Málokto si tak drasticky ničí krajinu

Slovensko, 3. 7. 2009 (Verejná správa 13/2009)

Po štúdiách architektúry na Slovenskej vysokej škole technickej pôsobil ako hlavný architekt Dopravoprojektu. Najväčším projektom tých čias bol most Lafranconi. V roku 1990 ho zvolili za prvého predsedu Slovenskej akadémie vied. O štyri roky sa stal rektorom Vysokej školy výtvarných umení. V roku 1995 získal titul profesora. V roku 2002 zasadol na prezidentskú stoličku Spolku architektov Slovenska. V roku 2006 prijal funkciu hlavného architekta mesta Bratislavy. Prof. Ing. arch. Štefan Šlachta, PhD. (70)

Rok 1998 bol vo vašom živote umelca veľkou zmenou. Stali ste sa aj politikom. Ako si spomínate na toto obdobie.

Bol som poslancom parlamentu za stranu Občianskeho porozumenia. S bývalým prezidentom Rudolfom Schusterom sa totiž poznáme ešte zo školských čias. Obaja sme bývali v legendárnom bratislavskom internáte Mladá Garda. V tých časoch som často cestoval do Košíc. Pokúšali sme sa o založenie druhej umeleckej vysokej školy na Slovensku. Boli sme presvedčení, že by mala vzniknúť práve v Košiciach. Nakoniec sa to podarilo. Na štvorročné pôsobenie v NR SR, kde som bol podpredsedom Výboru pre vzdelanie, vedu, mládež a šport, spomínam len v dobrom. Napriek tomu, že som nemal toľko času na architektúru, tešil som sa z napredovania Slovenska do európskych a euroatlantických štruktúr.

Ako ste sa dostali k funkcii hlavného architekta?

Z pozície prezidenta Spolku architektov Slovenska sme vyvíjali tlak na magistrát. Od roku 1994 totiž Bratislava nemala hlavného architekta. Napriek osobným osloveniam mnohých kolegov sa nám nepodarilo vybrať žiadneho kandidáta. Keďže podľa primátora Ďurkovského som najväčší krik robil ja, povedal mi jednoducho: Tu máte stoličku!

Bolo ťažké vžiť sa do novej funkcie?

Chvíľu mi to trvalo, nie som totiž urbanista. Posledné roky som sa venoval skôr histórii architektúry. Po určitom čase, vyplnenom debatami, analýzami a predstavami s primátorom a s kolegami architektmi, urbanistami i s Komorou slovenských architektov, som sa s predstavou troj-štvorročného pôsobenia vo funkcii pustil do práce.

Tri roky uplynuli v apríli tohto roku.

Prednedávnom som mal rozhovor s primátorom. Oznámil som mu, že by som už rád skončil. Navrhol som mu alternatívy ďalšieho postupu. Zatiaľ sme sa nedohodli, musím ešte zopár mesiacov vydržať. Požiadal ma, aby som to s ním dotiahol do volieb. Myslím si, že to splním iba ťažko. Bol by som rád, keby ma vystriedal mladší kolega a podnikol ďalšie kroky. Moja predstava je jednoduchá. Po mne by mal prísť do funkcie hlavného architekta človek vo veku približne 45 rokov s perspektívou zotrvania desiatich až pätnástich rokov. Tri roky, ktoré som strávil na magistráte nepovažujem za premárnené. Pomohol som nielen etablovať, ale aj zmeniť pohľad na funkciu hlavného architekta. Podarilo sa mi presvedčiť magistrát o potrebe koncepčných prác a overovacích štúdií. Dnes už jednoznačne hovoríme o akomsi externom ateliéri, ktorý by mal na magistráte fungovať. Myslím, že som tak položil základný kameň budúcemu útvaru hlavného architekta.

Architektúra je služba. Zaoberá sa problémami iných. Mnohí hovoria, že je aj matkou umení, ktorá sa snúbi s technikou.

V architektúre sa naozaj stretávajú funkčné a technické požiadavky s estetickými. Slogan, samozrejme, platí aj dnes. U nás, žiaľ, iba teoreticky. Skutočnosť vo vyspelých krajinách je však iná. V období socializmu vládol u nás diktát stavebnej výroby. Okrem toho na trhu chýbali moderné stavebné materiály. Napríklad v oblasti okien sme nemali na výber. Iné, ako typové okno s dreveným rámom neexistovalo. Na druhej strane bolo vtedy v architektúre oveľa viac výtvarných diel než v súčasnosti. Často sa však robili aj vyslovené hlúposti.

Napríklad?

