Greenwich Village

Slovensko, 27. 7. 2009 (Verejná správa 15-16/2009)

Dnes sa budeme venovať tým štvrtiam Manhattanu, ktoré už nemožno zaradiť do Dolného mesta mrakodrapov – Downtownu, ani do širšie poňatej južnej časti ostrova. Nepatria však ani do druhého centra mrakodrapov, ktorým je stredná časť ostrova – Midtown. Ležia medzi nimi, majú celkom odlišnú tvár, a aj mnohí Newyorčania usudzujú, že sa v nich žije príjemnejšie a pokojnejšie, že majú „ľudskejšiu“ podobu, než mrakodrapové kaňony.

Platí to najmä o Greenwich West Village, domácimi nazývanej prosto Village. Na juhu ju vymedzuje od SoHo ulica West Houston a na severe od Chelsea 14. ulica. Veľa napovedá už fakt, že na jej území sa sčasti narúša pravouhlá sieť ulíc, príznačná pre celý ostrov. Jednotlivé ulice a uličky, ktoré miestami tvoria málo prehľadnú spleť s nižšími, štyri až šesťposchodovými domami, s množstvom stromov i zákutí, pripomínajú aspoň na prvý pohľad európske mestečká. Tu sa na obvykle jednoduchú orientáciu nemôžete spoľahnúť, preto treba stále mať na dosah podrobnú mapu. Tým skôr, že vo štvrti je množstvo takých miest a budov, ktoré sú spojené so známymi postavami z dejín novodobej Ameriky, s jej literárnym a dramatickým umením, s kultúrnym a spoločenským životom. Dokonca i s mapou v ruke budete mať ťažkosti nájsť ich, lebo nie vždy sú označené pamätnými tabuľami.

Trvalé bývanie vo štvrti si môžu dovoliť iba tí solventnejší. V súčasnosti to už nie sú ani politici, ale predovšetkým ľudia z reklamy: tí, čo tvoria jej texty i tí, čo sa v nej objavujú. Žije sa im tu dobre i preto, lebo na jedného obyvateľa pripadá najviac kaviarničiek a reštaurácií v celom meste. Je pravda, že do niektorých sa vojde iba pár ľudí, ale sú útulné, akoby šité na mieru stálym hosťom. Turista si tiež príde na svoje. Keďže sú v prízemí takmer každého z nízkych domov, okolo ktorých prechádza, môže do nich nazrieť z ulice a vybrať si. Tak to vyzerá v západnej časti štvrte, rozloženej od Šiestej respektíve Americkej avenue smerom na západ. Túto časť šikmo – znova podčiarkujeme, že šikmo, a nie v pravých uhľoch – pretínajú ulice Greenwich, Bleecker a Bedford. Nuž a medzi nimi je pletenec uličiek, zákutí a dvorov, ktorými sa môžete krížom-krážom túlať a hľadať, čo vás zaujíma. Pripomeňme si aspoň niektoré z množstva pozoruhodných miest.

Rozhodne nazrite do jedného z najmalebnejších obytných dvorov – Grove Court. Je síce uzavretý, ale cez kovovú bránku je dobre viditeľný tak dvor, ako aj priečelie dvojposchodového domu. Priečelie, ktoré je z tmavočervených tehál, zdobia na bielučko natreté francúzske okná s okenicami. Obraz, ktorý máte pred očami, pôsobí priam neskutočne a rozprávkovo.

Neďaleko odtiaľto si môžete pozrieť ďalšiu milú raritu štvrte: dom, do priečelia ktorého sa zmestí iba jedno štvordielne okno. V Holandsku by to iste nebola žiadna zvláštnosť, ale v celom New Yorku užšie priečelie nenájdete. Navyše, nejde iba o jeho architektonickú stránku. V rokoch 1923-24 v ňom žila a tvorila mladá, rúhačská poetka a dramatička Edna St. Vincent Millayová, ktorá okrem iného o sebe napísala „moja sviečka horí na oboch koncoch“. Počas tunajšieho pobytu pracovala na Balade o harfistovi, za ktorú získala Pulitzerovu cenu, jej hry uvádzali v divadielku za rohom ulice. A hneď vedľa jej domu opäť pozoruhodný objekt: najstarší dom štvrti. Dátum jeho postavenia – rok 1799 – svedčí o tom, že celá táto štvrť bola osídlená neskôr ako južný cíp ostrova a dlho si udržiavala dedinský ráz. Dodnes sem neprenikli budovy, ktoré by sa dali pokladať za mrakodrapy, čo samo o sebe zvyšuje jej príťažlivosť i cenu bývania v nej.

