Rodisko mu bolo na let krídel malé

Slovensko, 27. 7. 2009 (Verejná správa 14/2009)

Jeden z najväčších zjavov modernej vedy, fyzik Albert Einstein, ktorý bol istý čas kolegom Aurela Stodolu, k sedemdesiatinám tohto nášho výnimočného vedca a konštruktéra v roku 1929 napísal: „Keby sa bol Stodola narodil za renesancie, bol by sa stal veľkým maliarom alebo sochárom, pretože najväčším impulzom jeho osobnosti je fantázia a nevyhnutnosť tvoriť . Takéto povahy posledných sto rokov už inklinujú k technike. V nej sa vybíja tvorivá nutnosť nášho veku a tiež zmysel pre krásu ..., tu nachádza bohatšiu príležitosť, väčšiu, ako by si ju laik predstavoval.“

Aurel Stodola sa narodil 10. mája 1859 v Liptovskom Mikuláši. Otec Ondrej Stodola bol zámožný garbiarsky majster, neskôr spolumajiteľ kožiarskej továrne. S manželkou Annou, rodenou Kováčovou mali štyroch synov – Jozefa, Aurela, Emila a Kornela. Stodolovci patrili k mikulášskej elite, predplácali Národné noviny, Slovenské pohľady, mali početnú knižnicu nielen s českými, slovenskými ale aj cudzojazyčnými knihami. K praktickým výchovným zásadám Aurelovho otca, ktorého si okolie ctilo pre jeho pracovitosť a striedmosť, patrilo heslo: Čo máš urobiť zajtra, urob dnes, čo máš zjesť dnes, zjedz až zajtra.

Malý Aurel vyrastal v takomto prostredí. Vďaka nadaniu a výbornej pamäti sa ľahko a rýchlo učil. Ľudovú školu vychodil v Mikuláši. Keďže po nemecky vedel už ako dieťa, mohol v štúdiu pokračovať na nemeckej reálke v Levoči. Odtiaľ prešiel na reálku do Košíc, kde s vyznamenaním zmaturoval. K jeho záľubám patrila matematika, literatúra a hra na klavíri. Voľný čas venoval aj zdokonaľovaniu sa vo francúžštine a angličtine. Ako sedemnásťročný prišiel na polytechniku do Budapešti, ale po roku dal prednosť štúdiu na strojníckom odbore Vysokej školy technickej v Zürichu. Tešil sa na prednášky takých velikánov ako boli fyzik a fyziológ Herrmann Helmholtz a matematik Paul du Bois-Reymond. Promoval v roku 1880 s vyznamenaním.

V roku 1883 zachvátil Liptovský Mikuláš katastrofálny požiar, ktorý zničil aj výrobne Stodolovcov. Aurel načas opustil akademickú pôdu, aby ako inžinier pomáhal pri obnove rodinného podniku. Určite mal nemalú zásluhu na tom, že niekdajšie garbiarske dielne sa zmenili na továreň s moderným zariadením vrátane výkonných parných strojov.

Vrátil sa k štúdiám na Sorbone v Paríži, kde zároveň pôsobil ako technik vo firme Herrmann-Lachapelle. V roku 1884 prijal miesto v pražskej Českomoravskej strojárni, ale po krátkom čase prešiel do renomovanej strojárskej firmy Ruston a spol., ktorá vyrábala parné stroje, kompresory, vodné turbíny – napospol náročné strojové zariadenia. Nastúpil sem rok po tom, čo švédskemu inžinierovi Carlovi G. de Lavalovi udelili patent na prvú parnú turbínu. Stala sa objektom jeho intenzívneho záujmu. Stodolov žiak, neskorší profesor pražskej techniky Ladislav Miškovský o tom zanechal túto spomienku: „Medzi mladými inžiniermi Rustonky sa živo predebatúvali správy o prvých turbínach de Lavalových a Stodola v týchto diskusiách zaujímal vždy prvé miesto.“

Počas pobytu v Prahe sa v roku 1887 oženil s Darinou Pálkovou – zo známej garbiarskej rodiny z Liptovského Mikuláša.

Vynikajúci konštruktér

Povesť vynikajúceho konštruktéra, matematika i fyzika neušla pozornosti školskej rady zürišskej polytechniky, ktorá mu v roku 1892 ponúkla možnosť docentskej habilitácie a pôsobenia na práve založenej katedre konštrukcie a stavby strojov. Lákavú ponuku prirodzene prijal a nezvyčajne mladý – tridsaťštyri ročný, už rok po svojom nástupe získal miesto riadneho profesora.

Úplne sa oddal rozsiahlej pedagogickej a vedeckej činnosti. Založil a vybudoval experimentálne strojnícke laboratórium, v tom čase jedinečný výskumný ústav. Každý riešený problém sa usiloval vyjadriť matematickou analýzou. Bol tiež zanieteným prívržencom pokusu, ktorý nielen overuje teóriu, ale umožňuje formulovanie teoretického vzťahu.

