Začiatok nového svetového poriadku

Slovensko, 15. 6. 2009 (Verejná správa 12/2009)

Spoluzakladateľ a predseda Slovenskej ekonomickej spoločnosti – Nezávislého združenia ekonómov Slovenska (SES-NEZES) Ing. Ladislav LYSÁK, DrSc., sa špecializuje na oblasť svetovej ekonomiky. Publikoval viacero odborných kníh a je autorom vyše 150 vedeckých štúdií. Zastával významné pozície v oblasti medzinárodných vzťahov – bol veľvyslancom SR v Indii s akreditáciou v štyroch ďalších štátoch. Pôsobil ako poslanec Národnej rady SR a člen Rady pre hospodársky rozvoj Slovenska. Tento rozhovor vyšiel i v Literárnom (dvoj)týždenníku číslo 19 – 20/2009.

Ako vnímate Slovensko v siločiarach súčasnej svetovej finančnej krízy, v čom vidíte jej príčiny, predpokladaný dosah, možné riešenia a východiská? Potvrdzuje podľa vás negatívny vývoj platnosť poznatkov o cyklických krízach kapitalizmu?

Vysoká – až 80-percentná – otvorenosť slovenskej ekonomiky má popri pozitívach aj rizikové stránky. Tie sa prejavujú najmä v krízových situáciách, keď sebazáchovný pud materských štátov mohutných transnacionálnych korporácií vedie k obmedzovaniu ich angažovanosti vo filiálkach. To sme pocítili a budeme ešte dlho pociťovať aj my. Stovky a tisícky prepúšťaných z utlmovaných alebo krachujúcich zahraničných firiem u nás a v mnohých ďalších štátoch na celom svete stúpajú do miliónov – v USA už vo 4. štvrťroku 2008 to bolo vyše 4,6 milióna ľudí a ich počet sa bude zvyšovať. Popri automobilovom, strojárskom priemysle recesia zasahuje mnohé iné odvetvia a prakticky celú spoločnosť.

Vychádzajúc zo sledovania dlhodobých Kondratievových cyklov vývoja a ďalších teórií o cyklickosti vývoja trhového (kapitalistického) hospodárstva ekonómovia už takmer dve dekády upozorňovali na to, že bez zmeny systému vo svetovej ekonomike je po užších regionálnych krízach len otázkou času, kedy vypukne globálna hospodárska a spoločenská kríza. Varovania zaznievali v správach Rímskeho klubu – D. a M. Meadowsovci a mnohí ďalší, na rokovaniach Svetového ekonomického fóra – napríklad Klaus a Schwab, hovorili o tom významní ekonómovia – David Korten, George Soros, Joseph Stiglitz, Noam Chomský či P. Krugman.

Aj u nás na blížiacu sa hrozbu krízy poukázal nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku a bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky Joseph Stiglitz už pred piatimi rokmi. Zdôraznil, že bez účinných zmien medzinárodného finančného systému po parciálnych finančných krízach dôjde k podobnému kolapsu svetovej ekonomiky, aký zažilo ľudstvo na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia. J. Stiglitz celkove považuje krízu za koniec katastrofálneho ekonomického modelu a za koniec ideológie, podľa ktorej voľný, deregulovaný trh vždy funguje. V dôsledku toho americký finančný systém, rovnako ako vláda, stratili dôveryhodnosť. Na možné zmeny zdokonalenia trhového systému na vedome riadený upozornila vo svojej práci Megatrendy 2010 aj známa futurologička Patricia Aburdene.

Z európskych veľmocí vyjadril túto potrebu francúzsky prezident N. Sarkozy, ktorý na pôde Európskeho parlamentu v Štrasburgu konštatoval, že došlo "k zrade hodnôt kapitalizmu. Špekulanti boli odmenení na úkor podnikateľov." Francúzsko bolo nútené dotovať svoju ekonomiku 15 miliardami dolárov. V tej súvislosti si pripomeňme, že AIG poisťovňa dostala od americkej vlády z balička vo výške 700 miliárd dolárov sumu 85 miliárd a na druhý deň manažment tejto spoločnosti išiel na golfovú party za 440 tisíc dolárov.

