Trampoty s privlastňovacími zámenami

Slovensko, 27. 7. 2009 (Verejná správa 15-16/2009)

Zámená sú zaujímavý slovný druh. Prinajmenšom z dvoch dôvodov. Predovšetkým preto, že sú to slová so všeobecným významom, a teda nepomenúvajú javy skutočnosti priamo. Ich význam sa konkretizuje tak, že na konkrétne predmety a abstraktné javy a vlastnosti poukazujú alebo odkazujú iba v rámci spojenia s plnovýznamovými slovami. Tak napríklad význam zámena ten sa v tomto zmysle „naplní“ až v spojení ten človek, dom, film, dojem, skutok atď. Zámeno ty zas môže označovať tak hovoriaceho, ako aj poslucháča. Špecifickosť zámen je aj v tom, že ich je síce v jazyku málo, no v textoch sa vyskytujú pomerne často, a preto sa to isté zámeno opakuje.

Zámená patria k významným prostriedkom textovej väzby. Ich väzobná funkcia sa pritom spravidla spája aj s poukazovaním (odkazovaním) na osobu alebo vec pomenovanú v predchádzajúcom kontexte plnovýznamovým slovom. V tomto prípade fungujú aj ako tzv. zámenné synonymá. Odstraňujú nefunkčné opakovanie výrazu. Dobre nám to ozrejmí nasledujúci príklad:

Samko na Zuzku nezabúdal. Písal jej každé dva-tri týždne a už ju len tešil, aby ho trpezlivo čakala, že keď na druhý rok v lete pôjde do Košíc, že ju navštívi. Ona mu tiež písala a vypísala mu všetko, čo sa v dedine a s ňou deje.

Uvedený príklad potvrdzuje aj to, že použitie konkrétneho zámena závisí od kontextu. Osobitne citlivá je táto požiadavka pri osobných privlastňovacích zámenách a zvratných privlastňovacích zámenách. Veľmi časté je najmä nenáležité zamieňanie osobného privlastňovacieho zámena jeho a zvratného privlastňovacieho zámena svoj. Ich privlastňovací význam vo vzťahu k osobe alebo veci, na ktorú sa vzťahujú (na ktorú poukazujú) sa výrazne odlišuje, čo sa ukáže pri významovej analýze vety alebo kontextu, v ktorom sa veta nachádza.

Zámenom jeho sa vyjadruje privlastňovací (vlastnícky) vzťah k tretej osobe mužského a stredného rodu. Napríklad: Po obede nás pozval, aby sme si prezreli JEHO knižnicu. Zámenom jeho sa poukazuje na to, že knižnica, ktorú si máme pozrieť, patrí jemu, je jeho vlastníctvom. Privlastňovacie zámená svoj, svoje, svoja privlastňujú osobu alebo vec ktorejkoľvek gramatickej osobe. Použitie zvratného privlastňovacieho zámena je však podmienené syntakticky. Osoba, ktorej sa niečo privlastňuje, musí byť podmetom vety. Citovanú vetu pretransformujme takto: Po obede nás pozval do SVOJEJ knižnice. Rozdiel medzi spojením jeho knižnice a svojej knižnice je zrejmý. V obidvoch prípadoch sa hovorí o knižnici, ktorá patrí hostiteľovi, no ak by sme v druhom prípade použili osobné privlastňovacie zámeno jeho, tento vlastnícky vzťah by sme spochybnili i popreli: Po obede nás pozval do JEHO knižnice. Z obsahu vety vyplýva, že knižnica patrí niekomu inému. K nefunkčnému zamieňaniu uvedených privlastňovacích zámen dochádza pomerne často nielen v bežných ústnych jazykových prejavoch, ale aj v publicistických textoch. Ilustrujme si túto situáciu aspoň na jednom konkrétnom prípade.

Nedávno priniesol bulvár takúto informáciu: Pár hodín po súde už Rasťo Žitný sedel v luxusnej bratislavskej reštaurácii neďaleko bytu JEHO milenky Lucie Hablovičovej. Podľa autora v tejto informácii zrejme mala byť reč o milenke Rasťa Žitného. Zámeno jeho túto súvislosť (vzťah) znejasňuje. Nie je totiž jasné, na koho ono poukazuje. Jednoznačne by sa vzťahy Žitný – byt – milenka spriezračnili prostredníctvom zámena svoj: Pár hodín po súde už Rasťo Žitný sedel v luxusnej bratislavskej reštaurácii neďaleko bytu SVOJEJ milenky Lucie Hablovičovej.

Vyskytujú sa aj prípady, keď sa autorovi podarí vskutku husársky jazykovo-štylistický kúsok. V tom istom texte vedľa seba použije osobné privlastňovacie zámeno jeho nevhodne a vzápätí uplatní zvratné osobné zámená funkčne primerane. Vysvetlenie je jednoduché. Môže ísť o povrchnosť, ktorá hovorí o ledabolej práci autora s textom, alebo o jeho jazykovú a štylistickú nevzdelanosť, alebo – čo je ešte horšie – o oboje. Jeden z viacerých príkladov:

Francúzsky potápač Guilaume Nery sa v týchto dňoch neďaleko Nice pripravuje na jeden z JEHO ďalších šialených kúskov. Už onedlho sa totiž bude snažiť prekonať SVOJ vlastný svetový rekord...Má vynikajúce tréningové zázemie, skvelý realizačný tím a napriek SVOJMU mladému veku je dostatočne skúsený.

Netreba mať veľa „dostatočných skúseností“ s tvorbou textu, aby bolo zrejmé, že osobné privlastňovacie zámeno jeho do prvej vety nepatrí. Vynára sa totiž otázka, kto je ten tajomný on. Sotva možno predpokladať, že je to niekto iný ako Guilaume Nery, on sa pripravuje na SVOJE „ďalšie šialené kúsky“. A keďže on je v tejto vete subjektom (podmetom) vety, práve jemu sa tieto kúsky prisudzujú, lebo on chce prekonať SVOJ vlastný, nie JEHO (koho?) rekord. Autor mal povinnosť vyjadriť tieto významové súvislosti jazykovo-štylisticky čo najjednoznačnejšie, aby si ich čitateľ nemusel domýšľať. Tieto štylistické kotrmelce so zámenou zámen sa vo svojej nahote odhalia, ak pretransformujeme tretiu vetu tak, že do nej vložíme osobné privlastňovacie zámeno jeho: Má vynikajúce tréningové zázemie, skvelý realizačný tím a napriek JEHO mladému veku je dostatočne skúsený. Tak ako v tomto prípade aj v prvej vete vyššie citovaného príkladu je v skutočnosti osobné privlastňovacie zámeno jeho štylistická päsť na oko.

Ján FINDRA

Späť