Nič v živote už nebolo ako predtým

Slovensko, 4. 5. 2009 (Verejná správa 9/2009)

Pred desiatimi rokmi sa Slovensko zaradilo medzi krajiny, ktoré majú kozmonauta – začalo svoj kozmický vek. Vtedy podplukovník Ivan BELLA, príslušník 33. leteckej základne v Malackách, sa po výcviku vo Hviezdnom mestečku pri Moskve stal tristoosemdesiatym piatym pozemšťanom v kozme. Na orbitálny komplex Mir zamieril z kozmodromu Bajkonur 20. februára 1999. Desiate výročie vesmírnej misie Štefánik bolo vítanou príležitosťou oživiť spomienky na túto historickú udalosť, priblížiť, čo nasledovalo po nej a pohovoriť si s našim kozmonautom o jeho súčasnom živote.

Pred piatimi rokmi ste sa posťažovali, že už túžite po normálnom živote. Bol let do kozmu naozaj taký významný predel vo vašom živote?

Od chvíle, keď som sa prihlásil do konkurzu na kozmonauta, každý deň priniesol niečo nové a nezvyčajné – čosi, s čím sa človek stretne možno len raz za život. To, čo nasledovalo po pobyte v kozme, úplne zmenilo môj život. Už nič nebolo ako predtým.

V tom kolotoči udalostí ťažko vyzdvihnúť jednu dominantnú, ale ak by bolo treba, ktorá bola tá rozhodujúca?

Pravdaže, samotný let. Ale významné sú mnohé. Mám pred očami okamihy pred štartom, keď človek nastupuje na schodíky pred kozmickou raketou. Pod sebou má dav ľudí a v ňom sú rodinní príslušníci – deti, manželka, brat, sestra. Vidí odborníkov zo Slovenskej akadémie vied, ministra obrany, predstaviteľov štátu – je to úžasné. Stojíte na prahu uskutočnenia sna. Približuje sa cieľ, za ktorým ste vyrazili necelý rok predtým. To nie je bežné, s tým sa hocikedy nestretnete, to treba zažiť.

Možno by ste poopravili romantickú predstavu o astronautoch, ako pri okienkach rakety žasnú nad nevídanými pohľadmi, ktoré ponúka nekonečný vesmír.

Bol som v kozme pomerne krátko na to, aby som mal čas sedieť pri okienku rakety, hľadieť na matičku Zem kdesi v diaľke a rozjímať. V tomto ohľade majú ľudia o kozmonautoch naozaj pomýlené predstavy. Môj let a všetky povinnosti s ním spojené boli rozplánované na sekundy. Navyše ľudský organizmus spočiatku prechádza pomerne drastickými zmenami a prv, než sa prispôsobí bezváhovému stavu, prekonáva silný stres. U mňa fyzický a psychický stres vyvolávali ešte aj umelo – ako súčasť vedeckých experimentov.

Hovoríte o drastických zmenách v prvej fáze letu. Viackrát ste v rozhovoroch tvrdili, že ste sa v kozme adaptovali veľmi dobre a nemali ste nijaké vážnejšie fyzické a psychické ťažkosti. Ako ste znášali prvé hodiny na orbite?

Nebolo to zlé, adaptácia prebehla celkom dobre, trpel som však veľkými bolesťami hlavy. Spôsobuje ich najmä prerozdelenie tekutín v organizme. Ľudské telo na Zemi obsahuje viac vody, než potrebuje vo vesmíre. Vďaka gravitácii ju má v celom tele rozdelenú rovnomerne. V bezváhovom stave pružnosť svalov túto tekutinu vytláča hore a vy máte pocit, že vám praskne hlava. Trvá to tri i štyri dni, kým sa prebytočná voda dostane z tela von.

Tabletky proti bolesti ste asi užiť nemohli. Ich účinok by zrejme skreslil výsledky experimentov. Vraj ste v kozme riešili aj matematické rovnice. Aké boli minúty od povelu štart?

