Čriepky z Manhattanu

Slovensko, 15. 6. 2009 (Verejná správa 12/2009)

Do našich krajov sa pomaly ale isto začnú sťahovať tropické teploty. Do mesta, ktoré so svojimi zhruba ôsmimi miliónmiobyvateľov patrí medzinajľudnatejšie a leží o čosi južnejšie než naše hlavné mesto, zaviali teplé vetry o to skôr, aj keď ochladzované vlnami Atlantiku. Zároveň sem začnú prúdiť po mori i vzduchom davy turistov, ktoré mohutnejú so stúpajúcimi teplotami všade na svete. Napriek tomu alebo práve preto sa vás chystáme nahovoriť, aby ste navštívili New York v čase, keď sa zima v tomto meste ešte udržiava v plnej sile. Tento čas – myslí sa tým február, kedy sme na druhej strane oceánu boli aj my – má totiž množstvo výhod.

Prvou výhodou, ktorá je naporúdzi: cena leteniek je nízka a lietadlá sú občas poloprázdne, čo umožňuje počas desaťhodinového letu väčšie pohodlie. Ani po pristátí na Kennedyho letisku nevstúpite do preplnených hál. Inokedy by ste stáli v rade na vybavenie v imigračnej zóne hodiny, teraz vás úradníci s úsmevom odbavia za mnohonásobne kratší čas. Pravda je, že do Metropolitnej opery alebo na niektorý z vychytených muzikálov na Broadway si treba obstarať lístky prostredníctvom internetu už z domu. No v nemenej chýrnych múzeách –Metropolitnom alebo v Guggenheimovom – sa určite nebudete pretláčať takým množstvom milovníkov histórie a umenia, ako v letnej sezóne. Tobôž to platí o nespočetnom množstve galérií, ktoré nájdete vo štvrti So-Ho, ale aj v iných častiach Manhattanu.

Ak si chcete odniesť čo najviac poznatkov a vidieť veľa vecí zblízka, pozorovať ľudí v najrôznejších situáciách a hovoriť s nimi v najneočakávanejších okamihoch, potom vždy a všade treba chodiť čo najviac peši. Neviem, ako je tu vzduch dýchateľný v horúčavách. Ale vo februári, kedy je množstvo slnečných dní a mierny, len niekoľkostupňový mrazík, sú potulky po Manhattane veľmi príjemné. Nevidieť žiadny smog, necítiť žiadne výfukové plyny. Môžete podnikať dlhé výpady na všetky strany Manhattanu alebo celého New Yorku a pritom sa zhlboka nadychovať bez obavy, že sa rozkašlete. Samozrejme, že aj výhľady z najvyššieho bodu, kam vystúpi takmer každý turista – z Empire State Building – sú vo sviežom vzduchu priezračné ako v Tatrách. Iba namiesto končiarov vnímate zázraky modernej architektúry – vrcholky mrakodrapov v dolnej a strednej časti.

Zvykajte si na zdvorilosť

Nad všetky výškové budovy, nech by sa akokoľvek približovali nebu, však kladiem zdvorilosť, prívetivosť a ochotu Newyorčanov. Najčastejšie slovíčko, ktoré počujete, kamkoľvek sa pohnete, je – Excuse me. Neraz sme sa my, cudzinci, začudovane na seba pozerali a pýtali, či sa niekto o nás neobtrel, alebo či sme niekomu stáli v ceste. U nás doma sa bežne stáva, že vám ktosi dupne na nohu alebo vás div nezvalí a potom vám ešte vynadá, ak ste sa proti tomu ohradili. V New Yorku si niečo také ťažko i predstaviť. Domáci sa vám ospravedlňujú ešte skôr, ako by k niečomu podobnému mohlo dôjsť. S takou ohľaduplnosťou sa stretnete málokde, možno nikde.

Navyše, tu sú domáci kedykoľvek ochotní priskočiť vám na pomoc, keď sa im zdá, že pomoc potrebujete. Stačí im naozaj len zdanie. Chodili sme občas zahľadení do mapy nie preto, že by sme blúdili, ale aby sme neprehliadli trebárs nenápadný dom, ktorý bol spojený s nejakou historickou osobnosťou alebo udalosťou. Zakaždým k nám pristúpili náhodní okoloidúci, aby sa nás opýtali, ako nám môžu pomôcť. Je pravda, že nás to niekedy i zdržovalo, ale môžete sa za to na Newyorčanov hnevať? Preto sme si dali veľmi záležať na tom, aby sme aj po desiaty raz nedali najavo, že nás toľká pozornosť nebodaj obťažuje.