Vôbec medzi najkrajšiu skupinku obytných domov v meste sa počíta radová dvojposchodová zástavba so zvýšeným prízemím, ktorá vyrástla v uličke Leroy o polstoročie neskoršie. Miesto na bývanie si tu vybral jeden z najpopulárnejších newyorských starostov – Jimmy Walker – ktorý stál v čele mesta v dvadsiatich rokoch minulého storočia. Príručky vám napovedia, že vchod do jeho voľakedajšieho bytu nájdete podľa dvoch lámp, ktoré zdobia nástupné schodište. Bola by to dobrá rada, keby takéto alebo veľmi podobné lampy nestáli na úpätí každého domčeka v zástavbe. Našťastie vy si s tým už hlavu lámať nemusíte. Najnovšie celú fasáda bývalého Walkrovho domu natreli bielou farbou, zatiaľ čo susediace priečelia majú klasickú tehlovú farbu.

Náš starosta viedol dosť extravagantný a rozhadzovačný život, ako sa na človeka-bohéma, ktorý sa predtým živil písaním, aj patrí. To nás privádza ku nenápadnej krčmičke Chumley´s medzi uličkami Grove a Barrows, ktorá sa stala útočišťom smädných mužov počas prohibície. Musela byť zvonku nenápadná, aby ich pri porušovaní prísneho zákona nepristihli. Kto chce, ten ju ale nájde i dnes, lebo sa stále vyznačuje dobrým jedlom a pitím, vraj za celkom prístupné ceny. Žiaľ, nemohli sme sa o tom presvedčiť, lebo vo februári práve táto časť domu prechádzala rekonštrukciou. Vy budete mať iste viacej šťastia a sadnete si ku stolu, u ktorého možno sedával James Jones a písal svoju Odysseu, súdmi zakázanú v Spojených štátoch i v Anglicku.

Thomas Paine

Tri na začiatku menované šikmé ulice takisto šikmo pretína ulica Christopher, známa najväčšou koncentráciou gayov, lesbičiek a transvestitov v celom New Yorku. Na ulici sa nachádza i budova ich mestského, administratívneho centra, označená tabuľkou. Enklávu tunajších obyvateľov majú v parčíku na Sheridanovom námestí zrejme pripomínať i bieloskvúce modely dvojíc: jedna sedí na lavičke, druhá sa oblápa okolo pliec postojačky. Obraz inde v parkoch sa nevyskytujúci, pretože je v nich spravidla umiestnený monumentálny pamätník osobnosti, ktorá sa nejako zapísala do amerických dejín. Na tomto námestí nechýba tiež a je to socha generála Sheridana pôsobiaceho v občianskej vojne. Do námestia, ktoré je vlastne svojráznou križovatkou, vyúsťujú ulice a uličky v takom počte a pre vodičov na manhattanské pomery tak neprehľadne, že toto miesto si vyslúžilo názov Pasca na myši. Tu je aj najznámejší bar homosexuálov – Stonewall, v ktorom sa jeho návštevníci otvorene postavili proti policajnej razii, čo dalo podnet ku vzniku oficiálneho hnutia za ich práva.

