Zázračný principál z cirkusu svet

Slovensko, 27. 7. 2009 (Verejná správa 15-16/2009)

Sihoť, miesto hier piešťanských šarvancov, bola perifériou mesta. Aréna, kde sa zbierali sinky, kde rástli svaly a kuli plány. Koncom roka sa z tohto kolbišťa stávala sivá nevábna lúka, kadiaľ viedla nekonečná cesta do školy. Ale čo s ňou porobila jar! Najprv sa tu rozložili kolotočiari a ako huby po daždi vyrastali stánky strelníc so záhonmi papierových ruží. Vzápätí prišlo bábkové divadlo s obrovskými marionetami hrdinských rytierov a nežných princezien, s dobrodružstvami zbojníka Rinalda Rinaldiniho, príbehmi Gašparka alebo Jančiho Papriku. Po nich sa pod stanové plachty nasťahovali tajomní zaklínači, ktorým z očí sálali magické lúče, iluzionisti, fakíri, krotitelia hadov, hltači ohňa i mečov. Tých vystriedali kočovníci, čo putovali svetom so siedmymi divmi sveta – so žabím mužom, rybou ženou, či inými čudesnými výtvormi prírody. Neraz tu stáli šiatre, v ktorých ponúkali nevídanú, neslýchanú atrakciu – zápas so „svetovým“ šampiónom, ba aj s medveďom...

Otec Emila Bačíka – mäsiarsky tovariš s býčou silou aj povahou – plavčík na piešťanskom kúpalisku Eva, oboje vyskúšal. Raz mu až z uší tiekla krv po neľútostnom zápasníckom chvate, ale svoje zovretie nepovolil, čím v chlapcových očiach vyrástol do nebies. Keď sa na uliciach kúpeľného mesta a na plotoch objavili plagáty, ktoré ohlasovali, že príde cirkus, všetci kaukliari pobalili krámy a Sihoť prenechali svojmu kráľovi. Ani ich nenapadlo, že by mu mohli konkurovať.

Sto schodov do neba

Emil Bačík prišiel na svet v najkrajšom období roka. Narodil sa pred osemdesiatimi rokmi 4. mája 1929 v kúpeľných Piešťanoch, akoby na tú príležitosť vyzdobených kvitnúcimi gaštanmi. Svietniky gaštanových kvetov mu potom svietili pod oknami ateliéru na Trnavskom mýte celý tvorivý život.

Sto schodov do umeleckého azylu na štvrtom poschodí domu postaveného v kubistickom slohu. Pred ním stúpali po nich „na poval“ Ľudovít Fulla, Ján Mudroch aj Orest Dubay. Vedľa v susedstve si cestu na umelecký Olymp rovnako vyšliapavali Ladislav Galanda aj Jozef Šturdík.

Sto schodov k múzam, sto krokov do neba. V prvých bratislavských ateliéroch, do okien ktorých sa stále zvedavo naťahujú gaštanové stromy – svedkovia vohľadov a ľúbostí hrdličiek a holubov. Nemí svedkovia odhalených i vykričaných umeleckých lások.

Gaštanové svietniky mal Emil Bačík v rodnom liste aj v umeleckom erbe. Na jeho polia ako na misky zlatníckych váh vytrvalo ukladal dve celoživotné vášne – ženu a cirkusového klauna – vitálne a fascinujúce žriedla vnemov a inšpirácií.

V rokoch po vojne študoval na pražskej Štátnej grafickej škole a na Vysokej škole umeleckopriemyslovej u profesora Antonína Pelca. Po absolutóriu sa usadil v Bratislave, kde pedagogicky pôsobil na Škole umeleckého priemyslu a na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Bol dlhoročným členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a pravidelne obosielal členské prehliadky výtvarnej tvorby. Zúčastnil sa na prezentáciách slovenského výtvarného umenia v Prahe, Viedni, Berlíne, Štokholme, Kodani, Helsinkách, Moskve a inde vo svete. Samostatne vystavoval v Bratislave (1958, 1960, 1974, 1978) a v Zlatých Klasoch (1976). Jubilejné výstavy jeho diela sa uskutočnili v hlavnom meste Slovenska v roku 1979 a 1984 a ďalšia v rodných Piešťanoch v roku 1994.

Popri skvelej maliarskej a kresliarskej výbave, ktorá priniesla pôsobivé, nie vždy však docenené výsledky v komornej maľbe i vo voľnej grafickej tvorbe, bol uznávaným ilustrátorom a úpravcom kníh, tvorcom plagátov, logotypov a značiek pre rôzne podujatia a organizácie, za čo získal celý rad vydavateľských pôct i celoštátnych ocenení v súťažiach o najkrajší edičný produkt.

Cesta za živým snom

Ráno, keď Emil prechádzal Sihoťou do školy, bol pľac ešte prázdny. Ale o pár hodín až do tried doletel virvar privážaných maringotiek, vozov s trapézovými plotmi, sedačkami, plachtami, slonmi, s exotickými zvermi, ťavami, somárikmi. Hodiny v škole sa pre neho stali hotovým utrpením, nemohol sa dočkať posledného cengania. Vyučovanie končilo popoludní, ale ešte nebolo neskoro. Mohol zaujato pozorovať zručnosť, s akou upotení chlapi hýbali veľkými stožiarmi, posúvali a vyťahovali mohutnú plachtu cirkusového stanu, do taktu bili obrovskými kladivami na kotviace kliny.

