Banskobystrický kraj   Bratislavský kraj   Košický kraj   Nitriansky kraj   Prešovský kraj   Trenčiansky kraj   Trnavský kraj   Žilinský kraj
 VYBERTE KRAJ
Sekcie E-OBCE.sk

Fórum

Firmy v obciach a mestách

Fotogaléria Slovenska

Erby slovenských obcí a miest

Naša ponuka pre obce a mestá

Cenník reklamy na stránke E-OBCE.sk

Úplný zoznam obcí Slovenska

Kontakt



Inzercia

plusPridať nový inzerát


Odkazy na iné stránky

Dochádzkový systém <<



TERRA GRATA, n.o. TOPlist
TOPlist
Signatár Európskej charty bezpečnosti premávky na ceste

Počet sekcií:
11787

Počet fotografií:
9381

 

 

 

Vymývanie mozgov zábavou a bulvárom

Slovensko, 3. 7. 2009 (Verejná správa 13/2009)



Pri manipulovaní verejnou mienkou sa osvedčilo ohlupovanie prostredníctvom zábavy. Súčasné pravidlá zábavných programov, predovšetkým ich úroveň, nám celkom isto vnútili masmédiá. Výberom foriem zábavy možno presne ovplyvňovať spoločnosť, a práve to má na zreteli mnoho majiteľov prostriedkov masovej komunikácie.


Najprv spomenieme tú menej nebezpečnú zbraň, ako to zdôrazňuje známy český publicista Karel Hvížďala v knihe Jak myslet média – a tou je infozábava, po anglicky inftainment.


Jej charakteristickým znakom je skutočnosť, že zábavnosť preferuje pred užitočnosťou informovania. Štruktúru infozábavy v televíznom spravodajstve poznáme podľa toho, že sa nápadne podobá klipom a reklamným šotom veľkým počtom krátkych záberov, v ktorých sa striedajú priame vstupy, oslovujú sa svedkovia či iní ľudia, ktorí sa ocitli blízko udalostí, a to aj za cenu, že neraz o nich veľa nevedia a ani nemôžu vedieť. Reportér svojím komentárom a dikciou umelo zvyšuje napätie. V tlačových médiách je pre infozábavu typická farebnosť, neúmerne veľké fotografie, velikánske titulky, kratšie články a zmiešanie irelevantných faktov s vážnymi materiálmi.


Od infozábavy nemá ďaleko posmešný žáner – satira, ktorý pomocou vtipu manipuluje verejnou mienkou. Karikatúra či satirická kresba sa od portrétu líšia tým, že niektoré špecifické a typické odchýlky od noriem, všeobecne uznávané ako štandard, zvýraznia, nadnesú, hypertrofujú a recipienta náhle prekvapia a tým ho rozosmejú. Podobne funguje anekdota alebo literárna satira. Satira zosmiešňuje, zveličuje a správa sa nevyberane; má to jednoducho v popise tohto žánru, ktorý už dve storočia pred naším letopočtom s úspechom používal rímsky básnik Eunnius a o päťdesiat rokov neskôr Lucilius.


Morovou ranou dnešnej civilizácie je mediálny bulvár. Doslova gniavi a terorizuje myslenie ľudí, vymýšľa, ponúka nechutnosti, hýri polopravdami a lžami, infikuje človeka morálnou schizofréniou, nešetrí ani mládež a deti.


Spôsobuje chorobný rozklad spoločnosti!


Výpadok myslenia a kultúrnosti


Prečo sa bulváru tak darí?


Žiaľ, je to predovšetkým v nás ľuďoch. Človek je tvor biologický, má sklony tešiť sa z nešťastia iných, chlácholí sa a raduje z toho, že jemu sa nič podobné (nepríjemné, tragické) neprihodilo. Vyžíva sa v klebetách, v sexuálnych excesoch, rád sa pozerá na brutalitu a násilie, pravda, ak sa ho to netýka.


