782

Počet fotografií:
9329

 

 

 

Nehľadajú pravdu, ale dôvody na pomstu

Slovensko, 18. 2. 2010 (Verejná správa 2/2010)



Profesor Oskar KREJČÍ (62) bol od februára 1989 do novembra 1990 poradcom predsedov federálnej vlády Ladislava Adamca a Mariána Čalfu. Sprostredkovával zo strany vlády rokovania s opozíciou. Vypracoval prejav, ktorým bol vo Federálnom zhromaždení navrhnutý za prezidenta Václav Havel. Bol tiež hlavným autorom Programového vyhlásenia vlády národného porozumenia a redaktorom Programového vyhlásenia vlády, ktorá vzišla z volieb v roku 1990. Rozhovor, ktorý prinášame v redakčnej úprave, vybral a preložil Pavol Janík z publikácie Viděno deseti.



Niekoľkokrát ste sa vyjadrili, že ste 17. november očakávali. Odkedy a prečo?


Sú dva hlavné dôvody, prečo to muselo prasknúť – antropologický a geopolitický. Ten antropologický ukazuje, ako sa vtedajší zjednodušene interpretovaný marxizmus mýlil v chápaní človeka. Pátos revolúcie bol spojený s predstavou, že nové spoločenské pomery vytvoria nového, socialistického či sovietskeho človeka. Že nové výrobné pomery, ktorých základom sa stalo spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov, odstráni sebectvo, urobí z každého pracujúceho zodpovedného hospodára, že súdružské vzťahy prevládnu v práci, na ulici, v domácnosti. Nehovoriac o tom, že oslobodená pracovná sila mala priniesť vyššiu produktivitu práce.


Nič také sa nestalo.


Dnes vieme, že dedičnosť ovláda väčšiu časť osobnosti človeka a jej premeny sú oveľa pomalšie, ako predpokladala spomínaná koncepcia. Vieme, že oddanosť altruizmu je oveľa vzácnejšia, ako sa domnievali humanisti či osvietenci. A zistili sme, že pre celý rad ľudí zostala podstatou ľudských práv reštitúcia Barrandova či Orlíka. Aj po štyridsiatich rokoch budovania socializmu.


Aj vy zastávate tézu, že socializmus bol nereformovateľný?


Ale kdeže! Pravdepodobne každý systém je reformovateľný. Otázkou však je, či ho reformy upravia, alebo odstránia jeho špecifiku.


Pri odpovedi na túto otázku sa už priblížime ku geopolitickým príčinám novembra 1989. Zdá sa, že rozhodujúci zlom nastal v druhej polovici sedemdesiatych rokov. Podľa dnes dostupných informácií už v roku 1972 utrpel vtedajší generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonid Brežnev ťažký záchvat mŕtvice a roku 1976 dokonca prešiel štádiom klinickej smrti. Potom dokázal pracovať iba jednu či dve hodiny denne. Ako vraví jeden pamätník, z generálneho tajomníka sa stala paródia na Brežneva. Všetky nešváry byrokratického socializmu sa prehĺbili – rituály nahradili verejnú politiku, kolektivizmus rozhodovania zákulisné intrigy, spoločenské ciele sa menili na súkromné záujmy. Naštartovalo sa obdobie stagnácie, v ktorom celkový marazmus ešte umocnili vojenské neúspechy v Afganistane a pokles ceny ropy.


Domnievate sa teda, že tento vývoj bol zákonitý?


Práve naopak – v danom prípade sa ukázalo ako rozhodujúce to, čomu sa vravelo „subjektívny faktor“. Teda individuálne vlastnosti vodcov a duchovný potenciál strany. Neschopnosť odstrániť nemohúcich vodcov. To, že socializmu najoddanejší ľudia v nastupujúcej kríze volali po zomknutosti okolo nekvalitného vedenia a ako liečbu smrteľnej choroby byrokratického socializmu ordinovali viac byrokratického socializmu. Práve tak ako dnes najoddanejší obhajcovia kapitalizmu chcú globálnu finančnú, hospodársku a sociálnu krízu liečiť väčšími dávkami dogmatického liberalizmu.


