Už dávno prestali slúžiť občanom

Slovensko, 28. 5. 2009 (Verejná správa 11/2009)

V čísle 12/2007 Verejnej správy sme uverejnili recenziu knihy amerického žurnalistu Bernarda Goldberga s názvom Ako novinári manipulujú, ktorá vyšla v angličtine v roku 2002 a zohľadňuje stav v žurnalistike ešte o desiatku rokov dozadu. Podrobne v nej opísal spôsoby manipulácie, ktoré sa používajú v amerických médiách, a na faktoch ukázal, ako hlboko sa novinári spreneverujú svojmu poslaniu slúžiť občanovi a spoločnosti. Vtedy sme si povzdychli, že na Slovensku – kde je pokles novinárskej profesionality a etiky ešte oveľa hlbší a tragickejší – žiadna sebareflexia, tým skôr v podobe serióznej analýzy v knižnej podobe, neexistuje.

Našťastie to už nie je pravda. V roku 2008 vyšla kniha Pavla Dinku s názvom Slovenské médiá – metódy manipulácie (vydal Politologický odbor Matice slovenskej), ktorá túto aktuálnu spoločenskú objednávku spĺňa.

Kniha vyšla v malom náklade a namiesto serióznej diskusie k meritu veci medzi samotnými novinármi, niektoré masmédiá – tak ako sme v spomínanej recenzii tiež predpokladali – sa pokúšali prekryť jej posolstvo škandalizovaním autora. Pravdaže, jej obsah sa tým ani v najmenšom nespochybnil a stojí za to, aby sa s ním oboznámil širší okruh verejnosti, vrátane našich čitateľov.

Po dohode s autorom preto začíname v redakčnej úprave, týkajúcej sa najmä titulkov a medzititulkov, uverejňovať vybrané pasáže knihy. Dnes uverejňujeme Prológ, ktorý je v knihe na stranách 7 až 14.

Téma manipulácie verejnou mienkou zo strany masmédií je veľmi citlivá, kontroverzná, obsahujúca v sebe riadnu dávku kritickosti, vyžaduje odvahu odhaľovať pravdy, ktoré sa zvyčajne pokladajú za tabu. Neradi o nej počúvajú žurnalisti, lebo im siaha hlboko do svedomia, upozorňuje ich na javy a procesy, ktoré driemu v ich podvedomí a za ktorými ostáva veľa otáznikov i výkričníkov (nezodpovedaných a nedopovedaných).

Príjemcovia – čitatelia, poslucháči, diváci – takisto bočia od týchto tém, nechcú si pripustiť, že by nimi mohol niekto manipulovať, nasilu im vnucovať isté názory a myšlienky. Je to prirodzené a jednoduché – po dlhšom pôsobení sa totiž s nimi stotožnia a považujú ich za vlastné. V toku rušných dní im ani na um nezíde, že by im niekto cudzí naoktrojoval svoje pravdy, postoje a idey.

Sú to predsa naše pravdy! presviedčajú sami seba. Áno, je to ľudské a odveké. Veď ináč by priznali, a to človek nerád robí, že podliehajú rozličným emóciám a opakovanému verbálnemu vplyvu. Ľahšie a jednoduchšie je prijímať veci tak, ako nám ich ponúkajú, nezamýšľať sa nad ich mnohofarebnosťou, zložitosťou a pestrosťou.

Neraz vám recipient - prijímateľ položí otázku: A komu mám veriť, ak nie médiám?

Médiá majú u občanov veľkú dôveru, ľudia sa na ne v mnohom spoliehajú, hľadajú u nich pomoc... Nie vždy je to však tak. Médiá niekedy svojou ťarbavosťou a aroganciou dosiahnu pravý opak!

Dôvera by mala zaväzovať, lenže nie je všetko zlato, čo sa blyští...

Najmä nie v médiách!