Tam, kde do námestia a tieždo Siedmej avenue ústi Grove Street, bez problémov nájdete inak nenápadný domček s fasádou natrenou na bielo a ružovo. Nápadným ho robí iba výrazný nápis Marie´s Crisis Café a tiež trochu staromódne pôsobiaca tabuľka s portrétom a menom Thomas Paine. Znalcovi amerických dejín viac povedať netreba. No pár slov si tento muž azda predsa len zaslúži aj od nás. Ide nielen o najvýraznejšieho mysliteľa revolúcie, ktorá vyústila do nezávislosti prisťahovalcov z Európy od ich materských krajín, ale o osobnosť so zvlášť tragickým osudom.

Do Ameriky prišiel až vo veku tridsaťsedem rokov, keď v rodnom Anglicku predtým zažil veľké sklamanie v manželstve i v obchode. Na novom kontinente čoskoro nabral nový dych a svoj entuziazmus preniesol i na masy tých, ktorí ešte váhali v boji za slobodu. Na začiatku roka 1776 zverejnili jeho satirický spis Zdravý rozum, ktorý v priebehu pár mesiacov dosiahol nevídaný náklad sto tisíc. Jeho hlavná idea spočívala v tom, že proti vykorisťovaniu a proti krádeži plodov práce domácich kýmkoľvek zo zahraničia, teda i Anglickom, kráľom a kráľovými zmocnencami rozum káže bojovať so všetkou rozhodnosťou, až do získania úplnej nezávislosti. „Je čas sa odtrhnúť!“ – vyzýva nebojácne. O tomto spisku G.. Washington, neskôr vymenovaný do čela vojsk bojujúcich za nezávislosť kolónií a potom prvý prezident Spojených štátov amerických vyhlásil, že „prenikavo mení myslenie ľudí.“ A to tak ľudí jednoduchých, ako aj politických špičiek vtedy ešte roztrieštených koloniálnych štátov. Nebude veľmi zveličené konštatovať, že od Paineho výzvy viedla viac alebo menej priama cesta k najdôležitejšiemu okamihu novodobých amerických dejín – ku Prehláseniu nezávislosti 4. júla 1776.

Ku získaniu skutočnej nezávislosti bolo, pravdaže, nutné urobiť ešte jeden nesmierne ťažký krok: vybojovať ju so zbraňou v ruke. Ani v tomto dejinnom okamihu Paine nezostal stáť bokom. Nachádzame ho pochodovať v radoch armádnych dobrovoľníkov a jeho hlas sa znova ozval vo chvíľach najkritickejších, keď vojsko stíhal jeden nezdar po druhom. Prišiel so spiskom Americká kríza, v ktorom povzbudzoval ducha Američanov, aby ani po počiatočných porážkach neustávali v boji. Obsah jeho spisku i tentoraz pôsobil takou morálnou silou, že velitelia ho čítali bojujúcim priamo vo vojenských táboroch. Vieme, že napriek prehrám v mnohých bitkách revolučné vojsko nakoniec vyhralo vojnu. Prostý vojak Paine sa o to zaslúžil silou svojho intelektu do takej miery, že ho možno nazvať generálom i bez epoliet.

Nepatril však k tým, ktorí mohli víťazstvo vychutnať naplno. Znie to neuveriteľne, no stalo sa: za jeho účasť vo Veľkej francúzskej revolúcii v Paríži, kde len o vlások ušiel poprave, ako aj za prebojúvanie ateizmu ho napokon zbavili občianstva štátu, o vznik ktorého sa pričinil ako málokto iný. Nie tak dávno vyzdvihovaný politikmi, milovaný masami robotníkov, farmárov a otrokov, zomiera opustený v júni 1809 v dome, ktorý dnes nesie meno podľa jeho druhého spisku. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo iba šesť ľudí...

Také bývajú osudy tých – a nielen v Amerike – ktorí svojim osvieteným duchom predbiehajú svojich súčasníkov, nezastavujú sa na polceste, nehorlia za slobodu a práva len pre seba, pre vyvolené skupinky a vyvolený národ, ale pre všetkých utláčaných. Ktorí chcú zrovnoprávniť nielen tých, čo ľudu vládnu, ale s nimi aj tých najponižovanejších.