Proti podobným praktikám na celom svete vyzýva predstaviteľ francúzskeho alterglobalistického hnutia José Bové, ktorý požaduje vytvoriť Medzinárodný trestný tribunál na spôsob inštitúcie pre zločiny v bývalej Juhoslávii a Rwande. Ten by mal súdiť "finančných kriminálnikov", ktorí zavinili, že vlády už investovali vyše 2000 miliárd dolárov do záchrany umelého bankového systému, no nie sú schopné nájsť 10 miliárd dolárov na odstránenie hladu v rozvojových štátoch. To si žiada zmeniť celý systém.

A čo na to európski a slovenskí univerzálni experti, ktorí sa pravidelne v médiách vyjadrujú k čomukoľvek?

V uvedených súvislostiach je vhodné pripomenúť svojské stanovisko 38 európskych zoskupení, ku ktorým sa priradili aj slovenské ustanovizne – Inštitút ekonomických a spoločenských analýz INESS, Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika a Nadácia F. A. Hayeka. Podľa nich v "podstatnej miere sú za krízu zodpovedné vládne inštitúcie – napríklad Fannie Mae a Freddie Mac, od ktorých vlády vyžadovali, aby požičiavali peniaze nemajetným dlžníkom, a centrálne banky." Podľa uvedených spoločenstiev bublina cien aktív, ktorú spôsobila nadmerná monetárna expanzia – neodvážia sa povedať koho? – teraz praskla. Preto vraj netreba vládam a centrálnym bankám, ktoré spôsobili finančnú krízu, dovoliť, aby ju ešte prehĺbili. Vlády by mali čo najskôr znížiť dane, pretože to je podľa nich efektívna cesta k vytváraniu likvidity a pôsobeniu proti recesným tlakom.

Riadia sa politici pri praktických rozhodnutiach podobnými radami?

Na rozdiel od protirečivých stanovísk hyperliberalistov o úlohách a zodpovednosti štátu, ktorý má podľa nich slúžiť predovšetkým potrebám súkromného kapitálu a nestáť v ceste pretláčaniu jeho záujmov, vtedajší prezident USA G. Bush bez zaváhania uskutočnil rázne štátne zásahy v snahe zachraňovať americkú a v konečnom dôsledku i svetovú ekonomiku počiatočným balíkom vo výške 700 miliárd dolárov. Nasledovali ho v ďalších štátoch – napríklad Francúzi, Islanďania, Maďari. Aj naša vláda je nútená minimalizovať straty, ktoré sú dôsledkom nekontrolovaných aktivít nadštátneho kapitálu, na čo už pred rokmi – bez odozvy – upriamoval pozornosť svetoznámy biznismen George Soros.

Pozoruhodné sú pre nás aj nemecké prístupy k príčinám a riešeniu súčasnej svetovej krízy. Kancelárka Angela Merkelová napriek tomu, že súhlasila s povestnými balíčkami na podporu bánk a hospodárskej konjunktúry, zdôrazňuje, že hlavný problém súčasnej krízy je jednoduchý: "Nedá sa naveky žiť nad pomery". Riešenia vidia Nemci v podpore stability Európskej únie uplatnením sociálneho trhového hospodárstva, ktoré Nemecko úspešne uplatňuje šesťdesiat rokov, a vo vytvorení ekonomickej obdoby OSN. Takže sa rehabilitujú aj naše donedávna zosmiešňované a dehonestované tvrdenia, že štát – i pri jeho slabých stránkach – je aj v terajšej etape vývoja ľudskej spoločnosti najkomplexnejším garantom vnútroštátnych a najmä medzinárodných vzťahov.

Môžete charakterizovať aktuálny stav slovenskej ekonomiky – v súvislosti s priebehom a dôsledkami privatizácie, ktorej výsledkom sú absurdné vlastnícke vzťahy? Mám na mysli najmä fakt, že banky a médiá sa ocitli v rukách zahraničných majiteľov, ale aj skutočnosť, že Slovensko sa extrémne orientovalo na zahraničné investície – osobitne v oblasti automobilového priemyslu.