Ak sa naozaj niekedy odhodláte spýtať, ako sa tam či onam dostať, pripravte sa na množstvo otázok: ide o dolné či horné mesto, o východnú alebo západnú časť ulice? A tak ďalej. Newyorčan vám nechce poradiť iba formálne, aby sa nepovedalo. On vás chce presne nasmerovať tam, kam chcete ísť, a bez množstva doplňujúcich informácií sa to v tomto meste nedá. Keď treba, dáma trebárs preruší svoju debatu s priateľkou – a to je u žien všade na svete veľká obeť! – aby vás doviedla až ku vlaku metra. Takí sú Newyorčania. Už len kvôli tomu si ich musíte rýchlo obľúbiť, bez ohľadu na farbu pleti. Zdvorilí sú všetci.

Kvôli úplnosti treba dodať, čo nám povedali tí, ktorí tu pobývajú z pracovných dôvodov roky. Vraj Američania sú takí veľkí vlastenci, že aj pozornosť preháňajú len preto, aby si cudzinci z ich domoviny odniesli tie najlepšie dojmy. Nuž, neviem. S prejavmi zdvorilosti a ohľaduplnosti sme sa stretávali aj v situáciách, kedy nás ťažko mohli považovať za turistov, a tobôž cudzincov. Tak alebo onak, je to dobrá vlastnosť, hodná nasledovania.

Prejavuje sa i v správaní šoférov za volantom. Keby ste v tomto meste chceli spáchať samovraždu spôsobom, že sa necháte zraziť autom – nepodarí sa vám to ani na stý pokus! Vodiči vždy dávajú pozor na to, čo urobí chodec, počítajú aj s jeho chybou. Agresivita, pirátske predbiehanie áut, prejavy netrpezlivosti známe z našich miest, tu nepoznajú. Znie to neuveriteľne, ale za desať dní chodenia po najľudnatejších uliciach sme nezažili žiadnu nehodu, nevideli na autách jeden pokrčený blatník – ako je to bežné v mnohých európskych veľkomestách. Isteže má na tom zásluhu i osobité usporiadanie ulíc a husté rozmiestnenie semaforov – ale aj v tomto sa máme čomu priučiť.

Nepobadali sme návaly alebo dlhé kolóny áut na uliciach ani v hodinách považovaných za dopravné špičky. V každodennom spravodajstve miestnej televízie ohlasovali nanajvýš desať–pätnásť minútové zdržanie, aj to iba v tuneli vedúcom z Manhattanu popod East River do Queens, kde je letisko. Netvrdím, že tu dopravné kalamity vôbec nepoznajú. Iste sa občas vyskytnú. No v období, kedy sme mesto navštívili, k ním nedochádzalo. Aj preto vám odporúčame zimné mesiace. Ak nechcete používať metro, autobusy ani taxík, pokojne si môžete auto požičať a sadnúť za volant sám. Bol by to zázrak, ak by ste sa dostali do kolíznej situácie vinou niekoho iného.

Organizácia dopravy i pri mimoriadnych situáciách je blesková a činnosť uniformovaných pracovníkov vysoko profesionálna. Keď v jednom z blokov neďaleko nášho hotelu vznikol požiar, už po prvých kúdoloch dymu sa tam prirútilo niekoľko hasičských áut a požiar zlikvidovali bez toho, že by sa čo len na chvíľu ohrozila plynulosť dopravy na jednej z najfrekventovanejších ulíc.

Policajtov sa nám podarilo tiež uvidieť jeden–dvakrát v plnom nasadení. Bolo to presne tak, ako v amerických filmoch. Policajt postojačky pozorujúci dianie na ulici sa cez otvorené okienko auta načiahol po telefóne, po minútke načúvania skočil za volant a tryskom kamsi vyrazil. O pár sekúnd sa s húkaním vynorilo ďalšie policajné auto a fujazdilo v stopách prvého, z opačnej strany tretie, ktorého posádka mala takisto naponáhlo. Druhá z akcií bola o čosi pokojnejšia, ale pohľad na ňu tiež stál za to. Tentoraz sa pri chodníku zoradili desiatky policajných áut a vyštartovali za svojím cieľom v kolóne. Chodcov na ulici tieto obrazy nijako nevyrušili, kráčali bez obzretia sa ďalej, ako obvykle s pohárom kávy alebo horúcej čokolády v ruke.

Bezkonkurenčné služby

Pozrime sa teraz na ďalšie veci, ktoré počas pobytu v cudzine rozhodujú o spokojnosti návštevníka a pričiňujú sa o to, že vám radosť z poznávania nového prostredia neprekryjú rôzne štrapácie.