Ak by sme totiž bulvár nečítali a nesledovali v audiovizuálnych médiách, nemohol by existovať.


Nezarobil by na seba!


Lenže my sme iní. Po bulvári bažíme. Literárna teoretička Eva Bachledová o tom píše: „Jedno židovské príslovie hovorí – táto generácia má psiu papuľu. A nie som si istá, či sa to netýka len jednej generácie na Slovensku. Výpadok myslenia, výpadok poznania, výpadok múdrosti, výpadok kultúrnosti je jav, ktorý nás sprevádza. Zjavne i nebadane. Úmyselne i ako sekundárny dôsledok zrýchleného bytia, nezvládnutia nástupu dramatických spoločenských, ekonomických a politických premien. Nezvládnutia civilizácie! Novodobých technológií... Strata jemnosti ducha, znecitlivenie, hrubosť srdca a jazyka, arogantnosť, vulgárnosť, provinčnosť. Uspokojenie sa s priemernosťou, povrchnosťou, preferovanie prízemnosti, naivity – to je naša slovenská mediálna prítomnosť.“


Vynikajúci americký publicista a znalec súčasnej kultúry Neil Postman napísal o tom knihu Zahráme sa na smrť, kde hovorí: „Bez väčšieho protestu a pre verejnú mienku takmer nepozorovane sa politika, náboženstvo, informácia, šport, osveta aj hospodárstvo zmenili na doplnok zábavného priemyslu. A práve vďaka tomu začíname byť národom, ktorý sa bude zabávať až na smrť.“


Pred niekoľkými rokmi začal vo všetkých svetových televíziách kraľovať žáner zábavy, tzv. reality show, ktorý skĺzol a skĺzava do totálnej absurdity, morbídnosti a vulgárnosti. Svedčí o tom i jeden zo základných zámerov žánru: postaviť proti sebe dve osoby, ktoré sa očividne nemajú rady, na smrť sa nenávidia, aby sa do seba pustili pred publikom.


Takých relácií je neúrekom!


Jedna z nich mala názov Mama, chceš si ma vziať? V tomto delikátnom rodinnom príbehu sa 32-ročná Brenda chystá vydať za 19-ročného Bryanna, ktorý je synom jej bývalého manžela. Konferencier programu dokonca vopred pripravil svadobné koláče, ktoré majú byť doručené do štúdia. Postaral sa o pozvanie bývalého manžela, ktorého udalosť riadne rozčúlila. Považoval ju totiž za incest. Publikum bolo nadšené. Vzduch sršal napätím. Celá záležitosť sa rýchlo zvrhla. Svadobné koláče lietali štúdiom, hostia sa bili, z úst prítomných sa hrnuli najhrubšie nadávky. Publikum jasalo.


Po reality show, ako sú napríklad Big Brother, Nevesta pre milionára,si mediálni analytici a psychológovia začali klásť pochybovačné otázky: Možno ešte väčšmi vstúpiť do privátnej sféry človeka? Kde sú hranice ľudskej intimity? Odpoveď na to prišla roku 2004 zo Spojených štátov amerických. V tom čase sa na televíznych obrazovkách začali objavovať seriály, v ktorých bolo možné sledovať skrášľujúce operácie v priamom prenose na internete a večer opäť v zostrihu. Kým predchádzajúce seriály priťahovali divákov možnosťou zbohatnúť či získať popularitu, tentoraz išlo o ego pod skalpelom. Hrá sa s krvou, tukom a slzami.


Zgustnime si na násilí


Takýto druh zábavy plynulo prechádza do zobrazovania násilia. Samovražda v priamom prenose televízne kanály zvlášť uchvacuje. Napríklad v Thajsku, kde sa v čase ekonomickej krízy náramne zvýšil počet samovrážd, televízia neváhala niekoľkokrát vysielať spomalené fázy nešťastníkov vyskakujúcich z vysokých budov. Za rok takto odvysielali 650 samovrážd.


