Prehodnocuje únia, robíme to aj my

Slovensko, 28. 5. 2009 (Verejná správa 11/2009)

Ústrednou témou dneška sú protikrízové opatrenia. Na dlhodobú víziu rozvoja slovenskej spoločnosti by sa ani tak nemalo zabúdať. Predstavuje budúcnosť, ale dáva i námety pre súčasnosť. Okolo tejto otázky sa točil rozhovor, ktorý našej redakcii poskytol vedecký pracovník Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied a poradca predsedu vlády doc. Ing. Peter STANĚK, CSc.

V dôsledku krízy sa zatriasol svetový hospodársky systém, ako i teoretické a praktické piliere, na ktorých stál. Nastal čas sebakritiky a prehodnocovania – od vedúcich kruhov USA, Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky, Svetovej obchodnej organizácie, OECD až po európske úniové a finančné inštitúcie. Koľko bolo v ich prejavoch a činoch úprimnosti a ochoty vykonať zásadné záchranné a vzápätí preventívne opatrenia?

Treba povedať, že zatiaľ, bohužiaľ, ani na londýnskom summite G20, ani v OECD nedali odpoveď na skutočné príčiny svetovej hospodárskej krízy. Tie súvisia s niekoľkými zásadnými okruhmi politických a ekonomických problémov.

Posledných dvadsať rokov prebieha vo svete obrovská polarizácia príjmov a populácie, Je stále menej superbohatých a stále viac superchudobných ľudí. Najväčší problém predstavuje rozpad strednej triedy, ktorá klesá medzi skupiny s nízkymi príjmami. Tá obrovská spotreba, na ktorej stojí súčasná spoločnosť, jej výrobné kapacity a všetko ostatné, tá je už za normálnych podmienok neudržateľná. Stále hlbšie disproporcie sa vyrovnávali a zakrývali tým, že sa sformovali obrovské úverové bloky a ustavične rástli. Clintonova administratíva v deväťdesiatych rokoch a Bushova administratíva začiatkom milénia poskytovali stále ďalšie a ďalšie úvery nízkopríjmovým skupinám populácie, o ktorých sa vedelo, že ich nikdy nevrátia. Obrovská úverová záťaž populácie, podnikov, bánk viedla k životu na dlh. Jedného dňa musela táto bublina prasknúť. Výsledkom je to, čo sa dnes okolo nás deje.

Pri skutočne podrobných analýzach môžeme povedať, že približne tridsať až štyridsať percent výrobných kapacít je vzhľadom na reálny stav spotreby zbytočných. Viete si však predstaviť tie milióny nezamestnaných, ktorých by bolo treba uvoľniť? Prognóza Medzinárodnej organizácie práce hovorí, že v dôsledku krízy príde o prácu tridsať až šesťdesiat miliónov ľudí.

Hovoríme o tom, že treba vložiť do ekonomiky peniaze alebo zaviesť kontrolu finančných tokov. Už po krachu firiem World Com a Enron americká legislatíva v tomto ohľade prijala veľmi tvrdé zákony. Je to Sarbanes - Oxleyho zákon a ďalšie právne normy, ale zároveň umožnila úplné uvoľnenie operácií na komoditných trhoch, čo viedlo k virtualizácii týchto operácií. Jedným z vedľajších efektov bol obrovský nárast cien ropy a potravín v roku 2008, ale zároveň odtrhnutie finančného sektora od reálnej ekonomiky, čiže virtualizácia finančného sektora.

Výsledkom je skutočnosť, že veľká časť aktív je iba na papieri, a nie v reálnej podobe. Keď sa začnete baviť o skutočnom pokrytí úverov, splácaní úverov a podobne, naraz zisťujete, že je tam obrovský blok nesplácaných úverov, ktorý dnes riešia vlády tým, že nalievajú peniaze daňových poplatníkov do bánk a úverových systémov, ktoré tieto úvery poskytli. To nevyrieši ani problémy bánk, ani problémy obyvateľstva. O tom však nikto z Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky hovoriť nechce, lebo to nesie so sebou vážne ekonomické, politické aj iné konzekvencie.