V Podunajských Biskupiciach pred ktorousi kotolňou stojí na podstavci socha dievčiny. Jednoducho boli peniaze, a tie sa museli minúť. V tesnej blízkosti diaľnic sa nachádzajú výtvarné diela za miliardy korún. Mnohé z nich už samosprávy odstránili. Škoda, že sme si vtedy nevzali príklad zo Švajčiarska alebo z Fínska. Peniaze určené na výtvarné diela sa zhromažďovali v banke, odkiaľ sa vyberali podľa zváženia odborných komisií. Keď sa napríklad realizovala stavba škôlky, mohla byť preplnená výtvarnými dielami, ktoré ovplyvnili estetiku detských duší. Samozrejme, nestavali sa výtvarné diela pred kotolňou.

Ako ste spokojný s investorskou činnosťou vo vzťahu k výtvarnej architektúre?

Presadiť dnes výtvarné dielo je obrovský problém. Osvietených investorov v tomto smere je veľmi málo. Negatívom je, že štát na problematiku obohacovania architektúry umeleckými dielami netlačí. Nejde len o integráciu výtvarného diela do architektúry, ide o samotnú architektúru. Takéto veci však nie je dobré paušalizovať. Iná je totiž architektúra obytného domu, iná architektúra inžinierskeho diela, kostola, múzea alebo reprezentačnej budovy. Architektúra sa stáva aj spotrebným tovarom. Spomeňme si na Ikeu. Nákupné strediská tohto typu sa stavajú veľmi lacno, jednoducho. Keď sa firma rozhodne odísť z trhu, nebude ju to stáť veľké peniaze.

Na druhej strane sa na Slovensku postavilo po zmene režimu možno až päťsto kostolov, ktoré mohli byť skutočnou architektúrou. Mnohé z nich, žiaľ, architektúrou nie sú. Bola to šanca, ktorú sme premrhali, čo ma veľmi mrzí. Tých päťsto kostolov mohlo byť zároveň aj päťsto kultúrnych domov a pekných dominánt v obciach.

Ktoré architektonické diela posledného obdobia pokladáte u nás za vydarené, s trvalým odkazom do budúcnosti?

Na Slovensku ich nie je veľa, niektoré sú však veľmi zaujímavé. Ukazovateľom je cena Dušana Jurkoviča, ktorú každoročne udeľuje Spolok architektov Slovenska. Záleží však od výberu poroty, ktorá nie vždy vyberie najlepšie dielo. Spomeniem sklenený rodinný dom v Stupave, ktorý majitelia po roku obmurovali. Táto stavba dobré meno cene D. Jurkoviča neurobila. Za architektonicky veľmi vydarený považujem hospic v obci Ľubica pri Kežmarku. Páčia sa mi aj nové kostoly Weberovcov vo Vígľaši a kostolík v Lomnej na Orave. Krásnou sakrálnou architektúrou, ktorá nedostala cenu, je kostol architektov Petra Apponyiho a Jožka Hýravého vo Vyšnom Sliači.

Páči sa vám vidiecka a mestská architektúra na Slovensku? Vidíte tam určitú kultúrnu spojitosť a jednotu?

Slovensko sa neuveriteľne zmenilo. S úsmevom možno tvrdiť, že po páde bývalého režimu ho zmenili čerpacie stanice pohonných látok. Odrazu zažiarili svojou farebnosťou, v noci svietili. Stali sa z nich predajne rozličného tovaru i kaviarne s dobrou kávou. To všetko posunulo vizuálny obraz Slovenska. Často cestujem vlakom po Považí. Som rád, že hrdzavé plechové strechy rodinných domov nahradila slušivá krytina svetoznámych výrobcov Bramac, Tondach a iných. Dediny si začali udržiavať a zveľaďovať svoje intravilány, nie sú už také bezprizorné, ako v minulosti.

Väčšina miest si vytvorila krásne pešie zóny. Spomeniem len Poprad, Spišskú Novú Ves, Ružomberok, Martin, Žilinu, Trnavu či Trenčín. Na druhej strane ma mrzí zanedbaná dopravná infraštruktúra, ktorá má tendenciu zhoršovať sa. Dopravné kolapsy sa, okrem Bratislavy a Košíc, rozširujú na ďalšie slovenské mestá. Ak sa v krátkom čase neurobia radikálne, odvážne a veľkorysé riešenia, problémy budú narastať. Je to otázka nielen dynamickej, ale aj statickej dopravy. Len v Petržalke chýba štyridsaťtisíc parkovacích miest. V tomto smere nás čaká obrovský kus práce.

Nezdá sa vám, že napriek tomu je Slovensko ešte pod úrovňou environmentálne vyspelých krajín?