Svetské mlyny melú príliš pomaly, aby včas napravili krivdy spáchané na nich rovesníkmi, otupili ostrie ľudskej hlúposti, ba i závisti. No predsa len melú. Thomasa Paineho nevyčiarkli z amerických dejín, ako sa to stále dookola robí na našom kontinente i za pomoci rôznych ústavov prepisujúcich pamäť národa. Neskôr chcela jeho pozostatky získať i pôvodná vlasť. A raz možno bude v dome, v ktorom tento výnimočný duch skonal, namiesto terajšieho zábavného podniku i skromné múzeum.

Washington Square Park

Mnohí začínajú potulky po štvrti Village z Washingtonovho námestia, ktoré je centrom východnej časti štvrte, teda územia medzi Šiestou avenue a Broadway. V tejto časti sú už ulice znova napriamené a vytvárajú pravidelné obdĺžniky. Pamätihodností tu však nie je o nič menej, možno i viac.

Zvláštnosťou je už samotné námestie, ktoré je zároveň parkom. Nie parčíkom, akých je na ostrove nespočetne veľa a predstavujú iba niekoľko drevín či kríkov zaberajúcich iba pár metrov štvorcových. Rozloha námestia alias parku je dosť veľká na to, aby ste ho zaznamenali i z výšok Empire State Building. Má, akože inak, tvar klasického obdĺžnika a každú zo strán rámujú budovy iného štýlu – od najmodernejších až po najstaršie, čiže na týchto miestach najpôvodnejšie.

Hneď skraja jednej z dvoch dlhších strán, konkrétne južnej, sa nachádza moderná budova Newyorskej univerzity, v ktorej je umiestnená knižnica. Miesto na výstavbu univerzity nebolo asi zvolené náhodne. Námestie a jeho okolie odjakživa navštevovali a dodnes navštevujú mestskí intelektuáli, počínajúc literátmi a hudobníkmi. Mnohí tu aj žili. Žiaľ, modernej výstavbe komplexu univerzity padol za obeť o kúsok ďalej i penzión, nazývaný Dom génia, v ktorom kedysi bývali napríklad Willa S. Catherová, Theodore Dreiser a O. Henry. Hoci je nová budova z ocele a skla nesporne užitočná, terajšie študentské centrum hádam mohlo stáť aj inde. Americké novodobé dejiny sú predsa len veľmi mladé – počítajú sa nie na tisícročia, ale iba na storočia – a každá stránka hmotných pamiatok, vytrhnutá z neveľkej knihy kultúrnych dejín, musí budúcim pokoleniam chýbať. Podobné straty si budú uvedomovať oveľa bolestnejšie ako súčasníci, ktorí si kadečo ešte uchovávajú v živej mysli...

Všade na Manhattane spravidla zostali modernou výstavbou nedotknuté len cirkevné budovy. Preto južnú stranu dekoruje i nádherná stavba kostola – Judson Memorial Church, nesúca typické znaky talianskej architektúry. V prvom okamihu máte neklamný pocit, že sa dívate na románsku zvonicu niektorého z kostolov v Ríme. Opäť nejde o náhodu. Vo štvrti žilo a žije mnoho Talianov, vo vnútri parku je jazdecká socha ich národného hrdinu Garibaldiho.

Dom, v ktorom býval, žil a tvoril svetoznámy dramatik Eugene O´Neil, a ktorý by mal niekdena južnej strane stáť dodnes, sa nám objaviť nepodarilo. Možno sme zle prečítali návody v sprievodcoch. Nič to, veď i tak veľa času strávil a inšpiráciu k svojim hrám naberal v spoločnosti ľudí z podsvetia v neďalekom bare Golden Swan na rohu západnej 4. ulice, kde je doteraz podnik so záhradou rovnakého mena.

Eleanore a Franklin Rooseveltoví

Na kratšej, západnej strane námestia stojí starší dom reprezentatívneho vzhľadu a s prekrytým vchodom. Vedľa vstupnej brány je tabuľka, ktorá oznamuje, že túto štvrť si za svoj domov v rokoch 1942-1949 zvolila humanistka, reformátorka a štátnička Eleanore Roosevelt. Dodajme, že manželka prezidenta, čo stál v čele Spojených štátov amerických najdlhšie – dvanásť rokov. Pritom tieto roky patrili v ich dejinách i v dejinách sveta k najťažším.

