Som za stabilitu, nie za prudké zmeny

Slovensko, 27. 7. 2009 (Verejná správa 14/2009)

Profesor RNDr. Jaromír PASTOREK, DrSc. (52) vyštudoval biochémiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Zamestnal sa vo Virologickom ústave Slovenskej akadémie vied, kde s výnimkou ročného študijného pobytu v Anglicku pôsobí doteraz. Je autorom a spoluautorom viac než štyridsiatich medzinárodných patentov z oblasti virológie a onkológie. Od roku 200l zastával funkciu riaditeľa Virologického ústavu SAV. Začiatkom júna 2009 ho zvolili za predsedu Slovenskej akadémie vied.

Prednedávnom ste prevzali predsednícku funkciu po profesorovi Lubym. Aké budú vaše prvé kroky?

Som za stabilitu, nie za prudké zmeny. Profesor Luby viedol túto inštitúciu dobre nielen po vedeckej ale aj manažérskej stránke. Chcem na to nadviazať. Svoju hlavnú úlohu na počiatku svojej predsedníckej funkcie vidím v potrebe stabilizovať grantový systém, kde dochádza k častým zmenám, čo nie je dobré. Súvisí s tým potreba väčšieho pokoja na vedeckú a výskumnú prácu. Nie všetky grantové agentúry pracujú podľa našich predstáv. Ďalšou úlohou je znižovanie administratívnej záťaže. V inštitúciách Európskej únie a taktiež u nás je veľmi veľa byrokracie, množstvo zbytočných a nezmyselných hlásení, ktoré nás oberajú o čas. Treba udržať doterajšiu štruktúru pracovísk a ďalej zlepšovať ich vybavenie. Prvoradá je však personálna stránka. Musíme sa sústrediť na to, aby sme boli atraktívni pre mladých vedeckých pracovníkov – doktorandov, pretože tí sú hybnou silou akadémie. Nutne ich potrebujeme aj na to, aby infraštruktúra našich vedeckých ústavov bola využívaná efektívne.

Budem sa usilovať pritiahnuť čo najviac mladých ľudí na doktorandské štúdium a presviedčať spoločnosť, že investície do vedy a výskumu prinášajú spoločenský pokrok. To, ako sa spoločnosť správa k vede, výskumu a vzdelávaniu, svedčí o jej kultúrnosti alebo nekultúrnosti.

Po rozdelení Československa sa Slovenská akadémia musela etablovať ako samostatný subjekt medzinárodnej spolupráce. Ako to vidíte s odstupom času?

Bolo treba uzavrieť celý rad medzinárodných dohôd a začať sa angažovať v projektoch Európskej komisie. Činnosť vedeckých ústavov SAV sa za posledné roky rozrástla. Svedčí o tom z roka na rok sa zvyšujúca publikačná činnosť, ale aj odkazy iných európskych vedeckých pracovísk na jej výskum. Ústavom sa darí aj v začínajúcom plánovacom období. Záber činnosti SAV je dnes širší, ako býval v minulosti. Predovšetkým plní rad úloh, ktoré súvisia s existenciou slovenskej štátnosti, vo väčšom rozsahu ako v minulosti sa stará o štátny jazyk a jeho kodifikáciu, tvorbu slovníkov. Prevádzkujeme slovenskú seizmickú sieť, musíme si zabezpečovať monitoring životného prostredia, monitoring rozličných chorôb, vo väčšej miere kooperujeme s našim priemyslom. Kontinuálne s tým sa zlepšovali aj finančné podmienky. Vo veľkej miere pomohli aj štrukturálne fondy EÚ.

Ako sa vyvíja rozpočet takej dôležitej inštitúcie, akou je SAV?

Kým v roku 2005 dostala akadémia 1, 481 miliardy Sk, na tento rok je to 1,917 miliardy. Sk (64 miliónov eur). V ďalších rokoch bude situácia v dôsledku krízy odlišná. Na rok 2010 už máme avizovaný pokles na 1,610 miliardy Sk. Prínosy z hospodárskych aktivít akadémie predstavujú približne 300 miliónov korún. Značnú časť chýbajúcich prostriedkov by mohli nahradiť štrukturálne fondy únie, ktorých výška sa zatiaľ nemenila.

Financie zo štátneho rozpočtu nám z jednej štvrtiny až z jednej tretiny pokrývajú mzdové a prevádzkové náklady. Ďalšie peniaze získavame z projektov. Našim ústavom prideľujeme kapitálové prostriedky najmä na kúpu prístrojov. Je to problém, ktorý by mali vyriešiť štrukturálne fondy. Ani únia však nemá také množstvo rámcových projektov, aby bolo možné zabezpečiť masové prostriedky na kapitálové výdavky.