Často vravievam, že napriek svojím prírodným krásam je Slovensko stále jedno veľké smetisko. Čierne skládky vyrastajú ako huby po daždi. Je to hanba zreteľne viditeľná z okien áut a železničných vagónov. Ak so mnou cestuje cudzinec, najradšej by som sa prepadol pod zem. Len máloktorý národ si tak drasticky nivočí obraz svojej krajiny.

Ktoré slovenské mesto sa vám pozdáva najviac?

Slovensko má veľa pekných miest. Na jednej strane sú to historické mestá ako Banská Štiavnica či Kremnica. Neuveriteľne sa zmenilo centrum Bratislavy. Navštevujú ma mnohí kolegovia zo zahraničia. Keď prídu s odstupom dvoch-troch rokov do nášho hlavného mesta, žasnú nad pozitívnymi zmenami. Veci však nemožno vidieť čiernobielo a zakrývať si oči pred nedostatkami a architektonickými hriechmi. Slovensku a Slovákom však verím. Prvých takmer dvadsať rokov po zmene režimu sme napriek mnohým nedostatkom dokázali zvládnuť obdivuhodne. A to sme mohli byť oveľa ďalej, keby sme v mnohých smeroch spoločenského života postupovali inak.

Máte na mysli napríklad zanedbanie architektonickej rekonštrukcie hnedých zón?

Je to nielen otázka hnedých zón, teda opustených priemyselných objektov, ale aj kasární, pôšt, či železničných staníc. S prestavbou a následným využívaním takýchto objektov nemáme zatiaľ potrebné skúsenosti. Do procesu navyše zasiahla hospodárska kríza v najnevhodnejšom čase. Mnohí investori už tieto objekty zbúrali, v súčasnosti zostávajú prázdne a nie je známe, kedy budú s realizáciou svojich projektov pokračovať. Bude ich treba na prechodný čas vysadiť zeleňou a urobiť prijateľnejšími, pretože dnes sa z nich dvíhajú kúdoly prachu, ktoré obťažujú okolie. Som jeden z mála ľudí, ktorých súčasná finančná a ekonomická kríza teší. Očakávam prerušenie a prehodnotenie megalomanských projektov. Mali by v omnoho prijateľnejšej forme rešpektovať mierku mesta. Rekonštrukcia hnedých zón je šancou pre nové architektonické impulzy.

Bratislava však má, oproti iným mestám na západe, perspektívu rastu a architektonického rozvoja.

Je to pravda, aj keď to už zrejme plánovaná miliónová Bratislava nebude. Veľa bude závisieť od politického vývoja. Optimálne smerovanie mesta je do takzvaného štvrtého kvadrantu, čo je však územie sčasti aj za rakúskou hranicou. Dôležité je, aby výstavba bola koordinovaná, a nie živelná.

Ako by podľa vás malo vyzerať výškové zónovanie hlavného mesta?

Najdôležitejšie je zabrániť prenikaniu výškových budov do centra a ich kumulácie do početných hniezd. Stretol som sa už napríklad s navrhovaným mrakodrapom za pamätníkom SNP. Výškové budovy nesmú narúšať historické a iné významné dominanty mesta ako sú Hrad, Slavín, Nový most a podobne. Naše výškové centrum má predpoklady vzniknúť pri záhlaví mosta Apollo v priestore Pribinovej ulice a rovnako na petržalskej strane. Ak bude architektúra v týchto častiach mesta zaujímavá, výškové domy môžu obohatiť panorámu mesta.

V ktorej bratislavskej lokalite by sa ešte mohlo dariť pekným výškovým budovám?

Viem si predstaviť skupinu mrakodrapov medzi Národnou bankou Slovenska a Stavebnou fakultou. Porozhadzované po meste sú však nezmyslom, burinou v mestskej štruktúre. Takáto tradícia vznikla ešte za socializmu, keď na jednom konci mesta vznikla výšková budova Slovenskej televízie, na druhom konci Presscentrum, a v centre mesta hotel Kyjev. Budeme robiť všetko preto, aby sme koncentrovali výškové budovy na dve až tri miesta.

Problémom sú výškové obytné budovy. Zatiaľ v nich nevieme bývať. Do lokality prinášajú obrovskú dopravnú a spoločenskú záťaž. Nestačí urobiť podzemné parkoviská. Autá totiž budú vychádzať na preplnené cestné komunikácie, v ranných a popoludňajších špičkách neobyčajne zhustia premávku.

Často vravievate, že hlavné mesto Slovenska sa nepohne dopredu bez architektonicky veľkorysých riešení, ktoré sú ďaleko za horizontom jedného volebného obdobia.

