Zavádzanie, posluhovanie, straníckosť

Slovensko, 15. 6. 2009 (Verejná správa 12/2009)

V predošlom čísle sme začali uverejňovať vybrané časti z knihy P. Dinku Slovenské masmédiá – metódy manipulácie, ktorú vydal Politologický odbor Matice slovenskej. Po uverejnení Prológu dnes pokračujeme výňatkami z I. kapitoly knihy, ktorá má v originály názov V mediálnej pasci. Nasledujúci text je na stranách 15 až 21 menovanej knihy.

Aké sú naše slovenské masmédiá? Do akej pozície sa dostali, ako fungujú? Osobne sa domnievam, že pomaly, ale isto skĺzavajú, okrem výnimiek, do suterénov bulvárnosti, skrytej straníckosti, posluhovania majiteľom, bezhraničného krivenia verejnej mienky.

Často sa zabúda na to, že verejná mienka je subjektívna a v ostatnom čase až priveľmi závislá od médií, preto môže obsahovať a aj obsahuje neetické či nesprávne aspekty. Inými slovami, všeobecné úsudky (mienka, názory) vôbec nemusia byť pravdivé iba preto, že sú všeobecné. Také tvrdenie býva často veľmi nepohodlné pre isté zoskupenia, ktoré majú vlastný záujem, či pre nátlakové skupiny, ktoré presadzujú iné ciele a zámery. Lenže všeobecný úsudok (čiže úsudok verejnej mienky) len dokazuje, aké názory v danom spoločenstve prevládajú.

Verejná mienka niekedy považuje za fakt alebo za pravdu jav, ktorý nie je ani fakt, ani pravda. Nie je to náhoda! Zväčša sa pod to podpisuje obrovský vplyv médií na myslenie ľudí...

A čo je podľa médií vlastne pravda?

V našom intelektuálnom prostredí je pravda, na ktorej záleží, mediálna pravda. Ako som už spomenul, ak o nejakej udalosti televízia, rozhlas a tlač povedia, že je to pravda, musí to byť pravda, aj keď v skutočnosti to tak nie je. Dnes je pravda to, čo uznajú za pravdivé médiá ako celok!

Vo svete krutého biznisu nejde totiž o pravdu, ale o obchodnú hodnotu informácie. A tú vytvára počet osôb, ktoré sa o informáciu zaujímajú. Žurnalista môže hlásať dôležitú lož, o ktorú sa bude zaujímať veľa ľudí, a predá ju veľmi draho.

Pre hodnotu informácie však už nie je rozhodujúcim kritériom jej pravdivosť. Dnes ide hlavne o rýchlosť, s akou sa informácia šíri. Lenže „dobrá“ rýchlosť je vlastne hneď teraz; toto kritérium je však pre kvalitu informácie veľmi nebezpečné. Žurnalistovi neostáva čas na jej komplexné overenie, prefiltrovanie, porovnanie, nemá od nej takmer nijaký odstup. Ak by sa chcel zachovať eticky, kolegovia by tému ponúkli skôr ako on. A nadriadení by mu to dali riadne pocítiť.

Informačný systém tak postupne speje k tomu, že existujú hodnoty dôležité (rýchlosť, masovosť) a hodnoty menej dôležité, to znamená menej rentabilné (kritérium pravdy). Informácia sa stala tovarom, občiansku funkciu už takmer neplní...

... áno, ide o krivenie nielen myšlienkových pochodov, lež aj chrbtice.

Médiá masírujú recipientov (až nadmieru často) výmyslami, polopravdami, klamstvami, aférami či aférkami, aby zastreli objektívny, reálny pohľad na javy a procesy, s ktorými sa v živote stretávame. Veľmi ľahko podliehajú zlu a vzďaľujú sa od pravdy. Nie je však isté, či sa masmédiá iba prispôsobujú ľuďom, svojim klientom, alebo opačne, či sa ľudia prispôsobujú masmédiám. Skôr ide o spätné pôsobenie, teda o istý druh spojenia, pri ktorom sa oba činitele vzájomne ovplyvňujú. Masmédiá ovplyvňujú ľudí – prijímateľov, prijímatelia ovplyvňujú masmédiá. Lenže...

Goliáš a Dávid

... lenže v tom prípade je vzťah médií a prijímateľov taký kontrastný ako rozdiel medzi a Goliášom a Dávidom.

Tak to funguje v celom svete.

Naše médiá v ničom nezaostávajú za svetovým trendom. Učia sa veľmi svedomito, jednoducho chcú byť „in“.

S „úspechom“ sa rýchlo adaptujú na západný spôsob, premieňajú sa na „štvrtú moc“, tak ako v mnohých iných štátoch. Tri piliere moci, ako ich usporiadal v 18. storočí Montesquieu, zákonodarná, výkonná a súdna moc, už dnes zrejme neplatia. V skutočnosti je dnes prvou mocou jednoznačne ekonomika. Druhou mocou, ktorá je podľa všetkého veľmi silno prepletená s prvou, je nepochybne mediálna moc – nástroj ovplyvňovania, akcie a rozporných rozhodnutí; z toho plynie len jediný fakt – politická moc, či už zákonodarná alebo výkonná, je až na treťom mieste a navyše je od prvých dvoch aj značne závislá. Napokon, súdna moc, nech sa tvári akokoľvek nezávisle, je so všetkými troma predchádzajúcimi spojená, dá sa povedať, neviditeľnou pupočnou šnúrou.