Aktuálny stav slovenskej ekonomiky je výsledkom veľmi zložitých východiskových podmienok pri vzniku slovenskej štátnosti 1. januára 1993 a následných krokoch vládnych koalícií, podnikateľskej sféry i celej spoločnosti.

Po prvé – relatívne pokojný rozchod s bývalým dominantným partnerom v spoločnom štáte nebol ľahký, ani zadarmo. Podľa viacerých analýz, ktoré sme v NEZES vypracovali i za účasti kompetentných odborníkov z oblasti finančníctva a bankovníctva, nerovnocenné postavenie predstaviteľov Slovenska v informovanosti pri delení spoločného majetku federácie pripravilo Slovensko približne o 660 miliárd korún. Neskôr sa diskutovalo a rokovalo o sume iba 24 miliárd či iných sumách, ktoré boli skôr diplomatickými a taktickými krokmi obidvoch strán na udržanie dobrých či nadštandardných vzťahov a neobsahovali zámer komplexného vyrovnania.

Po druhé – deštrukcia kľúčových odvetví národného hospodárstva pod kepienkom konverzie zbrojného priemyslu v SR, likvidácia fungujúceho agrosektoru pod heslom likvidácie socialistického družstevníctva, spretŕhanie dlhodobých zahraničnoekonomických vzťahov so štátmi bývalej RVHP, najmä s Ruskou federáciou. Uvoľnený priestor radi využili aj iniciátori nášho odchodu zo zahraničnoobchodného priestoru.

Po tretie – privatizácia bez pravidiel, podobne ako v ďalších tranzitívnych štátoch, hoci s racionálnym zámerom vytvoriť vlastnú podnikateľskú vrstvu, vyústila do bezbrehého devastovania fungujúcich podnikov, podporovaného tými, ktorí ich potom často za smiešne nízke ceny skúpili. Tak sme dospeli k vlastníckym vzťahom na úrovni začiatku 20. storočia, keď Slovákom patrili ani nie tri percentá z priemyslu na našom území, ktoré bolo vtedy najpriemyselnejšou časťou bývalého Uhorska.

Prišli sme o väčšinu nosných strojárskych podnikov, vrátane automobilových. Pobočky zahraničných automobiliek, predovšetkým Volkswagenu, sa povzbudivo rozrástli a stali ťahúňmi dynamiky rastu a exportu Slovenska. Ale práve terajšia kríza potvrdzuje i naše výhrady k jednostrannému spoliehaniu sa na jedno odvetvie. To nie je pre našu otvorenú ekonomiku správnym riešením. Mať najmenej tri – štyri oporné odvetvia by malo byť železným pravidlom dlhodobej hospodárskej a sociálnej stratégie Slovenska. Bez ohľadu na striedanie politických garnitúr.

Môžete priblížiť svoj pohľad na sociálne aspekty ekonomického vývoja, reálnu majetkovú diferenciáciu, vytvorenie izolovaných majetkových kást s prakticky neprestupnými hranicami, na dedičnosť nielen bohatstva, ale predovšetkým chudoby?

Vo svete je udivujúci nárast rozdielov ekonomík medzi vyspelými a rozvojovými štátmi. Z pomeru 1:30 v roku 1960 až na súčasných 1:100 a viac medzi štvrtinou najchudobnejších a štvrtinou najbohatších štátov sveta. Nie veľmi sa od tejto tendencie líšia príjmy krajných skupín a jednotlivcov vo vyspelých krajinách, ale rovnako aj v rozvojových štátoch. Tento megatrend je istou cestou k nepokojom a k najostrejším, aj vojnovým konfliktom v medzinárodných vzťahoch.

