Krízu môže vyriešiť len sociálny štát

Slovensko, 27. 7. 2009 (Verejná správa 15-16/2009)

Globálna ekonomická kríza sa prehlbuje. Čoraz viac ľudí si jasne uvedomuje, že potrvá roky. A pokiaľ súčasný sociálno-ekonomický systém nepodstúpi zásadné reformy, môže mať nedozierne následky. Reformou číslo jedna musí byť opustenie paradigmy konzumu a samoúčelného ekonomického rastu. K tomu patrí návrat k myšlienkam sociálnej spravodlivosti a sociálneho štátu, ako o tom píše filozof a politológ z Ústavu politických vied Slovenskej akadémie vied PhDr. Ľuboš BLAHA, PhD.

Základ riešenia krízy sa nenachádza v bezútešnom naháňaní ekonomického rastu, ale skôr v otázkach redistribúcie bohatstva. Stačí sa pozrieť na problém globálnej nerovnosti. V súčasnosti vlastní jedno percento dospelých ľudí štyridsať percent svetového majetku. Polovica sveta má pritom k dispozícii len jedno percento bohatstva. Aby sme si tieto čísla vedeli lepšie predstaviť, použime príklad: keď si zoberieme desaťčlennú skupinu a balíček sto dolárov, jeden človek bude mať 99 dolárov a ostatní deviati sa budú deliť o jeden dolár. Takáto je dnes situácia vo svete. Spomeňme ešte jeden fakt: zhruba 1,1 miliardy ľudí dnes žije v extrémnej chudobe a na jej následky denne podľa štatistík OSN zomrie približne 50-tisíc ľudí. Toto sú fakty o sociálnej situácii na našej planéte a teraz sa pýtajme: Prečo o kríze hovoríme až dnes? Veď desiatky rokov väčšina ľudí na svete žije v podmienkach, ktoré sú viac než krízové, je to ich každodenná realita.

Kam nás doviedol neoliberalizmus

Dnes sa odrazu dostali do ohrozenia aj vyspelé krajiny OECD, a preto z ničoho nič hovoríme o globálnej kríze. Pritom kríza systému dolieha na väčšinu ľudí veľmi dlho. Už doteraz nemali čo jesť, nemali strechu nad hlavou, nemali prácu. A bez ohľadu na súčasnú globálnu krízu naďalej nebudú mať čo jesť, nebudú mať strechu nad hlavou a nebudú mať ani prácu. Pre nich sa nič nezmení. A pre nás? Pre nás, občanov žijúcich v krajinách OECD zatiaľ kríza znamená toľko, že si nebudeme môcť kúpiť nové auto či nový televízor a možno nebudeme môcť ísť na dovolenku do Chorvátska. Taký je súčasný stav. Samozrejme, kríza sa môže prehlbovať a dostať našich občanov do skutočne ťažkých pomerov. Väčšina ľudí sveta však žije v podmienkach, do ktorých sa naši občania nedostanú, ani keby kríza trvala sto rokov.

Chcem tým len upozorniť na to, že v súčasnom systéme je niečo skazené dlhodobo. Nezačalo to len najnovšou krízou. V dôsledku terajšej krízy si ale možno konečne položiť otázku, ktorá bola doteraz tabu: Nepotrebuje náhodou systém, v ktorom žijeme, radikálnejšie reformy? Nemáme dosť tých fráz o voľnom trhu a nízkych daniach? Nemáme už dosť neoliberálnych receptov, ktoré celému svetu vnucujú Svetová banka a Medzinárodný menový fond? Nepotrebujeme celkom nové alternatívy? Veď sa len pozrime, kam nás neoliberalizmus doviedol.

