Reálne severokórejské atómové hrozby

Slovensko, 15. 6. 2009 (Verejná správa 12/2009)

V rozmedzí troch rokov uskutočnila Severná Kórea druhú skúšku jadrovej zbrane a zásluhou médií sa svetom prehnala nová vlna strachu. Keďže po poslednom podzemnom výbuchu s jadrovou náložou nasledovalo aj skúšobné vystrelenie nových rakiet stredného doletu, viac obáv prejavili Južná Kórea a Japonsko. Spojené štáty americké ústami ministra obrany Roberta Gatesa a ministerky zahraničných vecí Hillary Clintonovej pohrozili Pchjongjangu vyvodením vážnych dôsledkov. Ku kritikom sa tentoraz pridalo aj Rusko nielen na pôde Bezpečnostnej rady OSN, ale vydalo aj samostatné vyhlásenie. Bezpečnostná rada pohrozila režimu severokórejského vodcu Kim Džong Ila ďalšími sankciami.

Skúšku jadrovej zbrane i vystrelenie viacerých rakiet Severnou Kóreu treba, pravdaže, odsúdiť. Zároveň je však treba odsúdiť všetky krajiny s jadrovou výzbrojou, či už ide o dve superveľmoci USA a Rusko, o Čínu, Francúzsko,Veľkú Britániu, alebo o Indiu a Pakistan. Pranierovať treba aj Izrael, ktorý kritizuje úsilie Iránu vyrobiť jadrovú zbraň, ale sám sa k jadrovej výzbroji dostal tajne a pod patronátom Spojených štátov.

Problém so Severnou Kóreou je oveľa zložitejší, než by sa mohlo zdať na prvý pohľad. Režim, kde od druhej svetovej vojny boli pri moci len dvaja Kimovia – Kim Ir Sen a jeho syn Kim Džong Il, sa v podstate vyčerpal. Obaja severokórejskí vodcovia sa na čele Kórejskej strany práce opierali o ideológiu čučche – spoliehania sa len na vlastné sily. Zdá sa, že tie nie sú bezodné. Samotný chorľavý vládca sa zrejme intenzívne zaoberá nástupníctvom po sebe. Nie je však jasné, ktorý z jeho troch synov preberie po ňom všetku moc v totálne izolovanom štáte. Je takmer neuveriteľné, ale od roku 1953, kedy sa skončila ničivá kórejská vojna – ktorej výsledkom je stále rozdelenie Kórejského polostrova – nebol svet schopný (a ukazuje sa, že ani ochotný) s tvrdým režimom spolupracovať aspoň na minimálnej úrovni. Kooperácia je pritom nevyhnutná, aby sa zlepšili životné podmienky bežných Severokórejčanov, ktorých denne balamúti protijuhokórejska a najmä protiamerická propaganda.

Je zrejmé, že tamojší obyvatelia žijú v ťažkých podmienkach. Niekoľko rokov po sebe postihli krajinu veľké suchá a úroda ryže nebola nikdy taká nízka, čo vyústilo do hladomorov. V takejto situácii by radoví občania privítali akúkoľvek potravinovú či zdravotnícku pomoc. Odkedy je však v Južnej Kórey pri moci prezident I Mjong Bak, vzťahy medzi Pchongjangom a Soulom citeľne ochladli. Predchádzajúci juhokorejský prezident Ro Mu Hjon s Kimom výrazne spolupracoval, ale dva dni pred severokórejskou jadrovou skúškou spáchal samovraždu pre podozrenie z korupcie.

Kim Džong Il je nevyspytateľný diktátor. Trpí kultom osobnosti, baží po neustálom vychvaľovaní a popularite. Jeho slabou stránkou je aj náchylnosť k dobrému jedlu, drahému koňaku a západným filmom – teda ku všetkému, o čom bežný Severokórejčan môže iba snívať. Usilovať sa však o jeho prípadné odstránenie od moci, o jeho zvrhnutie, či o zjednotenie oboch častí poloostrova pod egidou susedného juhokórejského režimu je absolútne nemožné. Práve tieto eventuality v ňom vytvárajú pocit najväčšieho ohrozenia. Kim Džong Il má preto nepredstaviteľne mocné vojsko. Jeho päťmiliónové šíky početne prevyšujú všetky armády okolitých štátov okrem Číny a sú potenciálne veľkou hrozbou tak pre Južnú Kóreu, ako aj pre Japonsko. Vojna na Kórejskom polostrove by sa mohla rozhorieť hocikedy, znezdajky, náhodne. Dokonca aj tak, ako to kedysi vyjadril nemenovaný severokórejský generál: Ak raz budeme veľmi hladní, pôjdeme sa navečerať do Soulu. A ten je cez hraničnú, takzvanú demilitarizovanú tridsiatuôsmu rovnobežku, vzdialený len niečo okolo šesťdesiat kilometrov, čo je záležitosť dvojhodinového postupu tankov, či pár minút letu stíhačiek. Lenže severokórejský vodca, či chce alebo nie, musí brať na vedomie aj prítomnosť americkýchá vojsk v tejto nepokojnej oblasti. Spojené štáty zriadili v južnej časti polostrova raketovú základňu, kam v prípade nutnosti môžu okamžite dodať pre rakety aj jadrové nálože.

Kim Džong Il za hlavného nepriateľa považuje Spojené štáty americké. Je dosť možné, že najnovšou jadrovou skúškou chcel tento prefíkaný diktátor vyprovokovať reakciu amerického prezidenta. Chytil sa Obamových slov, že na rozdiel od Busha je ochotný rokovať aj s nepriateľmi. K tomu by mohol – tak ako niekoľkokrát v minulosti – prispieť najmä Peking. Práve čínski politici pred časom dohodli Kimove priame rokovanie s nebohým juhokórejským prezidentom Ro Mu Hjonom a cez tieto kontakty sa uvoľnila aj hraničná blokáda oboch častí rozdelenej Korey pre vlakové spojenie či spájanie rozdelených rodín. Vyhrážať sa nejakými neistými následkami, či ďalším sankciami – ktoré škodia jedine bežným obyvateľom – nemá zmysel. A novú vojnu na Kórejskom polostrove si hádam nikto neželá. Jej následky by boli nepredstaviteľné.

Späť