Megatrend nárastu priepastných rozdielov medzi jednotlivcami, skupinami, národmi aj globálnymi regiónmi neobchádza ani nás. Prirodzene, že osobne pokladám za samozrejmú diferencovanosť v predpokladoch, vo výsledkoch práce i v hodnotení jednotlivcov, profesií a inštitúcií. Tá však nemôže byť demotivujúca. Preferovanie vybraných skupín profesií nemôže byť bezbrehé. Porovnajme dnešné priemerné platy napríklad v oblasti telekomunikácií či v bankovníctve s platmi v školstve, vede a kultúre. A pripomeňme dlhodobé hlásanie dôležitosti vzdelania, vedy a kultúry pre úspešný perspektívny rozvoj národa a štátu, ktorého nespochybniteľnými príkladmi sú známe ázijské tigre – Japonsko, Kórea, či indický štát Kerala. Podielom prostriedkov vynakladaných zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky na tieto oblasti vyznievajú všeobecne dostupné údaje Slovenského štatistického úradu ako obžaloba kompetentných osôb a inštitúcií za terajší neradostný stav.

Na vedu a výskum Fínsko vynakladá ročne vyše 3 %, Slovensko necelé 1 %. Za nami v Európe sú vari len Albánsko a Moldavsko. Predseda vlády SR Robert Fico na

Európskej konferencii produktivity EPC 2007 v Žiline informoval, že i pri porovnateľnej úrovni produktivity práce, priemerná mzda u nás nepresiahla 19 000 Sk, zatiaľ čo v Česku je v prepočte približne 26 000 Sk a v Maďarsku a Poľsku približne 24 000 Sk. "Takýto stav je unikát," tvrdí fínsky expert Peter Rehnstrom, šéf Európskej asociácie centier národnej produktivity. "Silná produktivita totiž zvyšuje konkurencieschopnosť krajiny a následne

rastú aj mzdy v hospodárstve".

Dosiahnuť potrebné zásadné zmeny vyžaduje od kompetentných politických strán, predstaviteľov vlády aj spoločenských inštitúcií v súčinnosti so súkromným sektorom rovnako rázne postupy, aké dokázala terajšia koalícia vyvinúť pri zastavení nezmyselného zbavovania sa vlastníctva nosných firiem našej ekonomiky, či pri pacifikácii rozbúrených vzťahov s našimi južnými susedmi.

Má ekonomický rast zmysel bez rastu životnej úrovne väčšiny obyvateľov, vrátane dostupnosti kultúrnych hodnôt, teda kultúrnych aspektov kvality ľudského života? Je kultúra len luxus, alebo duchovná potreba plnohodnotného človeka? Príslušníci spoločenskej elity majú byť len bohatí, ale nekultúrni?

Nielen chlebom je človek živý. Táto hlboká múdrosť má trvalú platnosť. Aj jej modifikácia: nežijeme preto, aby sme jedli, ale jeme preto, aby sme žili. Všestranne a kultúrne. Platí to aj na národnej úrovni. Rozvoj slovenskej ekonomiky sme od prvých stretnutí ekonómov v závere roku 1989 videli ako garanta národného a sociálneho povznesenia nášho národa. Tak som to mal možnosť uviesť aj na pamätnom rokovaní Kongresu slovenskej inteligencie na Donovaloch v máji 1992.

Pri starostlivosti, ktorá by bola aspoň na úrovni spred roku 1990, by sa prínos slovenskej kultúry k zvýšeniu neuspokojivej úrovne národného povedomia časti našej verejnosti mnohonásobne "rentoval". Preto pokladám za nanajvýš dôležité, aby náš štát vytváral čo najvhodnejšie podmienky, aby k aktivitám a produktom kultúry, najmä našej pôvodnej, z ktorej časť je doteraz neopodstatnene proskribovaná, mal prístup čo najväčší počet našich občanov. Aj zo sociálne najslabších skupín. Tomu by mala zodpovedať aktívnejšia stimulácia – vrátane daňovej politiky – umeleckých tvorcov, kultúrnych inštitúcií, aj prijímateľov duchovných hodnôt.

Vláda pred časom prijala dokument o vízii a stratégii slovenskej spoločnosti. Aký je váš názor na jeho vznik, autorské zázemie, možnú realizovateľnosť, ako aj na absenciu kultúrnych a duchovných atribútov rozvoja?