Brilantné prednášky zvyčajne začínal slovami: „Páni, dnes budeme vyšetrovať problém.“ Orientoval ich na rozsiahlu problematiku tepelných strojov, teóriu ktorých budoval na báze termodynamiky a ďalších disciplín teoretickej fyziky. Zaujato sa venoval ich konštrukčným otázkam. Aj keď boli mimoriadne teoreticky i matematicky náročné, podľa spomienok jeho poslucháčov sa vyznačovali jasnosťou a názornosťou: „Nepodával iba správu o určitej problematike, premýšľal, prežíval svoj problém tak živo, že celá poslucháreň ho musela riešiť spolu s ním.“ Povestná bola jeho pevná kresliarska ruka, precízna aj pri skiciach, ktorú si vycvičil ešte na prvých pracoviskách ako konštruktér.

V bádateľskej práci sa sústredil na parné turbíny, ktorým od začiatku pripisoval mimoriadny význam a predpovedal perspektívu, čo sa historicky aj potvrdilo. Zameral sa na výpočty prúdenia pary v rozvádzacích kanáloch parných turbín. Pre paru vypočítal a aplikoval takzvaný Molierov entropický diagram a stále ho doplňoval. V roku 1903 vyšla jeho monografia Parné turbíny a vyhliadky tepelných strojov. Odvtedy sa považuje za zakladateľa teórie parných a sčasti aj plynových turbín.

V švajčiarskej strojárni Brown-Boveri & Cie, kde sa ako v prvej na európskom kontinente rozbehla výroba parných turbín, na centrálnom mieste visel portrét Aurela Stodolu s nápisom Otec konštruovania parných turbín.

Počas svojho dlhého činorodého života publikoval v odborných strojníckych periodikách celej Európy vyše osemdesiat odborných štúdií a článkov. Jeho ťažisková práca o parných a spaľovacích turbínach vyšla do dnešných dní v dvanástich vydaniach v rôznych svetových jazykoch, dokonca aj v čínštine.

Stodolova ruka

Profesor Ján Gonda, bývalý rektor Slovenskej technickej univerzity, ktorý bol členom delegácie na oslavách 100. výročia zürišskej techniky v roku 1955, vo svojich spomienkach prináša vďaka stretnutiu a rozhovoru s jeho dcérou ďalšie vzácne poznatky o Stodolových ľudských dispozíciách. Napriek vysokým poctám a uznaniam, zostal skromným človekom. Keď mu niekoľko rokov pred smrťou istá belgická továreň s vďačnosti za konzultantskú pomoc poukázala šesťdesiattisíc frankov, všetky predisponoval na sociálny fond pre študentov techniky.

Tento jemnocitný a ušľachtilý človek ťažko znášal pohľad na ľudské utrpenie. V rokoch 1. svetovej vojny v spolupráci s nemeckým chirurgom Ferdinandom Sauerbruchom skonštruoval pohyblivú protézu ľudskej ruky. Hovorieval o nej ako o svojej pomste vojne. Poznatky z jej konštrukcie sa neskôr využili v protetike.

Vysoké školy a vedecké pracoviská ho zahrnuli čestnými doktorátmi a poctami. Už v roku 1901 ho menovali za čestného doktora Zürišskej univerzity. V roku 1905 mu Vysoká škola technická v Hannoveri udelila titul doktor inžinier honoris causa. Čestný doktorát mu udelila aj nemecká technika v Brne a v roku 1929 České vysoké učení technické. V roku 1908 ocenil jeho činnosť Spolok nemeckých inžinierov udelením Grashofovej pamätnej medaily. V roku 1940 ho Veľká Británia ocenila najvyššou poctou, akú vtedy mohol technik získať – Zlatou medailou Jamesa Watta. Bol korešpondujúcim členom Francúzskej akadémie vied, profesúru mu ponúkli vysoké školy v Hannoveri, Viedni, Budapešti, Prahe, Petrohrade, aj Harwardova univerzita v Spojených štátoch amerických. Odmietol. Zürišskej katedre zostal verný až do svojich sedemdesiatin.

Hoci žil polstoročia v cudzine a Švajčiarsko považoval za svoju druhú vlasť, vždy sa hrdo hlásil k svojmu slovenskému pôvodu. V listoch príbuzným v tridsiatych rokoch citlivo reagoval na nástup hitlerovského fašizmu, odsúdil okupáciu i rozbitie Československa. Známe je aj jeho vyjadrenie v liste Jurajovi Hroncovi z roku 1939, v ktorom z rodinných dôvodov odmieta čestný doktorát krátko predtým založenej Slovenskej vysokej školy technickej: „Predosielam, že moje city nikdy neochabli pre môj národ, z ktorého pochádzam. Keď som dostal pozvanie na vysokú školu v Zürichu, svoj pôvod som jasne zdôrazňoval a od tých čias ho vždy potvrdzujem.“

Keď profesor Hronec ako rektor predniesol slávnostnú reč na imatrikulácii prvých poslucháčov univerzity, dával im za vzor práve tohto liptovského rodáka: „Je pýchou terajšieho inžinierstva celého sveta a my, Slováci, môžeme byť na neho hrdí. Jeho meno každý dobre zná, preto tým viac vy ako budúci slovenskí inžinieri musíte si toto meno dobre zapamätať.“

Aurel Stodola zomrel na prvý vianočný sviatok v roku 1942 v Zürichu vo veku osemdesiattri rokov. Tu ho aj pochovali. Návrat do pôvodnej vlasti bol napokon symbolickým pietnym aktom. Jeho telesné pozostatky spolu s manželkinými v roku 1989 previezli a slávnostne pochovali v Liptovskom Mikuláši, v rodnom meste oboch manželov.

Emil SEMANCO

Späť