V roku 1942 vznikla Slovenská akadémia vied a umení. Prelomový bol rok 1953, kedy sa táto inštitúcia transformovala na súčasnú Slovenskú akadémiu vied. V roku 1989 sa akadémia musela vyrovnávať so spoločensko-politickými a hospodárskymi zmenami. Bude rok 2009 po vašom nástupe tiež prelomový?

Myslím si, že prelomových rokov už bolo dosť. Budem skôr preferovať stabilitu a kontinuitu našej činnosti. Našou najdôležitejšou úlohou je robiť vynikajúci výskum na národnej úrovni porovnateľný s európskym a celosvetovým meradlom. Špičková veda prinesie úžitok celej spoločnosti. Našou povinnosťou je zastupovať Slovensko v mnohých medzinárodných organizáciách.

Kritici vyčítajú akadémii, že v rámci nej pôsobí priveľa ústavov s podobným obsahom činnosti.

Podobnosť tematiky sa zdá len nezasväteným kritikom. Problémom nie je množstvo ústavov, ale ich dynamika a schopnosť zachytávať vývoj svetovej vedy. Každý ústav sa dnes môže pohybovať v širších mantineloch. Akademická sloboda je veľká. Naše ústavy pracujú na dobrej úrovni. Nie je dôvod ich zlučovať. Každý má totiž svoje špecifiká, svoje projekty, rozvinuté domáce i medzinárodné kontakty.

Ďalšou výčitkou je riešenie príliš teoretických problémov na úkor riešenia aplikovaného výskumu.

Ten, kto to tvrdí, nevie o čom hovorí. Máme množstvo ústavov, ktoré robia aj aplikovaný výskum. Problémom je, že nemožno presne určiť hranicu medzi základným a aplikovaným výskumom. Napríklad: človek niečo objaví a skrsne v ňom myšlienka aj na možné použitie, ale do aplikácie objavu je ešte veľmi ďaleko. Je to základný alebo aplikovaný výskum? Kde je tu hranica? Preto nerád rozdeľujem veci takto stroho. Z tohto pohľadu sú úplne scestné aj pokusy o rozdeľovanie financií na základný a aplikovaný výskum. Vieme dopredu určiť, koľko základného a koľko aplikovaného výskumu budeme musieť vynaložiť?

Podľa mňa existuje len dobrý a zlý výskum. Správnu cestu ukázala v tomto smere Európska komisia, ktorá zriadila Výskumnú európsku radu a tá povedala, že sa ide robiť takzvaný Frontier Research, teda výskum prvého sledu. Tam sa už vôbec nehovorí o základom alebo aplikovanom výskume. Pôjde o výskum, ktorý musí byť na čele tak z hľadiska nových poznatkov, ako aj z hľadiska ich využitia. Jednoznačne prichádza k fúzii názorov a nových holistických prístupov, ktoré sa uplatňujú aj v ostatných oblastiach života.

Prízvukujeme budovanie znalostnej spoločnosti a ekonomiky, čo predpokladá výraznú podporu vedy a výskumu zo štátneho rozpočtu. Podpory je však nedostatočná.

Áno, zo štátneho rozpočtu sa na vedu a výskum dáva málo. Vedecká komunita víta príchod informačnej spoločnosti a znalostnej ekonomiky, často však ide len o frázy. Treba si uvedomiť, že informačnú spoločnosť a znalostnú ekonomiku tu nebudeme mať bez pokroku vo vede a výskume. Vedú a výskum však musíme dotovať. Problémom je rýchlosť návratnosti vložených prostriedkov. Vo vede a výskume je to dlhodobejšia záležitosť, výraznejšieho efektu sa totiž dožijú až naše deti. Ak nebudeme investovať do vzdelania, vedy a výskumu, začneme upadať. Stratíme konkurenčnú schopnosť, ťažšie sa presadíme v exporte, v inováciách. Chyba je aj na našej strane. Málo propagujeme vedu. Naši vedci dosiahli mnohé svetové úspechy. Málo sa predávame. Spoločnosť si neuvedomuje dosah financovania vedy.

V kritériách Lisabonskej stratégie sa hovorí o dvoch tretinách finančných prostriedkov, ktoré by mali ísť na výskum z privátneho sektora, čo u nás chýba. Drvivú väčšinu vedy a výskumu financuje štát. V našom prípade však ide len o čiastku 0,45 percenta z hrubého domáceho produktu.

To znamená, že vo financovaní vedy a výskumu sme na chvoste Európskej únie. Prečo je to tak?