Zavše tiež priložil ruku k dielu – aj keď to bolo len prinesenie piva z hostinca. Cirkus už stál, stan sa dvíhal do neba a on akoby vrástol do zeme. Nechcelo sa mu domov. Nepohol ním ani strach z výprasku, ktorý ho čakal od prísneho otca. Bademajstrovi Bačíkovi by sa veru syn zišiel pri bazénoch, kde bolo dosť roboty pri chlórovaní vody, pri planírovaní pláže, ale aj v šatni, alebo pri kase, kde bolo treba vymeniť mamu.

Emil čakal na chvíľu, keď stavači stanu a iný pomocný personál zmyli pot po tvrdej drine a obliekli sa do nádherných červených alebo belasých, zlatom lemovaných livrejí. Vtedy sa mu mohol splniť sen a za vytrvalosť si vyslúžil voľný lístok na predstavenie. Splnených snov však bolo ešte menej ako mincí v jeho vrecku.

Svetlá na šapitó zápasili s jasom hviezd. V jeho predstavách cirkus plával tým tmavým morom ako tajomný koráb. Nikto si tak vrúcne neželal aspoň raz sa naň nalodiť, ako on. Narodil sa predsa v plavčíckej rodine. Lenže ako dieťa sa do cirkusu nedostal. To by si bol predsa pamätal. Utkvelo by mu to v mysli, ako ten úžasný šarkan zmajstrovaný z maminej spodničky a z otcových bambusových rybárskych prútov. Ako krásne ho pomaľoval. Prvý obraz na plátne!

Cirkus je večný

Z veľkej cirkusovej rodiny mu boli najbližší klauni.

„Klaunom sa nijaký artista nerodí, ale sa ním postupne stáva. Často to znamená posledný stupienok pred definitívnym odchodom z manéže. Je v tom kus tragédie, býva to jeseň artistu, ktorý sa možno v čase svojej najväčšej slávy díval na obecenstvo z kupoly cirkusu a na ostatných tak trochu zvrchu. Možno je to sentimentálne, ale o to viac pravdivé. V manéži býva veľa šašov, ale len málo a vzácne je klaunov.“

Aj po desiatkach rokov, keď videl krajinou prechádzať kolónu maringotiek, mal pocit, akoby s nimi prichádzalo a odchádzalo jeho detstvo. Biele maringotky ako sťahovavé vtáky. Ten nenaplnený detský sen ho tak opantal, že nevynechal nijakú príležitosť ísť do cirkusu, keď si to ako „veľký“ mohol už dovoliť, keď sa sám stal zázračným maliarskym principálom.

K jeho cirkusovej závislosti – ak sa to tak dá nazvať – prispel kamarát z detstva Bohdan Mareček. Do Piešťan prichádzal na prázdniny k babke. Jeho otec bol bankový úradník v Bratislave, starý otec akademický maliar a sestra slovenská plavecká legenda Vlasta Wawrová. Keď sa Bohdan vychystal na prvé kvalifikačné žonglérske previerky v bratislavskej Redute, nepomohlo, že si rekvizity a kostým vopred ukryl u Emila. Otec, aby mu zabránil zúčastniť sa na ponižujúcom a nedôstojnom konkurze, vzal mu topánky, oblek aj kabát. Pre budúceho nádejného žongléra to bol nadlho najčiernejší deň.

Aj takto prichádzajú iluzionisti o ilúzie. Lenže žongléri sú vytrvalci. Schádzali sa na kúpalisku, kde plavčík Bačík cvičil svojich troch synov – menil ich na rybičky. Skákali zo štartovacích blokov i z veže ako pstruhy, hrali pólo, stávali sa šampiónmi, ba aj olympionikmi, lámali plavecké rekordy a neskôr i ženské srdcia. Ktosi však pánovi Bačíkovi potajomky rozoberal plážové stoličky a s drevenými drúčikmi skúšal budúce žonglérske čísla. Občas chýbali na kúpalisku aj lopty...

Zasiahol osud. Emila postihol ťažký zápal kĺbov. Šport musel zavesiť na klinec. Čierno-biela ovca v rodine plaveckých reprezentantov – stal sa z neho grafik! Napriek nevôli rodičov odišiel študovať do Prahy. Kamarát Bohdan sa stal cirkusovým profesionálom – čiernou ovcou v bankárskej rodine.

Umelci. Každý svojim spôsobom.

Bačík mu vďačí za veľa. Uviedol ho do cirkusového sveta, otvoril mu dušu artistu, pomohol rozšíriť obraz o ňom a pochopiť, že život má – ako minca – dve strany. Poznal, že v ňom nič nie je zadarmo.

„Nejde mi v tvorbe iba o spomienku na cirkus ako taký,“ bilancoval svoje celoživotné tvorivé úsilie. „Zaujíma ma človek, čo si vybral toto zvláštne povolanie. Pre mňa tvár klauna nie je namaľovaná grimasa – za maskou vidím ľudský osud.“

Životné osudy Emila Bačíka sa uzavreli pred dvadsiatimi rokmi 4. novembra 1999. Slovenská pošta v máji 2002 ako hold umelcovmu prínosu do slovenskej a európskej kultúry vydala v emisnom rade Európa na známke reprodukciu jeho obrazu Klaun s trúbkou.

Emil SEMANCO

Späť