Priekopník ideí sociálnej demokracie

Slovensko, 3. 7. 2009 (Verejná správa 13/2009)

Emanuel Lehocký bol najvýznamnejší organizátor sociálnej demokracie na Slovensku pred prvou svetovou vojnou. V kľúčových dejinných momentoch zohral rozhodujúcu úlohu pri formovaní slovenského robotníckeho hnutia. Postavil sa proti národnostnej diskriminácii Slovákov v maďarských odborových organizáciách a začal organizovať slovenské odborové hnutie. Začiatkom 20. storočia založil Slovenskú sociálnodemokratickú stranu, ktorá rozvíjala sociálne, národné a aj občianske povedomie robotníkov a organizovala ich proti vykorisťovaniu a politickému útlaku.

Významná bola nielen jeho politická činnosť. Dôležitú úlohu zohral aj v oblasti novinárstva, kde na podporu a propagáciu sociálnodemokratických myšlienok založil a viedol Slovenské robotnícke noviny, časopis Napred a prvý slovenský týždenník Robotnícke noviny. Aj keď mu chýbalo žurnalistické vzdelanie a lepšia znalosť slovenského jazyka, usilovnosťou a sebavzdelávaním dosiahol veľmi veľa. Noviny nielen zostavoval a písal do nich kľúčové články, ale s rodinou a známymi ich aj kolportoval.

Po celý svoj život sa obetavo venoval oslobodeniu utláčaných, pričom vernosť sociálnodemokratickým zásadám vždy spájal s myšlienkou národnej slobody.

Martin Rázus o ňom napísal: „Nebol ani o mak menším národovcom, než ktorýkoľvek z našich najprvších“.

Prvý v rade

Emanuel Lehocký sa narodil 4. januára 1876 v Osuskom na Záhorí v rodine remeselníka. Nadaný chlapec, ktorý sa výborne učil, musel za učňa – v Trnave sa vyučil za krajčíra. Robotnícke hnutie spoznal v Budapešti, kam ako šestnásťročný odišiel za prácou. Keď sa o štyri roky vrátil späť na Slovensko, bol už členom Sociálnodemokratickej strany Uhorska. Oženil sa so svojou veľkou láskou, krajčírkou Rozáliou Gratzlovou, s ktorou mal dve dcéry a jedného syna. Po kurze vstúpil do štátnych služieb a stal sa úradníkom Nemocničnej pokladnice remeselného zboru v Bratislave.

Na zjazde Sociálnodemokratickej strany Uhorska v roku 1901 rázne presadzoval vydávanie slovenského robotníckeho týždenníka. Vzbudil značnú pozornosť, ale požiadavka vydávať Hlas ľudu ako prílohu ústredného tlačového orgánu Népszava neprešla. Vydávanie novín v slovenčine sa mu nepodarilo presadiť ani na ďalšom zjazde o tri roky. Maďarskí socialisti považovali vydávanie novín pre jednotlivé národné frakcie za zbytočné míňanie prostriedkov. Vychádzali z predpokladu, že slovenskí robotníci sa v priebehu piatich až desiatich rokov beztak pomaďarčia. Lehocký bol však neoblomný. Razil ideu vytvorenia slovenskej sociálnej demokracie v rámci Sociálnodemokratickej strany Uhorska. Mala fungovať na zásadách samosprávy podľa vzoru mnohonárodnostnej rakúskej sociálnej demokracie. Medzi slovenskými delegátmi zjazdu v máji 1904 inicioval založenie Ústredného výboru organizácie slovenského robotníctva. O rok nato sa konal v Bratislave ustanovujúci zjazd Slovenskej sociálnodemokratickej strany a Lehockého na ňom zvolili za predsedu výkonného výboru. Vyslúžil si to aj tým, že pre Slovákov požadoval uznanie jazykových práv v školstve, kultúre a vo verejnej správe. Jeho názory boli jednoznačné: „Každý národ už tým, že jestvuje, má právo žiť a spravovať sa slobodne... Slovenský národ má právo na vlastné školy, na slovenské súdnictvo, na verejnú správu. My nehlásame nenávisť proti Maďarom, ale zároveň sa nezriekame ani svojich prirodzených práv.“

Na smíchovskom zjazde strany v roku 1909 opäť rečnil o ťažkom postavení slovenského robotníctva a celého slovenského národa: „Každý náš pokus, každý náš krok k vydobytiu jazykových a národných práv je považovaný za zločin proti celistvosti štátu.“

Ostrá adresná publicistika

Emanuel Lehocký bol realista. Vedel, že slovenskí sociálni demokrati nemôžu zostať osamotení, preto presadzoval spoluprácu s českými druhmi a ich Zemskou organizáciou Českoslovanskej sociálnodemokratickej strany robotníckej vo Viedni. Práve vďaka ich ekonomickej pomoci sa mu podarilo založiť Slovenské robotnícke noviny, ktoré prvýkrát vyšli 1. októbra 1904 ako mesačník pod jeho editorským vedením. O dva roky neskôr založil aj druhý mesačník Napred. Keďže nemal dosť prostriedkov na zloženie potrebnej jedenásťtisícovej kaucie, tento týždenník vychádzal vždy medzi dvoma číslami Slovenských robotníckych novín. Obidva mesačníky zanikli v roku 1909, keď namiesto nich začal vydávať Robotnícke noviny, na ktoré sa mu podarilo zbierkou získať potrebné financie.