O štarte sa hovorí od okamžiku, kedy sa zapália štartovacie motory a raketa sa začína odliepať od zeme, do chvíle oddelenia posledného, tretieho stupňa nosnej rakety. Tých osem minút a štyridsaťšesť sekúnd ubehne strašne rýchlo. Popravde, ani nemáte veľmi čas vnímať, čo sa s vami deje. Aj keď štart prebieha plne v automatickom režime, v každom zlomku sekundy musíte byť neustále sústredený na činnosť prístrojov, či režim štartu zodpovedá tomu, ako bol naprogramovaný.

Štartovacia rampa číslo dva. Legenda. Mala slúžiť iba na Gagarinov let. Stále je však v prevádzke. Odštartoval odtiaľ aj Sojuz TM 29, ktorým ste leteli vy. Veď to je konštrukčný zázrak.

Rampu pôvodne skonštruovali tak, že odtiaľ vyletí Sputnik, prípadne ešte Gagarin. Predpokladalo sa, že obrovským teplom a namáhaním sa jej konštrukcia znehodnotí natoľko, že ďalšie štarty už neumožní. To, že sme z nej štartovali aj my, potvrdzuje odbornú vyspelosť ruských inžinierov.

Spomínali ste Gagarina. Nebyť tragickej smrti v roku 1968, bol by mal v marci tohto roku sedemdesiatpäť rokov. Raketový odborník Sergej Chruščov, ktorý žije v USA a je americkým občanom, napísal o ňom, že „podstatne zložitejšie bolo pre neho zostať samým sebou, ako zvládnuť celý let.“ Ako to bolo s vami?

Mnohokrát som povedal, že to, čo nasledovalo po kozmickom lete, mi neraz pripadalo náročnejšie ako samotná príprava naň i pobyt vo vesmíre. Zásadne to zmenilo nielen môj život, ale zasiahlo do života všetkých, čo sa pohybujú v mojom okolí – či už je to manželka, deti, súrodenci. U mojich rodičov v Dolnej Lehote trebárs v tých vypätých chvíľach štartu a letu do kozmu sedeli niekoľkí novinári a sledovali ich reakcie. To isté sa odohráva prakticky nepretržite. Aj dnes očakávam ešte ďalších dvoch ohlásených novinárov.

Nečudujte sa. Prvý slovenský kozmonaut – a možno dlho jediný – je pre novinárov lákavá téma. Lenže azda nie vždy ste boli v centre ich pozornosti.

Hektiku mojich prvých rokov po kozmickom lete znásobovali aj iné veci. Nepôsobil som v pozícii, ktorá by nejakým spôsobom súvisela s kozmonautikou. Keďže nič podobné u nás neexistovalo, zaradili ma na normálnu vojenskú funkciu, ktorá si opäť vyžadovala určité úsilie i odborné znalosti, lebo to zas bolo čosi iné, než som robil dovtedy. Chodieval som z domu ráno o piatej i skôr, keď rodina ešte spala, a prichádzal o desiatej i neskôr v noci, keď zas už spali. K tomu besedy, vystúpenia, prednášky... Kozmonautika sa mi stala druhým pracovným úväzkom.

Určite ste vedeli do čoho idete. Kým však budeme hovoriť o tom, ako sa vyberal slovenský kozmonaut, vráťme sa ešte ku Gagarinovi. Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia, keď pojem studená vojna začali vykresľovať aj kontúry rakiet, v každom sovietskom leteckom pluku vybrali desiatky adeptov na prísne utajovaný program. Dohromady dvetisícpäťsto pilotov – výška do 170 cm, hmotnosť maximálne 70 kg. V júni 1960 z nich vybrali dvadsiatich – prvý oddiel kozmonautov. Dvanásteho apríla 1961 zaznel s kabíny Vostoku 1 už historický výrok prvého kozmonauta: „Nu, pojechali!“ A nasledovalo stoosem minút, počas ktorých obletel Zem a vstúpil do histórie.