Dnes sa hovorí o kríze dopytu, o kríze výroby, o kríze zamestnanosti. Vytvára sa ilúzia, akoby bolo na svete málo zdrojov, málo príležitostí a málo financií. Pritom najväčším paradoxom tohto celého je skutočnosť, že keby sa, hypoteticky, svetový majetok rozdelil medzi obyvateľov Zeme úplne rovnomerne, každý človek by mal k dispozícii 20 500 dolárov, čiže asi pol milióna slovenských korún, respektíve vyše 15 000 eur. Problém nie je ani tak v nedostatku financií a zdrojov, ako skôr v ich distribúcii. Zopár vyvolených dnes vlastní miliardy dolárov, zatiaľ čo polovica sveta hladuje. Toto je skutočná kríza. Týka sa aj Európy. Podľa štatistík za posledných tridsať rokov enormne narástla nerovnosť v distribúcii príjmov nielen medzi bohatým severom a chudobným juhom, ale aj v rámci vyspelých spoločností severu. V tomto kontexte sa nemožno čudovať, že v krajinách Európskej únie žije takmer 60 miliónov ľudí v chudobe.

Mali by sme prestať zužovať celý problém s krízou na otázku produkcie, investícií, výroby, ekonomického rastu a podobne. Začnime sa viacej zaoberať otázkou redistribúcie. Peňazí je dosť, len sú zle rozdelené. Ak by Európska únia chcela, prostredníctvom radikálneho prerozdeľovania by mohla zabezpečiť dôstojnú životnú úroveň nielen pre svojich občanov, ale prakticky aj pre celú Afriku. A to aj na ďalších sto rokov, bez ohľadu na krízu. Tí bohatší by sa museli uskromniť, ale každý by žil dôstojne. Ak teda chceme naplniť heslá o sociálnej spravodlivosti a solidarite, globálna kríza nám ponúka jedinečný nástroj na radikálne zmeny: začnime sa baviť o redistiribúcii. Veď kríza môže trvať roky. A čo budeme robiť? Dokedy si vystačíme s rozpočtovými redukciami, šetrením, deficitom? Tradičné nástroje zmiešanej ekonomiky nám dlhodobo veľa nepomôžu. Musíme zmeniť celú filozofiu, celý systém. Pretože buď radikálnu prestavbu systému zmanažujú demokratické vlády, alebo sa k moci opäť dostanú extrémisti, či už pravicoví alebo ľavicoví, a zopakuje sa scenár z 30. rokov – k moci sa dostane nový Hitler alebo nový Stalin.

Nerovnosť neprospieva nikomu

Dlhé roky neustále počúvame o efektivite, o raste HDP, o výkonnej ekonomike – akoby najvyšším cieľom štátu nebolo nič iné ako hospodársky rast. Lenže sám osebe nemusí znamenať nič pre životnú úroveň občanov. Môže byť iba vyjadrením toho, že rastú zisky firiem a že sa žije lepšie horným desaťtisícom. Alebo to znamená, že v mene produktivity práce sme prestali žiť normálne životy, zabudli sme oddychovať a našou jedinou starosťou ostalo plnenie pracovných úloh v súkromných korporáciách. Kvôli ekonomickému rastu sa ignorujú ekologické kritériá a do ohrozenia sa dostáva samotný život na planéte. Ako sa vyjadril nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku Amartya Sen, ekonomický rast môže byť pokojne aj cestou do pekla.

Niektorí neoliberálni teoretici neváhajú obhajovať existenciu priepastných spoločenských nerovností v mene hospodárskeho rastu a efektivity. Nerovnosť považujú za stimulujúcu zložku spoločenského života, ktorá motivuje ľudí k väčšej aktivite. Ako však výstižne hovoria britskí teoretici Cockshott s Cottrellom, obhajcovia spoločenskej nerovnosti si myslia, že bohatí reagujú na celkom iné pohnútky ako chudobní. Pokiaľ o nevyhnutnosti pracovať chcú presvedčiť bohatých, potrebujú ako stimul prísľub ešte väčšieho bohatstva. Z toho plynie prvoradý význam znižovania daní z vysokých príjmov. Keď však ide o chudobných, predpokladá sa naopak, že nie je lepšej pohnútky k práci než perspektíva ešte väčšej chudoby.