Koncepcia nášho ekonomického rastu sa opierala predovšetkým o prechodný záujem zahraničného kapitálu, o vnútornú politickú stabilitu a súdržnosť Európskej únie. Zahraničný kapitál sa zachoval podľa Marxových predpovedí a v Európskej únii starí, zároveň silní a vplyvní členovia hodili cez palubu niektoré princípy ekonomickej stability i zrovnoprávnenie postavenia starých a nových členov. Aký zmysel má za týchto okolností, keď je ohrozená vnútorná súdržnosť únie, Lisabonská zmluva a plány pribrať ďalších členov?

Slovensko bolo skutočne závislé od zhruba dvadsiatich transnacionálnych korporácií, ktoré k nám prišli, umožnili veľkú expanziu produkcie a vývozu. Deväťdesiat až deväťdesiatosem percent produkcie automobilového a elektrotechnického priemyslu išlo na export.

Mohli sme sa chváliť vysokým aktívnym saldom zahraničnoobchodnej bilancie. Bolo to skvelé, lebo hospodársky rast dosahoval dvojciferné hodnoty, rástla nám zamestnanosť a tak ďalej. Všetko to vyzeralo krásne. Spoliehali sme sa na to, že máme tri piliere, tri nohy – jednou je automobilový priemysel, druhou elektrotechnický a elektronický priemysel a treťou je logistika. Vládlo presvedčenie, že pri troch nohách jedna môže aj zlyhať, ale na ostatných dvoch akosi postojíme. Zabudlo sa však na to, že globálna hospodárska kríza môže ohroziť všetky tri piliere. Všetko, čo sa zakladalo na zahraničnom odbyte, len čo sa zrútil odbyt v krajinách, kam sme vyvážali, stratilo dych a kríza vstúpila i k nám.

Reakcie však boli rôzne, a to aj v Európskej únii...

Musím povedať, že v Európskej únii v prvej fáze prevládol národný egoizmus. Boli to najmä ochranárske zámery prezidenta Sarkozyho alebo kancelárky Merkelovej. V druhej fáze pochopili, že proti kríze sa môžu postaviť iba spoločne. Tu je zaujímavé konštatovanie Merkelovej, že hlavným nástrojom Nemecka proti hospodárskej kríze je jeho sociálny model, lebo dovolí obnoviť domácu spotrebu. Krajiny ako Francúzsko, Nemecko, Španielsko alebo Veľká Británia naozaj môžu ísť cestou obnovenia domácej spotreby, ktorá nahradí výpadok exportu. Problém majú malé, otvorené ekonomiky, ako je naša alebo maďarská, lebo ich domáci trh je príliš malý a stratu exportu nemôžu nahradiť v dostatočnej miere.

U nás to môžeme urobiť kombináciou verejných a súkromných objednávok v tých oblastiach spotreby, ktoré prinesú najväčší multiplikačný, znásobujúci efekt a budú pre nás znamenať z hľadiska budúcnosti úspory. Najvýhodnejšie sú projekty zamerané na úspory energie, zatepľovanie obytných domov, skvalitnenie životného prostredia, ekologizáciu výroby alebo protipovodňové opatrenia. Takto možno obnoviť priaznivý vzostupný vývoj. Dnes už vidíme aj v Európskej únii, že projekt zatepľovania stavieb, najmä bytového fondu, sa považuje za jeden z kľúčových pre udržanie a obnovu hospodárskeho rastu. Len v strednej Európe by to umožnilo vytvoriť stopäťdesiat až dvestotisíc pracovných miest a program úplnej tepelnej obnovy bytového fondu v EÚ by mohol priniesť až dva milióny pracovných miest po dobu desiatich rokov.

Spoločný postup sa začína kryštalizovať, ale než vlády pochopili, že treba sily spojiť, zrejme bola nutná odbočka k národnému egoizmu, ktorá nás bude čosi stáť. Po nej sa obraciame k rozumnej alternatíve – k spoločnému postupu voči kríze. Keby sme išli touto cestou, mohli by sme obnoviť hospodársky rast v priebehu dvoch až štyroch rokov. Pravda, nie na pôvodnej úrovni, ale obnoviť ho tak, aby nedošlo k trvalej deštrukcii sociálnych a iných pomerov v jednotlivých členských krajinách únie.