Je to môj permanentný konflikt vo funkcii hlavného architekta. Mnohé veci vidia politici len v časovom priestore štyroch rokov. Aj preto chýba odvaha k veľkorysým riešeniam. Robia sa najmä čiastkové riešenia, ktoré síce vyriešia problém niektorej križovatky, ale neriešia problém dopravy v meste. Názorným príkladom je tunel Sitina. Je dobré, že ho máme, ľudia si ho pochvaľujú. Nevyriešil však problém bratislavskej dopravy. Vyriešil len dopravné zápchy na Patrónke. Architekti uvažujú v oveľa dlhšom časovom rozpätí.

Diskutovanou témou je komplex novopostavených bytových domov na Štefanovičovej a Žilinskej ulici, ako aj ďalší osud centra mesta...

Bytové domy v menovaných uliciach sú premárnenou šancou. Mal tam byť zachovaný priestor na dostavbu vládnych objektov. Riešenia treba hľadať prostredníctvom súťaží. Tie však musia mať špičkových ľudí v porotách. Bratislava má veľa možností zmeniť svoj obraz k lepšiemu, ale aj k horšiemu. Centrálna oblasť mesta má viacero urbanisticky otvorených problémov, ktoré bude treba riešiť. Je to napríklad Kamenné námestie, Staromestská ulica, Fazuľová ulica a priestor pod NBS, priestor Kablovky či Podhradia. Tieto priestranstvá treba dôkladne analyzovať, aby sme mali jasno, aké objekty tam z hľadiska mesta - nie investora - budú funkčne najlepšie.

Historické jadro má svoju príťažlivosť nielen pre domácich, ale aj pre návštevníkov. Po rokoch sa však situácia nebezpečne mení. Kaviarne a reštaurácie v centre mesta začínajú mať problém s návštevnosťou. Plne obsadené sú kaviarne v Auparku a iných nákupných centrách, kde možno parkovať, nakupovať, kde je viacero atraktivít a kde je aj lacnejšia káva. Z centra začínajú odchádzať aj administratívni pracovníci. Pritiahli ich nové biznis centrá, ktoré tiež ponúkajú výhodnejšie podmienky. Táto situácia vytvára šancu, že do historického jadra sa opäť vrátia byty. V opačnom prípade budeme mať z historického jadra len skanzen. To je ale už interdisciplinárny problém.

Ako hodnotíte architektúru Mosta Apollo?

Pre mňa je veľmi diskutabilný a rozporuplný. Získal síce rôzne uznania, ale je to inžinierske dielo, ktoré je predovšetkým funkčné. Nepotreboval pridanú architektúru ladných tvarov, ktoré by ho predražili. Mojou hlavnou výčitkou je, že premostenie Dunaja oblúkom sa skončilo pár metrov od brehu. Autor mal pre to dôvody. Na petržalskej stane je nízky breh, navyše vozovka sa tam na moste zatáča, myslím si však, že v každom prípade mohol byť oblúk vyšší a mal preklenúť celú hladinu Dunaja. Pilier vo vode stavbu predražil. Zahraniční kolegovia sa pri pohľade naň často usmievajú a pýtajú sa ma, čí nám to nevyšlo.

Treba však povedať, že most svojím oblúkom obohatil panorámu Bratislavy a dobre zapadol do série bratislavských mostov. Starý a Prístavný most sú totiž horizontály. Prestavba Starého mosta bude musieť rešpektovať oblúk Mosta Apollo. Požiadavky na navrátenie pôvodnej podoby Starého mosta, kde stredné pole malo podobu oblúka, by bola z architektonického a estetického hľadiska katastrofou.

Čo by ste chceli robiť po skončení funkcie hlavného architekta?

Rád by som ešte precestoval niektoré zaujímavé krajiny. Predovšetkým by som chcel dokončiť niekoľko rozpísaných kníh a pokračovať v práci o slovenských exilových architektoch. Ich príbehy, tvorba a životné osudy ma neobyčajne obohatili.

Vzrušujú ma však aj ďalšie témy. Napríklad nám chýba zhodnotenie normalizačného obdobia architektúry 70. rokov. Patrím do generácie, ktorú toto obdobie postihlo najvýraznejšie. Do roku 1989 sme boli my – architekti akoby v zabudnutí. Nebyť zmeny politického režimu, nik by o nás nevedel. Nebol to len môj prípad, ale aj osudy ostatných kolegov. Rád by som si zaspomínal na môjho učiteľa profesora Karfíka, i na stretnutia s celým radom svetových architektov, ktoré boli veľmi zaujímavé a v knižnej podobe by poskytli veľa poznatkov aj dnešnej generácii.

Zhováral sa Alexander SOTNÍK

Späť