Pre novinársku činnosť bol niekoľkokrát policajne prenasledovaný. V roku 1907 po krviprelievaní v Černovej ostro pranieroval reakčný režim, za čo ho odsúdili na dva mesiace väzenia a pokutu šesťsto korún. Vo väzení vo Vácove napokon pobudol až tri mesiace, lebo pokutu nemal z čoho zaplatiť. Po návrate domov ho bratislavský policajný kapitán varoval pred ďalšími možnými dôsledkami kritickej publikačnej činnosti. Nekonformný novinár sa vynašiel a volil kamuflované formy aktivít. Porady s blízkymi spolupracovníkmi sa trebárs konali počas výletov s deťmi, obyčajne do okolia Búdkovej cesty. Napriek hroziacim represiám za slovenskú osvetu, ktorú vtedajšie štátne orgány vnímali ako prejav nacionalizmu, sa nenechal odradiť od písania nesúhlasných článkov a ďalej vytrvalo kritizoval jazykovú diskrimináciu slovenského robotníctva v odborových organizáciách. Horlil za zakladanie slovenských organizácií a vzdelávacích spolkov. V roku 1905 sformoval spolu s J. Pociskom v rámci bratislavského robotníckeho vzdelávacieho spolku Vorwärts-Elöre slovenskú sekciu Napred, ktorá vyvíjala činnosť v Robotníckom dome – terajšie Štátne bábkové divadlo v Bratislave. Spolok usporadúval rôzne prednášky a vzdelávacie programy, napríklad kurzy slovenského pravopisu, divadelné predstavenia a iné kultúrne podujatia. Pod jeho záštitou pôsobil aj prvý slovenský robotnícky spevokol, divadelná skupina a robotnícka telovýchovná jednota.

Vzdor voči maďarizácii

Po vypuknutí prvej svetovej vojny ho pred frontom zachránil chronický katar pľúc. Vojnové udalosti prakticky prerušili činnosť strany i odborov. Robotnícke noviny však vydávať neprestával. Redigoval ich sám a vychádzali v zmenšenom rozsahu. Napriek cenzúre sa mu medzi riadkami podarilo vyjadrovať odpor k vojne a povzbudzovať Slovákov k národnému uvedomeniu. Statočnosť prejavil aj vtedy, keď po prvomájovej manifestácii 1918 v Liptovskom Mikuláši zverejnil rezolúciu o sebaurčení všetkých národov. Bol preto pod policajným dozorom.

Napriek tomu sa aktívne podieľal na príprave Deklarácie slovenského národa, vyhlásenej v Martine 30. októbra 1918. Po martinskom zhromaždení, na ktorom bol zvolený za člena výkonného výboru Slovenskej národnej rady – vrcholného celonárodného orgánu –pripravoval zjazd Slovenskej sociálnodemokratickej strany. Uskutočnil sa na Vianoce 1918 v Liptovskom Mikuláši a delegáti na ňom prijali vyhlásenie o vernosti Československej republike. Bezprostredne po skončení zjazdu odcestoval spolu s ďalšími dvadsiatimi tromi delegátmi na zjazd do Prahy, kde sa v mene slovenských sociálnych demokratov vyslovil za jednotnú československú sociálnodemokratickú stranu, za jednotné odbory a jednotné družstevné organizácie. Týmto zlúčením vznikla jednotná Československá sociálnodemokratická strana robotnícka. Emanuel Lehocký sa ako jediný Slovák stal členom výkonného výboru a predsedom Slovenského výkonného výboru. O dva roky na ďalšom zjazde ho zvolili iba do predsedníctva zjazdu a v apríli 1924 mu zostal už iba poradný hlas.

Na vedúce miesta dosadili iných slovenských sociálnych demokratov – Ivana Dérera a Ivana Markoviča, ktorí boli zástancami pražského centralizmu a koncepcie československého národa.

Emanuel Lehocký vykonával v rokoch 1920 až 1925 funkciu senátora Národného zhromaždenia a pôsobil ako riaditeľ Robotníckej sociálnej poisťovne. Aj keď mal podlomené zdravie, venoval sa charitatívnej činnosti. Na stretnutiach s českými priateľmi sa počas liečení v Luhačoviciach a v Poděbradoch vždy vyslovoval za československú štátnosť, ktorú považoval za istú záruku proti aktivizujúcej sa maďarskej iredente. Zároveň však neustále zdôrazňoval nevyhnutnosť zmeny vzťahu k Slovensku.

Prvý slovenský sociálny demokrat a v istom zmysle revolucionár zomrel v Bratislave 24. septembra 1930 vo veku päťdesiat štyri rokov na zlyhanie obličiek a srdca. Na mieste jeho posledného odpočinku na Ondrejskom cintoríne v Bratislave stojí pomník od akademického sochára Ladislava Majerského, ktorý symbolicky znázorňuje človeka práce.

Janette ŠIMKOVÁ

Späť