Služby, ktoré sú pre turistu nevyhnutnosťou, tu fungujú bezchybne a môžete sa na ne plne spoľahnúť, vrátane hotelových. Akoby ste figurovali v rovnomennom televíznom seriály alebo v Haileyho románe: zamestnanci hotela v livreji vám nedovolia preniesť kufre ani tých pár metrov od vchodu k výťahu a sprevádzajú vás až na izbu. Koľkokrát denne potom z hotelu odchádzate alebo sa do neho vraciate, toľkokrát vás hneď niekoľkí vítajú úsmevom. Pri dlhšom pobyte môžete rátať s tým, že vás príležitostne osloví i niekto z vedenia hotelu, aby ste mali možnosť vysloviť nejaké prianie či posťažovať sa – ak budete mať na čo! Na každodenné dôkladné upratovanie izby určite nie. A nielen ľudia, i technika si počína skvele. Bývali sme v štyridsaťposchodovom hotely, ale nikdy sme nečakali na bezhlučné otvorenie sa dverí výťahu dlhšie, než desať sekúnd. To hovorí o kvalite služieb za všetko.

S jednou vecou, na ktorú sme v európskych hoteloch privyknutí, ale nerátajte: raňajky v podobe švédskych stolov súčasťou bežných hotelových služieb nie sú. To vám však život nijako neskomplikuje. Len čo vyjdete na ulicu, máte na výber množstvo stravovacích obchodíkov, z ktorých si môžete vybrať. Dokonca sú špecializované na prípravu raňajok, obedov, večerí, alebo na jedlá podávané po celý deň. Výber jedál, príloh, šalátových a ovocných doplnkov v každom z nich je na naše pomery nepredstaviteľný a ťažko sa dá čo len opísať. Pritom sú vždy čerstvé. To, čo z množstva teplých jedál zostane na pultoch, z ktorých si vyberáte trebárs na obed, ide do odpadu, na večeru sa pripravujú znova. Na tácky si naberáte a platíte jedlo podľa váhy, nie podľa druhu: to znamená, že vás vyjde úplne rovnako, či si naberiete z hovädzieho mäsa, bravčového, morky, kuraťa, z rýb, pečené zemiaky, hranolky, ryžu, rôzne šaláty od výmyslu sveta. Všetko má rovnakú cenu – podľa váhy. A tá cena nie je vysoká. Viacej ako za šesť až desať dolárov nezjete, na celodennú strava vám týmto spôsobom vystačí dvadsať dolárov.

Pochopiteľne, túto sumu miniete už pri jednom posedení v reštaurácii. Ale pre turistu je škoda zbytočne míňať peniaze i čas, ktorý sa dá na Manhattane stráviť oveľa užitočnejšie ako jedením. Pokiaľ sa chcete nechať pri jedle obsluhovať čašníkom, potom je dobre zájsť do čínskych zariadení: pripravujú v nich veľmi chutné jedlá, porcie sú bohaté, personál milý, a ceny blízke samoobslužným zariadeniam.

Pri nahliadnutí do obchodov, kde sa predávajú potraviny, sme mali dojem, že tu naďalej platí prohibícia. Nikde žiadny alkohol. Ani whisky, ani víno. Zrejme fľašky s alkoholom predávajú v špecializovaných zariadeniach a tie na každom rohu nie sú. Aj reštauráciu so slovenskými jedlami by ste našli ťažko. Slovenské enklávy žijú skôr za riekou Hudson, v New Jersey a okolí. Zato Česi žijú vo väčšom počte keď nie priamo na Manhattane, tak za East River v okresoch Bronxa Queens. Odtiaľ si necháva doniesť české jedlá aj Ivana Trumpová, majiteľka siete najluxusnejších hotelov...

O bezpečnosti dopravy sme sa už zmienili, zostáva iba dodať, že nech si zvolíte ktorýkoľvek z dopravných prostriedkov, nebudete mať dôvod na nespokojnosť. V prípade taxíkov sa odporúča dať prednosť tým, ktoré majú zďaleka viditeľné žlté zafarbenie. Ulice sú nimi doslova posypané, nemusíte ich hľadať dlho, ani naháňať. Výnimku azda tvorí situácia, keď vyjdú davy z Metropolitného divadla. Vtedy si možno treba chvíľu počkať alebo odchytiť taxík o pár blokov ďalej. No aj vtedy radšej odolajte vodičom, ktorí ponúkajú svoje služby spoza volantu automobilov bez zafarbenia charakteristického pre taxislužbu mesta New York. Cena poskytnutej služby vás tiež prekvapí príjemne: ak použijete taxík dvaja alebo traja na dosť veľké vzdialenosti, bude prakticky zhodná s cenou, ktorú by ste zaplatili za použitie metra.

