Keď je starostka silnou stránkou

Slovensko, 27. 7. 2009 (Verejná správa 14/2009)

Ak by ste mohli počúvať Mariána Mikloša, ako presvedčivo a s oduševnením hovorí o výnimočnostiach Brusna, azda by ste si aj pomysleli, či to náhodou nie je básnik. Na čo prídete hneď po prvých jeho slovách je istota, že to nie je dajaký vetroplach. Že tomu chlapovi so sýtym horalským hlasom môžete bez výhrad veriť, lebo to, o čom vraví, nemá z kníh, ale z vlastnej hlavy a srdca. Knihy by aj písať mohol, lebo je všeumelec. A je dosť možné, že o svojom rodisku dajakú knižku urobí, lebo už sa na to dosť dlho chystá. Zatiaľ v tej poslednej obecnej monografii, ktorú zostavil Pavel Hronček s kolektívom pred piatimi rokmi, je hneď pri editoriáli jeho olejomaľba s názvom Gerovie kúria. Zostavovatelia publikácie citlivo vložili do textu jeho výtvarné dielo – farebnú spomienku. Lebo viac, ako siahodlhá reč, vie o neopakovateľnom kolorite minulosti povedať dobrý obraz. A Marián je dobrý maliar.

Nebol ním odjakživa, aj keď farebné kulisy pre detské divadielka, v ktorých na dvanástich vystružlikaných zbojníkov, číhalo dvadsaťdva „bandúrov“, maľoval a zliepal od desiatich rokov. Marionetky mu učarovali v rukách bábkára Tóna Anderleho, ktorý prichádzal do kúpeľov z neďalekej Radvani. Zabával detskú chasu, kým dorast a dospelí sa zabávali po svojom.

Marián, ako mnohí miestni, chodil do strojníckej priemyslovky v Piesku s tým, že raz bude robiť vo vtedajších Podbrezovských, dnešných Stredoslovenských železiarňach. Potom sa išiel vyučiť hutníctvu do Košíc, kde len len, že nezostal natrvalo. Rok po roku sa po promócii rozhodoval, či dá prednosť krásnej metropole Východu alebo srdcu stredného Slovenska. Rozhodlo srdce. V sedemdesiatom prvom sa natrvalo usadil v Banskej Bystrici, kde vyše tri desaťročia pracoval v známom Výrobnom družstve Rozkvet. S kolegami sa vrátili aj k starej železiarskej tradícii, oživili fortieľ predkov, ktorí obsluhovali pudlovacie, zváracie i vysoké pece Hrončianskeho komplexu, obnovili spracovanie medi, cínu, bronzu, liatie do foriem, začali produkovať nábytkové kovania. O ich produkciu mali záujem kde-kade, aj v takej železiarskej veľmoci, akou je Švédsko, ale aj v Číne, odkiaľ všetko – možno aj takéto kovania – teraz dovážame.

Brusniansky prototyp

Aby ktosi podaromnici nezávidel. Marián Mikloš stelesňuje všetko, čomu sa venujú etnografovia, je prameň, archetyp – aj keď ešte nemá sedemdesiat – má v sebe brusnianske genius loci. Jeho otec patril k čipkárom, k druhu svojráznych, rozhľadených ľudí, ktorí dali Medzibrodu, Bukovcu, Nemeckej, ale najmä Svätému Ondreju a Brusnu unikátnu kultúru, reč a skúsenosť podomových obchodníkov. Sformovali tradíciu, ktorá tento región reprezentuje, stáva sa turistickým lákadlom, magnetom cestovného ruchu.

V Brusne začiatkom mája už po desiaty raz pripravili originálny gurmánsky festival Čipkárskô. V pestrom jarmočnom háve tu ožívajú dávne remeslá a obyčaje. Všetko sa sústreďuje na súťažné varenie takto pomenovanej výdatnej polievky v originálnych kotlíkoch – mašinách. Jedlo si počas jazdy a presunu z jarmoku na jarmok dokázali uvariť podomoví obchodníci - čipkári. Základom je baranina alebo hovädzie mäso, k tomu koreňová zelenina a zemiaky a napokon ešte trhance z cesta, ktoré chlapi uvaľkali a nahádzali do kotlíka prv, než kdesi zastavili, aby sa najedli.