Práve krízový stav inšpiroval aj otvorenie debát o zrovnoprávnení starých a nových členov, najmä pokiaľ ide o poľnohospodársku politiku a reguláciu národných trhov práce. Niektorí bruselskí predstavitelia varujú, že by to znamenalo porušenie základných princípov únie, okrem iného aj otváranie niektorých prístupových zmlúv, čo by vraj mohlo mať nedozerné následky. Aký je váš názor?

Mám obavu, že sa budeme musieť držať prístupových zmlúv až „do trpkého konca“ z jedného jednoduchého dôvodu. Medzičasom bolo prijaté do únie Bulharsko a Rumunsko. Sú to čo do rozlohy a počtu obyvateľov väčšie krajiny. Majú však väčšie hospodárske problémy ako my, pričom poľnohospodárstvo je u nich významným ekonomickým a sociálnym fenoménom.

Celkom jednoznačne sa ale ukazuje, že samotná Európska únia by mala svoje ochranárske opatrenia na globálnom svetovom poľnohospodárskom trhu prehodnotiť. Ak chceme pomôcť niektorým rozvojovým krajinám, tak to nemôžeme urobiť tak, že im vyčleníme nejakých päť až šesť miliárd dolárov, ale mal by sa pre ne otvoriť poľnohospodársky a pracovný trh. To znamená prehodnotiť pozíciu celého agrárneho sektora únie, lebo ten pohlcuje viac ako štyridsať percent celkového úniového rozpočtu. Navyše sa nesmieme dostať do situácie, že nedokážeme vyprodukovať dostatok potravín, že ohrozíme vlastnú potravinovú bezpečnosť. Tá sa vzhľadom na globálne ekonomické a politické pomery znovu dostáva do popredia ako významný faktor stability jednotlivých krajín a únie ako celku.

Prečo tak zdôrazňujete potravinovú bezpečnosť, keď máme na trhu dokonca prebytok potravín a naša vlastná poľnohospodárska výroba sa kvôli nízkej konkurencieschopnosti stále nevie vymaniť z útlmu?

Potravinová i energetická bezpečnosť sa dostáva do mimoriadne významnej roviny, pretože dnes máme pred sebou riešenie infraštruktúry človeka a spoločnosti. Tá má stránku zdravotnícku, vzdelávaciu, ale i dopravnú, informačnú a ďalšie.

V oblasti potravín a vody, ktorá sa do budúcnosti, aj po prekonaní krízy, považuje spolu s energiou za strategický faktor, nejde len o produkciu poľnohospodárskych fariem, ale i o jej spracovanie na konzumné potravinové články. Spracovateľský priemysel môže zabezpečiť strategické rezervy, kontinuálne využívať potravinový potenciál Slovenska. Lenže ten už prakticky nie je v slovenských rukách. Tých pár zvyšných podnikov predstavuje malé ostrovčeky.

Poľnohospodárski výrobcovia sa dostali do plnej závislosti od nadnárodných obchodných reťazcov. Tie diktujú podmienky umiestnenia produkcie vo svojich predajných systémoch. Preto sú naši poľnohospodári, najmä v znevýhodnených oblastiach, donútení predávať na trhoviskách alebo vo vlastných špecializovaných predajniach, čo veľmi obmedzuje ich podnikateľský potenciál.

V Európskej únii badáme ústup od super a hypermarketov a znovu sú v kurze menšie, teritoriálne ľahšie dostupné špecializované obchody. Práve v nich sa utvára užší vzťah medzi predajcom a klientom. Táto tendencia nám umožní vrátiť sa k predajniam potravinárskeho tovaru. Skráti sa cesta produktu k spotrebiteľovi a šancu uplatniť sa na trhu dostanú aj takí výrobcovia, ktorí zatiaľ dokážu plody svojej práce predať so ziskom iba na vlastnom poľnohospodárskom dvore, ale už nie mimo neho.