O majorovi Gagarinovi skladali piesne. Vás to asi nečaká, ale v dejinách kozmonautiky máte svoje miesto a číslo 385. Pochybujem však, že dnes by si už niekto spomenul na mená štyroch slovenských kozmických mušketierov, ktorí sa tiež pripravovali na vesmírny let.

Okolnosti, ktoré viedli k vyslaniu Slováka do kozmu sú, myslím si, dostatočne známe. Pripomeniem len slová vtedajšieho ministra obrany, ale aj iných predstaviteľov či odborníkov, že časť prostriedkov z ruského dlhu – ktoré sme napokon vôbec nemuseli získať – sme využili najlepšie ako sa dalo.

Výber adeptov bol založený na maximálnej dobrovoľnosti. Prišiel veliteľ slovenského letectva a povedal: Do konkurzu sa môžu prihlásiť tí, čo majú zdravotnú klasifikáciu nadzvukových pilotov. Predpokladalo sa, že sa medzi nimi nájde vhodný kandidát. Prihlásilo sa tridsaťdva dobrovoľníkov, absolvovali vyše stoosem rôznych testov a vyšetrení. Uspeli štyria – Michal Fulier, Martin Babjak, Miroslav Grošaft a ja. Pokiaľ ste spomenuli mušketierov, veľmi dobre sme si uvedomovali prvú časť ich hesla – jeden za všetkých. Vedeli sme, že letieť môže iba jeden. Doteraz som sa nedozvedel, čo vlastne rozhodlo.

K orbitálnemu komplexu ste leteli so skúseným ruským kozmonautom Viktorom Afanasievom a francúzskym spasionautom Jeanom-Pierrom Haigneréom. Počas ôsmich dní letu ste plnili úlohy Misie Štefánik. S tými „vesmírnymi dňami“ je to trochu zložité, však?

Jeden oblet okolo Zeme trvá zhruba deväťdesiat minút. Za pozemských dvadsaťštyri hodín sa na orbite šestnásťkrát vystriedala noc a deň. Málokto videl východ a západ slnka šestnásťkrát za deň nad rôznymi oblasťami našej planéty, ako som to mohol vidieť ja.

Program Misie Štefánik určite nespočíval v sledovaní východov a západov slnka.

Štefánik stelesňoval všetko, čo mal kozmický let priniesť – ukázal svetu, že existuje Slovensko a Slováci, bol pilot – ako my, vedec, čo korešpondovalo s pripravenými experimentmi, diplomat – boli sme medzinárodnou posádkou i kozmickými vyslancami a napokon bol aj francúzsky generál – ako jeden z našej trojice.

Boli ste poslednou medzinárodnou ekipou, ktorá zamierila k Miru. Potom už nasledoval jej riadený zánik vo vlnách Tichého oceána.

Máte pravdu. Po tejto dvadsiatej siedmej expedícii, ktorá sa vyznačovala aj tým, že v histórii ruských pilotovaných letov bola vôbec prvou s dvomi zahraničnými kozmonautmi, k nej štartovali už iba dvaja ruskí kozmonauti, ktorí ju pripravili na spustenie do atmosféry, kde prakticky zanikla.

Ako sa k vám – vesmírnemu zelenáčovi – správali oveľa starší a skúsenejší kolegovia?

Nielen tí, čo boli so mnou na Mire, ale všetci z oddielu kozmonautov, s ktorými som prišiel do styku, mi ani len náznakom nedali najavo, že som nováčik. Prijali ma medzi seba ako rovnocenného partnera. Vládne medzi nimi obrovská kolegialita a každý si uvedomuje zodpovednosť nielen za seba, ale aj za druhých. Tím musí pracovať ako jeden človek, lebo v prípade núdzových či havarijných situácii neraz rozhodujú zlomky sekundy, či sa posádka úspešne vráti domov, alebo nie. O nadradenosti či podradenosti, alebo o povestnom mazáctve nemôže byť reč – neplatí, že ktosi je starší a niekto mladší, sme rovnocenní. Iná je subordinácia. Veliteľ je veliteľ. Má posledné a rozhodujúce slovo.