Prvý raz ho zvolili v roku 1932 a svojho postu sa ujal v období, keď na krajinu doliehali následky svetovej hospodárskej krízy. Enormne vzrástla nezamestnanosť, štyri pätiny bánk zatvorili svoje brány a hospodárstvo stálo pred priepasťou úplného rozvratu. Roosevelt, vyzbrojený vedomosťami zo štúdií na Harvardskej i Columbijskej univerzite, bohatými skúsenosťami z dovtedajšej politickej kariéry a charakterom zoceleným ranami osudu, dobre rozoznal korene ťažkostí americkej spoločnosti a neváhal ich pomenovať. Konštatoval, že pre mnohých Američanov sa pri súčasnej veľkej majetkovej nerovnosti kedysi získaná politická rovnosť a sloboda stala bezvýznamnou. „Malá skupina ľudí sústredila vo svojich rukách takmer úplnú nadvládu nad majetkami iných ľudí, prácou iných ľudí, a životmi iných ľudí. Pre mnohých z nás prestal byť život slobodný, sloboda nie je skutočnou“ – vyjadril sa doslova. Inokedy iluzórnosť demokracie, rovnosti a slobody dokumentoval slovami, že miliónom Američanov je upierané to, čo aj podľa tých najnižších kritérií patrí k základnými životnými potrebami: „Viem, že jedna tretina národa zle býva, je zle oblečená a zle živená.“

Rovnako neváhal pristúpiť k činom, ktoré viedli k náprave. Obklopený schopnými ľuďmi a poradcami, vrátane profesorov z univerzít, na ktorých v mladosti študoval, postupne realizoval program, ktorý vošiel do dejín pod názvom Nový údel. Ihneď po svojej inaugurácii nechal zatvoriť na niekoľko dní všetky banky. Počas nich Kongres schválil zákon o pomoci bankám jednak finančnými injekciami, jednak výmenou dovtedajších vedúcich a ich nahradením schopnými ľuďmi. Nasledovalo množstvo ďalších zákonov, ktorými sa zriadili nové inštitúcie, posilňujúce kontrolnú a riadiacu úlohu štátu. Vychádzali z overených poznatkov, že hospodárstvo môže správne fungovať iba vtedy, keď sa vo verejnom záujme podriadi prísnej regulácii a centralizovanému vedeniu. Popri posilnení úlohy štátu a oživení hospodárstva celý komplex opatrení nasmeroval na zlepšenie sociálneho postavenia širokých vrstiev obyvateľstva. Nové zákony ochraňovali pracujúcich pred zamestnávateľmi, posilnili úlohu odborov, zakázali využívať prácu deti a mladistvých, zaviedli systém starostlivosti o dôchodcov a starých ľudí, sociálne poistenie a systém sociálnych dávok, stanovili minimálnu mzdu, rozširovali pracovné príležitosti a možnosti vzdelávania, budovali sa školy, mosty, cesty a tak ďalej. Peniaze na podstatné zvýšenie verejných výdavkov hľadal tam, kde sa predtým nezaslúžene nahromadili – u najbohatších. Namiesto podnikateľmi požadovaného znižovania daní, čo by ešte prehĺbilo kolaps hospodárstva, došlo k zvýšeniu daňového zaťaženia bohatších vrstiev. V tom videl nový prezident skutočnú skúšku demokracie a reálnu cestu, ako odvrátiť najhoršie dôsledky krízy od príbytkov väčšiny Američanov. Povedané jeho slovami, zrozumiteľnými i pre posledného občana krajiny: „Naším postupom vpred nie je to, že rozmnožíme hojnosť u tých, ktorí už aj tak majú priveľa. Ide o to, či poskytneme dostatok tým, ktorí majú príliš málo.“