To sa mi však javí ako systémový, neprekonateľný problém – aj v prípade toho, čo nazývate byrokratický socializmus, aj v prípade súčasného globálneho kapitalizmu.


Dobre, skúsim to inak. Vráťme sa znova do oných sedemdesiatych rokov. Vo chvíli, keď Sovietsky zväz nastúpil cestu stagnácie, sa v Číne na vrchol moci vrátil Teng Siao-ping. A roku 1978 začal Peking so svojimi reformami. Reformami, ktoré urobili z Číny najdynamickejší štát posledných troch desaťročí. Možno samozrejme tvrdiť, že tieto reformy zničili v Číne socializmus. Isté sú však iba dve veci: zmizol byrokratický socializmus a čínska reformná cesta nesmeruje podľa západných liberálnych predstáv.


Chcete povedať, že chybou bolo, že sa v Československu neaplikovali čínske reformy?


Nie. Chcem povedať, že na počiatku krízy v polovici sedemdesiatych rokov bola možnosť voľby. V roku 1989 už možnosť voľby nebola. Presnejšie povedané, nebola tu možnosť voľby cieľa, iba postupu pri odovzdávaní moci. Či to bude pri okrúhlom stole ako v Poľsku, alebo postupne ako v Bulharsku, alebo či potečie krv ako v Rumunsku. Zvíťazil prvý model. To pokladám predovšetkým za nedocenenú zásluhu Ladislava Adamca. Krv by síce dala obom stranám hrdinov, ale výsledok bol vopred daný a otvoril by ešte viac stavidlá fanatizmu, ktorého je v našej spoločnosti už aj tak viac, ako je zdravé. Obdivovateľov chilského diktátora Augusta Pinocheta síce bolo v ponovembrovej politickej elite iba niekoľko, ale mali pomerne veľký vplyv.


Naozaj si myslíte, že výsledok priameho konfliktu bol vopred daný?


Áno. A to predovšetkým z geopolitických dôvodov. Ale nielen z nich. Situácia v Bezpečnosti, predovšetkým v ŠtB, bola na hony vzdialená tak od situácie v roku 1950, ako aj od jej démonizovaného obrazu z posledných dvadsiatich rokov. V Štátnej bezpečnosti sa do strategických funkcií dostávala nová generácia dôstojníkov, ktorí prišli do zboru síce po 21. auguste 1968, ale nepodieľali sa na jeho príprave. Zväčša to boli ľudia inteligentní a rozhodne nadpriemerne informovaní. V Štátnej bezpečnosti viac ako v ktorejkoľvek inej zložke štátneho aparátu bola badateľná neistota pri hľadaní, ako postupovať ďalej. Práve v ŠtB bol celý rad ľudí, ktorí videli bezvýchodiskovosť situácie tak z hľadiska meniaceho sa pomeru síl, ako aj z hľadiska kvality straníckeho vedenia. V kríze sa rozkladá nielen spoločnosť, ale aj štát, vrátane bezpečnostných zložiek.


Aké teda podľa vás boli ony geopolitické faktory, ktoré predurčili zamatovú revolúciu?


Predovšetkým vtedajšie Československo existovalo vo sfére vplyvu Sovietskeho zväzu. Pražská politická elita odvodzovala svoj mandát od súhlasu Moskvy. To bolo po 21. auguste 1968 zrejmé aj najväčším romantikom. A nielen politická elita, ale celá komunistická strana bola vychovaná v tom duchu, že Sovietsky zväz je náš vzor, že je to krajina, kde zajtra znamená už včera a že so Sovietskym zväzom pôjdeme na večné časy. Vo chvíli, keď Kremeľ vyhlásil, že všetko, čo doposiaľ bolo urobené, je zlé, stratili elity aj stranícke masy v Československu orientáciu. Spomínam si na svoju návštevu Moskvy koncom roka 1988...Útek od socializmu bol zrejmý na všetkých frontoch.