Na Slovensku bolo po zmene režimu vždy niečo dôležitejšie, ako zvyšovanie rozpočtu na vedu a výskum. Najprv to bol reštitučný proces, neskôr privatizácia, potom vstup do Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, Severoatlantického paktu. Náročnou úlohou bolo plnenie prístupových kapitol pre náš vstup do Európskej únie. Na rad prišlo aj oddlženie bánk, ktoré stálo daňových poplatníkov 114 miliárd korún. Viete si predstaviť, čo by s toľkými peniazmi dokázala slovenská veda a výskum?

V porovnaní s krajinami, ktoré majú v podstate rovnaký počet obyvateľov, je zrejmé, že nám chýba znalostný a informačný kapitál. Naši politickí a ekonomickí kormidelníci sú radi, keď k nám príde aspoň priemyselný kapitál.

Keď mám hovoriť konkrétne, za perfektný stav ekonomiky Fínsko vďačí dávnejším investíciám do vedy a výskumu. V súčasnosti žne úspechy z toho, čo jej múdri štátnici zasiali v minulosti. Pochopili, že informačná spoločnosť sa blíži a vyšli jej investične v ústrety. Oplatilo sa im to. Fíni sú perfektní v biotechnológiách, v elektronike, v drevospracujúcom priemysle. Dokážu tiež vyvážať svoje myšlienky do sveta a predávať ich vo forme licencií a patentov. Fíni sú skromný, pracovitý a šetrný národ. Ich politici a ekonómovia vypracovali víziu, ktorá sa plní.

Slovensko poskytlo zahraničným investorom neprimerane vysoké výhody. Za ušetrené peniaze si zriadili výskumno-vývojové centrá mimo Slovenska. Pri tvorbe zmlúv sa zabudlo na podmienku investovania do výskumu u nás. Bola to škoda najmä pre náš vyspelý strojársky priemysel.

Nie je to čiastočne aj obraz našej mentality?

Myslím si, že hej. Chýba nám zdravé sebavedomie. Keď prejdeme hranice, mnohí z nás sa poklonkujú, ďalší sa sťažujú, ako sa nedá nič robiť. Ak nebudeme mať vlastnú hrdosť, zákonite sa to odzrkadlí na horších rokovacích podmienkach. V zahraničí nás nebudú brať ako rovnocenných partnerov. Treba na sebe pracovať a odstraňovať tento deficit. Nesmieme sa preceňovať, ale ani podceňovať.

Aké máte skúsenosti v tomto smere s mladými vedcami a výskumníkmi?

Je to už iná generácia. Nechýbajú im sebavedomie a istota. Dôležité je, že sa neboja životných a profesionálnych výziev. Po odchode do zahraničia zisťujú, že vo vyspelejších krajinách si tiež treba všetko odrobiť a prinášajú si cenné životné skúsenosti.

Ako sa vyvíja vedecká kariéra absolventa vysokej školy v Slovenskej akadémii vied?

Najprv robia diplomové práce na ústavoch SAV alebo na vysokých školách. Potom idú na doktorandské štúdium. Po jeho úspešnom skončení v trvaní približne tri až štyri roky získajú titul PhD. Potom by mali ísť zvyčajne na tri roky do zahraničia na postdoktorandské štúdium, ktoré absolvujú už vo funkciách vedeckých pracovníkov. Vrátiť by sa mali už ako hotoví vedci so značným prínosom pre spoločnosť.

Je dobre, že mnohí z nich sa vracajú. Budú sa však vracať len tam, kde uvidia adekvátne podmienky na ich ďalší kariérny rast. Je to alfa a omega hľadania si optimálneho pracoviska pre každého vedeckého pracovníka. Vedci idú tam, kde sa robí špičkový výskum.

Akadémia vychovala množstvo nádejných vedcov, ktorí sa pod odchode do vyspelých krajín z rôznych dôvodov už domov nevrátia. Je možné určiť percento odídencov?

Presne to stanoviť nemožno. Záleží to od toho, z akej inštitúcie odchádzajú. Ak je materské vedecké a výskumné pracovisko dobré a motivujúce, je väčšia šanca, že sa naši odchovanci vrátia. Je ich možno viac ako polovica. Ak mladý vedec nevidí na svojom materskom vedeckom pracovisku perspektívu, vracať sa nebude. Nerozhodujú len o vyššie zárobky, na západe sú totiž aj vyššie životné náklady. Keď americký dolár stratil svoju hodnotu, mnohí doktorandi prišli sklamaní domov. Finančne si príliš nepolepšili a len zriedka si zarobili na byty, ako pôvodne plánovali.

Väčšina mladých vedeckých pracovníkov však v zahraničí zostáva.