Treba oceniť, že vláda na čele s premiérom Robertom Ficom a podpredsedom vlády Dušanom Čaplovičom venovali pozornosť stratégii SR do roku 2030, ktorú vypracoval Ekonomický ústav SAV. Jej hospodárska časť je vcelku obsažná, v mnohom tradičná, možno, podľa môjho názoru, nie taká inšpiratívna, ako by mohla byť. Do roku 2030 sa opatrne uvažuje s dosiahnutím len trojštvrtinovej úrovne priemeru v EÚ. Predpokladali sme, že sa naše združenie bude môcť podieľať už na jej vypracovaní alebo aspoň na oponentúrach. Nestalo sa. Chceli sme v analytickej i koncepčnej časti predložiť podnety zo stratégie SR vypracovanej v NEZES a očakávali sme, že stratégia SAV prinesie plnší obraz budúceho smerovania aj v sociálnej a kultúrnej oblasti.

Spolu s ďalšími kolegami v NEZES sme po ôsmich rokoch blokácie zo strany predchádzajúcej vlády očakávali ochotu urýchlene obnoviť a sformovať Inštitút strategických štúdií SR, ktorý by pracoval na tvorbe a aktualizácii dlhodobého rozvoja Slovenska bez ohľadu na striedanie politických garnitúr vo vedení štátu. Takéto inštitúcie efektívne pôsobia vo Francúzsku, Japonsku i ďalších krajinách, vrátane Českej republiky, kde bola takáto inštitúcia založená v roku 2002. Z kusých informácií sa dozvedáme, že niečo sa utvára. Ale ak sú informácie pravdivé, je to ďaleko od potrebného. Opäť sa nečrtajú predpoklady na vypracovanie stratégie Slovenska zo slovenských pozícií.

Aké je ekonomické a duchovné poslanie národného štátu? Má národný štát zmysel bez národnej kultúry? Má národný štát budúcnosť v procese medzinárodnej integrácie a globalizácie?

Práve globálna kríza zvýraznila to, čo je hlavnou úlohou štátu – ochrana záujmov národa, ktorý je základom štátu. Ale to predsa neplatí len pre súčasnosť. Stačí si odpovedať na otázku: Ktoré národy a štáty sveta sú najväčšie a dlhodobo najúspešnejšie? Odpoveď je jednoznačná – práve tie, ktoré si uchovali svoju štátnosť: Číňania, Indovia, Rusi, a tak ďalej.

Tie veľké národy, ak vezmeme do úvahy len novovek, ktoré štátnosť stratili, buď zanikli, alebo sa len s problémami udržujú. Výnimky, medzi ktoré patrí Kórea, to len potvrdzujú. Susedné štáty a aj vzdialení záujemcovia o územie a prírodné zdroje chcú jednotlivé krajiny od týchto kľúčových národných základov "oslobodiť". Máme s tým tisícročné skúsenosti my, Slováci, majú ich Lužickí Srbi, Mongoli a mnohí iní. Preto je nanajvýš dôležitou úlohou štátu výchova svojich občanov k vlastenectvu.

Nielen proklamatívne, ale najmä v praktickej rovine kľúčových inštitúcií a osobností, predovšetkým vrcholových politických predstaviteľov a mienkotvorných médií. Nani A. Palkhivala, veľký indický mysliteľ a jeden z tvorcov indickej ústavy, tejto najväčšej demokracie sveta, vo svojej knihe We the Nation - My, národ - to vyjadril takto: "Národná integrácia sa rodí v srdciach občanov. Ak tam zomrie, ani armáda, ani vláda, ani ústava ju nezachráni."

Je na zaplakanie, že u nás sa na čele najväčších obchodných sietí, podnikov, bánk a iných inštitúcií, vrátane výskumných, spravidla striedajú cudzinci a tých, ktorí by o tom chceli národu niečo povedať, cudzí nepustia do médií celé roky. Najfrekventovanejšie mediálne esá i rýchlokvasení odborníci u nás štát donedávna pokladali – popri kapitálových dravcoch – za najhoršieho hospodára. Teraz ale všetci svorne očakávajú od štátu riešenie hospodárskej krízy, ktorú spôsobili nezodpovední súkromní vlastníci. Treba pripomenúť aj múdru myšlienku bývalého generálneho tajomníka OSN Kofiho Annana: "Slabé štáty sú nešťastím svojich národov".