Tu nejde len o dotácie cez spoločnú poľnohospodársku politiku, ale o kompletné chápanie fungovania potravinárskeho reťazca od prvovýroby až po finálne produkty. My sme vždy mali potravinársku tradíciu, preto by sme sa mali vrátiť k jej koreňom a poobzerať sa po tom, čo všetko dokázali naši predkovia na tomto poli.

Môže v tejto situácii Európska únia uvažovať o prijatí ďalších členov?

Podľa môjho osobného názoru ba sa mal proces rozširovania zastaviť aspoň na ten čas, kým sa pomery v únii nestabilizujú, kým sa nedostaneme z tých najhorších dopadov krízy. To je však odborný pohľad, nie politický alebo geopolitický, ktorý môže vidieť v prijatí ďalších členov zvýšenie váhy obchodného zoskupenia.

Dnes je najväčšou otázkou prijatie Turecka, ktoré predstavuje sedemdesiatmiliónový trh. Navyše je to moslimská krajina s inou kultúrou a zvyklosťami. Ale pokiaľ bude rozširovanie pokračovať, tak práve smerom k Turecku, ktoré je vlastne mostom k Blízkemu východu. To však ešte bude predmetom sporov, rôznych ekonomických analýz, rozporného hodnotenia možných dopadov. Osobne si myslím, že v tejto dobe by sa mal proces rozširovania zastaviť aspoň dovtedy, kým sa celá únia nevymaní zo svetovej hospodárskej krízy.

Keď ste koncom septembra minulého roku predstavovali novinárom Dlhodobú víziu rozvoja slovenskej spoločnosti, to už sme mali na stole svetovú finančnú krízu postupne prerastajúcu do svetovej hospodárskej krízy. Bola pre tvorcov projektu prekvapením, alebo len posunula následné vypracovanie stratégie do roku 2015 do inej významovej roviny?

Dlhodobá vízia už obsahovala výstrahu pred niekoľkými momentmi, ktoré sa ukazovali ako rizikové a s nástupom svetovej hospodárskej krízy sa stali realitou. Išlo predovšetkým o virtualizáciu svetových finančných trhov, rizikové postavenie slovenskej ekonomiky na troch spomínaných pilieroch a jej závislosť od zahraničných investorov. Preto bola časť vízie orientovaná na podporu domáceho podnikateľského sektora, ktorý by mal byť určitou protiváhou úplnej závislosti na zahraničných firmách.

Naše obavy a definície rizík sa, bohužiaľ, plne potvrdili. Krízová skutočnosť postupovala oveľa razantnejšie a dynamickejšie, než sme vôbec predpokladali. My sme predpokladali naplnenie našich obáv v rokoch 2010 až 2012, ale to sa stalo už v rokoch 2007 a 2008.

Stratégia, ktorá sa dnes vypracúva, vychádza z tejto vízie, ale zároveň umožňuje precizovať dopady krízy tak, ako sa to ukazuje v horizonte piatich až desiatich rokov. Pravda, tá stratégia je stavaná, podobne ako vízia, v alternatívnych scenároch - v pozitívnej aj katastrofickej podobe. Skutočný vývoj zrejme bude prebiehať medzi týmito dvoma limitnými scenármi. Pravdepodobne v najbližších rokoch bude bližšie ku krízovému scenáru, lebo dopady hospodárskej krízy sa prehlbujú. Osobne nezdieľam optimistické predpovede, že stabilizácia a následné oživenie ekonomiky nastanú už v roku 2010. Kríza a s ňou aj krízový scenár potrvajú minimálne tri až päť rokov, potom môže dôjsť k pozitívnym zmenám. Teda minimálne polovica časového obdobia vypracovávanej stratégie bude pravdepodobne zásadne zasiahnutá dopadmi hospodárskej recesie.

Vláda, parlament, samospráva, podnikateľské združenia a ďalšie subjekty, ktoré majú v rukách odpovede na hospodárske a sociálne výzvy krízovej doby, prijali opatrenia na zmiernenie jej dopadov. Ako ďaleko je ešte k opatreniam na jej prekonanie a návrat na vytýčenú dlhodobú vývojovú trajektóriu?