Hlavný dôvod prečo zostávajú je prostý. Žijú mimo dennodenných starostí, ktoré im často otravovali život a môžu sa venovať len vede. Nemusia behať po úradoch, vypracovávať projekty, správy a štatistické hlásenia. Prídu tam a robia. Ich povinnosťou je produkovať myšlienky a nápady. Každý sa dostane na vhodnú pozíciu v laboratóriu vtedy, keď vyjde z dobrého tímu a keď má dobrý životopis a reputáciu. Očakáva sa od neho, že bude prínosom. Kvalitatívny zlom nastane u nás vtedy, keď dokážeme vytvoriť vhodné podmienky pre špičkovú vedu a budeme si môcť vyberať vynikajúcich pracovníkov.

V susednom Rakúsku pomohol štát vytvoriť veľmi silné vedecké inštitúcie, ktoré si mohli dovoliť prijať kvalitných vedcov a výskumníkov. Vedúcimi tímov boli často Angličania. Rakúšania im však museli poskytnúť výborné pracovné podmienky a nechať im slobodu v bádaní. Oplatilo sa im to.

Má v súčasnosti štát možnosti presadzovať určitú vedeckú politiku?

V tomto smere veľa možností nemá. Takmer všetko sa deje prostredníctvom grantových schém. V tomto priestore by mohol aj štát definovať nejaké výzvy, napríklad kvalitu života, obnoviteľné zdroje energie a ďalšie. Robí tak napríklad Európska únia, ktorá vyhlasuje výzvy na riešenie rôznych špecifických problémov. Ide napríklad o problematiku nanotechnológií.

Štátne objednávky sú už zrejme minulosťou. Na akom princípe pracujú vedecké ústavy v SAV? Na princípe slobodného rozhodovania?

Musíme robiť to, čo nám umožňuje prežiť. Každá vedecká inštitúcia žije z úspešného riešenia získaných domácich alebo zahraničných projektov. Dôležité sú aj kontakty s firmami, pre ktoré sa robia výskumy, a z takýchto projektov pokrývame prevádzkové náklady.

Nie je to celkom tak, že si robíme, čo chceme. Musíme sa prispôsobovať požiadavkám doby. Akadémia je úspešná v získavaní rámcových programov Európskej únie , čo je pre ňu ťažiskom tvorby finančných prostriedkov. V krajinách bývalej EÚ 15, kde štát poskytuje na vedu a výskum oveľa vyššie percento hrubého domáceho produktu, sú rámcové programy únie čerešničkou na torte. Pre nás sú veľmi vítaným zdrojom príjmov.

Musí mať každá krajina vlastnú vedu a výskum, ktoré sa stali bezprostrednou výrobnou silou?

Výsledky vedy a výskumu sú v súčasnosti veľmi žiadaným obchodným artiklom. S informáciami, znalosťami, patentmi a licenciami možno výhodne obchodovať. Merateľné nie sú len výsledky vedy a výskumu v podobe priemyselnej výroby a profitov z exportu. Ide aj o to, ako bude vyzerať naša spoločnosť prostredníctvom rôznych spoločensko-vedných odvetví. Podporujeme preto aj vedu a výskum v oblasti kultúry a umenia i v takých širokých oblastiach, akými sú zdravie a životné prostredie. Našou úlohou je pracovať pre celú decíznu sféru a v konečnom dôsledku pre každého. Výsledky vedy a výskumu totiž využíva každý z nás.

Vo Virologickom ústave SAV trávite celý profesionálny život. Možno vás charakterizovať aj tak, že ste šťastný človek, pretože práca je vám zároveň aj koníčkom?

Je to tak. Ak je práca potešením, život je šťastím. Na vedu a výskum myslím nepretržite. Nápady a dobré myšlienky totiž prichádzajú aj v noci. Vtedy neváham vstať a všetko si zapísať. Veda však zďaleka nie je len úspech a šťastie. My, vedci, sme psychicky odolní ľudia. Výskumníkovi a vedcovi sa v jeho bádateľskej práci, plnej pokusov a omylov, zväčša nedarí. Keď sa však dostaví významný objav, vedec pre pocit obrovského prívalu šťastia okamžite zabúda na predošlé bádateľské útrapy.

Kedy ste zažili najväčší pocit uspokojenia zo svojej bádateľskej práce?

Keď sme spolu s manželkou Silviou a doktorom Závadom objavili bielkovinu CA IX, ktorá patrí medzi najdôležitejšie ukazovatele nedostatku kyslíka v tkanivách. Ide o určitého signalizátora kyslíkovej nedostatočnosti v agresívnych nádoroch. Patent na diagnostické a liečebné využitie sme získali už dávnejšie, vývoj nového lieku je beh na dlhé trate. Finále jeho zavedenia do lekárskej praxe sa však nezadržateľne blíži.

Zhováral sa Alexander SOTNÍK

Späť