Už dávno neslúžia tomu poslaniu, ktoré dostali do vienka v časoch dávnominulých. Prinášajú veľa pozitívneho, ale nemenej negatívneho, ktoré si zaslúži ostrie kritiky. V takom duchu sa nesú aj jednotlivé kapitoly tejto knihy, pretože médiá sú zároveň objektívnym i pokriveným zrkadlom nášho života, v ktorom je veľa zloby, nenávisti, ohovárania, klamstiev atď.

Nuž, aký je život, také sú aj médiá!

Mne ako autorovi ide však o to, aby médiá svojou silou a mocou neprispievali s čoraz väčším umocnením k vytváraniu a zväčšovaniu skepsy a beznádeje na tomto svete. Pokúšam sa o to s úmyslom predostrieť javy a fakty čo najviac sa približujúce pravde.

Médiá, najmä v spravodajstve a publicistike, by mali byť objektívne, vyvážené a spravodlivé. Podľa faktov získaných z vlastného i úradného monitoringu, analýz audiovizuálnych prostriedkov, novín a časopisov som sa presvedčil, že väčšina „siedmej“ (nesprávne nazývanej) veľmoci u nás fandí zväčša jednému politickému prúdu. Zavše to bije až do očí. Otvorene to priznávajú masmédiá aj sami novinári. Napríklad Štefan Hríb v editoriáli (. týždeň, 30. 4. 2007) píše: „ ... Prečo nemá ľavicová vláda medzi novinármi pre svoje zámery takmer žiadnu myšlienkovú oporu? Prečo kľúčové činy tejto vlády neoceňuje ani jediný denník, ani jediná televízia, a dokonca – ani jediný kvalitný novinár? Prečo tu takmer všetci novinári bránia reformy – investorov a slobodu pre firmy, a prečo takmer všetci kritizujú rozdávanie dôchodcom, rušenie konkurencie a posilnenie odborov?“

V tom istom časopise (28. júla 2008) k jeho slovám Fedor Gál dodáva: „... slobodné médiá neexistujú, rovnako ako neexistujú nezávislé médiá. Nepoznám azda jediného človeka z médií a od médií, ktorý by nepoznal pravidlá svojej roboty. Poznám však súčasne iba naozaj veľmi málo takých, ktorí ich berú vážne. Drvivá väčšina z nich na ne zvysoka kašle. Obeťou sú diváci, poslucháči, čitateľ ...“

Takto vidia realitu ľudia „z médií a od médií“. Inak povedané, vidia ju ako obhajobu svojich skupinových záujmov. Len si spomeňme, aký monštruózny huriavk vyvolali v súvislosti s novým tlačovým zákonom! Vraj smeruje proti občanom, noviny a časopisy budú zaplavené odpoveďami, na iné informácie neostane miesto. Obmedzí to slobodu tlače! Áno, obmedzí to nekontrolovateľný prístup žurnalistov k médiám, ale na druhej strane otvorí priestor obyčajným ľuďom, čitateľom, ktorí sa neraz stávali obeťami novinárskej svojvôle bez možnosti uplatniť svoje vlastné stanovisko. Od účinnosti zákona uplynulo už niekoľko mesiacov. Všetko beží normálne, bez akýchkoľvek strašidelných scenárov. Prečo by nie? Je to bežná norma pre celú Európsku úniu, navyše v niektorých krajinách je postavená oveľa prísnejšie.

Prekrucovanie a falzifikácia faktov

Pri takýchto jednoliatych a prevládajúcich názoroch médií a žurnalistov sa však žiada aj pohľad z iného uhla. Konfrontácia stanovísk na túto tému určite pomôže celej spoločnosti a mnohým uľahčí orientáciu v masmediálnej oblasti. Je to povinnosť nielen voči súčasnej generácii, ale predovšetkým voči tým, čo prídu po nás a budú prostredníctvom médií analyzovať historické súvislosti z konca 20. a začiatku 21. storočia.