Vláda prijala protikrízové opatrenia, ale nemôže ovplyvniť spotrebu v Nemecku alebo v Rakúsku, aj keď sa prijalo globálne európske šrotovné a väčšina transnacionálnych korporácií má vlastnú protikrízovú stratégiu. Preto sú jej možnosti dosť obmedzené. Treba však tiež otvorene povedať, že transnacionálne korporácie si chcú udržať zisky a nezaváhajú ani pred nepríjemnými krokmi, ako je zníženie platieb do sociálnej poisťovne a zdravotných poisťovní, podmieňujúc to udržaním zamestnanosti. Samozrejme, takýto tlak znamená pre vládu ďalšie výdavky, ktorými musí kompenzovať výpadky v sociálnom a zdravotnom poistení. Zatiaľ sa stále prijímajú iba parciálne, čiastkové opatrenia, nie také, ktoré môžu mať multiplikačný efekt, skutočne budú riešiť dopady krízy a povedú k nejakému trvalejšiemu hospodárskemu rastu.

Môžeme síce zaujať pozíciu mŕtveho chrobáka, teda vyčkávať na obrat v Nemecku, vo Francúzsku a ďalších sídlach transnacionálnych korporácií pôsobiacich na Slovensku, kedy sa opäť naplno rozbehne výroba, zvýši sa export a všetko bude tak ako predtým. Môj osobný pohľad je taký, že táto kríza je krízou prelomovou, nič nebude tak ako predtým. Preto musíme čas krízy využiť na to, aby sme prijali opatrenia, ktoré by za „pekného počasia“ neprešli – spružniť trh práce, zvýšiť tlak na mobilitu pracovných síl, profesnú flexibilitu. Zvýši sa i tlak na podnikateľskú sféru a kto ho nevydrží, bude musieť skončiť.

Kríza prehlbuje sociálne, kultúrne a regionálne rozdiely. Marginalizované skupiny obyvateľstva sa rozširujú a pribúdajú k nim nové. Nie je to predzvesť sociálnych konfliktov a politickej radikalizácie?

Tieto otázky súvisia s dvoma zásadnými problémami.

Po prvé, v krízovej situácii, v akej sa nachádza napríklad Maďarsko, je najjednoduchším riešením nájsť vonkajšieho nepriateľa, proti ktorému obrátime problémy vlastného národa. V prípade Maďarska sa našiel pomerne ľahko, či už v Rumunsku, na Ukrajine, v Srbsku, na Slovensku alebo inde. V skutočnosti je problém zložitejší. V prvom rade si treba položiť otázku, a tú by si mali položiť i Maďari, či sa využili a vyčerpali všetky vnútorné zdroje spoločnosti na riešenie dopadov krízy? Siahlo sa účinne na sivú ekonomiku, na korupciu, na rozkrádanie, ktoré vidíme v každej spoločnosti? Maďari i my môžeme na ne odpovedať len s vedomím, že nám cez tieto kanály unikajú miliardy forintov, u nás už eur. Ak ich spoločnosť nedokáže účinne zahatať, obyvatelia sa svojich vlád zákonite pýtajú, prečo sa majú uskromňovať a prispievať cez rôzne dane a poplatky na riešenie krízy.

Sú tieto úniky skutočne také veľké a nebezpečné?

Na úrovni Európskej únie sa rozsah sivej ekonomiky odhaduje na päť biliónov eur ročne. Pôsobí v nej asi tridsaťjeden miliónov ľudí. Okrem toho sú tu veľké rozdiely medzi krajinami. V škandinávskych krajinách sa odhaduje na jedno až dve percentá, v strednej Európe osemnásť až dvadsať percent, v Taliansku, Grécku, Portugalsku je to tridsaťpäť až štyridsať percent. Potom si položme otázku, či tento obrovský zdroj príjmov štátu a verejných rozpočtov chceme ponechať i naďalej mimo pozornosti, pretože tam nemáte ani dane, ani odvody. Alebo ho trpíme preto, že nám tlmí sociálnu nespokojnosť a bráni otvoreným konfliktom, najmä v chudobnejších oblastiach?