Zabúda sa pritom, že nerovná distribúcia a tolerancia chudoby znamená mrhanie spoločenskými zdrojmi. Plytvá sa totiž talentom a schopnosťami tých, ktorí nemali to šťastie dostať dobré vzdelanie či zabezpečiť si dôstojný život. Ako upozorňuje nositeľka Nobelovej ceny Alva Myrdalová, je v záujme efektivity, aby všetci potenciálni géniovia mali možnosť rozvinúť svoje možnosti a prispieť tak k rozvoju spoločnosti. To, že sa niekto narodí v bohatej rodine, ktorá mu dá vzdelanie a materiálne zabezpečenie, z neho ešte nerobí lepšieho a kvalitnejšieho človeka. Iba spoločnosť, ktorá zabezpečí dôstojný život všetkým, si môže povedať, že nemrhá potenciálom svojich občanov.

Navyše, obhajovať nerovnosť v mene voľného trhu je pomýlené aj ideologicky. Ako môže byť ekonomika cieľom? Jej úlohou je predsa pomáhať zvyšovať blahobyt v spoločnosti, a je teda len prostriedkom k lepšiemu životu. Podriadiť celú spoločnosť len ekonomike je absolútnym nepochopením vzťahu medzi prostriedkami a cieľmi. Je to akoby sme chceli postaviť dom, no celú stavbu by sme podriaďovali tomu, aby sme nepoškodili lopatu.

Žiaden ideálny trh z učebníc ekonómie neexistuje. Rovnako ako neexistuje dokonalá konkurencia, respektíve dokonalá trhová súťaž. V súčasnom korporatívnom kapitalizme sa čoraz častejšie vyskytujú vzájomné dohody medzi veľkými konkurentmi. O ideálnom trhovom správaní firiem sa nedá hovoriť. Ako tvrdí kanadský filozof Kai Nielsen, trh rovných nezávislých indivíduí je ideologický obrázok. Dnes majú najväčšiu moc obrovské ekonomické giganty, premknuté byrokratickým duchom a špekulatívnymi záujmami.

Podľa amerického filozofa Benjamina Barbera je obrázok malých podnikateľov, ktorí úmorne naakumulujú základný kapitál a poctivou prácou ho zveľaďujú, súperiac s rovnako malými konkurentmi v prostredí slobodnej výmeny, asi tak podobný súčasnej realite, ako bol Marxov ideál podobný sovietskemu experimentu. Barber odmieta vidieť súčasný korporatívny kapitalizmus cez prizmu buržoázneho ideálu súťaže malých podnikateľov. Neexistuje dôvod, aby sme sa zbavovali svojich sociálnych práv a hodnoty spravodlivosti kvôli idealizovanému trhu, ktorý v skutočnosti aj tak neexistuje.

Teoretici, ktorí obhajujú ekonomický rast a efektivitu, sa najčastejšie odvolávajú na predpoklad, že vyššia ekonomická produkcia prispieva k vyššej životnej úrovni celej spoločnosti. Pri hospodárskom raste budú mať aj ľudia dole prospech z bohatstva, ktoré k nim presiakne zhora. Je to však tak? Čísla ukazujú, že tento argument sa nezakladá na pravde a možno pochybovať o tom, či sa vôbec niekedy na pravde zakladal. Navyše, väzba medzi všeobecnou hospodárskou úspešnosťou a zaručeným podielom zamestnancov na týchto úspechoch je dnes dokonca slabšia ako kedykoľvek predtým.