Uvedomujem si, že napísať takúto knihu je veľké riziko. Mnohí ma budú upodozrievať, že nadržiavam koalícii Smer – ĽS HZDS – SNS. Rád by som však upozornil, že celá problematika stojí predovšetkým na súboji dvoch subjektov – masmédií a štátnych orgánov. V tomto diele som si predsavzal výhradne zmapovať prešľapy a manipulácie žurnalistickej obce – preto zákonite činnosť masmédií vyznie negatívne. Ak by som analyzoval pochybenia druhého subjektu – štátnych orgánov, a to od vzniku samostatnej SR až po Ficov kabinet – určite by sa aj tu objavilo nemálo prehreškov a neférových káuz.

Viem, hľadanie pravdy nie je jednoduché! Každému z nás podvedome piští duša za niečím, čo sa mu zdá najvyhovujúcejšie. Ani si neuvedomujeme, že naše úsilie o objektívnosť je vlastne našou subjektívnosťou – ovplyvnenou rodinnou výchovou, školou, prostredím, v ktorom vyrastáme, a pričasto aj médiami, ktorých hlavným prehreškom je prekrucovanie a falzifikácia jednoznačných faktov.

Preto sa pokúsim recipienta zasvätiť do mediálnych tajov, ktoré azda ani nepozná a ktoré mu nie sú blízke. Dôležité je naučiť sa čítať medzi riadkami, lepšie preniknúť do žurnalistických inotajov, neraz „neférových“ zámerov, dôkladnejšie rozlišovať pestré (často protirečivé) nuansy slova, zvuku i obrazu a nikdy nezabúdať na to, že najlepším slovom je čin.

Mediálna manipulácia je neraz dobre zašifrovaná, používa rafinované a ťažko odhaliteľné metódy, ktoré neskúsenému prijímateľovi informácií ľahko uniknú. Napokon, nemôže a ani sa nemá kde o nich dozvedieť. Médiá s nimi nepôjdu na bubon, nedajú nazrieť do arzenálu svojich tajných zbraní.

Je to jednoducho tabu – pre verejnosť zamknutá trinásta komnata. V tejto knihe sa pokúsim do nej vstúpiť. Pri analýze masmediálnej manipulácie som sa opieral o všetky dostupné materiály dotýkajúce sa tejto témy: teoretické práce, internetové informácie z domácej i zahraničnej oblasti, monitoring audiovizuálnych médií, denné sledovanie tlačových periodík, o svoje vlastné komparatívne rozbory, prosto o všetko, čo možno vydolovať z prístupných zdrojov a prameňov. Usiloval som sa knihu obohatiť pestrosťou žánrov, aby som čo najjednoduchším, a pritom zaujímavým spôsobom priblížil verejnosti rozličné formy správania masmédií s dôrazom na manipulatívnu stránku. Navzájom som posplietal štúdie, eseje, fejtóny, ktoré môžu závažné témy oživiť a okoreniť ingredienciami satiry a humoru.

Aj keď sa celou knihou ťahá ako zjednocujúca niť téma masmediálnej manipulácie, neznamená to, že naše masmédiá len manipulujú. Robia aj kus dobrej roboty pre informovanosť recipientov, pre prehlbovanie ich vedomostí vo všetkých sférach spoločenského života.

Pritom však predvedú nemálo kotrmelcov, na ktoré chcem v nasledujúcich kapitolách upozorniť.

Mediálne kotrmelce

Tentoraz na tému vojen proti médiám, alebo presnejšie vojen médií proti...

Na každej vojne sa zúčastňujú dve strany – útočník a ten, čo sa bráni. Preto sa načim dôkladne pozrieť, kto a akým spôsobom vykopal vojnovú sekeru ako prvý. Len tak vyluskneme z dvoch strán agresora a obrancu. Osobitne ma tento vzťah zaujal medzi médiami a premiérom Robertom Ficom.

Kto začal prvý?

Poďme pekne po poriadku, vráťme sa k obdobiu hneď po voľbách roku 2006.