O daňovom zákone z roku 1935, ktorý okrem iného zaviedol daň zo zisku pre všetky veľké podniky a ktorým boli zdanené majetky i príjmy jednotlivcov prekračujúce určitú hranicu, jednoduchí ľudia so zadosťučinením hovorili ako o „ žmýkačkebohatých“. Skrátka a dobre, Roosevelt radikálne obmedzil bezbrehé vykorisťovanie práce a formy obohacovania, vplyv majetných vrstiev na politiku, ako aj moc Wall Streetu. Bol oprávnene presvedčený, že: „Ani najslobodnejší štát na svete nemôže existovať dlho, ak jeho zákony majú tendenciu napomáhať rýchle hromadenie bohatstva v rukách niekoľkých osôb a nechávajú veľkú masu obyvateľstva v biede a bez prostriedkov.“

Za zachovanie demokracie

Pravdaže, medzi veľkými podnikateľmi a finančnými magnátmi to vzbudilo aj veľkú nevôľu. Len čo niekto vyslovil v ich kruhoch prezidentovo meno, zvyšoval sa im krvný tlak. Nebolo núdze o obvinenia z komunizmu, z rúcania tradičných hodnôt Ameriky, aj zo zrady vlastnej triedy – sám Roosevelt totiž pochádzal z rodiny zámožného finančníka a obchodníka. Prezident ich pravé pohnútky odhalil pred verejnosťou opäť veľmi trefne: „Hospodárski vládcovia si teraz sťažujú, že sa usilujeme zbúrať americké inštitúcie. V skutočnosti si však sťažujú len na to, že sa usilujeme zbaviť ich moci... My tu v Amerike vedieme veľkú a úspešnú vojnu. Nie je to len vojna proti biede, chudobe a za hospodársku demokratizáciu. Je to viac: je to vojna za zachovanie demokracie.“

Všetci, čo cítili, že ich úzke skupinové záujmy môžu byť Novým údelom ohrozené, rozpútali s pomocou tlače hotové peklo, ktoré niektorým súčasníkom pripomínalo kampane pred nástupom nacizmu v Nemecku. Proti Roosveltovi a jeho politike útočilo takmer deväťdesiat percent tlače. A to v období, kedy sa ešte len chystal prevziať úrad a načrtol svoj program. Viete si predstaviť, čo nasledovalo potom, keď ho začal uskutočňovať?

Kampaň, ktorú vedú napríklad na Slovensku média v posledných rokoch proti demokraticky zvolenej vláde, usilujúcej sa chrániť záujmy väčšiny obyvateľstva, teda nie je európskym či nebodaj našským objavom. Je púhym plagiátorstvom, vyznačujúcim sa iba väčšou nehanebnosťou a trvanlivosťou. Predajní alebo len naivní ľudia od pera sa vždy tvária, že bojujú za slobodu a demokraciu. Áno, ale zamlčujú, že za bezhraničnú „slobodu“ a „demokraciu“ čiže svojvôľu niekoľkých na úkor slobody a práv ostatných. Za kampaňami, v ktorých novinári prekračujú všetky medze profesionálnej etiky a ľudskej slušnosti obyčajne stoja tí, ktorých ľahko a neprávom získané majetky boli ohrozené, ktorí by chceli zarábať na každom a na všetkom, dokonca i na kríze a ľudskej biede, a ktorí svojich prisluhovačov dobre zaplatia.

Prvý americký prezident v roku 1797 odmietol prijať kandidatúru po tretí raz okrem iného i preto, lebo sa mu sprotivilo „nechať sa ďalej v tlači napádať hordou hanebných pisárikov“. Tridsiaty druhý prezident poučený históriou – veď ju na univerzite spolu so štátovedou riadne vyštudoval – sa znechutiť nedal. Naopak. Hoci si priznal, že boháči a podnikatelia „sú jednotní v nenávisti voči mne“, vzápätí dodal, že ich nenávisť víta, lebo sa tým sami demaskujú. Spoliehal na zdravý rozum voličov – a urobil dobre. Ako jediného v histórii ho vyzdvihli do čela štátu štyrikrát po sebe.