Rovnako metro na Manhattane – po skúsenosti z preplnených vozňov v európskych metropolách – si budete zväčša pochvaľovať. Trate metra sú naskladané vedľa seba i priečne tak husto, že nezakúsite návaly a dopravíte sa kamkoľvek veľmi rýchlo. Na tej istej trati metra môžete použiť vlaky obyčajné i expresné, pričom za oba zaplatíte rovnakú cenu. Chce to, pravda, trochu sa zorientovať nielen čo sa týka typu vlakov, ale aj vchodov do metra, ktorých má každá stanica niekoľko. Pokiaľ nenatrafíte z hľadiska cieľa svojej cesty hneď na ten pravý, nie je to žiadna tragédia, dostanete sa ku správnemu nástupišťu aj koridormi v podzemí. Až na to, že tie spolu s halami staníc na krásu netrpia – ako všetky metrá, ktoré boli budované medzi prvými. Rozhodne nelahodia oku tak, ako moskovské a pražské stanice metra, ktoré sú veľmi úhľadné, čisté, s pohyblivými schodmi a miestami pripomínajú interiér divadiel, obchodných domov či výstavu umeleckých diel z architektúry.

Pri používaní metra však treba rátať s jednou malinkou šarapatou: občas vám zlyhá karta, ktorá by vám po pretiahnutí úzkou štrbinou zámku mala odomknúť závoru. Ba často vám nezaberie ani po niekoľkých pokusoch. Našťastie obďaleč sediaci zamestnanec metra zo svojho stanoviska bedlivo pozoruje každého cestujúceho a hneď vám príde na pomoc.

Rub a líc dokonalosti

K precíznosti a profesionalite služieb patrí veľké, doslova vyčerpávajúce pracovné tempo. Môžete ho pozorovať na každom kroku, napríklad aj pri obsluhe v obyčajnom bistre. Či je v ňom dvadsať zákazníkov alebo len dvaja, personál pracuje rovnako hekticky. Musíte mať vopred dobre premyslenú objednávku, inak vzniká vo vás pocit viny, že zdržujete.

Všetko má však svoj rub i líc, vrátane onoho tempa, vyťaženia síl i času do poslednej sekundy. Niet času na vydýchnutie, tobôž na oddych. Keď sme sa v bistre zastavili o pár hodín neskoršie, nechceli sme veriť vlastným očiam: jeden z obsluhujúcich sedel pri voľnom stolíku medzi hosťami s hlavou podopretou päsťou a podriemkaval. O chvíľu sa prebral a vrátil za pult. Hoci obchod bol otvorený nonstop, obsluha nemala čas ani kde natiahnuť sa na lôžko.

Ak si k tomuto enormnému vyťaženiu pracovnej sily prirátate, že tretina zamestnancov v Spojených štátoch dostáva mzdu na úrovni biedy, že päťdesiat miliónov ľudí nemá zdravotné poistenie, že štyri pätiny menej kvalifikovaných ľudí nie sú ani dôchodkovo poistení, že štyristo najbohatších Američanov vlastní viac majetku ako 150 miliónov najchudobnejších dohromady – potom je zrejmé, že ani Amerika nám nemôže byť príkladom vo všetkom a navždy. I po takmer storočí sú veľavravné slová M. R. Štefánika, ktorý po návšteve USA s typickou otvorenosťou a prenikavosťou svojho úsudku hovoril o množstve indivíduí a korporácií bez svedomia a hanby, dodávajúc: „Vcelku sa mi zdalo, že obyvatelia Spojených štátov stratili zmysel pre všetko, čo sa netýka obchodu, že ich bohom je dolár.“

Každý znalec domácich pomerov vám povie, že Manhattan nie je New York práve tak, ako New York nie sú celé Spojené štáty. Naráža tým nielen na rozdielnosti v rámci obrovského mesta, ale takisto na rozdiely v životnej úrovni a spôsobe života v tomto meste a v iných kútoch krajiny. Napriek tomu nemožno obísť otázku: ako sa aj tu prejavuje kríza?