Čipkári prešli celou Európou. Ich plachtové vozy sa vracali až z predhorí Kaukazu. Vyrážali na Mateja, ledva sa na Prašivej a Chabenci potrhali snehové periny. Šli svojim tuláckym azimutom, ponúkali na predaj čipky baníckych žien zo Španej doliny, Hodruše, Starých hôr. V pojazdnom sortimente čipkárov boli aj nože a ďalšie kovové predmety, plátené a rezbárske výrobky. Zo sveta privážali produkty, ktoré u nás neboli. Domov prichádzali koncom novembra, na Ondreja – aby zistili, ako z jari zasiali – aké meno pri krste vybrali pre ich synov i dcéry, čo sa im medzitým narodili. Nejeden z mladšej generácie Brusňanov má novembrový dátum narodenia. Aj Marián a všetci jeho súrodenci...

„Môj otec obchodoval s kosami, damaškátmi, modrotlačou. V dedine bolo okolo štyristo čipkárov. Keď nechceli, aby im trhovníci rozumeli, hovorili vlastnou, zvláštnou rečou, ktorú tvorili výrazy troch či štyroch ďalších jazykov, ktoré ovládali. Touto „čipkárčinou“ rozprávali, keď boli blízko cudzí, alebo detváky, čo sa nedali vystrnadiť kamsi do šenku kúpiť starkým cigarety.“

Slovenské Karlové Vary

Brusnianské kúpele majú v znaku medveďa. Domáci tvrdia, že to preto, lebo taký maco sa raz dávno prežral mäsiska a nebolo mu dobre, kým sa nenapil vody z tunajších prameňov. Iní tvrdia, že takto si zažívanie zlepšil pažravý horár. Pravdou je, že aj teraz v hlbokých borinách nad Brusnianskou dolinou narátali tejto jari tridsaťpäť medveďov.

Generálny riaditeľ kúpeľov inžinier Štefan Hrčka spomínal, že prospektori, čo tu hľadali zlato, drevorubači a baníci sa denne cestou Brusnianskou dolinou po práci v hlbokých lesoch a šachtách zastavovali pri vyvierajúcej vode, aby zahnali smäd. Postupne prichádzali na to, že voda má blahodárne účinky. Že je liečivá. Takto vznikli tunajšie kúpele, ktoré nedávno jedna zo zdravotných poisťovní označila za jednotku v konkurencii dvadsiatich siedmich ďalších. Brusnianske kúpele sú fakultným zariadením, tunajší lekári majú akreditáciu na to, aby vzdelávali, odovzdávali skúsenosti a vychovávali svojich nasledovníkov, poslucháčov zdravotníckych univerzít.

Kúpele sa spomínajú už v roku 1818 vo farskej kronike Medzibrodu. Prvý kúpeľný dom v nich dokončili v roku 1837 a hneď nasledujúci rok sa začala prvá kúpeľná sezóna. V prvej Československej republike sa neobyčajne vzmáhali. Na ubytovanie slúžili tri jednoposchodové hotely Ďumbier, Vepor a Paula so 150 izbami. Aj predtým lákali solventnú klientelu z celého Rakúska-Uhorska. Z Budapešti viedla do Brusna priama vlaková linka.

Sedem prameňov – Ludwig, Paula, Hedviga, veľky prameň Ondrej, ktorý slúži na plnenie predvlani ocenenej minerály Brusnianky, Vepor a Ďumbier a dva ďalšie vrty – nezapadnú lístím. Pod majestátnym vrchom Vepor v ústí doliny Peklo je po rozsiahlej adaptácii zatiaľ v prevádzke iba liečebný dom Poľana, ale už jeho veľkorysé vybavenie dáva tušiť, aké sú predstavy terajšieho manažmentu o budúcnosti kúpeľov, ktorým sa kedysi vravelo slovenské Karlové Vary. Pacient tu nájde široké spektrum medicínskej a kúpeľníckej starostlivosti. Liečia tu choroby obehového a tráviaceho ústrojenstva, choroby z látkovej výmeny a žliaz s  vnútorným vylučovaním i choroby z povolania.