Ovplyvnil vek a technické parametre stanice plnenie úloh, priebeh a výsledky experimentov, ktoré ste mali uskutočniť?

Povedali sme, že Mir krátko po našom lete doslúžil. Nespôsobili to technické problémy. Plne vyhovoval účelu, na ktorý ho skonštruovali, či už máme na mysli životné podmienky kozmonautov alebo vedecké experimenty. Jediný citeľnejší nedostatok bol s elektrickou energiou, lebo slnečné kolektory už kapacitne nepostačovali, a tiež batérie, ktoré energiu akumulovali, už nemali potrebné parametre. Ak sa Mir pohyboval v slnečnom tieni, museli sme trochu šetriť elektrinou. Vypli sme svetlo „v miestnosti“ a spotrebiče, ktoré sa práve nepoužívali. Pokojne mohol slúžiť ešte niekoľko rokov.

Rozhodli zrejme finančné dôvody.

Ruskú federáciu ročne stála prevádzka orbitálneho komplexu dvestosedemdesiat miliónov dolárov – obrovská suma. Minimálne takým istým podielom, ak nie väčším, prispievali Rusi aj na budovanie novej vesmírnej stanice International Space Station (ISS). Museli sa rozhodnúť, či udržiavať Mir, ktorý krúžil vesmírom už pätnásty rok, alebo sa sústredia na novú stanicu. Prednosť dostala nová stanica.

U nás sa vtedy viac hovorilo o účele deblokácie ruského dlhu ako o význame pripravených vedeckých experimentov pre vesmírnu misiu. Aké boli vaše výskumnícke úlohy?

Dva programy sa vykonávali väčšinou na zemi za spoluúčasti mojich kolegov – pilotov v Malackách, alebo iných partnerov. Uskutočňovali sa paralelne s tými, ktoré som ja vykonával vo vesmíre, aby sa dali navzájom porovnávať. Vo vesmíre som pracoval na štyroch experimentoch, ktoré pripravili v Slovenskej akadémii vied. Dva boli lekárske, jeden biologický a jeden fyzikálny, zameraný na meranie úrovne kozmického žiarenia v orbitálnom komplexe.

Biologický experiment sa orientoval na skúmanie ranného štádia vývoja japonských prepelíc – teda niekoľko dní pred ich vyliahnutím a po ňom. Pokusmi sa zisťuje ako kozmický let vplýva na ich organizmus a či v ňom nedochádza k degeneratívnym zmenám. Skrátka, či sa budú schopné vyvíjať vo vesmíre. Lekársky experiment Stabilometria bol zameraný na výskum vestibulárneho systému, ktorý je jeden z najviac postihnutých počas kozmického letu. Experimentom Endotest sa zisťovali hranice ľudského organizmu a činnosť žliaz s vnútorným vylučovaním.

V najťažšej fáze letu a v adaptačnom procese mi k prirodzenému stresu pripravovali ďalšie záťažové situácie. Pichal som si inzulín, ktorý mal výrazne znížiť hladinu cukru v krvi a postupnými odbermi krvi sa malo zistiť, ako sa s tým ľudský organizmus vyrovnáva. Potom som pil glukózu, čo spôsobovalo opačný efekt. Odbermi krvi sa zisťovala aj prítomnosť hormónov, napríklad adrenalínu počas záťaže a v relatívnom pokoji. Záťažový, fyzicky stres som podstupoval na bicyklovom trenažéri a psychologický stres pri riešení matematických príkladov na čas. Zabrať mi dali najmä prepelice. Strávil som pri nich množstvo hodín, keďže každej sa bolo treba venovať osobitne a špeciálne ich kŕmiť, lebo po vyliahnutí neboli schopné kŕmiť sa samé – čo sa nepredpokladalo.