Ilúzia hospodárskeho rastu

K tomu, že prísun zahraničných investícií a ekonomický rast už dávno nevypovedá o kvalite života jednotlivcov, sociálnych istotách ani o zamestnanosti, ponúka viacero príkladov kanadská teoretička Naomi Kleinová vo svojej práci Bez loga. Rozhadzovačné utrácanie na marketing, fúzie a propagáciu značiek typické predovšetkým pre 90. roky bolo spojené s nevídaným odporom voči investíciám do výrobných zariadení a pracovnej sily. Spoločnosti, ktorým doteraz stačil stopercentný rozdiel medzi výrobnou cenou tovarovej produkcie a maloobchodnou cenou, začali pátrať po celej planéte, aby našli továrne, ktoré budú vyrábať tak lacno, aby sa rozdiel priblížil k 400 percentám. Nadnárodné spoločnosti, ktoré sa kedysi chválili svojou úlohou motorov rozvoja pracovných príležitostí a využívali ich ako páky k získavaniu najrôznejších foriem štátnej podpory, sa teraz s obľubou prezentujú ako motory ekonomického rastu. Je to len jemný posun významu. Korporácie skutočne poháňajú ekonomiku, ale dosahujú to prostredníctvom znehodnocovania alebo úplnej likvidácie pracovných príležitostí.

Poháňanie ekonomiky teda môže byť samoúčelné a väzba medzi kvalitou života jednotlivcov a ekonomickým rastom je čoraz pochybnejšia. Skutočnosť, že hrubý domáci produkt v krajine vykazuje nárast ešte neznamená, že tento nárast sa odzrkadlí aj na peňaženkách väčšiny obyvateľstva. Neznamená ani, že porastie zamestnanosť. V skutočnosti môže ísť o obrovský nárast v príjmoch úzkej skupiny ľudí a strádanie zvyšku spoločnosti. Toto sú dôsledky toho, čo dánsky sociálny teoretik Gøsta Esping-Andersen pomenúva ako súčasný fenomén ekonomického rastu bez pracovných príležitostí. Ako upozorňuje Anthony Giddens, v rokoch 1984 až 1994 došlo v krajinách Európskej únie iba k nepatrnému nárastu nových pracovných miest, hoci priemerný ekonomický rast dosiahol 2,3 percenta.

Spomínané javy nie sú iba strašením ľavicových radikálov. Potvrdzujú ich aj význační ekonómovia, nositelia Nobelovej ceny. Ako dokladá napríklad neoklasický ekonóm Paul Samuelson, ekonomický rast môže paradoxne viesť k strádaniu mnohých jednotlivcov a politika, ktorá sa zameriava iba na tento rast, je zlou politikou. Ďalší významný ekonóm, laureát Nobelovej ceny Edmund Phelps jednoznačne konštatuje, že efektívnosť je žiaduca iba v kombinácii s nejakým kritériom sociálnej spravodlivosti. Bez nej je jednoducho samoúčelnou. Efektivitu síce možno považovať za dôležitú hodnotu, ale nie je to hodnota sama osebe. Má svoj význam, ale nemožno z nej robiť fetiš. Slovami nórskeho teoretika Jona Elstera, ekonomika nie je cieľom sama o sebe, ale iba prostriedkom k cieľu. Tým sú životné štandardy všetkých občanov – sociálna spravodlivosť a kvalita života.

Ľudia by sa mali konečne naučiť, že nadbytok nie je normou. Neustály hospodársky rast nemôže byť cieľom. Konzumný spôsob života ich nikdy nemôže uspokojiť. V časoch ekonomickej krízy si budú musieť zvyknúť, že spotreba má svoje hranice a že pôžitky môžu prinášať aj iné aktivity, ako sliedenie po obchodných centrách a nakupovanie zbytočností. Spoločnosť sa dostala do stavu, kedy už v ekonomike dávno nejde o uspokojovanie ľudských potrieb, ale skôr o patologický konzum. Je preto nevyhnutné opustiť snahu o neustále zvyšovanie produktivity práce a venovať sa radšej podmienkam a kultúre výrobnej činnosti. Zvyšovanie produktivity práce je totiž dvojsečnou zbraňou. Workholika, ktorý žije iba svojou prácou, líha si s ňou do postele a neustále žije vnútorným stresom, v konečnom dôsledku snaha o zvyšovanie produktivity vnútorne celkom zmrzačí. Neustále apely na väčšiu výkonnosť sú pritom čoraz viac samoúčelné. Pokiaľ je už dnes industriálna spoločnosť schopná zaobstarať každému človeku dôstojný život, netreba požadovať čo najvyšší ekonomický rast ani nekonečné sebaprekonávanie sa. Skôr je nevyhnutné žiadať takú distribúciu spoločenského bohatstva, ktorá by zabezpečila dôstojný život každému, a nie len hŕstke vyvolených. Ak sa nevzdáme paradigmy konzumu a neustáleho ekonomického rastu, bude pokračovať sebazničujúci proces, ktorý napokon dovedie celý svet nielen k prehlbovaniu ekonomickej krízy a k duchovnej sebadeštrukcii, ale v konečnom dôsledku aj k ekologickej katastrofe a k zániku života na našej planéte. Mali by sme preto konečne prelomiť dogmy neoliberálov a od otázok produkcie sa vrátiť k otázkam redistribúcie, a teda k otázkam sociálneho štátu a spravodlivosti.