Niekedy však môžeme hovoriť o médiách ako o prvej moci – mediokracii, ktorá sa v Európe oficiálne datuje od roku 2002. V tom pamätnom roku dokázali nemecké médiá počas štyroch mesiacov úplne zvrátiť mienku väčšiny nemeckého obyvateľstva: koleso istého víťazstva kresťanských strán prekrútili v prospech strany sociálnych demokratov Gerharda Schrödera. Televízia, rozhlas a tlač do veľkej miery rozhodli o tom, kto vyhral voľby.

Hyperbolicky môžeme dokonca povedať, že o výsledku volieb rozhodla novinárka a moderátorka Sabine Christiansenová z verejnoprávnej nemeckej televízie, ktorá bavorského šéfa Edmunda Stoibera v televíznom rozhovore ukázala ako nepripraveného a zajakavého politika – prázdneho a bieleho ako list papiera. V podobnom rozhovore Schröder vyznel oveľa lepšie. Bol totiž zvyknutý komunikovať so špičkovými novinármi. Stoiber bol v Bavorsku obklopený prevažne redaktormi – svojimi fanúšikmi, a práve na to doplatil.

Schröderovi pomohol spôsob prezentácie jeho negatívneho postoja k vojne v Iraku a krokov jeho vlády pri katastrofálnych povodniach.

Mediokracia sa ako fakt udomácnila v Európe len pred niekoľkými rokmi. No už dávno neplatí, nazdávam sa, dobré tri-štyri desaťročia, že mediálna moc by mala vykonávať verejnú kontrolu nad všetkými formami moci a takým spôsobom suplovať kontrolu širokej verejnosti. Z vedomia žurnalistov sa akosi vytratila zásada, že etiku svojho povolania musia uznať za nadradenú nad záujmy vlastníkov či majiteľov masmédií, politikov, ale aj nad svoje vlastné záujmy.

Zasväteným je dávno známe, že tlač, zvuk i obraz, ovládané všade vo svete priemyselnými a finančnými skupinami, myslením trhu, vzájomne prepletenými spoločenskými sieťami, vnucujú svoju definíciu informácie – tovaru bez ohľadu na jej pravdivosť; slúžia im na to novinári, vykonávatelia profesie, ktorá je čoraz viac ovplyvňovaná strachom z nezamestnanosti.

Mediálni magnáti a vydavateľské skupiny sú úzko prepojení s politickými kruhmi, aj keď to neradi priznávajú, v mnohom majú „navrch“, neraz usmerňujú a dirigujú politikov, určujú ekonomické a politické smerovanie spoločnosti.

Žiaľ, postupne dochádza k nevídanej koncentrácii vlastníctva masmédií. Aj u nás sa udomácnili zväčša zahraničné vydavateľské domy. Médiá sa stali majetkom hŕstky hráčov, ktorí, disponujúc rýchlymi komunikačnými prostriedkami, rozhodujú počas niekoľkých minút, ak nie sekúnd o tom, čo pôjde do sveta ako informácia. Globalizácia masmédií vzbudzuje nepokoj pre koncentráciu majetkových práv a hegemóniu, čo sa v konečnom dôsledku odzrkadľuje vo vzťahoch tzv. prvého sveta voči tretiemu svetu.

Vládnucou logikou súčasnej mutácie kapitalizmu nie je spojenie, lež pohltenie. Vnútri tohto nového rozdávania kariet leží stále rastúci prúd dát: rozhovory, informácie, finančné transakcie, obrazy, znaky všetkého druhu atď. Tento prúd sa na jednej strane týka médií, ktoré dáta poskytujú – nakladateľstvá, tlačové agentúry, noviny, film, rozhlas, televízia, webové stránky – a na druhej strane siete telekomunikačných a počítačových systémov, ktoré ich prenášajú, ošetrujú a spracovávajú.

Formy a metódy manipulácie

Aké formy manipulácie používajú naše médiá?

Jednoznačne tie, ktoré sa bez zábran a začervenania forsírujú na celom svete. V nasledujúcich riadkoch ich len v skratke pomenujem a neskôr ich budem ilustrovať na konkrétnych príkladoch. Ide o skryté i otvorené metódy, ktoré bežný recipient sotva zaregistruje. Práve preto ťažko prijíma konštatovanie, že by ním niekto manipuloval. Divák, poslucháč, čitateľ si nerád priznáva, že je manipulovaný. Zrejme by ho opantal pocit akejsi „nesvojprávnosti“.