Mali ste vraj v kozme hotovú prepeličiu farmu.

Viezol som do vesmíru šesťdesiat prepeličích vajíčok. Očakávalo sa, že vtáčiky sa vyliahnu z desiatich až dvanástich a s tými som mal ďalej pracovať. Keď som hlásil, že už sa ich vyliahlo vyše tridsať, ďalšie liahnutie som musel stopnúť. Naspäť na Zem som viezol desať prepelíc. V návratovom module sa pokazila klimatizácia a za celý čas sa nepodarilo dostať teplotu nad jedenásť stupňov. Chlad, preťaženie a vibrácie spôsobili, že prežili len tri.

Ako dopadli zmrazené vzorky krvi.

Na ich transport sme už nemali mrazničku, len izolačný box. Keďže na palube Miru bol chvíľami nedostatok elektriny, obávali sme sa, či sú odobraté vzorky krvi zmrazené dostatočne a neznehodnotia sa. Našťastie, boli v poriadku. Takže všetky experimenty boli stopercentné, až na známy problém s centrifúgou, ktorá mala prepeliciam čiastočne imitovať akoby gravitačnú silu. Napokon ani to na nich negatívne nepôsobilo, lebo tie, ktoré neboli v centrifúge sa mi videli ešte vitálnejšie, životaschopnejšie, ako tie, čo boli v nej.

Výcvik na centrifúge a experimenty na vestibulárny systém patria k tomu najťažšiemu, čo môže ľudský organizmus absolvovať. Dalo by sa predpokladať, že po tejto skúsenosti nebudete mať doma ani jedno otáčavé kreslo.

Ale mám. Sú v detských izbách pri počítačoch.

Kozmonauti vo všeobecnosti tento druh tréningu neobľubujú. V princípe ide o pätnásťminútové točenie sa v rotačných kreslách so zatvorenými očami. Slangovo im vravia „grcáky“. Američania to vraj ani nerobia, lebo takýto nácvik považujú za mučenie. Vo všeobecnosti až deväťdesiat percent ľudí dostane pritom kozmickú či známu morskú chorobu... Ako sa však vraví – ťažko na cvičisku, ľahšie na bojisku. Čím sa tomu venuje viac času pred letom, tým je adaptácia vo vesmíre jednoduchšia. Ak by to kozmonaut neabsolvoval, prvé dni na orbitálnom komplexe by boli veľmi, veľmi náročné.

Rakety sú žráči paliva i peňazí. Generálny riaditeľ Ruskej leteckej a kozmickej agentrúry Jurij Koptev po nútenom zániku Miru povedal, že pilotované lety sú až na piatom mieste medzi prioritami kozmického programu, ale strovia až polovicu jeho rozpočtu. Preto sa Rruská kozmonautika „musí naučiť zarábať na komerčných projektoch.“ Výsledkom je aj vesmírna turistika. Dajaký zbohatlík zaplatí dvadsať miliónov dolárov a letí. Neznižuje to hodnotu toho, čo ste kozmonautike dali i obetovali vy? Nerúca to piedestál, ktorý do výšok povzniesol Gagarin?

Nie, hodnotu toho, čo sme my vykonali, vesmírni turisti neznižujú. Boli sme v kozme s iným poslaním a na iný účel. Keď si človek napríklad zaplatí dovolenku v Egypte, to ešte neznamená, že sa musí naučiť lietať. Jednoducho zaplatí, dovezú ho na letisko, prepravia ho ponad oceán, dovezú do hotela. On si to iba užíva. Tomu zodpovedá ich príprava.