Ani naše televízie nechcú nijako zaostať. Denne chrlia z obrazoviek podrobné zábery vrážd a samovrážd, ukazujú detaily znetvorených a dobitých ľudí, predostierajú divákom s veľkou dávkou nevkusu bolesť a utrpenie pozostalých.


Zobrazenie násilia v médiách plodí reálne násilie. Celý svet sa na to pozerá so založenými rukami. Pritom sa vychvaľujeme, že sme civilizácia, ktorá vytvára prostredie na demokratizáciu spoločnosti. Všetky výskumy poukazujú na negatíva tohto javu. Rastúci trend priestupkov, trestných činov, predovšetkým medzi mladými, ba aj medzi deťmi – veľmi úzko súvisí s pribúdaním počtu scén a obrazov násilia v masmédiách.


Manipulácia do nás presakuje akoby všetkými pórmi. Tie sa otvárajú na základe troch rozhodujúcich faktorov: takmer všetky médiá ako jednoliaty orchester prezentujú tie isté pseudoudalosti, celou svojou mentálnou výzbrojou sme predurčení veriť týmto informáciám, ustavičný prúd a záľaha informácií nám znemožňujú zamýšľať sa nad nimi.


Metaforicky vyjadrené, manipulácia médií je veľmi blízka násiliu, nie však fyzickému (aj keď ho môže vyvolať), lež myšlienkovému, ktoré môže obrátiť náš život z hľadiska hodnotovej orientácie úplne naruby.


Pozrime sa na tento jav cez prizmu známeho sociológa Jeana Baudrillarda. Už roku 1990 pracoval s pojmami simulácia a vírusy, aby vysvetlil, že svet je úplne skomercionalizovaný a že už nejestvuje nič ozajstné. Hodnota mediálneho tovaru je dôležitejšia ako jeho obsah. Všetky mediálne posolstvá sa len tvária, že majú nejaký obsah. Možno sú jeho úvahy dosť pritiahnuté za vlasy, no predsa ...


Takzvaní neopascalisti, ako je napríklad Jo Reichertz., vidia v komerčnej televízii formu náboženského života, ktorá sa už 2000 rokov nezmenila. Televízia rozdeľuje svet na dobrý a zlý. Každý sa môže vyspovedať v popoludňajších talkshow, poprosiť o odpustenie.


Zmanipulovaní príjemcovia


Médiá chcú oslovovať recipienta priamo, bez nejakých okľúk a zložitých výkladov. Panuje v nich totiž strach, že by náročnejšie žánre divákov a čitateľov odradili. Najjednoduchšie je ponúkať škandály a odhalenia, ale bez skutočného vysvetlenia a odhalenia. Stále niečo predstierajú a simulujú. Vystačia si s pózou a príjemcovi, zmanipulovanému príjemcovi, to vôbec neprekáža, pretože ich ponuku vníma ako niečo periférne, ako kulisu. Ukazuje sa, že inscenačná technika bulváru a potešenie z mystiky násilia „prevalcovali“ v európskych krajinách výpovede popredných médií a „informačný“ tón začínajú udávať bulvárne metódy. Niektorí odborníci sa dokonca domnievajú, že sa vraciame do podmienok kmeňových surovostí, ktoré nás vháňajú do obdobia existencie predgramotných národov.


Prečo k tomu dochádza?


V odpovedi na túto otázku sa treba vrátiť k metódam manipulácie, ktoré som spomínal v predchádzajúcich riadkoch. Predostrel som čitateľovi iba niekoľko základných nástrojov, ktoré ohýbajú verejnú mienku podľa želaní manipulátorov. Prirodzene, že ich druh, razancia, výber, závisí od mnohých faktorov, najmä však od hodnotovej, ekonomickej a politickej orientácie majiteľov médií.


Nik, ten či onen človek, tobôž médiá nemôžu byť absolútne objektívne. Ako ľudské bytosti vyrastáme a žijeme v určitom spoločenskom prostredí, vychováva nás rodina, škola, pracovisko, atmosféra v nich, niečo nám je dané v génoch. Stopy toho všetkého, či už chceme, alebo nechceme, ostávajú v nás, vždy niekomu a niečomu straníme (vedome i nevedome), naše sympatie smerujú tým či oným smerom.