Aj napriek tomu treba niektoré javy jednoznačne pomenovať; predovšetkým je to inflácia poloprávd a klamstiev, zneužívanie výrazových prostriedkov – jazyka (v amerických médiách sa civilné obete vojny bežne označujú ako paralelné škody), zamlčiavanie informácie, nová forma cenzúry, tzv. „demokratická“ cenzúra. Patrí sem aj propaganda v jej pejoratívnom a negatívnom zmysle slova, efekt zásteny (nejaká udalosť slúži na to, aby zakryla inú), zábava (reality show), násilie prezentované v médiách, uverejňovanie neoverených správ, zneužívanie titulkov a perexov (nesúzvučia s obsahom), umelé vytváranie autorít (z politikov i polonahých „celebrít“), propagovanie historickej straty pamäti, ovplyvňovanie emócií prijímateľov atď.

Pri niektorých z týchto metód sa treba pristaviť.

Najprv si zoberme pod drobnohľad „demokratickú“ cenzúru. Tá sa na rozdiel od autokratickej cenzúry už nezakladá na vypúšťaní a vystrihovaní, na amputácii alebo prohibícii údajov, ale na hromadení, nasýtenosti, excese a nadbytku informácií. Dnes sú také hojné ako štyri živly – vzduch, voda, zem, oheň – a stávajú sa preto nekontrolovateľnými. K tomu sa pridáva rozšírená prax, ktorú sociológ Patrick Champagne nazval novinárskou cenzúrou; spočíva v tom, že každý novinár, ktorý si chce vo svojom remesle normálnym spôsobom budovať kariéru, nesmie kritizovať praktiky kolegov. To sa, žiaľ, spája s vynucovaním poslušnosti novinárov vo vzťahu k mediálnym koncernom a dvíhaním stupňa novinárskej autocenzúry. Žurnalisti sú z obavy zo straty služobného postupu či dokonca zamestnania čoraz viac ochotní utajovať informácie nevýhodné pre ich šéfov.

V autokratickom systéme cenzúry bola medzera vytvorená zákazom viditeľná, vedelo sa, že jestvujú skryté obrazy, informácie. V súčasnosti je to úplne inak; cenzúru už nevidno, musíme vyvinúť oveľa väčšie myšlienkové úsilie, aby sme pochopili, na akých nových mechanizmoch funguje.

Skrátka, vnútorným cenzorom každého žurnalistu je klan najmocnejších, ktorí určujú, čo je pravda a čo nie. Ak ich pravdu neakceptuje, rozdupú ho ako guľôčku hrášku. A skutočná pravda musí pritom neraz podriemkavať v nepriestrelných bunkroch.

Nebezpečnou metódou pôsobenia médií, najmä pre rozhodovanie ľudí pred voľbami a vo voľbách, je ovplyvňovanie emócií prijímateľov. Vieme, že ľudia si trvalejšie a ľahšie zapamätajú svoje emócie. Obyčajne si pamätajú (aj z detstva) udalosti, melódie, zvuky alebo obrazy spojené so strachom, psychickými otrasmi, pocitmi nesmierneho šťastia či niečoho veľmi nepríjemného atď. Aj televízni diváci si pamätajú emócie, ktoré vyvolala istá situácia alebo osoba v programe, ale už menej sa im vryje do pamäti, aký bol zmysel programu, čo povedal konkrétny účastník relácie. Politika nehodnotia podľa toho, či hovoril múdro, alebo nie, či hovoril pravdu, alebo klamal. Politika si pamätajú vďaka emóciám, hodnotia ho podľa toho, či vzbudil ich sympatie, alebo antipatie. Skrátka, emócie vládnu nad intelektom.

V období zvolebnievania nachádzame v mnohých médiách techniku pochlebovania, drukovania určitým politickým stranám. Každé médium (podľa politického zamerania svojho majiteľa) viditeľne nadbieha tým svojim. Prijímateľom ponúka iba tie najsvetlejšie stránky svojich politických favoritov. Zvyšuje atraktivitu obľúbeným politikom a ich koncepciám, ľudí si kupuje (svojou nadprácou) pomocou rozmanitých sľubov, masíruje ich hlavy tými najlepšími predstavami a víziami budúcnosti.

Osobitnú kapitolu v našich masmédiách tvorí metodika historickej straty pamäti. V tomto smere postupujú takmer všetky naše médiá jednoliato – málo diferencujú, málo sa zamýšľajú nad historickými a medzinárodnými súvislosťami pri hodnotení faktov. Veľa sa napríklad diskutuje o zväzkoch ŠtB, prirodzene, nemožno ich obchádzať, negovať, ale ani ich donekonečna oživovať. Nejde o to, aby sa urobila hrubá čiara, ale o ľudskú toleranciu, o súžitie ľudí v súčasnosti i budúcnosti. Veľa zaujatosti, ba až zúrivej nenávisti, mnoho zjednodušení vytrhnutých z kontextu nachádzame aj pri porovnávaní fašizmu a komunizmu. Médiá ich automaticky hodnotia symetricky (to im vtĺkajú do hlavy predovšetkým politici), čiže z hľadiska zločinov rovnako, či si to niekto želá, alebo nie. Aj toto porovnávanie si žiada asymetriu.

(Pokračovanie nabudúce)

Pavol DINKA

Späť