Čierna ekonomika je úplne iný fenomén. V pomeroch Európskej únie predstavuje asi jeden bilión eur ročne. Eurostat pritom zisťuje, ktoré odvetvia a činnosti sú v nej najlukratívnejšie, kde sa angažuje kosovská, ruská alebo talianska mafia. Napriek upevňujúcemu sa prepojeniu európskych policajných orgánov nám sivá a čierna ekonomika rastú podstatne rýchlejšie ako oficiálna ekonomika.

Súvisí s tým aj korupcia?

Tá je osobitným problémom. V Bruseli o tom neradi počúvajú, ale svojho času komisári Európskej únie padli po odhalení korupčného škandálu. Dokázalo sa pokútne rozdeľovanie prostriedkov z fondov určených na podporu spoločnej poľnohospodárskej politiky. Podľa niektorých odhadov sa takto stratila až pätina vyčlenených financií.

Korupcia súvisí so stavom spoločnosti a politických elít, ktoré by ju mali riešiť. Žiaľ, mnohým politickým zoskupeniam a špičkám korupcia vyhovuje, pretože z nej sa dajú financovať štruktúry a akcie politických strán a hnutí.

Máme tu aj čerstvú ukážku neúčinnosti boja proti korupcii. Na londýnskom summite G20 prijali opatrenie na boj proti daňovým rajom. Pritom Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) už v roku 2001 prijala smernicu na boj proti daňovým rajom a praniu špinavých peňazí. O päť rokov organizácia požiadala francúzsku akadémiu vied, aby vyhodnotila jej účinnosť. Ukázalo sa, že smernica bola neúčinná a v prvom rade ju nedodržiavali vlády krajín, ktoré ju schválili, na čele s britskou vládou. Väčšina vlád totiž potrebuje daňové raje na nie celkom čisté, politicky motivované finančné transfery. Preto si položme otázku, či s korupciou a proti daňovým rajom chceme vážne bojovať, alebo iba deklaratívne.

Aké prostriedky unikajú do daňových rajov?

Pozrime sa k susedom. V Českej republike prenieslo svoje zdaňovacie miesto do daňových rajov deväťtisíc kľúčových firiem. Tým štát prichádza ročne o tridsaťpäť až štyridsať miliárd českých korún. Na Slovensku takto postupovalo zhruba tisícdvesto subjektov. V Nemecku odišla do daňových rajov asi polovica kľúčových firiem. Vláda odhaduje, že jej občania majú v daňových rajoch – v Lichtenštajnsku, Luxembursku a vo Švajčiarsku – uložených asi bilión eur. Úroky z toho sú nezdanené, nemecké ministerstvo financií prichádza o veľa peňazí a vláde došla trpezlivosť. Opierajúc sa o spomínanú smernicu už sa dohodla so Švajčiarskom na vykazovaní úložiek nemeckých občanov v tamojších bankách. I tak sa odhaduje, že zhruba päť biliónov eur majú Nemci uložených mimo materskej krajiny. Ich utajenie je také, že národné vlády o nich nemajú prehľad, čo je v rozpore so smernicou OECD i s jurisdikciou Európskej únie.

V samotnom Nemecku podľa analýz, ktoré urobil Eurostat, ročne nemecké spoločnosti bez porušenia zákona, ale opatreniami na jeho hrane, ušetria až päťsto miliárd eur, čo chýba štátnemu rozpočtu. To existuje aj v iných členských krajinách únie.

Má sa to i naďalej tolerovať, alebo sa majú spomínané zdroje dostať pod štátnu správu a poslúžiť na riešenie dopadov hospodárskej krízy? Ak sa to nestane, tak pre politické elity vystúpi zásadná otázka: kto zaplatí záchranné balíčky, ktoré už dnes v Európskej únii dosiahli hodnotu dvoch biliónov eur? Tie nenaplnia Marťania z lietajúcich tanierov, ale naše pozemské zdroje. Celá ťarcha dopadne na daňových poplatníkov, na radových občanov. Po populárnej vlne zníženia daní príde nepopulárna vlna zvýšenia daní.

Zhováral sa Peter KRÚTKY

Späť