Voči tejto skutočnosti nie sú imúnni ani tí, čo vládnu médiami. Nečudo, že úzkostlivo dbajú, aby ich médium sledovalo popri spoločenských a politických cieľoch aj cieľ ekonomický – a tým je zisk. Nuž, nijaký majiteľ si neželá destabilizáciu systému, v ktorom finančne prosperuje. Taký majiteľ vedie podriadených k tomu, aby potvrdzovali ideálnosť aktuálneho spoločenského systému – a to aj robia, lenže tá ideálnosť u nás, podľa väčšiny médií, spočíva v určitej pravicovoliberálnej mystifikácii. Zároveň tlačia svojich redakčných služobníkov do ďalších úloh: pripraviť spoločnosť na nadchádzajúce akcie „elity“, obraňovať a ospravedlňovať akcie „elity“, zdiskreditovať tých, čo kritizujú činnosť „elity“.


Ak sa dôkladne zamyslíme nad obsahom našich televízií, rádií, denníkov a časopisov, nemôže nám ujsť, že sú spolu s ekonomikou jedným z rozhodujúcich ovplyvňovateľov politických smerovaní v Slovenskej republike. Vo veľkej miere rozhodujú o tom, z koho urobia hrdinu, spasiteľa Slovenska, a koho znosia pod čiernu zem.


Na Slovensku je to jednoducho tak!


Zamlčiavanie a ignorancia


Kotrmelce predvádzané v kultúrnych rubrikách, prílohách a reláciách našich médií mi často pripomínajú hru na slepú babu, neraz však neviem zistiť, kto tou slepou babou je. A práve to je paradox! Ak sa obzrieme späť, na systém hodnotenia umelcov v minulom režime, zaraz začne do nás dobiedzať myšlienka, že všetko je akosi naruby: v časoch hlbokého socializmu prichádzali z najvyšších politických miest veľmi silné tlaky, ba takmer vždy zákazy nepúšťať do médií neželané umelecké osobnosti, ale vo väčšine redakcií sa vždy našli žurnalisti, ktorí umelcov takým či onakým spôsobom prepašovali na stránky novín, do rozhlasu či do televízie.


Dnes, zdá sa, médiá si vymenili miesta s najvyššími politickými kruhmi – ony rozhodujú o tom, ktorého umelca pustia do „svojho kráľovstva“ a ktorého vyženú z neho von a skryjú za neviditeľnú a nepočuteľnú stenu. To už ani nie je cenzúra, to sú zákazy opierajúce sa nebodaj o „vyrobené“ zoznamy. Všetci, čo nesúzvučia s ich ideologickou tóninou, musia z kola von s výnimkou niekoľkých ikon – akou bol napríklad Milan Rúfus – pretože ich ignorovanie by bolo nadmieru priehľadné. Zamlčiavanie, totálna nevšímavosť patrí totiž k rozhodujúcim mediálnym manipuláciám.


Ako si možno vysvetliť, že na stránky tzv. mienkotvorných denníkov sa nedostanú osobnosti, mladí umelci, ktorých ony podľa vlastného úsudku hádžu do iného, nežiaduceho vreca, a to vyložene subjektívne, pričom pravda môže byť úplne iná?! Umelec totiž nepatrí do škatuliek, musí ostať sám sebou. Mediálna výroba „nepriateľov“ je umelá a zámerná. Pochopí azda niekto, že šéfredaktor rádia Devín, Dzurindov spolujazdec na bicykli, odmietol zaradiť do vysielania rozhlasovú hru Pavla Janíka zrejme len preto, že sa jej obsah nestotožňoval so šéfredaktorovým videním sveta?


