Dve prehry bývalého českého premiéra

Slovensko, 28. 5. 2009 (Verejná správa 11/2009)

Mirek Topolánek neskončil len ako premiér kabinetu, ale po páde jeho vlády aj ako šéf českého poloročného predsedníctva v Európskej únii. Na obe tieto zásadné prehry kedysi vplyvného muža pravicovej politickej strany ODS sa možno pozerať z viacerých uhlov. Podstatou však bolo a zostáva najmä zotrvávanie tejto strany na neoliberálnej filozofii a úzky okruh ľudí okolo jej predsedu.

V čase, keď celý svet čelí tvrdém pádu amerického neoliberálneho kapitalizmu, česká pravicová vláda bola v Európe jedna z posledných, ktorá aj ústami samotného premiéra označila napríklad Obamov recept záchrany za cestu do pekiel a doporučovala klasické, jasne prežité riešenie – trh všetko vyrieši! V tomto Topolánkovom kurze si prihrieval svoju polievku aj známy euroskeptik, prezident Václav Klaus, ktorý terajšiu krízu označuje slovom chrípka. A vraj, chrípka zvykne prejsť sama od seba buď za týždeň, alebo za sedem dní...

Tak Topolánek, ako aj Klaus, Vondra, alebo Swarzenberg a ďalší nepochopili najzákladnejšiu vec – neoliberálni kapitalisti vybrakovali podstatu systému do tej miery, že krvácajúce spoločnosti môže zachrániť už iba štát a spoločné globálne kroky najväčšmi postihnutých štátov. Neviditeľnú ruku trhu musela zákonite nahradiť viditeľná ruka štátu, pretože politickí a hospodárski avanturisti neoliberálnej filozofie sa bezohľadne vysmievali do očí celému svetu. Týchto protagonistov – a na Slovensku tiež nájdeme ich zástavníkov – museli štáty poslať na slepú koľaj, pretože hrozilo a hrozí, že by so sebou strhli do priepasti bankrotu každého a všetkých, celé spoločnosti i kompletné hospodárstva krajín. Preto sa trebárs francúzsky prezident Nicolas Sarkozy ešte pred odovzdaním predsedníctva Európskej únie do českých rúk vyjadroval o tamojšej politickej garnitúre s veľkým dešpektom.Vzápätí po usadnutí do predsedníckej stoličky sa začali v Topolánkovom riadiacom velíne hromadiť ďalšie zložité udalosti, pred ktorými sa nedalo utiecť. Išlo napríklad o plynovú krízu, ktorú ešte ako tak zvládol aj osobnou návštevou Moskvy i Kyjeva. Zjavne však zaváhal v súvislosti s izraelskou genocídnou vojnou proti palestínskej Gaze. On i jeho reliktný minister zahraničných vecí, ktorý má aj po dlhých reštitučných pokonávkach v Česku ešte stále zreteľné problémy s komunikáciou v tomto jazyku, nechápali a dodnes nechápu, že zahraničná politika Európskej únie voči Izarelu nekopíruje jednostrannú americkú podporu tejto krajine. Zavraždenie takmer tisícpäťsto Palestínčanov za necelých dvadsať dní – to nemožno označiť inakšie, len ako genocídu. Aj preto túto krvavú agresiu vyšetruje špeciálna komisia Organizácie spojených národov a prvý raz od vzniku štátu Izrael sa verejne a bez strachu z obvinenia z antisemitizmu hovorí o možnosti, že Izrael spáchal v Gaze vojnové zločiny.

Dnes už bývalý český premiér nemal navyše dobré postavenie ani na domácej vnútropolitickej scéne. Napriek zdrvujúcej porážke ODS v krajských voľbách, čo bolo dostatočne varovným signálom, pokračoval v uplatňovaní tvrdého pravicového kurzu – trebárs aj presadzovaním krajne nepopulárnych poplatkov občanov u lekára. Hlavná opozičná sila – sociálna demokracia na čele s Paroubkom – z viacerých dôvodov nebrala tentoraz ohľad ani na české predsedníctvo v Európskej únii a pričinila sa o pád vlády. Z hľadiska taktiky v najnevhodnejšom období, ale z hľadiska jej politickej stratégie zrejme v najlepšom čase.

Nemožno povedať, že ak by Topolánkov kabinet nebol padol, české predsedníctvo v EÚ by sa uberalo správnym smerom, alebo by získalo lepší kredit. Česká republika si dôveru obnovila len sčasti a na poslednú chvíľu – dôležitým hlasovaním v Senáte za prijatie Lisabonskej zmluvy. Proti znovu tvrdo vystúpil Václav Klaus a zrejme bude zdržiavať svoj ratifikačný podpis až do jesene, kým sa nedozvie, ako sa k zmluve postavia Íri v druhom referende.

Tak či onak, bývalý český premiér a jeho vláda zanechávajú po sebe pachuť, akú mávame v ústach po lákavom súste, ktoré nás sklamalo. Český recept v európskej kuchyni nezavoňal a nezachránila ho ani posledná Topolánkova akcia so zvolaním pražského sumitu o takzvanom Východnom partnerstve, čo je projekt primknutia piatich bývalých sovietskych republík k spoločenstvu. Do Prahy neprišiel Sarkozy. Väčšina politických lídrov – až na Merkelovú a Juščenka – zostala doma a na stretnutie prišli viac či menej druhoradí zástupcovia.

Úradníckemu českému premiérovi Fischerovi tak zostane upratovanie zvyškov po neúspešnom predchodcovi a na konci júna si celá únia zrejme spokojne vydýchne, že európsku varešku prevezme ďalšia krajina v rotácii – Švédsko. Neúspech českého predsedníctva je však zlým vysvedčením aj pre ostatné nové krajiny Európskej únie, vrátane Slovenska. Česká republika bola po Slovinsku iba druhým štátom z bývalého sovietskeho bloku, ktorý mal Európe ukázať riadiace schopnosti nových členov spoločenstva. Pre tvrdú neoliberálnu orientáciu Topolánkovej zostavy sa táto šanca premárnila.

Späť