Aj zahraničná politika Kremľa bola zmätená. V snahe udržať si priazeň bohatého Západu Gorbačov opúšťal sféry vplyvu bez ohľadu na to, čo to s dovtedajšími spojencami urobí. Nevidel iný spôsob, ako sa udržať pri moci vo chvíli, keď sa jeho koncept reforiem ukázal – mierne povedané – nezmyselný.


Byť vo sfére vplyvu neznamená, že musíte na slovo poslúchať. Znamená to však, že väčšina zásadných politických rozhodnutí Kremľa sa tak či onak dotkla aj ostatných európskych socialistických krajín. Aj vnútropolitické rozhodnutia. Ideovo-politický rozklad v Sovietskom zväze dopadal na všetky štáty vtedajšej tzv. socialistickej sústavy.


Kedysi sa hovorilo o tom, že odchod USA z vietnamského bojiska bude viesť k pádu spojencov Západu v celej Indočíne. Vraví sa tomu teória domina. V Indočíne sa táto teória nenaplnila. Na svoje dni slávy si musela počkať do roku 1989 vo východnej Európe.


Mám pocit, že tých, ktorí si prezliekli kabáty, ospravedlňujete. Vám sa ich správanie nezdá nemravné?


Chcem len ukázať, že kádrovníci nevidia motívy správania a nevedia predvídať budúcnosť. Že sú tak trocha zbytoční. A to som nehovoril o tých stovkách členov strany, ktorí si už vo fáze odumierania reálneho socializmu dokázali vykolíkovať v teréne spoločného vlastníctva územie pre svoje bane na dnešné stámiliónové majetky. Niektorí z nich to dotiahli na ministrov ponovembrových vlád.


Ak odo mňa chcete nejaký názor, tak by som povedal, že títo ľudia dnes patria k vrcholu pražského potravinového reťazca. Môžete ich stretnúť na najrôznejších plesoch v opere. Do slušnej spoločnosti však nepatria. Pretože elementárne mravné normy odsudzujú úžeru, tunelovanie, zneužívanie služobného postavenia na obohacovanie sa na úkor blížnych.


Tvrdíte, že tieto faktory – nazvali ste ich „antropologické a geopolitické“ – predurčili 17. november a že to nebola domáca opozícia, ktorá zvrhla nenávidený režim?


Predovšetkým – nechcem spochybňovať odvahu disidentov. Ani vtedy, ani v 19. storočí, ani dnes. Celý rad z nich preukazoval a preukazuje nadpriemerný charakter v zmysle vernosti nejakým princípom, odhodlania riskovať svoj život – a často aj osud svojich blízkych. Bývajú medzi nimi aj ľudia inteligentní, ktorí si dokážu predstaviť dôsledky svojho konania, a napriek tomu idú ako Jan Hus na hranicu sa vztýčenou hlavou.


Osobné hrdinstvo nespochybňujem a tvrdím, že je hodné úcty. Lenže osobné hrdinstvo nebolo v oné novembrové dni 1989 základom úspechu opozície…


A čo teda?


Vnútorný rozklad režimu v celej východnej Európe. Sám o sebe mohol tento režim v Československu vydržať ešte približne päť rokov – a tieto roky napríklad využiť na reformu. Lenže takúto šancu nikdy nedostal.


Hrdinská legenda o zamatovej revolúcii rozpráva, že statoční študenti vedení hŕstkou disidentov dobyli barikádu, ktorú bránili krvilační dôstojníci ŠtB a karieristi z KSČ. V skutočnosti bola táto barikáda celý rad mesiacov rozoberaná z oboch strán. Medzi členmi KSČ v továrňach, v úradoch, v Štátnej bezpečnosti aj v straníckom aparáte prevládala beznádej a túžba po zmene. Požiadavku zmeny vyjadrovala väčšinu komunistov v súkromných rozhovoroch či vo výskumoch verejnej mienky – teda málo konkrétne, neorganizovane, nepoliticky. Zmeny títo komunisti nepripravovali a tak iniciatívu v kríze prevzala opozícia.