Na prvý pohľad nijako. Ceny v obchodoch sú stále alebo klesajú, mierne sa zvýšila iba cena benzínu, Newyorčania nakupujú ako nakupovali pred krízou. No zdanie i v tomto prípade klame, pod povrchom to vyzerá trochu inak. Pomaly, ale isto sa aj tu chytajú ľudí obavy o budúcnosť. Stačí prehodiť zopár slov s taxikárom a dozviete sa: ako drvivá väčšina Američanov ani on nevlastní dom, v ktorom býva. Mesačne spláca hypotéku. V dôsledku krízy prudko klesla cena nehnuteľností, teda i jeho domu, ktorým ručil banke za pôžičku. V dôsledku toho mu banka výrazne zvýšila mesačné splátky a on každý deň bojuje o to, aby nestratil strechu nad hlavou. Tak ako ju koncom minulého roku v rôznych kútoch krajiny stratilo okolo dvoch miliónov Američanov. Neworský publicista a kritik Joe Queenan prežívanie krízy obyvateľmi vyjadril v tlači lakonickými vetami, ktoré mrazia: „Plány na penziu niektorých z nás sú v ťahu. Ľudia prišli o svoje domy. Nasledujúce generácie budú po celé desaťročia zaťažené dlhmi. Niektorí ľudia budú bez práce celé roky. Iní ju už nikdy nenájdu.“

Situáciu môže skomplikovať fakt, že Američania doteraz neboli odkázaní na úspornosť a zvykli si nakupovať na lákavé pôžičky hlava-nehlava všetko – aj nepotrebné veci. Dokonca sa obracajú na špecializovaných architektov, ako byty a domy preplnené zbytočnosťami upraviť, aby ich nemuseli vyhadzovať. Keď sme to počuli po prvý raz, najskôr sme si mysleli, že ide o vtip. Žiaľ, nejde. Až tak ďaleko môže zájsť spoločnosť, založená okrem iného na vábivej, neraz i klamlivej reklame, podliehajúca idolu konzumu a moci peňazí.

Na rozšafnosť Američanov, nezvyknutých niečím šetriť, počínajúc drobnosťami a končiac uprednostňovaním veľkých áut, je fúra príkladov. Hoci myslenie sa i v tomto smere postupne mení – napríklad pri tých autách. Možno, že kríza im dopomôže k ešte rozhodnejšiemu posunu v myslení i v šetrnosti. A potom by sa pri ich pracovitosti možno, ba celkom určite naplnili slová Baraka Obamu, že ju prekonajú, a že Amerika vyjde z krízy ešte silnejšia.

Cesta z bludného kruhu

Hádam sa im to podarí o to skôr,že nový prezident im nielen predostrel, ale už v prvých týždňoch a mesiacoch svojho pôsobenia postupne aj uskutočňuje svoj program premeny americkej spoločnosti a jej vzťahov so svetom. Má pritom nebývalú podporu svojich spoluobčanov. Po tradičných prvých sto dňoch patrí v celej histórii amerických prezidentov k najobľúbenejším, zostávajú pred ním len Eisenhower a Kennedy. Je to dôkaz jeho osobnej charizmy a inteligencie, úspešnosti v pokuse o nemožné, ale je to najmä presvedčivá ukážka, že Američania míľovými krokmi prekonávajú jeden z nedávnych handicapov: rasové predsudky.

Newyorčania sú toho najlepším príkladom. Popri ich zdôrilosti a ohľaduplnosti vám tu najviac udrie do očí znášanlivosť a tolerancia rôznych rás a národov na pracoviskách, v každodennom styku na ulici, v obchodoch, pri cestovaní metrom, alebo pri šantení mládeže na školských ihriskách.

Nevedno, čo hovoria štatistiky, ale z dennej skúsenosti by sa dalo vyvodiť, že podľa farby pleti a pôvodu je obyvateľstvo mesta vyvážené: tretinu tvoria belosi, tretinu černosi a tretina má korene v ázijských krajinách. Práve túto pestrosť a schopnosť žiť spolu bez vážnejších konfliktov považujú mnohí za najpôvabnejšiu stránku mesta. Rozhodne je pravda, že nikde v Amerike a málokde na svete stretnete ľudí pochádzajúcich z najrôznejších kútov zemegule a pritom sa hrdo hlásiacich k svojej novej vlasti.

Nakoniec, je to akýsi predobraz uskutočňovania nielen Obamovej politiky, ale jedinej možnej cesty, ktorou sa naša civilizácia môže dostať von z bludného kruhu ťažkostí, zachrániť sa pred katastrofou a pokračovať v rozvoji. Ak má byť ľudský svet lepší a nezaniknúť, musí zavrhnúť rôzne predsudky, nevraživosť, prehlbovanie majetkových, sociálnych a iných rozdielov, prestať s kopaním zákopov medzi národmi a krajinami navzájom, aj vo vnútri nich. A musí uskutočňovať ideu vzájomného zbližovania a spolupráce.

Začať s tým treba všade, nielen v Amerike.

New York – Bratislava 2009

Milan HOLUB

Späť