Nový Čas počas dvoch týždňov denne uvádzal heslo – Fico, čo ten lacnejší benzín, ktorý si sľúbil!

Prirodzene, nešlo o nič iné, len o provokačné narážky, ktoré nemali nič spoločné so slušnosťou. Aj laik dobre vie, že zlacniť benzín nemožno zásahom zhora zo dňa na deň, žiada si to analýzy, rokovania, ústretovosť a dohody, ktoré sa nerodia ľahko.

V jednom čísle (21. 6. 2006) uverejnili nasledujúce titulky: prvá strana – Stop Ficovi!, druhá strana – Manželka alebo Zuzana?, šiesta strana – Koalícia: Fico, toto naozaj nemôžeš urobiť!, ôsma strana – Fico je cestný pirát!

O nič etickejší nebol ani titulok – Fico, prestaň už tárať, rob niečo! (20. 7. 2006), ktorý nadpisoval článok o rokovaní vlády so Slovnaftom o cenách benzínu. Na prvej strane toho istého čísla trónil titulok – Drahý benzín: Fico nás zradil – ide prosíkať do Slovnaftu!

Nebude nezaujímavé spomenúť aj niektoré titulné stránky časopisu .týždeň (3. 7. 2006) - čierňava na obálke a v nej biely kríž utvorený zo skratiek politických strán koalície; (7. 8. 2006) – z Ficových úst vychádza – BLA, BLA, BLA...; (29. 1. 2007) – Fico v podobe a uniforme Che Guevaru s nápisom Ficoland; (5. 2. 2007) – titulok na obálke: M. Dzurinda: Triafa ma z toho šľak!

Ináč sa nesprávali ani v denníku SME. Zgustli si aj na takej téme, akou bola premiérova cesta do Líbye. Titulok: Europoslanci: Líbya si Fica kúpila (15. 3. 2007). Citát z textu: „Skupina pravicových europoslancov kritizuje premiéra Roberta Fica za jeho výroky na adresu bulharských sestričiek počas oficiálnej návštevy Líbye. Česká europoslankyňa Jana Hybášková, ktorá otvorený list podnietila, hovorí, že Fico konal na objednávku líbyjskej vlády, ktorej chce predať zbrane... Hybášková pripúšťa, že na svoje tvrdenie nemá dôkaz, je to kvalifikovaná domnienka, hovorí, na základe mojich kontaktov a skúseností... Správanie slovenského premiéra je bezočivé, typicky postkomunistické...“

Nejde o nič iné, iba o bohapusté zavádzanie, „kvalifikovaná“ domnienka sa silou-mocou vydáva za pravdu.

Ináč to nebolo ani s titulkom Na Ficovi prekáža najmä túžba po moci (14. 5. 2007). V SME takto otitulkovali článok – prieskum verejnej mienky, ktorý si objednalo periodikum v agentúre MVK. Jeho obsahom boli dve otázky: Čoje najlepšia vlastnosť Roberta Fica? a Čo je najhoršia vlastnosť Roberta Fica? V odpovedi na prvú otázku až 76,8 percenta opýtaných uviedlo rozličné najlepšie vlastnosti a na druhú 53 percent respondentov spomenulo viacero negatívnych vlastností.

Ako prezentovalo SME premiéra v titulku? Nijaká dobrá vlastnosť, ľuďom prekáža najmä jeho túžba po moci.

V rovnakom duchu postupoval aj denník Plus jeden deň. Pod urážajúcim titulkom Z Fica sa stáva pudlík (21. 3. 2007) uverejnil znevažujúcu poznámku, citujúc predsedu SDKÚ Mikuláša Dzurindu: „Robert Fico hovoril, že nebude robiť pudlíka veľkým, ale už sa ním stáva. Začína byť veľmi servilný.“ (Poznámka sa zaoberala otázkou Kosova.)