Švédsky model úspešnosti

Neoklasickí ekonómovia upozorňujú, že silný sociálny štát môže spomaliť ekonomický rast. Stačí sa však pozrieť na príklad Švédska a zistíme, že nemusí ísť o vážny problém. Podľa analýz je Švédsko krajinou, v ktorej je hodnota rovnosti všeobecne akceptovaná ako významnejšia než samoúčelný ekonomický rast. Ako vysvetľuje fínsky ekonóm Juhana Vartiainen, takéto politické preferencie môžu byť prekážkou najefektívnejších výstupov, ale neoklasickí ekonómovia len ťažko môžu kritizovať národ za to, že má neadekvátne preferencie. Neexistuje žiaden etický imperatív rásť rýchlejšie než iné štáty a z hľadiska perspektívy tých najmenej zvýhodnených je Švédsko extrémne úspešná spoločnosť. Aj keby teda sociálny štát brzdil ekonomický rast, neznamená to, že je švédsky blahobyt ohrozený. Jedna vec je totiž vysoký ekonomický rast a druhá vec je úspešná ekonomika a životná úroveň. Ukazuje sa, že imperatív neustáleho rastu je pre vyspelé spoločnosti skôr degresívnym než progresívnym fenoménom.

Vysoká miera zdanenia vo Švédsku nezapríčinila spomalenie rastu produktivity práce, ktorý je za roky 1990 až 2003 vyšší než v ktorejkoľvek vyspelej krajine OECD. Tento rast vo Švédsku dosiahol 6 percent, zatiaľ čo v USA 5,2 percenta a v Británii dokonca iba 3,2 percenta. Veľké sociálne výdaje a vysoké zdanenie podľa empirických dôkazov očividne nie sú dôvodom pre menšiu ekonomickú dynamiku. Škandinávske krajiny navyše reagovali na potrebu zvyšovania konkurencieschopnosti v globálnom prostredí dôrazom na sociálnu politiku v oblasti vzdelávania. Ich cieľom je dosiahnuť komparatívnu výhodu vzdelanej, a nie lacnej pracovnej sily.

Ak dnes pravicoví politici a teoretici dookola hovoria o znižovaní daní a flexibilizácii trhu práce, obhajujú vlastne demontáž sociálneho štátu (bez daní štát nemá nástroje na redistribúciu) a okliešťovanie práv zamestnancov (flexibilita v preklade znamená, že vás zamestnávateľ môže kedykoľvek bezdôvodne prepustiť). Je naozaj možné, aby nás neoliberálne recepty a pravica doviedli von z krízy? Opak je pravdou – tie nás do krízy dostali. Naskočili totiž na hru globálnej liberalizácie, ktorá viedla k takzvaným pretekom ku dnu. Podľa tejto tézy sú v liberalizovanom globálnom prostredí, v ktorom nie je mobilita kapitálu ničím obmedzená, jednotlivé štáty nútené znižovať dane a sociálne výdaje, aby prilákali, respektíve neodplašili nadnárodný kapitál a neohrozili tak vývoj svojich ekonomík. Súkromné korporácie totiž dávajú prednosť znižovaniu svojich nákladov, a teda smerujú svoju výrobu do krajín, kde je lacná pracovná sila, minimálne sociálne štandardy a nízke dane (väčšinou ide o krajiny tretieho sveta). Aby im vyspelé ekonomiky mohli konkurovať, musia znižovať svoje sociálne štandardy a demontovať sociálny štát. Všetky krajiny sa zapojili do akejsi súťaže o to, kto vytvorí najlepšie prostredie pre kapitál, respektíve najhoršie prostredie pre prácu. To sprevádza nárast nerovnosti, sociálnej zraniteľnosti, prekarizácie práce a chudoby. Výsledkom tohto procesu môže byť, že všetci raz budeme robiť za 30 centov na hodinu, bez sociálnej ochrany a zamestnaneckých práv, tak ako robotníci v zónach voľného obchodu v juhovýchodnej Ázii. Ak je toto cieľom našich pravicových politikov, mali by sa konečne zamyslieť nad tým, koho záujmom vlastne slúžia.

