Paradoxy hrubého domáceho produktu

Slovensko, 15. 6. 2009 (Verejná správa 12/2009)

Pri súčasnom spôsobe účtovania môže hospodárstvo rásť dvoma spôsobmi. Prvým je zvýšenie počtu zamestnávaných ľudí, druhým rast produktivity práce.

Z historického hľadiska bolo zvýšenie produktivity práce najdôležitejším zdrojom rastu.

Približne sedemdesiat percent ekonomického rozmachu sa dosiahlo pomocou tridsiatich percent aktivít ropného, petrochemického a hutníckeho priemyslu, chemicky zintenzívňovaným poľnohospodárstvom, stavbou ciest, dopravou a baníctvom. Ide o odvetvia, ktoré najintenzívnejšie vyčerpávajú prírodný kapitál. Produkujú väčšinu najtoxickejšieho odpadu a spotrebúvajú podstatnú časť neobnoviteľných energetických zdrojov.

Životné prostredie aj dnes najviac zaťažujú také činnosti, ktoré najviac prispievajú k rastu hrubého domáceho produktu. Napríklad jeden kilometer jazdy autom viac prispeje k rastu hrubého domáceho produktu než kilometer jazdy bicyklom. Zapnutím klimatizácie sa zvýši rast hrubého domáceho produktu viac než otvorením okna. Kupovanie vopred balených a spracovaných potravín zvyšuje hodnotu HDP viac než používanie prirodzených potravín kupovaných vo veľkom a v opakovane použiteľných prepravkách. Z tohto hľadiska môžeme dokonca povedať, že hrubý domáci produkt je aj akýsi ukazovateľ rýchlosti, akou premieňame prírodné zdroje na odpad.

Neefektívne plytvanie

Írsky ekonóm Richard Douthwaite začal v roku 1989 zhromažďovať dôkazy o prínosoch zdvojnásobenia HDP na osobu. Problémy sa začali vtedy, keď sa pokúšal stanoviť pozitívne klady. Rýchlo totiž vyšlo najavo, že takmer každý spoločenský ukazovateľ sa v priebehu troch rokov tohto experimentu zhoršil. Vzrástol počet chronických ochorení, kriminalita sa osemnásobne zvýšila, stúpla nezamestnanosť a oveľa viac manželstiev sa skončilo rozvodom. R. Douthwaite priznáva, že sa zúfalo snažil nájsť pozitíva, ktoré by vyvážili tieto straty. Nakoniec sa vzdal.

Ťarcha dôkazov bola zdrvujúca. Ukázalo sa, že honba za ekonomickým rastom má katastrofálny dosah na životné prostredie. Takmer všetky zdroje, ktoré sa v priebehu tohto procesu vytvorili, sa spotrebovali na to, aby pomáhali udržiavať tento neefektívny systém. Nové bohatstvo sa totiž vyplytvalo na produkciu paliet a vlnitého kartónu, nevratných fliaš a nápojových plechoviek, na stavbu letísk, výrobu supertankerov, ťažkých kamiónov, rozširovanie diaľnic, nadjazdov a na stavby poschodových parkovísk. To umožnilo, aby v priebehu tridsiatich rokov počet pracovníkov v bankovom, poisťovacom, burzovom, daňovom a účtovníckom sektore vzrástol zo 490-tisíc na takmer dva a pol milióna. Tento sektor následne financoval rozširovanie armády nezamestnaných.

Pokrútená logika

Zrejme len málokto by chcel tvrdiť, že za posledné storočia ľudstvo nedosiahlo nijaký pokrok a že technický progres a s ním spojený nárast produktivity nebol prospešný ľudstvu. Zároveň však nemá žiadne opodstatnenie tvrdenie, že ekonomický rast, ako ho v súčasnosti chápeme a meriame, má automaticky za následok zvýšenie ľudského blahobytu.

Podľa britského ekonóma Paula Etkinsa, o prospešnosti ekonomického rastu je možné hovoriť iba vtedy, ak je preukázateľné, že vznikol produkciou hodnotných a užitočných tovarov a služieb, a keď sa ukáže, že tieto tovary a služby boli v spoločnosti rozdelené rovnomerne. Dôležitý je i dôkaz, že tieto prínosy prevážia škodlivé dosahy na iné časti spoločnosti spôsobené procesom rastu. Ukazovatele rastu HDP však takéto veci nerozlišujú.

Za rast HDP sa vykazuje často aj presun aktivít do sféry platených služieb, ktoré kedysi spoločenstvá nevykonávali za peniaze. Do rastu HDP sa zaratúva aj vyčerpávanie a ničenie prírodných zdrojov v miere vysoko presahujúcej ich regeneračné schopnosti. Čo je však paradoxné, za rast HDP počítame aj náklady na ochranu pred negatívnymi účinkami toho javu. Ide o umiestňovanie odpadov, čistenie jedovatých skládok a ropných havárií, poskytovanie zdravotníckej starostlivosti obetiam chorôb pôsobených znečisteným životným prostredím, ale aj o rekonštrukcie domov a infraštruktúry vinou prírodných katastrof, vyvolaných negatívnou ľudskou činnosťou. Dôsledky sú niekedy absurdné. Napríklad náklady na vyčistenie vplyvov ropnej havárie tankera Exxon Valdez pri pobreží Aljašky, ako aj náklady na opravu škôd po teroristickom útoku na Svetové obchodné centrum v New Yorku vykázala ekonomika USA ako benefit k ekonomickému rastu. Podľa tejto pokrútenej logiky sa katastrofy s tragickými následkami pre ľudí a životné prostredie často rátajú za prínos pre ekonomiku.

Významný americký ekonóm David C. Korten hovorí, že automobil nie je len jedným z energeticky najmenej efektívnych spôsobov dopravy, ale aj veľmi neefektívnym spôsobom zaberá mnoho priestoru. Keď vezmeme do úvahy viacnásobné množstvo parkovacích miest, ktoré musí mať každé auto doma, pred úradom, pred nákupnými centrami, kostolmi, rekreačnými strediskami, školami, a k tomu množstvo ciest potrebných na pohyb, celkový priestor, ktorý si vyžaduje jeden rodinný automobil, je obyčajne trikrát väčší než priestor priemerného rodinného domu. Jedným z dôvodov, pre ktorý ľudia utekajú z miest do predmestí je podľa Kortena útek pred environmentálnymi a sociálnymi následkami prispôsobovania sa miest potrebám automobilov.

Alexander SOTNÍK

Späť