Najdôležitejším aspektom je zdravotný stav, ktorý zabezpečí, že let prežijú. Či už si ten vesmírny týždeň odtrpia a nebudú mať z toho nič, alebo ho strávia aj kochaním sa výhľadmi pri okienku rakety, je iná záležitosť. Naučia ich ako sa pohybovať v rakete, vyspať sa, ohriať si jedlo, samostatne sa napiť a ako používať toaletu, aby s nimi nemusel byť niekto aj na záchode. Všetko ostatné je v rukách iných.

Laická verejnosť hľadí na astronautov ako na vesmírnych hrdinov. Vašim menom pomenovali vesmírny asteroid – Ivanbella, aj gymnázium v Handlovej, váš portrét sa objavil na poštových známkach, ste čestným občanom viacerých miest i rodnej obce. Lenže ľudová múdrosť nabáda: svetská sláva – poľná tráva. A azda nikde na svete to neplatí tak príkro, ako na Slovensku.

Po uznaní túži každý, moje zadosťučinenie je dostatočné. Doteraz som sa nestretol ani s jedinou negatívnou reakciou na môj let. Všade, kam som prišiel, ma ľudia vítali s nadšením a veľmi radi si vypočuli môj vesmírny príbeh.

Áno, každý vojak má v batohu maršalskú palicu, ale pred tými desiatimi rokmi som naozaj viac hľadel k hviezdam vo vesmíre, ako k tým, čo by sa po kozmickom lete dali očakávať na mojich výložkách. Po návrate z misie som pracoval vo verifikačnom centre ministerstva obrany, bol som vojenským pridelencom v našej moskovskej diplomatickej misii, absolvoval som kurz národnej bezpečnosti v Akadémii národnej obrany generála M. R. Štefánika v Liptovkom Mikuláši a teraz ako plukovník generálneho štábu som veliteľom na Veliteľstve vojenskej posádky Bratislava. Z toho, že som kozmonaut, veľa výhod nemám. U nás neexistuje nijaká špeciálna finančná ani iná tabuľka, v ktorej by bol kozmonaut dajako osobitne forsírovaný. Som ohodnotený ako každý iný príslušník ozbrojených síl v hodnosti plukovníka a s mojou výsluhou rokov.

Jedna z vašich novinárskych kolegýň sa ma pred časom spýtala, či som netúžil po drahom aute a výstavnej vile nad morským útesom kdesi v Španielsku. Vyhľadajte si to interview. Odpoveď bola jednoslovná – nepotrebujem. Bývam stále v služobnom byte v prestavanom paneláku v Rači a auto momentálne ani nemám, keďže mi ho minulý rok ukradli...

Čo nemožno ukradnúť, sú sny a túžby. Sen sa vám splnil. A túžby? Už pri piatom výročí vášho letu ste sa nádejali, že si ktosi zodpovedný spomenie, že ste neboli vo vesmíre sám a pozve na Slovensko aj tých, čo vám vo vesmíre bezprostredne pomáhali. Nestalo sa. Ani desiate výročie prvého letu Slováka do vesmíru nebolo dostatočným dôvodom aspoň na gavalierske gesto k vašim vesmírnym druhom Viktorovi Afanasievovi a Jeanovi-Pierrovi Haigneréovi, ale aj ku zahraničným kolegom zo záložnej posádky – Saližanovi Šaripovovi a Claudii André Deshaysovej, ktorá ešte nedávno bola členkou francúzskej vlády a ministerkou pre európske záležitosti. Nie je to k nim i k vám tak trochu neúcta?

Znovu som dúfal, že okrúhle, desiate výročie nášho spoločného letu bude motívom na ich pozvanie. Ani jeden z nich na Slovensku ešte nebol, aj keď sa podieľali na jeho prezentácii a zviditeľnení. Nikto z najvyšších predstaviteľov ich však oficiálne nepozval. Ja na to nemám ani prostriedky, ani kompetenciu.

Zhováral sa Emil SEMANCO

Späť