Je vari prijateľné, že v rubrikách knižných noviniek okrem výnimiek uvádzajú len diela svojich politických spolupútnikov (žiaľ, pridávajú sa k nim aj niektoré kníhkupectvá), že absolútne ignorujú premiéry slovenských autorov a režisérov, ktorí nechcú vliezť do ich chomúta? Iné to nie je ani v televíziách – napríklad uvádzanie knižných noviniek zveria do rúk politicky jednoznačne vyhranenému človeku.


Aký myšlienkový ošiaľ vedie denníky, hrdiace sa označením nezávislé, že nerozdávajú alebo neponúkajú rovnakým dielom? Pravidelne informujú o obsahu kultúrnych a umeleckých časopisov, no ani riadok neprinesú napríklad o Literárnom týždenníku, Slovenských pohľadoch a tak ďalej.


Tragédiou je, že takýmto spôsobom vyvolávajú medzi umelcami veľmi zlú krv. Prispievajú k štiepeniu umeleckej obce, najmä však tej spisovateľskej. Bežne sa možno stretnúť s tým, že reprezentanti svedomia národa tvrdia: nie, ja do tohto periodika nepíšem, pretože nesúhlasím s jeho orientáciou. A pritom by to malo byť práve naopak! Nechce sa mi veriť, že by si „kultúrni“ redaktori neuvedomovali, že tak ubližujú nielen jednotlivým osobám, ale predovšetkým slovenskému umeniu a kultúre.


Osobitné hry sa dejú v súvislosti s umeleckými recenziami, ktoré zavše vyznievajú ako skrytá reklama. Ich autori neraz bez ohľadu na kvalitu, vkus a estetické cítenie nahrávajú svojim spriateleným dušiam, vynášajú ich artefakty do nedohľadných výšin, z paškvilov urobia vysoko hodnotné predstavenia, filmy, knihy, sochy, obrazy: „Hra mala nevtieravé a prirodzené dialógy, scéna výborne rezonovala s danými reáliami, režisér sa zhostil svojej úlohy nad očakávanie, predstavenie vyznelo ako dokonalý herecký koncert.“


Pritom diváci nemohli v divadle obsedieť a netrpezlivo čakali na koniec predstavenia.


Diváci sa neraz zhodujú na tom, že keď po premiére čítajú recenzie v tlači, takmer vždy majú pocit, že boli na nejakom inom predstavení ako recenzent. Často počuť slová – napriek hroznej recenzii som sa na to bol pozrieť. A veľmi sa mi to páčilo. Vyskytujú sa dokonca názory, že čím horšia recenzia, tým lepšie predstavenie – a naopak.


Už vôbec neviem, prečo sa v médiách často objavujú recenzie brakových filmov, ktoré len kazia vkus divákov. Azda ide v kinách len o naplnenie pokladníc?


Podľa Immanuela Kanta z takého krivého dreva, z akého je vytvorený človek, nemožno vykresať nič celkom rovné. Aspoň o rovné kresanie by sa malo pričiniť umenie aj za pomoci kultúrnych rubrík médií. Nie však označovaním v titulkoch za kšeftárov umenia s otáznikom tých nepravých, ako sa to 9. apríla 2008 podarilo Novému Času. V médiách by si mali uvedomiť, že nejde o ich pravdu, o ich názory, ale o umeleckú pravdu, ktorú nemožno zatajovať pred verejnosťou.


Škodí to nám všetkým! Veď len v rytierskom súboji myšlienok sa rodí niečo nové, obsažné a plnohodnotné.


(Pokračovanie nabudúce)


Pavol DINKA



Späť


Pridať komentár.

Komentáre
Komentár Meno
Dátum
Žiadny komentár nebol pridaný, vyjadrite svoj názor.
 

 

 
EFO, s.r.o. Územné plány NajNákup Panorámy, virtuálne prehliadky, virtuálne cestovanie Slovenskom MEEN Ludia a voda
 
  
  O projekte | Právne informácie | Kontakt | © 2006-2017 TERRA GRATA, n.o. vytvoril PROFIT PLUS, s. r. o.