Od tejto tóniny sa neodchýlil ani sesterský týždenník Plus 7 dní. Titulok: Z bazára? (č. 20/2007), podtitulok: Premiér Fico daroval pre Slotovu dcérku desaťročnú kolísku z druhej ruky. V článku sa vyskytujú aj takéto otázky: „Ako sa vlastne dostal k bukovej kolíske vyrobenej už pred toľkými rokmi? Je slušné, aby premiér daroval svojmu koaličnému partnerovi pri takejto výnimočnej udalosti vec z druhej, možno i desiatej ruky? Alebo žeby kúpou obstarožnej kolísky šetril štátne peniaze?“

Impertinentné otázky! Na titulok si však v časopise Plus 7 dní vybrali otázku, ktorá sa v texte nevyskytuje, je však ešte provokatívnejšia – Z bazára? Postavím preto protiotázku: A čo ak kolíska spôsobom a kvalitou výroby patrí k unikátom?

Vojna proti Robertovi Ficovi sa vystupňovala najmä po jeho vyhlásení (4. 8. 2007): „Vláda SR bude chcieť vysvetlenie napríklad vo veci výletu 11 slovenských novinárov do rakúskych Álp na jar tohto roku. Výletu, kde okrem školenia, čo písať o DSS, za peniaze súkromného vlastníka lyžovali, bývali, jedli a pili.“

Reakcia novinárov bola vtedy takáto – my nič, my muzikanti, ale keď sa to o pár dní prevalilo, tak im neostávalo nič iné, iba priznať farbu.

Ataky médií sa umocňovali. Po takých tlakoch ani človek s najpevnejšími nervami neudrží zatvorené ústa. Premiér Fico označil novinárov za politickú opozíciu... za ľudí, ktorí sa správajú ako prostitútky... za hyeny atď. Nepopieram, predseda vlády nemal takto reagovať, lepšie je povzniesť sa nad novinárske excesy. Faktom však je, že ani to by vojnu nezastavilo – tá stále pokračuje.

Tom Nicholson v článku Premiér ignorant (SME, 25. 4. 2008) dáva najavo svoje pohŕdanie nad našimi vrcholnými predstaviteľmi: „Áno, médiá majú povinnosť prinášať spravodajstvo o najdôležitejších udalostiach dňa. Názory Fica, Gašparoviča a spol. na aktuálne témy európskej politiky a medzinárodného diania však nezaujímajú nikoho okrem týchto pánovsamotných.“ Ešte jeden príklad (.týždeň, 28. 4. 2008) – podtitulok: Väčšina zatiaľ ignoruje politické vystrájanie predsedu vlády a jeho výpady.

O týchto výrokoch si čitateľ urobí úsudok sám.

Neúctou a iróniou ku všetkým, ktorí položili životy za našu slobodu, ale aj k tým, čo im vzdali hold (8. 5. 2008), boli poznamenané informácie (veľmi krátke) v našich jednotlivých denníkoch (9. 5. 2008). Pravda nepriniesla nijakú správu, SME v článku Najvyšší kládli vence si najviac všimlo, že „premiér si pripomenul koniec vojny aj ódami na krásu Sloveniek“, Hospodárske noviny v noticke nadpísanej Fico ocenil Rusov a ženy zdôraznili, že na pietnu spomienku prišlo vyše tristo ľudí, veteránov a sympatizantov (v tomto prípade čudný to výraz sympatizanti – pozn. autora), Plus jeden deň podčiarklo iba jednu vec – Dzurinda si uctil sviatok na bicykli.

Obidve strany – politici i žurnalisti – sú od seba závislí. Vôbec nerozumiem, prečo sa žurnalisti tak zlostia na kritiku. Veď oni sami politikov kritizujú každý deň, niekedy veľmi tvrdo, nespravodlivo a nevyberavo. Kto rozdáva údery iným, musí ich vedieť aj prijímať. A nie ich vracať neférovým spôsobom.

Pavol DINKA

(Pokračovanie nabudúce)

Späť