Formulka neoliberálov o neustálom zvyšovaní konkurencieschopnosti (a teda o znižovaní daní a odstraňovaní sociálnych práv) nemôže pomôcť pri riešení globálnej krízy. Pokiaľ neexistuje dostatočný dopyt, nemá zmysel vyrábať a pre korporácie je celkom jedno, či ide o výrobu pre sklad v Žiline, v Krakowe alebo v Bangkoku. Cesta liberalizácie nikam nevedie, iba do ešte väčších problémov. Globalizácia nemôže byť zámienkou na opustenie projektu sociálneho štátu, ani v časoch krízy. Viacerí význační ekonomickí analytici (napríklad Nicholas Barr, Andrew Glyn, Michael Hill, Pierre Pestieau či Norman Ginsburg) jednoznačne dokazujú, že hoci ekonomická globalizácia prináša zmenu situácie, neznamená to, že sociálny štát je neudržateľný. Je empiricky preukázateľné, že neexistuje žiadna priama úmera medzi štedrosťou sociálneho štátu a stavom nezamestnanosti v krajine. Keď sociálny štát vznikal, priemerný hrubý domáci produkt vyspelých krajín bol približne štyri krát nižší než je dnes. Pokiaľ bolo v tom čase možné budovať sociálny štát, ťažko sa dá vysvetliť, prečo by to nebolo možné dnes.

Viacerí ekonómovia jednoznačne potvrdzujú, že erózia sociálneho štátu nie je žiadnou ekonomickou nevyhnutnosťou, ale jedine politickou objednávkou. A je to práve politika, ktorá môže sociálnemu štátu vdýchnuť druhý život aj dnes. Takýto postoj pritom zďaleka nie je ekonomicky iracionálny. Ekonómovia totiž potvrdzujú, že sociálny štát je nevyhnutnou inštitúciou moderných ekonomík tak z hľadiska sociálnej spravodlivosti, stability, ako aj ekonomickej efektivity. Ako expresívne dodáva nemecký sociológ Christoph Butterwegge, pokiaľ by prosperita krajiny závisela na nízkych sociálnych nákladoch a nízkych daniach firiem, museli by sa v luxuse topiť krajiny, ako je Bangladéš či Burkina Faso.

Čo prospieva ekonomike

Viacerí význační ekonómovia a filozofi sa zhodujú na tom, že sociálny štát nie je v protiklade s ekonomickou efektivitou. Práve naopak – ekonomike prospieva. Sociálny štát, ktorý mnohí autori interpretujú ako najlepší nástroj na dosiahnutie sociálnej spravodlivejšej distribúcie, nevznikal koncom 19. a začiatkom 20. storočia iba kvôli ideálom sociálnej spravodlivosti, ale predovšetkým z ekonomických dôvodov väčšej efektivity a produktivity.