Samotná opozícia na začiatku zamatovej revolúcie netušila, aká hlboká je kríza režimu. Základná charakteristika zamatovej revolúcie je jednoduchá: opozícia chcela dialóg a namiesto toho dostala moc. Na tento posun nebola pripravená. Nikto na to nebol pripravený. Ani západní analytici, ani spravodajské služby, ani diplomati. Tí najodvážnejší si vtedy predstavovali zvrhnutie socializmu vo východnej Európe ako simultánku, ktorú budú hrať reformisti z niekoľkých socialistických štátov proti Moskve. Nikto nečakal, že reformizmus vyjde z Moskvy. Že v sovietskej ríši nastane implózia.


Už sa zasa vraciate k teórii domina či geopolitike. Kde je však dôkaz?


Najjednoduchší dôkaz prináša číra chronológia udalostí. Hrdinská legenda vidí v činnosti Občianskeho fóra a študentov originálnu tvorivosť. Určite tam bola, ale nielen…


Spomeňte si: Rokovanie pri okrúhlom stole medzi vládou a opozíciou v Poľsku sa začalo vo februári 1989, triumfálne víťazstvo Solidarity vo voľbách sa odohralo v júni a Tadeusz Mazowiecki sa stal nekomunistickým premiérom v auguste toto istého roka. Teda pomerne dlho pred 17. novembrom. Maďarsko-rakúsku hranicu otvorili v auguste a dočasný prezident Mátyás Szürös vyhlásil Tretiu Maďarskú republiku 23. októbra. Todor Živkov odstúpil z funkcie generálneho tajomníka Bulharskej komunistickej strany 10. novembra. A hlavne – Neues forum vzniklo 10. septembra 1989, Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu až 19. novembra. Berlínsky múr padol 9. novembra, teda približne týždeň pred 17. novembrom 1989. Po zamatovej revolúcii potom prišla v strednej Európe len jedna zmena – mesiac po jej začiatku bol zvrhnutý a popravený rumunský prezident Nicolae Ceausescu. Československo je v tomto zozname predposledné.


Stačí?


Chcete tvrdiť, že moc spadla opozícii do lona?


Nie celkom. Moc ležala po 17. novembri na ulici. Vedenie KSČ aj štátu sa rozpadlo – aspoň v zmysle schopnosti riadiť či ovplyvňovať politické udalosti. A naopak, opozícia sa rýchlo prispôsobila novej situácii a uchopila moc do svojich rúk.


Pri prvých rokovaniach Ladislava Adamca a Občianskeho fóra požadoval premiér, aby mu opozícia dodala návrhy na nových členov vlády. Pred 3. decembrom, teda pred vymenovaním vlády 15:5, nijaké nedostal. Občianske fórum na túto rolu nebolo ešte pripravené. Spočiatku požadovalo dialóg, potom prepustenie politických väzňov – ale nie miesta vo vláde. Nikto netušil, ako rýchlo sa bude bývalý režim rúcať. Je to prirodzené: po rokoch, keď režim preukazoval vo vzťahu k opozícii brutálnu silu a odhodlanie sa brániť, naraz, vlastne počas niekoľkých hodín, sa moci bez boja vzdával. Kto to neprežil, neuverí, nepochopí. V zásade však vedenie Občianskeho fóra na zmenený pomer síl zareagovalo veľmi rýchlo a moc v štáte prevzalo najrýchlejšie, ako sa to dalo – ak nemala tiecť krv.


Napriek tomu sa mi zdá, že všeobecné antropologické či geopolitické zákonitosti nemôžu vysvetliť, čo sa vlastne onoho 17. novembra na Národní tříde stalo. Prečo tam, prečo vtedy, prečo takto?


Máte pravdu. Všeobecné zákonitosti iba vravia, že keby sa to nestalo 17. novembra, stalo by sa to 10. decembra alebo o pár týždňov neskôr. Všeobecné zákonitosti napĺňajú konkrétni ľudia. Možno povedať, že takmer vždy sa u nás moc odovzdávala bez veľkého množstva krvi – ale práve tak platí, že vždy to musel niekto celkom konkrétny zabezpečiť. Niekto ako Ladislav Adamec, Michael Kocáb či Michal Horáček.


Tak čo sa vlastne onoho 17. novembra stalo?