A ešte na niekoho sa mohol vždy a v každej chvíli plne spoľahnúť: na ženu Eleonoru, ktorá stála po jeho boku nielen symbolicky.

Keď v apríli 1945 Franklin Delano Roosevelt nečakane umiera vo veku 63 rokov, Amerika stratila štátnika, akého nikdy predtým ani potom nemala. Vyčítali mu, že privádza do života spoluobčanov socializmus, ale v skutočnosti pomohol kapitalizmu vstať z mŕtvych. Urobil tak vedome, lebo kapitalistický systém zachovať naozaj chcel. Napriek tomu, že videl nemožnosť jeho záchrany, ak sa podstatne nezmení a nepripustí spravodlivejšie rozdeľovanie bohatstva. V januári roku 1935 predniesol v Kongrese USA i tieto slová: „Američania sa druhý raz musia zriecť úsilia nadobúdať majetok takým spôsobom, ktorý neprimeranými ziskami vytvára priveľkú moc nad súkromnými a na nešťastie aj verejnými záležitosťami.“

Rovnako reálne videl úskalia medzinárodného vývoja a vedel ich prekonávať. Zriekol sa vojenských intervencií v susedných krajinách a hneď po prevzatí úradu v roku 1933 skoncoval i s nenormálnym vzťahom medzi veľmocami – nadviazal diplomatické styky so Sovietskym zväzom. Úzku spoluprácu s touto mocnosťou v rámci protifašistickej koalície nepokladal za účel na jedno použitie. Podľa jeho presvedčenia mala pokračovať i po vojne. Nebyť predčasného skonu na začiatku štvrtého funkčného obdobia, váhou svojej osobnosti by zrejme predišiel vzniku ďalšej, tentoraz studenej vojny, ktorú svojím prejavom vo Fultone v marci 1946 inicioval Winston Churchill.

Najuznávanejšia prvá dáma

Anna Eleonore Rooseveltová krátko pred koncom víťaznej vojny stratila muža, s ktorým ju spájali nielen city z mladosti a manželský zväzok, ale aj čosi viac: spoločný postoj k ľudským problémom a ku svetu. Ako neter 26. amerického prezidenta Theodora Roosevelta, vzdialeného bratranca jej manžela, vlastne patrila do rodiny od narodenia. S Franklinom sa zobrali ešte počas jeho štúdií a stála pri ňom i vtedy, keď ako štyridsiatnik úplne ochrnul a bol natrvalo prikovaný k invalidnému vozíku. Pomohla mu znova sa vzchopiť tak, že po desiatich rokoch nakoniec zaujal miesto prvého muža v štáte. I v politike mu bola natoľko dobrou partnerkou, že o nej hovoril ako o svojich očiach, ušiach i svedomí. Mal na mysli fakt, že mu sprostredkovávala kontakt s verejnosťou, cestovala v jeho zastúpení po krajine, presadzovala jeho politiku a brala za neho na seba mnohé riziká. Keďže stratila oboch rodičov už v detstve, mala zvlášť blízko k sociálnej problematike, odsudzovala samoľúbosť ľudí oplývajúcich bohatstvom, vyzývala spoluobčanov, aby uskutočňovali ideály rovnosti a spravodlivosti, ku ktorým sa slovne hlásili. Jej súčasník o nej povedal: „Žiadna žena nevedela tak utešiť ľudí v ťažkostiach a nespôsobila toľko vrások na čele tým, ktorí si voľkali v pohodlí.“ Stala sa najuznávanejšou ženou svojej doby a prevýšila všetky predchádzajúce prvé dámy.

Vo verejnej činnosti neustala ani po smrti manžela. Roky, vrátane tých, o ktorých hovorí tabuľka domu na Washingtonovom námestí, pracovala ako delegátka USA v Organizácii spojených národov a vykonávala i funkciu predsedu komisie OSN pre ľudské práva. Jej čas na rozlúčku so spoluobčanmi prišiel dlhých sedemnásť rokov po Franklinovi.

New York – Bratislava 2009

Milan HOLUB

Späť