Stačí sa bližšie zamyslieť nad tým, aké dôvody v minulosti viedli pruského kancelára Otta von Bismarcka či britského premiéra Herberta Asquitha k vytvoreniu prvých inštitúcií sociálneho štátu. Pri ich vzniku nešlo o žiaden altruizmus či svätuškárstvo. Spomínaným politikom išlo o jediné – o výkonnejšiu ekonomiku. Ako bolo jasné už Bismarckovi či Asquitovi, výkonnejšia ekonomika nie je možná bez vzdelanej a kvalifikovanej pracovnej sily. Výkonná ekonomika nie je možná, keď zamestnanci pracujú na hranici chudoby, keď nemajú žiadne sociálne istoty, keď pracujú v podmienkach pod ľudskú dôstojnosť. Za takýchto podmienok pracujú neproduktívne.

Aby sme si pomohli Johnom Maynardom Keynesom, môžeme sa pýtať ďalej: Načo budú súkromné firmy vyrábať tovary, ktoré si ich zamestnanci nebudú môcť dovoliť kúpiť? Inak povedané – nízka mzda, nezamestnanosť či chudoba neprospievajú nikomu, ani podnikateľom. Aj preto Keynes tvrdil, že pre zdravú ekonomiku je nevyhnutná regulácia trhového prostredia a sociálna politika štátu na zabezpečenie kúpyschopnosti obyvateľstva. Keynesovi pritom nešlo o žiadne socialistické moralizovanie. Išlo o praktické rady pre ekonomickú politiku.

Ani britský konzervatívny premiér Benjamin Disraeli ešte v 19. storočí nepristúpil k sociálnym reformám pre nejaký dramatický zmysel pre sociálnu spravodlivosť, ale jednoducho preto, lebo sa obával sociálnych nepokojov. Bolo mu jasné, že podmienkou zdravej ekonomiky je sociálna stabilita. Tá sa nedá zabezpečiť, pokiaľ budú medzi ľuďmi existovať neférové podmienky a priepastné sociálne rozdiely. Stabilita spoločnosti trpí, ak štát toleruje chudobu a sociálnu exklúziu, ak spoločnosť toleruje očividne sociálne nespravodlivé distribúcie.

Do istej miery sa možno stotožniť s takzvanou teóriou konvergencie, podľa ktorej vznik sociálneho štátu nie je ani tak výsledkom boja ideológií, ako skôr dôsledkom nevyhnutných racionalizačných opatrení, vyplývajúcich z industrializácie. To dokazuje skutočnosť, že k zavedeniu inštitúcií sociálneho štátu pristúpili v 19. a 20. storočí také rozdielne krajiny ako USA, Veľká Británia, Švédsko či Francúzsko. Pristúpili na ne všetky ideové prúdy, či už pravicové alebo ľavicové. Bez ohľadu na konkrétnu ideológiu, sociálny štát je nevyhnutným doplnkom modernej ekonomiky, pretože tá by bola bez neho zúfalo neproduktívna a nestabilná.

Aj preto možno nájsť čisto ekonomický zmysel politiky, ktorá sa snaží zabezpečiť sociálne spravodlivejšiu distribúciu zdrojov. Redistribučnými mechanizmami je totiž podporovaná produktivita práce. Zároveň vďaka nim rastie kúpna sila obyvateľstva a tým aj agregátny dopyt. Rovnako je podporovaná stabilita spoločnosti, ktorá je jedným z dôležitých predpokladov úspešnej hospodárskej politiky. Sociálny štát je predpokladom efektivity aj čisto z ekonomického hľadiska. Ako podrobne dokladá ekonóm N. Barr, sociálny štát má síce dôležité redistributívne účinky, no jeho najväčší význam spočíva práve v zvyšovaní ekonomickej efektivity vo vybraných oblastiach.

Bez solidarity to nejde

Spoločnosť nemôže fungovať len na báze egoizmu. K svojej reprodukcii nevyhnutne potrebuje hodnotu solidarity. Niekto môže namietať, že v dnešnej silne pluralistickej spoločnosti ťažko hovoriť o nejakej emocionálnej väzbe medzi navzájom odcudzenými jednotlivcami. Aj keby sme však vychádzali z predpokladu, že ľudia v prvom rade myslia na seba, napriek tomu je argument o potrebe solidarity na mieste. Ak totiž niečo efektívna spoločnosť skutočne predpokladá, potom je to férová kooperácia. Na spoločnosť sa nemožno pozerať iba ako na jedno veľké trhovisko, na ktorom medzi sebou súťažia izolovaní jednotlivci. Spoločnosť a moderná ekonomika je chtiac-nechtiac postavená na spolupráci, na kooperácii – na deľbe práce. Bez kooperácie by bola ekonomika zúfalo neproduktívna a nevytvárala by žiaden prebytok.