Podľa všetkého sa pár ľudí domnievalo, že dokáže presadiť zmeny vo vedení strany a pripravilo si na to scenár. Pretože netušili, aká je situácia v spoločnosti, naštartovali udalosti, ktoré im prerástli cez hlavu.


Kto?


Už som mnohokrát povedal, že kým budú v tejto krajine používané informácie o 17. novembri na škandalizovanie a prenasledovanie ľudí, nikoho nebudem menovať. Nehovoriac o tom, že už o vyššie uvedenej hypotéze neexistujú materiálne dôkazy. A treba dodať, že väčšina politických udalostí je výsledkom protikladných aktivít politikov, ktoré sú jednoduchou reakciou na aktuálne dianie. Najrôznejšie obrazy premyslených stratégií do týchto udalostí dodatočne vnášajú novinári a historici. A politici, ktorí sa spätne snažia svojím činom dodať určitú vznešenosť.


Povedané natvrdo: pravdepodobnosť, že sa verejnosť dozvie pravdu o 17. novembri, sa rovná takmer nule.


To nemyslíte vážne…


Historiografia, ale ani sociológia, politická psychológia či ekonomická veda, ktorá by sa seriózne zaoberala povahou minulého režimu a príčinami jeho pádu, u nás neexistuje. Chýba odvaha a schopnosť prekročiť ideologické stereotypy. Ak seriózne štúdium niekedy nastúpi, tak až vďaka zahraničným impulzom.


Sú tu predsa celé ústavy, ktoré sa touto činnosťou zaoberajú. Ústav pro studium totalitních režimů, Ústav soudobých dějin Akademie věd a celý rad ďalších historikov.


Ústav pro studium totalitních režimů je institúcia, ktorá sa zameriava predovšetkým na štúdium archívov Štátnej bezpečnosti. Tvrdiť, že sa takto zistí povaha režimu, je jednoducho nezmysel... Štúdium zákonitostí sociálnych procesov nemožno nahradiť čítaním Jamesa Bonda. Špiónománia je spoločenská choroba. Bola ňou v polovici minulého storočia, je ňou aj na začiatku tohto storočia.


Objektívne tento ústav slúži iba na upevňovanie oficiálnej legendy. Hoci medzi jeho pracovníkmi je iste celý rad čestných ľudí, s vedou má ich práca pramálo spoločného. Nehľadajú ani tak pravdu, ako dôvody na pomstu. Vedec musí hľadať komplexné vysvetlenie. Historik bez empatie, schopnosti precítiť povahu doby, ktorú skúma – to je okrúhly štvorec.


Každý, kto sa trocha dotkol vrcholov politiky, vie, ako fungujú bezpečnostné zložky – a ako sa vytvárajú ich archívy. Tí, ktorí sa týchto mocenských vrcholov dotýkali po 17. novembri, navyše vedia, koľkokrát a ako sa tieto archívy cenzurovali. Ako vznikli Z-kové archívy, kedy zmizli zväzky niektorých nových prominentov, ako sa stratili celé tony materiálov. Kde je napríklad archív ŠtB týkajúci sa Charty 77? Pokiaľ viem, nebol zničený… Prečo sa Ústav pro studium totalitních režimů vyhýba tejto téme?


Z hľadiska porozumenia minulej dobe, nie však z hľadiska využiteľnosti pri televíznom škandalizovaní, bol samozrejme archív Ústredného výboru KSČ oveľa dôležitejší ako archív Štátnej bezpečnosti. V ňom boli zachytené zásadné politické rozhodnutia, ktoré sa robili vo vedení KSČ. Nehovoriac o najrôznejších komplexných hodnoteniach či zápisoch zo straníckych previerok. Určite nevyzradím nijaké tajomstvo, keď pripomeniem, že podstatná časť tohto archívu bola zlikvidovaná až celý rad mesiacov po 17. novembri – za tichého prihliadania nových vládcov tejto krajiny. Približne mesiac išli skartovacie stroje na dve zmeny…


Najzaujímavejšie práce týkajúce sa 17. novembra však pochádzajú z Ústavu soudobých dějin Akademie věd. Myslíte si, že ani tam sa nepriblížili k pravde?