Summity rôznych zoskupení štátov – ako V4, EÚ, G8 a v posledných mesiacoch hlavne G20 – hľadajú spoločne cesty a formy ako riešiť problémy krachujúcich bánk, firiem, narastajúcej nezamestnanosti, daní, atď. Dovolím si vysloviť názor, že práve integrovaná snaha predstaviteľov dvadsiatky najsilnejších svetových ekonomík môže zmierniť hrozivé dôsledky svetovej krízy a skrátiť jej predpokladané trvanie, ktoré sa odhaduje až na obdobie vyše desiatich rokov. To však neznamená, že nedôjde k zásadným zmenám v systéme riadenia svetovej ekonomiky, ktoré fundovaní odborníci – okrem iných aj Michel Camdesus, ktorý bol trinásť rokov riaditeľom Medzinárodného menového fondu – opodstatnene nazývajú začiatkom novej éry či nového svetového poriadku.

Zdá sa, že etablované politické špičky sa dlhodobo okázalo dištancujú od svojich potenciálnych sympatizantov a sústavne sa mylne uchádzajú o priazeň spoločenských kruhov, od ktorých očakávajú etablovanie v medzinárodných reláciách. Vyzerá to tak, že sa vládna garnitúra nepoučila ani na príklade nedávnych volieb, počas ktorých uvedené kruhy priamo s využitím potenciálu štátnych kultúrnych inštitúcií a spolu so svojimi zahraničnými tútormi pôsobili proti jej záujmom.

Úprimne povedané – po nástupe terajšej koalície sme v tomto smere očakávali priaznivejší vývin. Netýka sa to len nás, ktorý sme v Slovenskej ekonomickej spoločnosti – Nezávislom združení ekonómov Slovenska. Rovnaké názory má veľa fundovaných ľudí v ďalších proslovensky orientovaných vedeckých, umeleckých kruhoch a mimovládnych organizáciách.

Zrejme je veľa pravdy na názoroch, že v aparátoch vládnych inštitúcií sa toho veľa nezmenilo a tak skoro asi ani nezmení. Na podnety, ktoré majú tvorivý, podporný charakter pre zámery terajšej koalície niet sluchu a nezriedka chýba akákoľvek odozva. Príkladov je nemálo. Jedným z nich sú výzvy na objektívnejšiu informovanosť našej verejnosti aj cestou nezávislého, vládnou podporovaného (nie dirigovaného) denníka a kvalitnejšej pôsobnosti ďalších, tzv. verejnoprávnych médií STV a SRo. Ani osobné apelácie, ani verejné vyhlásenia viacerých organizácií a osobností, vrátane NEZES a Okrúhleho stola viacerých mimovládnych organizácií z jesene 2008, nenachádzajú dodnes priaznivú odozvu.

Už nás prestalo udivovať, keď pozvania na odborné podujatia NEZES média prosto ignorovali a doteraz ignorujú. Dokonca aj vtedy, keď išlo a ide o kľúčové problémy ekonomiky – napríklad energetiky, stavebníctva, vodného hospodárstva, agrosektoru a ďalších, na ktorých sa zúčastňujú fundovaní odborníci.

Verím však, že náš rozhovor prispeje k tomu, aby slovenská spoločnosť zistila, že naše združenie je stále aktívne. A že po akceptovaní staršieho rozhodnutia Kolégia SAV náš názov znie Slovenská ekonomická spoločnosť – Nezávislé združenie ekonómov Slovenska (SES-NEZES). Bolo by dobre, aby sa v našej verejnosti pod pojmom mimovládne organizácie prestali rozumieť iba tie skupiny a organizácie, ktoré boli dlhé roky a stále sú bohato podporované – najmä zo zahraničia – za pozície, ktoré s obhajobou a podporou slovenských národných záujmov veľa spoločného nemajú.

Zhováral sa Pavol JANÍK

Späť