To, že dnes nejaký úspešný podnikateľ dosahuje enormné zisky je možné aj preto, že sa môže plne venovať svojmu biznisu. To by nemohol, ak by nebolo deľby práce, a teda ak by niekto iný v spoločnosti nezasial pšenicu, nenapiekol chleba, nestaval domy, nevzdelával jeho deti, nevyrábal príslušenstvo do domácností a podobne. Spoločnosť funguje na vzájomnej deľbe práce a len vďaka tomu môže dosahovať rast. Tento kooperatívny mechanizmus musí byť však výhodný pre všetkých. Iba tak možno hovoriť o férovej kooperácii a začať diskusiu o sociálnej spravodlivosti.

Ak sa pekárovi neoplatí piecť chlieb, farmárovi siať pšenicu, učiteľovi vzdelávať deti, ak sa zamestnancovi fabriky neoplatí vyrábať domáce príslušenstvo, tak nemožno hovoriť o vzájomne výhodnej kooperácii. Ak jeden segment v spoločenskej kooperácii dosahuje obrovské zisky a druhý segment živorí, nejde o férovú spoluprácu. Ak povedzme pekár zarobí pár stoviek eur a obchodný reťazec na predaji chleba, ktorý pekár napiekol, pár miliónov eur, tak sa môže pekár legitímne pýtať: je to férová kooperácia?

Ak je spoločenská spolupráca neférová a nevýhodná, môže to mať svoje veľmi konkrétne následky. Výsledkom toho môžu byť rôzne sociálne turbulencie, počnúc štrajkami a končiac revolúciami. Štrajk zamestnancov nie je nič iné, ako ukážka toho, ako by to vyzeralo, ak by si odrazu istá sociálna skupina povedala, že viac nebude prispievať k spoločenskej kooperácii, pretože sa jej to nevypláca. Je to zároveň jasný dôkaz toho, aké škody to môže narobiť ekonomike a ako negatívne sa to môže odraziť na živote spoločnosti.

Preto dnes nemožno len tak mávnuť rukou a starať sa len o svoj vlastný biznis. V modernej spoločnosti, ktorá stojí na sociálnej kooperácii a deľbe práce, je jednoducho nevyhnutné, aby sa kooperácia a deľba práce vyplácala všetkým jednotlivcom. Sociálny štát je preto nevyhnutnou inštitúciou na udržiavanie férovej kooperácie a spoločenskej stability. Preto je aj nevyhnutnou inštitúciou pre modernú ekonomiku.

Svet sa nedostal do krízy náhodou či nedopatrením. Bola to neoliberálna politika, ktorá zapríčinila dereguláciu, liberalizáciu a krízu solidarity. Dramatické konzekvencie na seba nenechali dlho čakať. Celý svet sa ocitol v kríze, z ktorej nás môže dostať iba návrat k skutočným hodnotám. Tými sú sociálna spravodlivosť a solidarita. Najväčším omylom 80. a 90. rokov minulého storočia bola skutočnosť, že hodnotou sa stal aj trh. Prízemnou a samoúčelnou. Je čas, aby sme sa odvrátili od dogmy, že celý spoločenský život budeme podriaďovať trhu. Krízu môžeme poraziť iba prostredníctvom redistribúcie a znovuobjavenia skutočných hodnôt. Kým si to svetoví politickí lídri neuvedomia, budeme sa stále motať v začarovanom kruhu, na ktorý doplatíme všetci. Pretože kríza je predovšetkým v našich hlavách. A bez toho, aby sme radikálne nezmenili náš pohľad na svet, sa nikdy z nej nedostaneme.

Ľuboš BLAHA

Späť