Teoreticko-metodologickým základom činnosti tohto ústavu sa stala tzv. orálna historiografia. To znamená, že boli zaznamenané výpovede účastníkov zlomových udalostí zamatovej revolúcie. To je nesporne záslužné, lenže kto z vypovedajúcich poznal, či chcel povedať pravdu?


Spomínam si, ako sme šli s Miroslavom Pavlom na ustanovujúci zjazd Poľnohospodárskej strany do Slušovíc. Cestou sme sa zhovárali o jednej schôdzke Adamca s Havlom – a obaja sme si onú udalosť pamätali inak. Patríme medzi pomerne rozumných ľudí a ani jeden z nás nemal záujem popis onej udalosti nejako skresľovať. Jednoduchá logika hovorí, že jeden z nás sa mýlil. Ako autor knihy Politická psychológia musím však s poľutovaním dodať, že sme sa mohli mýliť obaja. Krízová situácia ako každý stres mení schopnosť vnímať a rozumieť. Adrenalín zvyšuje aktivitu a zaujatie, emócie menia priority, únava potláča asociácie, znižuje schopnosť racionálne predvídať dôsledky rozhodnutí a tak ďalej.


Nehovoriac o pamäti. Tá je oveľa slabšia, ako sa všeobecne domnievame – čo dokázal celý rad výskumov. Uvediem len malý príklad. Deň po katastrofe raketoplánu Challenger v roku 1986 požiadali veľkú skupinu študentov, aby ich členovia podrobne zaznamenali, ako sa správu o výbuchu dozvedeli. O dva a pol roka neskôr tých zo študentov, ktorých zastihli, opätovne vyzvali, aby o tejto udalosti vyplnili dotazník, a po pol roku s nimi viedli rozhovor na rovnakú tému. Výsledok porovnania týchto výpovedí je pozoruhodný: po troch rokoch viac ako tretina spomienok bývalých študentov o osobe, ktorá im o katastrofe povedala, ale aj o čase a mieste oznámenia, bola úplne mylná; ďalšia takmer štvrtina bola čiastočne mylná. Aj po zoznámení sa s pôvodnou verziou mnohí z bývalých študentov dávali prednosť popisu z roku 1989. A to sa na nich denne nevrhali agitačné úderky Českej televízie!


A potom je tu záujem. Väčšina ľudí má tendenciu svoju rolu v dejinách upravovať, prikrášľovať motiváciu svojho konania podľa aktuálnych politických nálad.


Čo zistíte nahrávaním rozhovorov s týmito ľuďmi? Vytvoríte chaotickú mozaiku, kde jednotlivé výpovede idú proti sebe a celé polia dôležitých udalostí zostávajú nepokryté. Keď potom hľadáte rozhodnutie, ktoré rozprávanie je bližšie k pravde, a spôsob, ako preklenúť priepasť nevedenia, postavíte most pomocou ideológie. Teda predsudkov. Výsledkom orálnej historiografie spravidla je, že posilňujete oficiálnu legendu.


Keby som mal odvahu, povedal by som, že orálna historiografia predstavuje amerikanizáciu dejepisectva – granty zamerané na rýchle peniaze. Orálna historiografia je nesmierne dôležitá, ale nemôže nahradiť zodpovedné štúdium reálií. Kto navštívil archív vlády? Kto študoval ekonomické dejiny socializmu? Kde je rozbor vývoja sociálnej štruktúry a demografie – či vecná analýza výsledkov v kultúre a vo vzdelaní? Kto si dal prácu s hľadaním medzinárodných súvislostí vývoja v Československu?


Podľa oficiálnej legendy bolo obdobie byrokratického socializmu len a len dobou zlovoľnej totality. Ktorý historik, politológ či filozof sa snaží pochopiť a vysvetliť, prečo milióny ľudí na celom svete úprimne verili v socialistický ideál?


Neverím, že niekto z dnešných spoločenských vedcov predstaví pravdu o bývalom režime a jeho konci.


Zhovárala sa Monika HOŘENÍ



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2010 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.