„Rozostavanú wellnessovú, relaxačnú časť by sme chceli dokončiť ešte v tomto roku, pravda, ak nám do plánov vážnejšie nezasiahne terajšia krízová situácia,“ rozpriadal zámery Štefan Hrčka. „V rozsiahlom Vodnom svete by malo byť niekoľko bazénov pre plavcov i pre deti, šmýkačky, tobogány, vírivky, dojazdové bazény, veľké saunové oddelenie s oddychovými miestnosťami. Budeme tu poskytovať rôzne druhy masáží a ošetrenia celého tela špeciálnymi kozmetickými postupmi.“

No a perličkou na záver by mala byť rekonštrukciu starých kúpeľov. Len čo pristavajú k Poľane ďalší tristolôžkový pavilón, čo by chceli stihnúť za dva roky, pustia sa v spolupráci s bystrickými pamiatkármi do obnovy starých kúpeľov.

Nebeská spolupráca

Takto charakterizoval riaditeľ Hrčka vzťahy s obcou a starostkou. Viera Krakovská po skončení strednej školy pracovala v závodoch výpočtovej techniky ako dispečerka, potom od roku 1983 ako matrikárka na národnom výbore v Brusne. Hneď po novembri 1989 ju začali presviedčať, aby aspoň načas vzala predsednícku funkciu.

„Prišla za mnou partia chlapov, že mám dôveru, nech to vezmem do volieb. Manžel o tom nechcel ani počuť, absolútne s tým nesúhlasil, že máme deti dve deti, syna a dcéru - mala vtedy deväť rokov. Postavil si hlavu, že chce manželku, nie starostku,“ spomínala. Vo voľbách 23. a 24. novembra 1989 preto nekandidovala. Predseda, ktorého napokon zvolili, sa vzápätí funkcie vzdal zo zdravotných dôvodov. Možno naozaj zavážilo zdravie. Možno nával práce. Abdikačný list mal dátum 1. január 1990. Dovtedy úradoval jeho zástupca...

Vo voľbách 18. mája 1991 dali Brusňania najviac hlasov Viere Krakovskej. Vtedy mala dve protikandidátky. Pred tromi rokmi už nemala konkurenta. Zo 797 odovzdaných platných hlasov bolo 716 za ňu.

„Keď som chcela presadzovať záujmy obyvateľov, musela som zistiť s čím sú a s čím nie sú spokojní, kde treba pridať, čo by chceli vybudovať, aké investičné akcie by sa mali rozbehnúť,“ hovorí o prvých krokoch v úrade. „Dala som ľuďom „vypracovať“ taký štvorhárok, anketu, z ktorej žijem až dodnes. Bola to inventúra našich slabých stránok. No a potom, keď sme z nej odfajkli väčšinu restov – jedine bazény sa nám nepodarilo urobiť, ale pán Hrčka mi vypomáha tým, že stavia v kúpeľoch Vodný svet – pustili sme sa do Programu hospodárskeho a sociálneho rozvoja, veľmi potrebného dokumentu. Znovu sme sa obrátili na obyvateľov, aby zadefinovali silné a slabé stránky v obci. Musím sa pochváliť, že za silnú stránku označili aj mňa. To ma zvlášť motivovalo.“

Tá drina ju začala baviť.

Viera Krakovská je už tretie obdobie podpredsedníčkou Združenia miest a obcí Slovenska, kde má na starosti životné prostredie a odpadové hospodárstvo. Je predsedníčkou regionálnej komory obcí, kde sa venuje najmä transformácií vodární a kanalizácií, regionálnemu rozvoju a rozvoju cestovného ruchu. Za významné zásluhy o rozvoj územnej samosprávy jej prezident republiky udelil Pribinov kríž III. triedy.

Emil SEMANCO

Späť